Ján Chryzostom Korec

Zjavenie uprostred dejín

Čestný doktorát pre kardinála Korca

Katolícka Univerzita kardinála Štefana Wyszynského vo Varšave udelila 6. októbra nitrianskemu biskupovi Jánovi Chryzostomovi kardinálovi Korcovi čestný titul „Doktor honoris causa“. Kardinál Korec sa v pondelok osobne zúčastnil slávnostného otvorenia nového akademického roka na varšavskej univerzite. V prítomnosti profesorov, študentov, ale aj predstaviteľov Cirkvi a osobností kultúrneho a politického života prezval doktorát za celoživotné dielo z rúk rektora univerzity profesora Romana Bartnického.

Keď ide o Božie zjavenie, ktoré je zverené Cirkvi a z ktorého Cirkev žije, môžeme sa pýtať: Ako môžu udalosti, ktoré sa stali v dejinách, ako môžu udalosti, ktoré sa stali konkrétnym osobám, patriť celému ľudstvu a byť záväzné pre každého človeka? Pokúsme sa aspoň stručne túto otázku riešiť.
Jednotlivý človek nie je osamotený ani vo svojom individuálnom živote súčasnosti, ani nie je jediný v celom svete a kozme. Má svoje dejiny a siaha do minulosti. Biologicky je človek zapojený ako ohnivo reťaze do sledu generácií, patrí do jednoty ľudstva a môže sledovať svoj biologický pôvod až po svojho prvého predka. Historické vedy sledujú tento pôvod veľmi dôkladne. No človek nie je sám a jediný ani duševne a telesne. Je formovaný myslením, prácou a kultúrou generácií. Nevynašiel som ani oheň, ani železo, ani pestovanie pšenice. Dnešný človek neobjavil ani geometriu, ani zákon gravitácie, ani parný stroj. To všetko prijal viacmenej hotové od tých, čo tu boli pred ním. Ako človek dneška som človek celku. Som človek ľudstva. Som bytosť sociálna. Z toho plynú mnohé závažné veci. Idea človeka je omnoho širšia a plnšia, než ju ja sám uskutočňujem. Som jeden z mnohých, ktorí uskutočňujú v sebe ideu človeka. Kto je však naplno človekom? Jeden z nás je verný, druhý podnikavý, tretí láskavý, štvrtý je dobrý matematik, piaty skvelý maliar, šiesty, siedmy... Každý človek má určité vlastnosti, ktoré prejavujú možnosti človeka – to, čím človek môže byť. No v málokom sa spája viac takýchto skvelých ľudských vlastností. A v nikom všetky. Každý človek je v istom zmysle jednostranný a ako človek ohraničený. Nie je plným človekom. Až mnoho ľudí, až ľudstvo ako celok prezrádza, aké sú možnosti človeka a čo je vlastne človek.
Ani všetci žijúci ľudia dohromady nepodávajú však úplný obraz o tom, čo je človek a čím môže byť. Musíme sa zahľadieť do dejín, aby sme si ešte viac obohatili obraz o človekovi, čím všetkým bol človek v dejinách – hrdinom, básnikom i svätcom. Až pri pohľade na ľudstvo v dejinách chápeme plnšie, čo je človek. Teilhard de Chardin hovorí: „Človek sa nemôže plne vidieť a chápať mimo ľudstva, tak ako ľudstvo sa nemôže chápať mimo život a život mimo kozmu.“
Človeka teda nemožno pokladať za čosi izolované a samostatné. Človek je časť celku, ktorý sa volá ľudstvo. Byť človekom značí patriť do tohto ľudstva, a to nielen do súčasného ľudstva, ale i do ľudstva, ktoré bolo pred nami. Človek patrí do dejín. Preto nielen súčasnosť je atmosférou, ktorú človek dýcha. Človek je človekom dejín. Dejiny nie sú preto pre mňa cudzie. Sú to moje dejiny, pretože sú to dejiny celku, ku ktorému bytostne patrím a ktorý ma formuje. Dejiny mi preto nemôžu byť ľahostajné.
