Emil Vontorčík

Spisovateľ spod Babej hory

Rozhovor so spisovateľom Andrejom Jazowským

Dr. hab Andrej Jazowski sa narodil 29. novembra 1931 vo Veľkej Lipnici v poľskej časti Oravy, v dedine, v ktorej účinkoval a je tam aj pochovaný kňaz Štefan Radlinský, veľký slovenský národovec z čias najväčšej maďarizácie Slovenska, brat Andreja Radlinského, zakladateľa Spolku sv. Vojtecha. Dr. Jazowski pochádza z roľníckej rodiny a dodnes aj sám hospodári na neveľkom gazdovstve. Okrem toho bol zvolený za starostu obce Veľká Lipnica (Lipnica Wielka). Vyštudoval slavistiku na starobylej Jagiellonskej univerzite v Krakove. Magisterská práca: Filozofický podtext prózy Iva Andriča (1958). Doktorská práca: Názory Wilhelma Feldmana ako literárneho kritika (1968). Habilitačnou prácou Zlaté obdobie podhalanskej literatúry 1890–1918 sa vracia natrvalo k svojmu kraju, aby mu vo svojej vedeckej a literárnej tvorbe zostal verný po celý život. Popri týchto prácach vydal tlačou niekoľko významných a priekopníckych diel. Na prvom mieste treba uviesť Poviedky oravského ľudu (Powiešci ludu orawskiego, 1960), ktoré boli veľmi úspešné, takže v roku 2000 vyšlo druhé, prepracované a rozšírené vydanie. Poviedky spišského ľudu (Opowiešci ludu spiskiego, 1967) sú druhou knižkou venovanou ľudovej slovesnosti, ktorá taktiež presahuje hranice Poľska a dotýka sa aj života nášho ľudu v severných okresoch Slovenskej republiky. Ešte raz sa vrátil k ľudovej tvorbe knižkou Spotkanie z Juhasem (humoreski góralskie), ktoré vydal v roku 1983. Na goralských motívoch osnoval aj svoje poviedky pre mládež Z legendą w góry (1983) ako aj antológia Legendy a bájky goralské (Podania i bajki góralskie, 1996). Poslednou knižkou, vydanou v minulom roku je Meno Jánošíka... Karpátske zbojníctvo (Imię Janosika... Zbójnictwo karpackie. Kraków: 2002). Je to zaujímavá práca, ktorá vzbudí pozornosť aj na Slovensku a to nielen problematikou zbojníckou, ale aj širšími historickými okolnosťami, ktoré tento jav podmieňovali, predovšetkým povstaniami sedmohradských kniežat, najmä posledným Františka Rákocyho II. v prostredí slovansko-uhorskom. Vydal aj román z mestského prostredia Dievča z ulice (Dziewczyna z ulicy. Kraków: 1995).

