Marta Hudáková

Presila faktov

”Neviem, akou sladkosťou rodná zem vábi...” napísal Horatius. Naše šťastie, že vábi! Keby tak nebolo, zotrvávali by sme na pochybách, polopravdách a v nevedomosti. Šťastie, že vábi, že máme takých, čo vedeli a chceli, bez ohľadu na námahu pohrúžiť sa do dokumentárnej literatúry a archiválií a hľadať pravdu. Treba z našej rodnej zeme zotrieť falošný, rokmi pribúdajúci nános. Predstaviť nás z nášho slovenského hľadiska, na to treba mať ešte stále odvahu a najmä byť presvedčený o vlastnej pravde.
Takú odvahu nesporne má prof. Milan S. Ďurica, autor 3. vydania Dejín Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí. (Bratislava, Lúč 2003.) V úvode hovorí, po predchádzajúcich zlých skúsenostiach, že knihu pripravil “z nášho národného a kresťansko-katolíckeho pohľadu, na aký v demokratickej spoločnosti máme aspoň také právo, aké majú na svoje pohľady rozličné iné, neporovnateľne menšie spoločenské zoskupenia v našom štáte”. Jeho nezávislé vyjadrovanie iste je v opozícii k názorom tých, ktorí ešte stále sú pod vplyvom čechoslováctva či marxizmu, pre ostatných však vydýchnutím a nadobudnutím odvahy k zamlčanej a nepopulárnej pravde. Ak Dejiny vyvolajú polemiku, je to dobre, ale nie takú, aby popri ”odborných” výčitkách, či skôr bezostyšných urážkach musel autor opravovať aj gramatické chyby akademických historikov. Ďurica na nikoho neútočí, zhŕňa historické fakty a ich sumarizáciou a chronologizáciou prichodí k východiskovej realite.
Za viac ako 40 rokov deformovania dejín sme od pravdy odvykli. Partajní historici deformovať museli a aj chceli, česť výnimkám, nepartajní zastrašení sa snažili prispôsobiť, tiež česť výnimkám. Hoci i v tých časoch sme mohli čítať - popri frázach ako ľudácko-klerikálna skupina, protiľudová reakčná politika, pokroková revolučná línia a pod. - aj takéto vety známych historikov: ”Táto tematika sa spracováva zo slovenského stanoviska, ktoré doteraz sa dosť zanedbávalo” (P. Ratkoš), alebo: ”Salzburská misionárska činnosť sa neobracala v Panónii len na Avarov, ale aj na slovanské obyvateľstvo na ľavom brehu Dunaja, na Moravanov i Slovákov” (M. Kučera). No predsa všetci už automaticky prijímali názov nášho prvého štátu Veľká Morava a jej obyvateľov Slovanov, Slovienov, Vinidov, veľkomoravských Slovienov, moravských Slovienov, moravských Slovanov, nitrianskych Slovanov, naddunajských Slovienov a pod. a ich reč ako slovanský jazyk, sloviensky jazyk, staroslovienčina. Je z toho poriadny chaos, ibaže nik nám neprezradil, kedy vznikol (narodil sa) prvý Slovák – Adam, ktorý vykynožil Slovienov a zrazu narobil Slovákov.
Prijmime Ďuricovu historickú terminológiu, ktorá logicky vyplýva z dejinných udalostí a budeme hovoriť o Slovenskej ríši, slovenských kráľoch a starej slovenčine a zjednotíme rozkolísané názvy nášho prvého štátu i literárneho jazyka tak, ako to už dávno urobili všetky európske národy.
Koncepcia Dejín zahrňuje rozpätie dvoch tisícročí, od prvých rímskych vykopávok v 1. stor. po Kr. až po udalosti roku 2000, vrátane, čo sa zdá nad sily jednotlivca. A predsa sa stalo. No príručka do ruky to už nie je, skôr mohutné historické dielo.
S Ďuricom možno sledovať základy formovania a existencie slovenskej štátnosti v priebehu časov a v súvislosti s tým i christianizáciu Slovákov. V enormnom množstve zhromaždených údajov zameriame sa cielene na dejiny štátnosti Slovákov a udalostí okolo nej, ako ich Dejiny zaznamenali; najmä preto, že táto problematika má veľa záujemcov, malo informácií a z toho plynúcich protichodných názorov.