Nejde však len o takýto skúsenostný, prírodovedecký a kultúrnohistorický pohľad na človeka. Nejde len o to – konštatovať fakt, že človek je dejinná bytosť akosi navonok svojím pôvodom a utváraním. Dejinnosť patrí človekovi ešte omnoho hlbšie a nedeliteľnejšie. Preto sa o nej vyjadruje i filozofia, ktorá sa zaoberá podstatným uspôsobením človeka, a teda tým, čo robí človeka človekom. Aj filozofia sa zaoberá dejinným pohľadom na človeka. Metafyzika hovorí, že človek ako „duch v hmote“ žije nevyhnutne v čase a priestore, a teda v dejinách. Človek je duch v hmote. Preto sa rozvíja v čase a priestore, a to nielen biologicky, ale aj duchovne. Aj sám seba si človek uvedomuje len postupne, poznávaním zmyslového sveta, z ktorého si utvára duchovné pojmy, dotýka sa nimi až jadra bytia a vystiera sa, nenasýtený nijakým konkrétnym poznaním, stále ďalej, ďalej, na bytie vôbec, až na Absolútne bytie. V každom jednotlivom poznaní potvrdzuje prítomnosť tohto Absolútneho bytia ako čosi naskrz nevyhnutné, ako podmienku svojho vlastného poznania a svojej vlastnej existencie.
Človek však vie, že sa obohacuje nielen tým, že mu veci tohto sveta sprostredkujú veľké bohatstvo, ktorým sám rastie a prehlbuje svoje vlastné vedomie. Človek vie, že ako bytosť uprostred . medzi nevedomou hmotou a čistým duchom, ktorý neprijíma svoje bohatstvo zvonka cez zmysly ako ľudia, by sa mohol obohatiť oveľa podstatnejšie, a tým i najskrytejšie Bytie sveta, najvedomejšiu Bytosť Božiu, ktorá skryto nesie a udržuje svet i človeka a ktorá je skryto prítomná v každom ľudskom tvrdení a poznaní. Lenže ak už človek je aj slobodný a dáva sa poznať len komu chce, oveľa viac Boh je naskrz slobodný a dáva sa spoznať len keď chce a komu chce. Dal sa už poznať stvorením cez svoje činy a diela. Iste by mohol povedať o sebe, o svete a o svojich zámeroch so svetom ešte oveľa viac – keby slobodne chcel. Tak sa metafyzike nastoľuje otázka, či Boh môže prehovoriť, a čo to značí pre človeka.
Boh by sa istotne mohol dať poznať plnšie než vo stvorení, ak by chcel. Veď je živá Osoba. No ak by chcel prehovoriť k človekovi, ktorý je bytosť žijúca v čase a v priestore, Boh by musel prehovoriť v čase a v priestore, na spôsob dejinnej udalosti, aby človek mohol jeho príhovor zachytiť. Ak je však možné, že Boh takto azda prehovorí a dá sa poznať, potom úlohou človeka je načúvať vlastným dejinám, či sa niečo také nestalo alebo nestane. Človek nemôže ani popierať, ani ignorovať dejiny, lebo sú to jeho dejiny je to jeho minulosť, a tým súčasť jeho fyzického, duševného, kultúrneho, a najmä duchovného života. Človek sa preto musí stavať vo vzťahu k týmto dejinám pozitívne a so záujmom. Za svoj fyzický, duševný a kultúrny dejinný pôvod musí byť ako človek, ako osoba a ako mravná bytosť prinajmenšom vďačný, aby bol spravodlivý. Pokiaľ ide o dejiny ako súčasť jeho duchovného života, musí sa o dejiny zaujímať i z hľadiska svojej budúcnosti, svojho budúceho údelu a svojej večnosti. A to najmä vtedy, ak ide o možné Božie zjavenie. Veď ak Boh v dejinách prehovoril, je to epochálna udalosť pre človeka!
Vzťah človeka k dejinám je takto pre človeka čosi podstatné. Tento vzťah má hlboké korene v samom človekovi. Človek ako duch v hmote je už tým samým bytosť opakovateľná a dosvedčuje, že môže byť mnoho ľudí. Aj keby človek jestvoval niekde len sám a jediný, ešte i vtedy by nosil v sebe tento znak, že je jeden z mnohých možných ľudí. Jednotlivý človek preto nikdy nevypĺňa, ani nikdy nevyplní všetky možnosti človeka. Človek len ako ľudstvo a ako celok môže reálne prejaviť, čo je dané ako možnosť jeho podstaty. A mimo ľudstva ani niet človeka. Človek sa uskutočňuje len v ľudstve, a teda len v dejinách ľudstva. Je nevyhnutne zahrnutý do jednoty ľudstva a ľudských dejín. Odtrhnúť sa vedome od týchto ľudských dejín – to by protirečilo podstate človeka. Je jedným z najväčších omylov našich čias, že ľudia si toto prestali uvedomovať. Tým si spôsobili takmer nenapraviteľné škody. Treba sa čudovať dôsledkom, že upadá láska k národu a k hodnotám minulosti vôbec? Treba sa čudovať, že upadá úcta k človekovi vôbec?