- Poznám vás ako literáta, vedeckého pracovníka, historika, ale aj ako človeka pevne zrasteného so svojím rodným krajom a svojou rodnou obcou, v ktorej ste už po druhé volebné obdobie starostom. Ako ste sa prepracovali na takú vysokú intelektuálnu úroveň a pritom ste nezapadli do intelektuálneho prostredia krakovského, varšavského, alebo iného veľkého mesta a kultúrneho strediska v Poľsku?
- Andrej Jazowski: Vo všeobecnosti každý človek dostal nejaký talent, ktorý buď v živote cieľavedome rozvíja ako svoju profesiu, alebo len tak ako hobby popri inej práci. Aj ja som dostal do vienka také nadanie, ktoré určilo moju životnú dráhu. Ľudská spoločnosť predstavuje vždy veľkú obec, ktorá len ako spoločenstvo dokáže niečo znamenať, len spoločne dokáže niečo vybudovať a vytvoriť. Každému z nás je na tomto svete určená nejaká čiastka; mne práve bolo určené zápasiť za emancipáciu hospodársky a kultúrne zanedbanej Oravy. Začal som to robiť ešte počas strednej školy (gymnázium), píšuc do novín drobné články. Neskôr ma zaujal autentický oravský folklór a nakoniec ma zaujala vedecká práca. Keď som obhájil vedeckú prácu, ponúkli mi prácu a byt na Pedagogickej fakulte (dnes je to univerzita) v Rzeszowe. Odmietol som, lebo už vtedy som mal istý vedecký úspech (tri knižky a niekoľko vedeckých článkov) a na základe toho som očakával, že získam prácu v Krakove. Pravdepodobne by som ju bol dostal, keby som bol členom komunistickej strany. Pretože som členom strany nebol vzhľadom na svoju katolícku výchovu, zamestnanie v Krakove som nezískal. A tak som zostal na Orave a začal som stavať dom. Niekedy si kladiem otázku, či som dobre urobil, že som zostal na Orave: Mohol som využiť rýchly vedecký postup a dobre sa črtajúcu vedeckú kariéru. Mal som publikované vedecké práce, sľúbený rýchly habilitačný postup, začalo sa uvažovať o mojom prijatí za člena Poľskej akadémie vied. Neviem, ťažko mi na túto otázku odpovedať.
S určitosťou môžem povedať, že ako pracovník univerzity bol by som napísal viacej vedeckých prác a vydal viacej knižiek, lebo by som bol mal lepšie publikačné možnosti. Ale zároveň si kladiem otázku, či by to boli významné práce. Možno že také, ako tie čo v miliónoch zapĺňajú sklady knižníc a je malá nádej, že v novej ére niekto niekedy po nich siahne... Tým že som zostal na Orave, zachránil som od neodvratného zabudnutia v novej dobe najkrajšie ľudové poviedky spišského, oravského a podhaľanského ľudu, čoho najlepším príkladom sú “Goralské legendy a bájky”. Za cennú považujem aj knižku Zloty okres literatury podhalanskiej (Zlaté obdobie literatúry podhalanskej), ktorá predstavuje prvé komplexné spracovanie podhalanskej literatúry. Prirodzene, najvrelejší vzťah mám k tej poslednej a to je knižka Meno Jánošíka... (Imię Janosika... ), ktorá vrhá nové svetlo na niektoré úseky dejín národov Strednej Európy.

- Keď ste skončili štátne zamestnanie, znovu ste sa vrátili ku svojím roličkám a lúkam vo Veľkej Lipnici. Čím je to, že ste taký zrastený nielen s týmto krajom (to by sa nakoniec dalo pochopiť, veď tu ste sa narodili a máte tu svoje korene), ale aj so svojou zemou, pôdou, roľami a pastvinami, lesmi tohto kúska zeme pod Babou horou?
- Jazowski: Pokiaľ ide o moje gazdovstvo na Orave, i to má svoju históriu. Po poslednej svetovej vojne hospodárenie na dedine sa v Poľsku vyvíjalo ináč než u vás v Česko-Slovensku. Na slovenskej strane Oravy prinútili nakoniec roľníkov vstúpiť do jednotných roľníckych družstiev, ako sa u vás nazývali sovietske kolchozy. V Poľsku sa to komunistom nepodarilo, hoci aj tu boli malé výnimky, napríklad aj v susednej v Jablonke roľníci súhlasili so založením družstva. Môj otec hospodáril tradičným spôsobom, samostatne, preň bola zem po živote najväčším pokladom, ktorú považoval za potrebné chrániť a zveľaďovať. Zo sociálneho a demografického hľadiska nebolo sa čomu diviť. Veď na Orave nebolo žiadnej továrne, nebolo možnosti pravidelného zárobku. Teda obyvatelia nemali inej možnosti obživy než poľnohospodárstvo, prácu na poli a chov dobytka. Robili to všetci aj napriek tomu, že sa to ekonomicky nevyplácalo. Zisk nebol žiadny, ale umožňovalo to prežiť, dokonca okrem svojich rodín vychovať aj celý rad žobrákov, ktorých sme živili a posúvali z domu do domu. Všetci, vrátane detí, museli sme ťažko pracovať, aby sme sa ako-tak udržali nad vodou, pri živote. A veru neraz pred žatvou nebolo múky na chlieb... Tak ako iné deti, aj ja som pomáhal rodičom na hospodárstve. Pomáhal som dokonca aj vtedy, keď som už študoval v Krakove. Otec mi dal pár záhonov (okolo 50 árov) ako stavebný pozemok na výstavbu domu.. Medzitým sa mi však podarilo kúpiť záhradu na stavebný pozemok a na poli, čo som dostal od otca pestujem zemiaky a sejem jačmeň pre sliepky. Učiteľ nikdy veľa nezarábal, nebolo peňazí na drahé výlety a zahraničné dovolenky. Pri telesnej práci na poli oddychujem od duševnej práce, relaxujem... a sem-tam si predstavujem tých, ktorí sa opekajú pri Jadranskom alebo Stredozemnom mori. Myslím si, že môj oddych je zdravší, lebo slnko pod Babou horou nie je také nebezpečné ako pri mori.

