Július Handžárik

Politická nekrofília v SNM

Uchovávanie hmotných pamiatok na minulosť a múzejníctvo patrí k najdôležitejším vedným odborom a kultúrnym aktivitám každého civilizovaného národa. 24. apríla tohto roka sme si pripomenuli 110. výročie založenia Muzeálnej slovenskej spoločnosti (MSS) v Turčianskom Svätom Martine, ktorej poslaním bolo zbierať pamiatky a predmety týkajúce sa slovenskej minulosti, konzervovať ich a muzeologicky ich spracovávať. Medzníkom v činnosti MSS bolo postavenie druhej reprezentatívnej muzeálnej budovy na Malej Hore nad Martinom. Roku 1961 boli zákonom zlúčené múzeá v Martine a v Bratislave a Slovenské národné múzeum (SNM) sa stalo najväčšou národnou kultúrnou inštitúciou na Slovensku. Jeho poslaním je zhromažďovať, chrániť, vedecky a odborne spracovávať, využívať a sprístupňovať hmotné doklady vývoja spoločnosti a prírody s osobitným zreteľom na územie Slovenska, na slovenský národ i na Slovákov žijúcich v zahraničí.
Bol som zvedavý, akými výstavami oslávilo vedenie SNM toto významné výročie svojej inštitúcie. Navštívil som Bratislavský hrad, kde sú inštalované naozaj dobré tematické výstavy „Historické medzníky Slovenska v 20. storočí“ a „Majstrovské diela výtvarného umenia 20. storočia na Slovensku“ i poučnú a názornú výstavu v bratislavskom Archeologickom múzeu SNM na Žižkovej ulici 12 „Slovensko pred Veľkou Moravou“, ktorú možno naozaj odporúčať každému záujemcovi o slovenské dejiny. Nuž a samozrejme som sa nevyhol ani hlavnej budove SNM na Vajanského nábreží, kde bola do konca júna inštalovaná krásna výstava „Slovensko – prírodný klenot v srdci Európy“. Pri príchode k budove SNM ma však privítal obrovský červený transparent s textom „ČESKOSLOVENSKO (slovenské a české súčasné umenie)“ a hoci som nechápal, čo má súčasné umenie spoločné s bývalým „Československom“, pozrel som si aj túto výstavu.
Navyše, bol som zvedavý aj na to, ako vedenie najväčšej kultúrnej inštitúcie SR oslávi tohoročné 10. výročie samostatnej Slovenskej republiky, ktoré súčasná vládnuca koalícia pokiaľ možno ignoruje. Nuž, bol som naozaj prekvapený a musím konštatovať, že horší lapsus si vedenie SNM k svojmu 110. výročiu a k 10. výročiu konštituovania slobodnej Slovenskej republiky hádam ani nemohlo vyrobiť.
Z hľadiska výtvarného celá výstava „ČESKOSLOVENSKO“ nemala totiž s umením vôbec nič spoločné, ba bola pravým opakom takej činnosti či tvorby, ktorá sa v kultúrnom svete vníma a definuje ako umenie (napríklad : Schopnosť tvoriť diela ako esteticky pôsobiaci obraz skutočnosti – Krátky slovník slovenského jazyka, 1989, str.479, či: Vysoký stupeň zručnosti a tvorivej schopnosti v určitom odbore ľudskej činnosti, alebo: Osobitná forma spoločenského vedomia, v ktorej sa rozvíjajú estetické vzťahy človeka k skutočnosti – Malá slovenská encyklopédia Beliana, 1993, str.755). Výstava bola azda bez výnimky len prehliadkou neestetických mazaníc a absurdných zlátanín, aké nám v ostatných rokoch pod nálepkou „postmoderny“ vnucujú neschopní neslovenskí „výtvarníci“ a s nimi združený klan výtvarných kritikov a neslovenských majiteľov „slovenských“ médií. Dominovali jej tri veľké „obrazy“ asi poldruha krát dva metre, z ktorých jeden bol ponatieraný striedavými pruhmi modrej a zelenej farby a ostatné dva boli počmárané akýmisi pestrofarebnýmí čarbanicami.
