Pavol Kalinay

Čítanie s odstupom

Jozef Špirko: Dejiny a umenie očami historika
Lúč, Bratislava 2001

Osobnosť Dr. Jozefa Špirka patrí do plejády významných osobností nábožensko-kultúrneho centra na Spiši z prvej polovice 20. storočia. Doménou jeho vedeckého skúmania sa stali cirkevné dejiny a sakrálne umenie, ktorým venoval popri vlastnej pedagogickej práci na Bohosloveckej vysokej škole na Spišskej Kapitule azda najväčšiu pozornosť a najviac času. V tejto oblasti svojím realistickým poňatím cirkevných dejín, svojou vedeckou erudíciou i metodickým spracovaním, v ktorom uplatnil metódu hľadania súvislostí dejinných javov, sa jednoznačne zaradil k tým vedeckým osobnostiam, ktorých plne neuspokojoval apologetický charakter výkladu cirkevných dejín, ale poukazujúc aj na niektoré negatívne stránky, boli presvedčení do hĺbky duše, že tak najlepšie slúžia pravde a Cirkvi. Tento prístup k výkladu udalostí sa najmarkantnejšie prejavil v autorovom vrcholnom diele ,,Cirkevné dejiny", za ktoré si vyslúžil v čase ich vydania popri kladnom hodnotení aj mnoho odmietavých postojov a negatívnych hodnotení. Dôsledkom rozporných stanovísk k takémuto nevšednému dielu, podľa prof. J. Hanusa v jeho ,, Spomienkach na Ferka Skyčáka " (Lúč, Bratislava 2001) bola skutočnosť, že vydanie ,,Cirkevných dejín" od Dr. J. Špirka sa uskutočnilo v Matici slovenskej, a nie vo vydavateľstve Spolku sv. Vojtecha, v Trnave.
Dr. J. Špirku i keď generačne staršieho možno zaradiť do skyčákovsko-hanusovskej generácie vzdelancov na Spišskej Kapitule, na ktorého neplatí prísna až priveľmi príkra kritika prof. L. Hanusa, vyslovená v spomínaných ,, Spomienkach .." na adresu svojich kolegov – profesorov na teologickom učilišti na Spišskej kapitule, keď im vytýkal nečinnosť v písaní a publikovaní vlastných diel (síce uznávajúc pritom ich vysoké odborné kvality v predmetoch, ktoré prednášali). Dr. Jozef Špirko bol totiž aj veľmi publikačne činný, najmä od času, keď nastúpil na profesorské miesto v spišskom bohoslov. seminári . Po štúdiu na Pázmáneum vo Viedni (v r. 1920), kam ho poslal predvídavý Ján Vojtaššák, spišský sídelný biskup, po dvoch kaplánskych miestach (Zázriva a Kežmarok, kde pôsobil ako katechéta na Evanjelickom lýceu) a po dokončení doktorandského štúdia v Oloumouci a tiež absolvovaní študijnej cesty po Nemecku, sa ocitol za vysokoškolskou katedrou na Spišskej kapitule (a istý čas aj v Bratislave), ako pripravená osobnosť pre formovanie budúcich kňazov v oblasti cirkevných dejín a sakrálneho umenia.
Kniha je vlastne výberom jeho prác z oblasti cirkevných dejín, sakrálneho umenia a tiež uvedením odborných stanovísk k jeho vrcholnému dielu ,,Cirkevné dejiny". Zostavovateľom celej publikácie, rozdelenej do šiestich kapitol, je prof. PhDr. J. Pašteka, DrSc, ktorý fundovane uskutočnil výber Špirkových štúdií, vniesol do nich určitý systém a prehľad. K jednotlivým kapitolám pripojil bibliografické údaje pre hĺbšie pochopenie ich obsahu a pre získanie celkového prehľadu o diele Dr. Špirku pripojil samostatnú bibliografiu.
Do prvej kapitoly sú zaradené štúdie, ktoré prezentujú autorove názory na úlohy historika pri písaní a interpretovaní cirkevných dejín. V nich autor sa snaží formulovať kresťanský pohľad na dejiny, definovať ich zmysel, pričom sa opiera aj o názory predkresťanské (najmä o židovskú tradíciu), ďalej o pohľady vyložene kresťanské, najmä o náhľady sv. Augustína, ktorý v svojom monumentálnom diele Civitas Dei rozvinul hlboký kresťanský pohľad na dejiny, s definovaním ich zmyslu v očiach kresťana z pohľadu večnosti. Do tejto kapitoly je zaradená i neskoršie publikovaná odpoveď na kritiku ,,Cirkevných dejín", v ktorej vysvetľuje, aké by mali byť zásady cirkevného dejepisectva. V podstate ide o jeho ideovo-metodologické názory na výklad dejín, opierajúc sa pritom o názory takej autority, akou bol nesporne Hugo Rahner, SJ, známy nemecký historik a filozof.