Dejiny zaznamenávajú dva štátne útvary či kráľovstvá, ktoré sa nachádzali na Slovensku v prvých storočiach po Kr., no počiatky slovenskej štátnosti nachádzajú v Samovej ríši 623-659. Štátna organizácia v tomto období bola ”jedným z hlavných faktorov etnogenézy, možno v ňom vidieť najstaršie korene slovenského národa a jeho štátnosti.” Udalosti ríše sú formulované stručne, nezdržiavajú sa ani rozprávkou kronikára Fredegara, ktorý bol súčasník Sama, takže nemusel fabulovať. Samove víťazstvo nad Dagobertom pri mocnom hrade či pevnosti Vogastisburg zaujalo viacerých zahraničných historikov, privlastňujúcich si polohu hradu, ktorú Fredegar neprezradil, vo vlastnom štáte. Podobne, i keď oneskorene aj my, vzhľadom na centrálne mocenské jadro Samovej ríše na slovenskom území, ako aj hláskovou prešmyčkou toponymu hradu a lokalizujeme ho na povodie stredného Dunaja, od Bratislavskej brány po Komárno a aj medzi malé Karpaty a Viedenský les. Ďurica sa otázkou bližšie nezaoberá, uspokojil sa s neznámou lokalizáciou. Samova ríša predznamenala kontinuitu slovenskej štátnosti v Nitrianskom kniežatstve. Oprávňujú ju k tomu archeologické nálezy murovaných základov nie jedného kostola, viacerých hradísk a hustého osídlenia. Christianizácia sa priamo Sama nedotkla, ako by sa aj mohla pri toľkých ženách a deťoch. Zakiaľ Ďurica verí iba písomným prameňom, Kútnik-Šmálov si všíma toponomastické názvy na Slovensku, hovoriace o rozsiahlej christianizácii v predmoravskom období dominikánskymi mníchmi. Ich pôsobenie v Nitrianskom kniežatstve sa viaže k nitrianskemu Zoboru, ktorému ich kláštor (sobor) dal meno.
Vyhnaním kniežaťa Pribinu z Nitry Mojmír spojil dve slovenské kniežatstvá pod menom svojho sídla Morava, čo bol základ tzv. Veľkej Moravy. Tento názov Dejiny nepoznajú, lebo ”ani jeden prameň z 9. stor. nepozná štátny útvar, ktorý by sa nazýval Veľká Morava.” Z toho istého dôvodu sa zdržali i ďalšieho výkladu o známom označení cisára Porfyrogeneta. Citujú však moravského archeológa I. L. Červinku, ”ktorý po dlhých štúdiách došiel k tomuto jednoznačnému zisteniu: Říše veľkomoravská byla především říše národa slovenského, o tom nemůže být sporu: Na Nitravě jedno knížetství, na řece Moravě druhé”. Ďurica v inej svojej knižke k tejto poblematike (K otázke počiatkov slovenských dejín. Martin, MS 1995) cituje o. i. viacero zahraničných encyklopédií, podľa ktorých územie od Českomoravskej vysočiny po rieku Tisu kontinuitne obývajú Slováci. Iba Encyklopédia Slovenska, ako vtipne poznamenáva, ”canit extra chorum”.
Vzniku Moravskej ríše ďakujeme Pribinovi, ktorý sa bez boja stiahol, no jej zánik bol oveľa dramatickejší. Takmer jedno storočie slovenskí panovníci ríšu úspešne zveľaďovali i za ňu bojovali. Spolupôsobením solúnskych bratov sv. Cyrila a Metoda mali nielen cirkevnú provinciu s arcibiskupom, biskupmi a vysokou školou, ale aj vyspelú kultúru, spisovný jazyk, literatúru, dekoratívne umenie, rozvoj staviteľstva, architektúry atď. Vtedy ružu trhajú, keď kvitne, upozorňuje Sinapius Horčička. Kočovným Maďarom prišla vhod Svätoplukova smrť, naše územie plienili čoraz viac, odtrhli sa aj české kmene, ktoré šesť rokov patrili Svätoplukovej ríši. Jej pád nezavinila toľko pertraktovaná nesvornosť bratov Mojmíra II. a Svätopluka II, o jej živote nerozhodla vyspelá civilizácia Slovákov, ale v ťažkom položení, kedy nebolo už Svätopluka ani múdreho a diplomatického Metoda, rozhodli za prispenia východofranských vladárov, divé hordy nomádskych Maďarov v bitke o korisť a územie.