Z hľadiska historického a politicko-historického (veď išlo o „ČESKOSLOVENSKO“!) však bola výstava o to zaujímavejšia. Prezentovala totiž divákom vzťah autorov týchto produktov k bývalému a už desať rokov nebohému Československu a bola vlastne akousi orgiou politickej nekrofílie. Zaujalo ma napríklad dielo, ktorého autor takto bratsky oslávil nedávne svetové úspechy slovenského hokeja : z videozáznamu opakovane premietal na televíznej obrazovke akýchsi troch panáčikov, oblečených do hokejového výstroja so štátnym znakom SR na dresoch a označených menami úspešných slovenských hokejistov. Autor ich postupne vyzliekal z prilieb, dresov i nohavíc – a tak stále dokola, čo bolo zrejme celým tým „umením“ a hlavne vyjadrením jeho vzťahu k bývalému „Československu“ a hlavne k súčasnému Slovensku s jeho svetovými (a v „spoločnom“ českom štáte nemysliteľnými) úspechmi v hokeji. Z hľadiska politickej nekrofílie a jadrnosti vyjadrenia samej podstaty bývalého štátu „Československo“ bol však najlepší a najúprimnejší akýsi Stanislav Zámečník. Ten na televíznej obrazovke staticky premietal farebnú geografickú mapu strednej Európy, na ktorej sa po rozpade českého „spoločného“ štátu celé územie Slovenska prepadlo do hlbín Zeme a túto priepasť zaplavilo Adriatické more akýmsi dlhým prielivom od Terstského zálivu. Svoj bratský výtvor nazval Modré moře a aby nebol až tak celkom statický, oživil ho neustálym „šploucháním moře“ z magnetofónového záznamu. A bylo to vyřízeno – když Slováci nechtějí náš společný stát, tak ať se Slovensko propadne a zatopí mořem! Za tento výtvor bratskej českej lásky by Slováci mali Zámečníkovi osobitne poďakovať a dnešná vládnuca protislovenská koalícia by ho mala osobitne vyznamenať -tak, ako už vyznamenala pri 10. výročí SR iných podobných „čechoslováckych“ nekrofilov. Len ťažko si totiž možno predstaviť výstižnejšie, pravdivejšie a úprimnejšie vyjadrenie českého postoja k bývalému českému spoločnému štátu, zvanému „ČESKOSLOVENSKO“!. Pravda, ešte ťažšie sa dá nájsť súvislosť takýchto výstav s vyššie citovaným poslaním Slovenského národného múzea - možno sa to vedenie SNM svojmu živiteľovi, slovenskému národu, pokúsi aspoň dodatočne vysvetliť.
