Milan S. Ďurica

Rytiersky rád Svätého Hrobu v Jeruzaleme a jeho nový slovenský rytier

Nielen knihy, ale aj cirkevné ustanovizne majú svoje osudy. Je všeobecne známe, že počas križiackych výprav vo Svätej zemi vzniklo množstvo rozličných náboženských rádov. Európski rytieri, ktorí dobyli Svätú zem, často sa združili, aby ju aj bránili a zabezpečovali slobodný prístup mnohým pútnikom. Keďže taká púť vyžadovala značné napätie fyzických síl, veľa pútnikov po dosiahnutí svojho cieľa bolo so zdravím pri konci a bolo treba pre nich zriadovať hospice (z toho špitál - nemocnica). Zriaďovali ich rytieri a viacerí na účinné organizovanie služby chorým prijali rehoľný spôsob života. Z dejín sú všeobecne známe najmä Rád Templárov, Rád Johanitov, teraz známych ako Suverénny rád Rytierov z Malty („Maltézski rytieri“), Rád Sv. Lazára a Rád Nemeckých rytierov (Deutscher Orden). Bolo ich však oveľa viac. Napríklad španielski rytieri v roku 1158 založili významný Rád Rytierov z Calátravy (teraz provincia Ciudad Real), ktorého titul Veľmajstra po zaniknutí rádu prešiel na kráľovskú korunu. V roku 1170 v meste Alcántara (Estremadura) pri portugalskej hranici založili podobný rád s cieľom obrany proti Maurom. Rád z Alcantary sa však podnes zachoval iba ako vojenské vyznamenanie za zásluhy.
Najzaujímavejšie je však, že dnes azda najmenej známy je rytiersky rád, ktorý vo Svätej zemi v roku 1114 založili kanonici baziliky Svätého Hrobu v Jeruzaleme, ktorí prijali regulu sv. Augustína. Niesol názov najhlavnejšieho duchovného motívu križiackych výprav, ktorým bolo práve oslobodenie Kristovho hrobu z rúk neveriacich. Tento rád sa po strate Svätej zeme rozšíril vo viacerých krajinách Európy, ba zachovala sa zmienka o prítomnosti Rytierov Svätého Hrobu aj v našom Gaboltove (1247). Inak však o nich veľa nevieme. Ale práve tento rád si Katolícka cirkev v novších časoch zobrala pod osobitnú ochranu Svätej stolice. Organizačne ho oživil pápež bl. Pius IX. v rokoch 1847 a 1868. Pokračoval v tom aj veľký pápež Lev XIII., ktorý dal Rádu nový štatút. Sv. Pius X. v roku 1907 vyhradil samému pápežovi funkciu Veľkého Sudcu Rádu. Pius XI. pridelil Rádu pápežské Dielo zachovania viery v Palestíne. Pius XII. v roku 1940 najprv vymenoval jedného z kardinálov za „Ochrancu“ Rádu, ale v roku 1949 ustanovil, že Veľmajstrom Rytierskeho rádu Svätého Hrobu v Jeruzaleme bude vždy kardinál, ktorý ho bude spravovať. Za ústredné sídlo Rádu určil Rím, pričom si Rád zachová ako historické sídlo Jeruzalem. Pápež Ján XXIII. v roku 1962 schválil novelizáciu stanov Rádu a jeho nástupca Pavol VI. schválil novoupravené stanovy. Ján Pavol II. v roku 1994 potvrdil ako nebeskú patrónku Rádu preblahoslavenú Pannu Máriu, Kráľovnú Palestíny.
V súčasnosti Rytiersky rád Svätého Hrobu v Jeruzaleme ako jediný zo stredovekých rytierskych rádov sa nachádza pod ochranou Svätej stolice. Na jeho čele stojí Veľmajster Jeho Eminencia kardinál Carlo Furno. Funkciu Veľkého Priora zastáva Jeruzalemský patriarcha Latinov, Jeho Blaženosť Michel Sabbah, ktorého zástupcom je veľvyslanec princ Paolo-Enrico Massimo Lancellotti. Generálnym Gubernátorom je veľvyslanec gróf Ludovico Artenisio Carducci a jeho zástupcom gróf Dr. Peter Wolff-Metternich zur Gracht.
Pre nás Slovákov je iste mimoriadnou cťou, že mladý slovenský kňaz zo spišskej diecézy Th.Lic. Ján Košiar, blízky spolupracovník charizmatického biskupa mons. Pavla Hnilicu a teraz redaktor Slovenského oddelenia Vatikánskeho rozhlasu, kam bol pozvaný v rámci veľkých príprav na Jubilejný rok 2000, bol vyznamenaný pridružením za člena tohto historického Rádu. Obrad jeho pasovania za rytiera vykonal sám Veľmajster Jeho Eminencia kardinál Carlo Furno, a to počas slávnostnej sv. omše, ktorú celebroval v Bazilike svätého Františka v Assisi dňa 28 septembra 2003.

Profil nového slovenského rytiera

Ján Košiar sa narodil 1. februára 1960 v historickej Levoči, kde zmaturoval a v rokoch 1978-1983 študoval na Elektrotechnickej fakulte Technickej univerzity v Bratislave. V roku 1983 sa však rozhodol pre kňazské povolanie a odišiel do Ríma, za čo bol odsúdený za nedovolené opustenie republiky na 15 mesiacov väzenia. Študoval na Pápežskej lateránskej univerzite a na Pápežskej teologickej fakulte Marianum v Ríme. Za kňaza bol vysvätený 21. júna 1987. Pripojil sa k biskupovi Pavlovi Hnilicovi a pôsobil v jeho diele „Pro fratribus“. Spolupracoval tiež s Vatikánskym rádiom a so slovenským oddelením BBC v Londýne. V roku 1990 sa vrátil na Slovensko, kde redigoval slovenské vydanie periodika „Pro fratribus“ a bol predsedom Kresťanských humanitných organizácií v SR. Od roku 1992 bol aj zástupcom šéfredaktora Katolíckych novín, pričom zastával aj funkciu výkonného tajomníka Ústavu dejín kresťanstva na Slovensku. V tejto svojej funkcii rozvinul tiež intenzívnu vydavateľskú a editorskú činnosť. Od roku 1995 pôsobil v Slovenskej televízii, v Hlavnej redakcii duchovného života. Prekladal a komentoval priame prenosy pápežových sv. omší z Vatikánu i z jeho apoštolských ciest po svete. Od 1. septembra 1999 je redaktorom slovenského oddelenia Vatikánskeho rozhlasu v Ríme. Popritom editoval vzácne vydania slovenských sprievodcov po kultúrnom a náboženskom Ríme.
Novému – asi prvému – slovenskému členovi obnoveného Rytierskeho rádu Svätého Hrobu v Jeruzaleme úprimne gratulujeme k tomuto zaslúženému vyznamenaniu, ktoré mu iste otvorí nové možnosti pracovať pre dobro Kristovej cirkvi a slovenského národa.