- Teraz, keď ste starostom obce, znamená to, že musíte žiť nielen svojimi problémami, ale problémami celej komunity obce. Aké sú u vás aktuálne problémy, ktoré hýbu vašou prihraničnou obcou i celým krajom, v ktorom žije ešte stále mnoho takých, ktorí sa cítia byť Slovákmi?
- Jazowski: Som starostom rodnej obce a poslancom (Nedávno som bol opäť zvolený). Znamená to, prirodzene, že si ma vážia a dôverujú mi. Hoci Lipnica je prihraničná obec, národnostná otázka nemá tu nejaký väčší význam v živote Lipničanov. Vo všeobecnosti sa tu už ujalo kozmopolitické myslenie, najmä medzi mládežou, ktorá o svojich slovenských koreňoch môže počuť len od starších členov rodiny. Dnes mladí ľudia hľadajú v prvom rade dobré zárobky a národnostné problémy ich ani tak ďaleko nezaujímajú. Nakoniec všetci budú žiť v Európskej únii a bude naozaj záležať len na každom z nich, k akej národnosti sa bude hlásiť a do akej miery si bude ctiť svoje rodové korene. Na druhej strane u strednej vrstvy je všeobecným javom v Európe a najmä v Amerike sledovať čím naďalej do minulosti svoj rodokmeň. Dnes iba málo ľudí sa zaoberá týmito záležitosťami a i to je mnoho ráz podmienené osobnými politickými ambíciami.

- Pokiaľ viem, máte v rukopise aj prácu, ktorá sa týka goralského jazyka Hornej Oravy, ktorý sa hodne odlišuje, najmä gramaticky od poľštiny rovnako, ako aj od slovenčiny. Ako sa na túto problematiku pozeráte z hľadiska svojho štúdia?
- Jazowski Mám v rukopise prácu na tému jazyka Hornej Oravy. Ale podstatné výsledky tejto práce sú zahrnuté do práve vydanej knihy “Imię Janosika”. I to je pravda, že hornooravská reč sa hodne odlišuje ako od poľštiny, tak aj od slovenčiny. Avšak kedysi tieto rozdiely neboli také veľké. Dokonca za mojich čias slovenský literárny jazyk sa hodne vzdialil od ľudového jazyka, a to je veľká škoda. Inú škodu vidím v tom, že Slováci za svoj literárny jazyk nevzali ľudové nárečie odniekiaľ z liptovsko-oravského a spišského rozhrania, ale zo Stredného Slovenska. V polovici 19. storočia bolo už dosť neskoro na to, aby sa Šťúrov jazyk mohol stať jazykom všetkých Slovákov. Výsledky môjho výskumu ma priviedli k záveru, že na slovenskom pohraničí niet žiadnych vplyvov poľských a ukrajinských, zato však možno hovoriť o silnom vplyve českom a valašskom (voloskom, zvanom tiež rusínskom) i pozostatkoch staroslovenských obradov. Stručne povedané, zápas medzi západnou a východnou cirkvou o primát na sledovanom stredoeurópskom priestore mala rozhodujúci vplyv na jazykové odlišnosti: tam, kde sa odohrával v jazyku českom, zachovali sa vplyvy české, tam, kde sa udržal východný obrad, sa dnes hovorí o vplyvoch ukrajinských. Ako náboženstvo dokáže ovplyvniť sociálny antagonizmus, ba aj vznik národnosti, môžeme vidieť aj v súčasnosti na balkánskom príklade.