Do druhej kapitoly sú opätovne zaradené štúdie na augustínovskú tému Božieho štátu, ďalej na históriu urputného zápasu cisárstva s pápežstvom, ako ju vnímal sv. Tomáš Akvinský. Azda najdôležitejšou časťou tejto kapitoly je štúdia o Tridentskom koncile, ako o veľmi dôležitom rozhraní v cirkevných dejinách, na ktorom sa podarilo vniesť disciplínu a poriadok do rozštiepeného kresťanstva, tak vo vieroučných otázkach, ako aj v oblasti cirkevnej disciplíny. Skončila konciliárna teória (o nadradennosti koncilu nad rozhodnutiami pápeža), schválili dogmatické dekréty (voči náukám reformátorov, najmä Martina Luthera) a reformné dekréty (vo veci obsadzovania cirkevných úradov ako aj udržiavania cirkevnej disciplíny). Štúdia, uverejnená pri príležitosti 400. výročia od uskutočnenia Tridentína, poukazuje aj na jeho význam pre krajiny, akou bola napr. vtedajšie Uhorsko. Treba dodať, že do tejto kapitoly boli zaradené i jeho podnetné štúdie: k 400. výročiu vzniku Spoločnosti Ježišovej i o problémoch východných misií. Všetkým týmto štúdiám dal editor výstižne názov: Po stupňoch cirkevných dejín, tak ako sa odohrali v čase a v priestore.
V tretej kapitole sú sústredené historické štúdie regionálneho charakteru, ktoré sa týkajú dejín Spiša. Tu sa autor zameriava na otázky, ktoré sa týkajú napr. začiatkov Spišského biskupstva (zriadeného r. 1776), keď sa dávno predtým, ešte v čase tatárskeho vpádu a kolonizácie spišských miest utváralo ako spišské prepošstvo s právomocami biskupstva, ktoré bolo dosť vzdialené od centra v Ostrihomskom arcibiskupstve. Pomerne rozsiahla časť kapitoly je venovaná výchove kňazstva na území spomínanej diecézy (resp. prepošstva) ešte pred založením spišského seminára (ako kapitulská škola pod kuratelou prepošta i ako kláštorná škola, pod vedením rehoľníkov, napr. kláštorná škola Štiavnického opátstva cisterciánov). Po Tridentskom koncile výchova kléru prešla do rúk jezuitskej rehole. Až po etape jozefinizmu, keď na celom území jestvoval jeden generálny seminár na bratislavskom hrade, boli zriaďované diecézne semináre, teda aj v spišskom biskupstve (v r. 1815). Zaujímavá štúdia je tu o vlastnej výchove kňazov s uvedením podrobnej organizácie výučby, s podrobnou štruktúrou učebných osnov, ich zmeny, z čoho čitateľ si môže urobiť názorný obraz o problémoch a smerovaní výchovy budúcich kňazov.
V štvrtej kapitole sa autor venuje sakrálnemu umeniu spišskej oblasti, ktorá je dnes považovaná za akési veľké a opravdivé múzeum pre svoje bohatstvo umeleckých pamiatok. V štúdiách tejto kapitoly sa autor prejavuje ako skutočný znalec sakrálneho umenia, opierajúci sa o poznatky, ktoré získal absolvovaním študijnej cesty po Nemecku hneď po skončení štúdií. Jeho príklon k výtvarnému umeniu sa v mnohom podobá príklonu svojho mladšieho kolegu, prof. Ladislava Hanusa. Štúdie o umelecko-historických pamiatkach Spiša môžu byť aj dnes výborným informačným materiálom (napr. v rámci turizmu po spišských mestách a dedinách) a môžu po určitých ilustračných doplnkoch poskytovať zasvätený výklad o mimoriadnom bohatstve umeleckých pamiatkach. Týka sa to pamiatok, začínajúc drevenými kostolmi (napr. v Jurgove), cez stavby románskeho umenia (napr. časť katedrály sv. Martina na Spišskej kapitule), gotiky (Levoča, Kežmarok, Spišský Štvrtok, atď.), renesancie (opäť Levoča, Kežmarok, Spišská Sobota, Strážky atď.). Ostatné kratšie štúdie o niektorých vybraných umeleckých pamiatkach (napr. Kostol sv. Kríža v Kežmarku, kláštor minoritov v Levoči, fresky v Žehre) vhodne dopĺňajú celú kapitolu o výtvarnom umení na Spiši.