Keďže človek existuje len v jednote ľudstva, keďže nijaký človek nejestvuje sám, lež jestvuje len ako človek ľudstva, ako jeden z mnohých, ktorí spolu s ním napĺňajú ideu človeka, ľudské dejiny nepatria človekovi len náhodne a človek sa nemôže zaujímať o dejiny len akoby z dobrej vôle, dejinnosť je podstatný prvok človeka, dejiny patria k človekovi podstatne a človek patrí podstatne do dejín. Preto je viazaný na dejiny nielen biologicky, duševne a kultúrou, ale i metafyzicky a bytostne. To preto, že človek je duch v hmote. Preto je však človek viazaný hľadieť do dejín a načúvať možné zjavenie Božie, načúvať, či Boh azda neprerušil svoje mlčanie a či neprehovoril k človekovi. Pretože Boh - ako živá a slobodná osoba – je Boh možného zjavenia.
Aj po celom tomto presvedčivom uvažovaní sa môže zdať podivné, že človek, to značí každý človek, má byť vedome spojený s dejinami ľudstva ako so svojimi dejinami, aby v nich spoznal prípadné Božie zjavenie a aby zachytil prípadné Božie slovo, ak ho Boh v dejinách vyslovil. Má to znamenať, že každý, aj jednoduchý človek, má študovať dejiny a že má byť azda historikom, aby obstál ako človek a aby splnil svoje poslanie byť človekom?
Nie. Veci sú zložitejšie i jednoduchšie. Predovšetkým vec zložitejšia. Ak je Božie zjavenie veľmi vzdialené od konkrétneho človeka našich čias, bolo by potrebné ujasniť si, ako dejiny vôbec určujú duchovný život jednotlivca. Prišli by sme na to, čo značí čas v duchovných dejinách človeka a v duchovnom živote jednotlivca. Zistili by sme, že tu nejde len o aplikovanie hviezdneho času na čisto vonkajší, povedali by sme fyzikálny priebeh ľudských dejín. Čas v dejinách ľudstva by sa nám ukázal ako čosi vnútornejšie. Človek nevníma všetky dejinné udalosti ako historik. Nevidí ich nevyhnutne vzdialené v dávnej minulosti. Objavenie ohňa neprijímame ako dávne dejiny, lež ako samozrejmú prítomnosť. Aj vynájdenie písma, poučky aritmetiky i Michelangelovu Pietu vnímame ako čosi prítomné. Človek môže poznávať nejakú dejinnú udalosť nielen z historických kníh a rozumom, ale môže ju doslova prežívať, môže z nej žiť. Mnohé dejinné udalosti sú prítomné v našom živote dnes a teraz a ovplyvňujú bezprostredne náš život.
A toto je práve jednoduchšia stránka veci. Keby sme z tohto hľadiska skúmali, čo je tradícia, boli by sme možno prekvapení, koľko svetla takýto výskum prináša. Tradícia má pre duchovnú podstatu a pre duchovný rozvoj človeka základný význam. Veď človek sa neobracia vo vážnych veciach k dejinám len ako historik a bádateľ. K najvážnejším dejinným udalostiam sa človek dostáva priamo a bezprostredne a naskrz životne cez živú tradíciu, cez život národa. V tejto tradícii je minulosť doslovne živá a oživujúca. V tradícii, v duchovnej tradícii národa a ľudstva minulosť ďalej žije, je ustavičnou prítomnosťou, stále sa obnovuje a stále sa uskutočňuje.
Toto platí nielen o civilizačných prvkoch nášho života. Z tradície žijeme nielen pokiaľ ide o oheň, stavanie domov a abecedu či arabské číslice. Oveľa viac žijeme z tradície duchovne – v názoroch na život a na smrť. Žijeme z dedičstva otcov, ktoré v nás žije cez reč, obyčaje a cez celé kultúrne bohatstvo národa.
Takto prichádza človek cez duchovnú tradíciu do živého styku s minulými udalosťami národa a sveta. A keďže k bohatstvu sveta i našich národov patrí aj kresťanstvo, cez Cirkev, cez živú tradíciu prichádzame do živého styku i s najvážnejšou udalosťou dejín v Ježišovi Kristovi. Takto živo prichádzame do styku s najvážnejšou udalosťou ľudských dejín a ľudského života – s udalosťou Božieho zjavenia. Udalosť Zjavenia žije v živej tradícii Cirkvi, v jej ohlasovaní a v jej slávení Božích tajomstiev.
Kardinál Ján Chryzostom Korec
diecézny biskup nitriansky