V sledovaní našej štátnosti v Dejinách musíme tisíc rokov prekročiť a nájdeme sa tam, kde sme aj boli: výpady Maďarov, už nie nomádov, ale dobre usadených v slovanských zemiach, našimi pasienkami kŕmení, našou krvou ukojení, pokračovali podobnou surovosťou, vlastnou nomádom. Myšlienka samobytnosti však pretrvávala a mali sme časové úseky, kedy naši predstavitelia formovali uhorskú históriu. Štát sme nemali a riešením pre nás nebol ani vznik ČSR. Masaryk síce sľuboval, aj v Pittsburskej dohode sľuboval, ibaže neskôr ju vyhlásil za falzum. Popri dvadsaťročných vládnych sľuboch bola Štefánikova smrť, Hlinkovo väznenie, Machovo dvojnásobné väzenie, Tukovo odsúdenie na 15 rokov žalára, bolo aj strieľanie do štrajkujúcich robotníkov, vyhadzovanie krížov zo škôl, rast nezamestnanosti atď. Musel prísť Mníchov a Benešov plán-eroplán (keď ako sovietsky agent za Stalinom poskytnutých 10 tisíc amerických dolárov a za pomoci NKVD šťastne doletel do Londýna), aby sme mohli realizovať zatiaľ aspoň autonómiu. Maďari už predtým získali Viedenskou arbitrážou naše južné územie; to im nestačilo a už o tri mesiace šiel poslanec Ján Esterházy do Berlína vyjednávať. Predbehol ho nemecký konzul v Bratislave s upozornením pre ministra zahraničia Ribbentropa: “Odporúčam zdržanlivosť, lebo každé jeho druhé slovo je lož. Chce navrhnúť s úplne falošnými argumentmi, aby Slovensko odstúpilo Maďarsku Nižný a Vyšný Medzev.”
Naša autonómia pre Čechov bol nestráviteľný oriešok. Hoci už boli v agónii, ale ešte na tajnej ministerskej porade prijali návrh generála Aloisa Eliaša vojenským pučom zmocniť sa Slovenska. Toto už skôr žiadali čechoslováci Ján Lichner, minister autonómnej vlády a Milan Ivanka. Prezident Hácha odvolal predsedu vlády Tisu (hoci ešte len nedávno využil Tisovo pozvanie a vianočný týždeň strávil v Tatranskej Lomnici) a vymenoval Sidora. Súčasne českí generáli tzv. Homolovým pučom vojensky zaujali Slovensko, vyhlásili stanné právo, do Česka odvliekli a uväznili vyše 250 slovenských politikov. Dramatickosť tých čias jasne vystupuje v Dejinách. Aj keď udalosti len glosujú, niekde vysvetľujú, vidíme dianie okolo dôležitých historických úsekov súčasne z viacerých pozícií. Doba bola naplnená udalosťami. Horúčkovite pracovali Nemci, Maďari, Česi. Slováci otáľali s pozvaním Hitlera, Sidor zlyhal, Tiso zachraňoval a konečná možnosť vyhlásiť samostatný Slovenský štát sa ukázala ako jediná správna záchrana pre Slovensko. Tieto udalosti majú Dejiny zmapované takmer po hodine. Nechýba ani márne lásky snaženie skupinky bývalých legionárov (Granatier, Viest, Jesenský, Malár, Tajovský), žiadajúcich Slovenský snem, aby nevyhlásil samostatný štát, ale zostal verný spojeniu s Čechmi.
Téma Slovenského štátu je dodnes lakonicky obchádzaná, najmä nevyzretými politikmi, no po jeho vzniku 14. marca 1939 bolo rušno. Česi promtne reagovali žiadosťou o prijatie prezidenta Háchu u Hitlera, kde Hácha vyhlásil, že “klade osud českého národa a České země s plnou důverou do rukou Vůdce Nemecké říše.” To samozrejme nebola kolaborácia. V Dejinách sa dočítame aj o “štátnickom” vyjadrení J. Esterházyho, vtedy poslanca Slovenského snemu: “Tí žobráci Slováci budú ešte na kolenách prosiť, aby boli pripojení k Maďarsku, až ich tu Nemci vyžerú”; zabudol chudák, že iba pred mesiacom prehrali s nami Malú vojnu na východnom Slovensku. Dokumentárne podložená nenávisť voči samostatnému Slovensku sálala zo strany najbližších susedov, preto iste bolo užitočné prieť sa o “ochrannú zmluvu” s Nemeckom, vtedy najmocnejším a najobávanejším štátom západnej Európy.
Styky Slovenska so ZSSR boli priateľské. Diplomatické zastúpenie sme mali od februára 1940. Málo je známe, že už v januári 1940 Lomonosovova univerzita v Moskve udelila prof. V. Tukovi čestný doktorát za zásluhy o oslobodenie slovenského národa pri príležitosti jeho inštalácie do funkcie rektora Slovenskej univerzity. Keď Nemci vypovedali sovietom vojnu, situácia sa podstatne zmenila.