V piatej kapitole sa autor opäť vracia k historickej téme husitskej problematiky v slovenských dejinách, hlavne k ich pôsobeniu v spišskej oblasti. Cieľom niekoľkých štúdií o zásahu husitizmu do spoločenských a náboženských pomerov na východnom Slovensku bola snaha objektivizovať správy o ich činnosti v zväčša len kolonizovanom prostredí spišských Nemcov, kde robili husiti svoje nájazdy cez Poľsko. Tu je aj charakteristika pôsobenia Jána Jiskru z Brandýsa ako ochrancu záujmov Ladislava Pohrobka, ale už v polohe neutrálnej z hľadiska náboženského pôsobenia husitských bratríkov na obyvateľstvo Spiša. Údajne sám Ján Jiskra bol katolík, ale v svojom vojsku mal aj husitov. Pôsobenie husitov, najmä počas prvých vpádov cez Poľsko znamenalo pre celý región Spiša pohromu, pustošenie kláštorov, pálenie kostolov, obydlí a majetku domáceho obyvateľstva.
Šiesta kapitola je azda najzaujímavejšia a najpodnetnejšia z hľadiska polemiky o poslaní a zmysle cirkevných dejín pre kresťanskú inteligenciu. Obsahuje totiž odborné posudky a recenzie pre a proti Špirkovým dvojzväzkovým ,,Cirkevným dejinám". V podstate nemožno uprieť úprimnú snahu obidvom stranám, pretože každá strana sa dívala na danú problematiku z iného uhla pohľadu. Na jednej strane stojí (okrem autora) známy slovenský historik František Hrušovský, ktorý sa vlastne postaral o to, aby Cirkevné dejiny vyšli v Matici slovenskej (po odmietnutí ich vydania v SSV Trnava), ďalej Dr. Vendelín Jankovič a iní, ktorí videli v dejinách priekopnické dielo. Vyslovujú podporné stanoviská autorovi v jeho snahe držať sa historickej pravdy, i keby bola akokoľvek nepríjemná. Podporujú jeho triezve a realistické hodnotenie takých dejinných udalostí, ako bola reformácia. Podľa nich objektívne podané dejiny Cirkvi sú jej najlepšou apológiou. Na druhej strane stojí skupina okolo vedenia SSV, Bohosloveckej fakulty a časopisu Duchovný pastier (Dr. Zlatoš), ktorá vyjadruje obavy, že takto podané cirkevné dejiny skôr poškodia Cirkev v očiach veriacich. Postoje týchto posudzovateľov majú vyložene charakter apologetický (obranný). Vytýkajú Špirkovým dejinám, že v snahe o objektivitu zveličujú niektoré tienisté stránky javov (napr. názor, že pápežom v stredoveku ide o získanie a upevnenie moci). Ďalej, J. Jurovský, SJ, v tom čase provinciál Spoločnosti Ježišovej, autorovi dejín vytýka mnoho chýb a omylov pri hodnotení činnosti jezuitov ako aj nekritické preberanie správ o nich z pochybných zdrojov. Po pozornom oboznámení sa s týmito posudkami a hodnoteniami čitateľ nadobúda dojem, že to myslia úprimne a ich odmietanie vyplýva z obavy, že takto napísané historické dielo skôr poslúži nepriateľom Cirkvi.
Ďalší vývoj, najmä po II. Vatikánskom koncile, skôr dáva za pravdu autorovi Cirkevných dejín, ktorý musel zažiť mnohé príkoria v čase, keď sa už zmrákalo k celospoločenskej búrke a kresťanská inteligencia bola vystavená ideologickým tlakom. Ukázalo sa už vtedy (pred 50 rokmi), že mať a čerpať z takého historického diela, ktoré objektívne pojednáva tak o pozitívach ako aj o negatívach vývoja v Cirkvi, ktorá je Božou ustanovizňou, ale vedenou aj hriešnymi a omylnými ľuďmi, je veľmi potrebné a užitočné. Tým sa také dielo stalo vhodným nástrojom správnej svetonázorovej orientácie v zložitých vtedajších podmienkach, keď sa na Cirkev sypali len alen odsúdenia a zlomyseľná kritika. Až dnes možno oceniť presadzovanie zreteľa pravdy, ktorú ,,Cirkevné dejiny" od Dr. Špirka naznačujú (i pri určitých nedostatkoch a chybách). Taktiež nezaujatému čitateľovi umožňujú sa s tienistými stránkami vysporiadať vo svetle viery a rozumu, bez zbytočného hnevu a roztrpčenia.
Súborné dielo ,,Dejiny a umenie" je naozaj prínosové pre každého, kto si chce rozšíriť svoje vedomosti z oblasti cirkevných dejín, tak často tendenčne interpretovaných v neprospech pravdy. Poznatky o sakrálnom umení sú aj dnes prijateľné a aktuálne pre potreby dnešného človeka, naplneného túžbou po poznaní historických pamiatok, ktoré nám predošlé generácie zanechali.