Na Zámečníkovej českej geografii strednej Európy ma však osobitne zaujali dva štátne útvary, susediace s jeho „modrým mořem“, čiže prepadnutým a zatopeným Slovenskom. Na juhovýchod od tejto priepasti bola vyznačená akási Hungaria, čiže štát Hunov, ktorý sa dnes nazýva Maďarsko a na západe akási Bohenia, čiže štát keltských Bójov, ktorý sa dnes nazýva Česko. Šovinisti a nacionalisti z obidvoch týchto štátov sú dnes najnadšenejšími propagátormi a najagilnejšími nekrofilmi bývalých spoločných štátov so Slovákmi (samozrejme, každý toho svojho vlastného nacionálneho „spoločného štátu“!) a bolo by preto nespravodlivé, keby sme tieto ich bratské city cynicky ignorovali. Veď aj ich národy žili (a podstatne dlhšie ako Slováci v „Československu“!) v spoločných štátoch s inými národmi a mali by teda aj oni dostať príležitosť nekrofilne sa vyžiť na podobných výstavách. V záujme bratstva, integračného spolužitia a kozmopolitného humanizmu by teda malo vedenie SNM, ktoré sa tak vyznamenalo čechúnskou výstavou „ČESKOSLOVENSKO (slovenské a české súčasné umenie)“ čo najskôr usporiadať ešte aspoň dve takéto výstavy s rovnakou tematikou:
Prvou by mala byť výstava TÖRÖKMAGYARORSZÁG na pamiatku spoločného tureckomaďarského štátu z rokov 1526-1686 (názov tohto spoločného štátu píšem dokopy tak, ako píšu slovenskí čechúni a čechofilní nekrofili názov „Československo“, „československý“, alebo „čechoslovácky“). Vtedy totiž bolo etnické Maďarsko iba nižším územným celkom (vilájetom) mnohonárodnej Osmanskej ríše a „Uhorskom“ (v ústach Maďarov „Magyarországom“ či dokonca „Nagymagyarországom“!) bolo Turkami neobsadené územie Slovenska a zopár dedín na rakúskych východných hraniciach pod vládou Habsburgovcov. V uvedenom spoločnom Turkomaďarsku bujne prekvitalo turčínstvo maďarského obyvateľstva a hlavne maďarskej šľachty, ktorá v službách moslimských vládcov spoločného štátu dokonca neváhala viesť päť krvavých partizánskych vojen proti kresťanským Habsburgovcom (Maďari ich dnes dokonca nazývajú „maďarskými revolúciami“, hoci ich neviedli proti tureckým moslimským okupantom, ale naopak v službách tureckých okupantov proti kresťanskej Európe!). Takže materiálu na vystavovanie by sa našlo habadej a výstava by mohla byť otvorená už 29. augusta pri 477. výročí slávnej integračnej bitky pri Moháči.
Druhou takou nekrofilnou spomiekou by mala byť výstava DEUTSCHTSCHECHEI na pamiatku nemeckočeského spoločného štátu z rokov 1526-1918, v ktorom bolo územie Česka iba vyšším územným celkom mnohonárodnej Habsburskej ríše. Aj v tomto prípade je čo oslavovať a na čo si spomínať. Veď za tých 392 rokov Nemeckočeska sa Česi až natoľko scivilizovali, že úplne prestali podnikať lúpežné výpravy na Slovensko a natoľko sa zeuropeizovali, že pri rozpade tohto spoločného štátu sa už takmer štyridsať percent obyvateľov územia dnešného Česka hlásilo k nemeckej národnosti. Čechofilní nekrofili by si túto skvelú príležitosť na oslavovanie naozaj nemali nechať ujsť – a to už radšej vôbec nespomínam žiarivé integračné obdobie spoločného nemeckočeského štátu z rokov 1939-1945!
Program výstav SNM však v tomto roku obsahuje aj výstavu „Český a slovenský exil 20. storočia“, inštalovanú dokonca na dvoch miestach: od apríla do júna v Martine a od júla do septembra v Bratislave. Tento námet je naozaj pozoruhodný. Veď, ako je známe, mohutný slovenský exil 20.storočia (v celoeurópskom meradle na druhom mieste ihneď po Íroch, nemilosrdne utláčaných a likvidovaných v spoločnom anglickom štáte!) bol predovšetkým produktom protislovenskej politiky bývalých spoločných štátov – maďarskej v Uhorsku do roku 1918 a českej v „Československu“ do roku 1989 v každej jeho štátnej či politickej podobe. Dokladov o tomto mohutnom slovenskom a o neporovnateľne menšom českom exile je viac ako dosť, a to najviac v českých archívoch, takže bude naozaj zaujímavé vidieť, ako autori tejto výstavy túto bolestnú, ale celkom jednoznačnú tému zvládnu. Dúfajme len, že sa neznížia na úroveň autorov nekrofilnej výstavy „ČESKOSLOVENSKO“, ktorou si vedenie SNM vyrobilo naozaj zbytočnú, ale zato riadnu hanbu.