- V čom sú spoločné znaky goralského folklóru na oboch stranách hraníc?
- Jazowski: Už som o tom hovoril a podrobnejšie som to rozobral vo svojej poslednej knižke Meno Jánošíka: ide o historickú podmienenosť kultúrneho vývoja na pozadí sociálno-politického vývoja tejto časti stredoeurópskeho priestoru. Charakteristickým znakom goralského i slovenského folklóru je tá istá osnova najmä v zameraní na zbojnícke piesne a slovesnosť. Ide nielen o obsahovú, ale aj žánrovú jednotu, ktorá sa potom odráža, napr. v dlhodobej popularite Brylovho Jánošíka na scéne bratislavského divadla. Poviedky o zbojníkoch, najmä piesne o Jánošíkovi či iných zbojníckych veliteľoch sú rovnako populárne na Orave, v Sliezsku, na Krakovsku, Podkarpatsku i Západnej Ukrajine, ako aj na Slovensku. Stretol som sa – na môj veľký podiv – s takými piesňami aj na Lubelsku, v ktorých sa hovorí o Dunaji (Prečo nie o Visle alebo inej bližšej poľskej rieke?) Vo všeobecnosti možno povedať, že známe príbehy zbojníckeho folklóru, s ktorými sa stretávame prevažne na Slovensku a v Južnom Poľsku, nie sú známe na severe Poľska (na Veľkopoľsku), na čo upozornil už vynikajúci poľský folklorista J. Krzyžanowski. Svedčí to o historickej a kultúrnej jednote Južného Poľska a Slovenska. Bolo by to možné podoprieť mnohými príkladmi z dejín a jazykovedy.

- Predsa len na záver, chceli by ste zvýrazniť niektorú stránku národnostného vývoja v Strednej Európe?
- Jazowski: Zdravým sedliackym rozumom sa mi budúci vývoj javí nevýhodný pre malé národy, ktoré – aby si zachovali svoju existenciu najmä v susedstve národov s veľkými politickými ambíciami –, budú musieť svoju svojbytnosť neustále dokazovať a osvedčovať ako na poli hospodárskom, tak aj kultúrnom. Bude to najmä umenie, šport a všetky pozitívne výsledky vedeckého bádania a duchovnej kultúry, ktoré v tomto smere jedine umožňujú držať krok aj s početne veľkými národmi. To si však vyžaduje taký ekonomický rozvoj a hospodársku úroveň, ktorá dovolí stále väčšie investície do vzdelávania a kultúry vôbec. Okrem toho bude pri veľkom demografickom rozptyle potrebná väčšia starostlivosť a informačný kontakt s krajanmi na celom svete, najmä tam, kde bude koncentrácia vysťahovalectva alebo dočasného pobytu najväčšia. Veď si len všimnite, koľko zo svojho rozpočtu v tomto roku vyčlenilo na starostlivosť o svojich krajanov v zahraničí, napr. Maďarsko, Poľsko, Česko a koľko Slovensko! Nakoniec už dnes u vás máte problémy s maďarským krajanským zákonom. Myslíte si, že vstupom do Európskej únie tieto problémy prestanú, alebo ešte narastú?
Napriek tomu si myslím, že tie národy, ktoré majú pevný duchovný základ a dbajú o mladé pokolenie predovšetkým podporou mladých rodín, budú odolávať kultúrnej a duchovnej nivelizácii úspešnejšie, než tie, ktoré sa spoliehajú v demografickej otázke len na prílev prisťahovalcov. Raz sa to aj im vypomstí. Rodina, to je národ v malom a budúcnosť celého národa a štátu. Na to prišli aj v tých krajinách, ktoré sa stavali benevolentne k rozvodovej politike, ako napr. v Spojených štátoch. Dnes ich vedci na exaktných štatisticky preukazných výsledkoch poukazujú na to, kam vedie rozpad rodiny a morálny rozklad a aký to má tragický dopad aj na veľkú krajinu. Vidíte, aj veľké národy majú svoje achilovky.
Zhováral sa Emil Vontorčík