Dr. Jozef Tiso, hneď od začiatku existencie Slovenského štátu, sa ako prezident správal suverénne a tak aj riadil štát. Odmietal radikálne riešenie židovskej otázky, ako žiadali Nemci. Tento problém je akoby laitmotívom Dejín onoho obdobia. Ibaže novovzniknutý štát musel zriaďovať aj iné, pre seba dôležité práce. Neboli to maličkosti, ktoré vláda musela zriadiť: Slovenskú národnú banku, Vysokú obchodnú školu, Vysokú školu technickú, Štátny geologický ústav, Štátny archeologický ústav, Slovenskú akadémiu vied a umení, Vojenskú akadémiu, Najvyšší úrad pre zásobovanie, Sanatórium vo Vyšných Hágoch, Slovenskú národnú knižnicu pri Matici Slovenskej, lektoráty slovenského jazyka v Taliansku, dokonca sa podaril, asi zázrakom, návrat starých vzácnych tlačí a rukopisných kódexov z Budapešti, ako aj archív Matice Slovenskej z roku 1863 -75 zhabaný maďarskou vládou. Väčšina týchto ustanovizní vznikla ešte pred vyhlásením 2. svetovej vojny Nemeckom. Vlastne do vojny už fungovalo všetko, čo štát k životu potrebuje: hospodársky, vzdelanostný a kultúrny rozvoj, literatúra a umenie naberali novú dimenziu. Tomu štátu sa nedalo čo vyčítať, samostatnosť mu bola vrodená.
V tomto pracovnom ovzduší zbytočný rozruch v kultúrnych radoch vyvolal list niekoľkých kňazov z okolia správcu Spolku sv. Vojtecha Pöstényiho, adresovaný Matici Slovenskej. Podpísaní kňazi žiadali “vyhodiť zo svojho lona tých sabotážnikov, ktorí stoja v protislovenských slobodomurárskych službách.” Odmietali niektoré matičné vydania kníh ako Jégého Adam Šangala, Rázusovej Jánošíka, Odkaz mŕtvych Martina Rázusa, Dostojevského kapitolu Veľký inkvizítor z Bratov Karamazovcov a najmä preklad knihy Johna Knittla Via mala. Správca Matice slovenskej J. C. Hronský sa pýta: “Redakčné práce vykonávajú v Matici Dr. J. Škultéty, J. C. Hronský, Dr. Fr. Hrušovský, Dr. St. Mečiar, Dr. J. Marták, Dr. J. Cincík, Dr. A. Baník, K. Geraldini, J. Štefánik... koho z nich vyhodiť?” Správa Matice vydala vyhlásenie, v ktorom “Matica slovenská... stojí za všetkými svojimi vydaniami a odmieta všetky neoprávnené útoky a obvinenia” (pozri: Národná svetlica. Zost. M. Eliáš a B. Šarluška, Martin 1988). Kultúrna verejnosť oboch konfesií stála za Maticou. “S Maticou stojíme i padáme”, povedal Milo Urban. Z menovaných redaktorov do povstania sa zapojili J. Marták a J. Štefánik. Ktorýže len ktorý udal partizánom vynikajúceho správcu Matice slovenskej a najlepšieho nášho prozaika J. C. Hronského takmer na istú smrť v Martine a ovplyvnil tým jeho ďalší osud vyhnanca, najprv v Taliansku, kde bol krátko aj Benešov väzeň, potom až do smrti v Južnej Amerike. Ostatní spomínaní matiční redaktori, azda okrem Baníka, potom čo v Martine cez povstanie videli a zažili, neboli si takí istí životom a išli do emigrácie. To bol príliš trpký údel za to, že pracovali v prospech slovenskej kultúry. Škoda, že túto udalosť Ďurica neuviedol, aj ona patrí do dejín slovenského štátu.
Je známe, že v najvyšších vládnych kruhoch vytvorili sa dve politické skupiny Tiso-Tuka, hoci obom išlo o to isté, i keď cesty k tomu mali odlišné: O blaho národa a ľudské riešenie židovskej otázky. Túto otázku vyriešil spišský biskup Ján Vojtaššák, keď v liste A. Machovi napísal neuveriteľnú pravdu o likvidovaní Židov v nemeckých táboroch v Poľsku, ako o tom informoval Žid, ktorému sa odtiaľ podarilo ujsť. Mach vtedy (30. 9. 1942) vyhlásil, že viac sa zo Slovenska Židia vyvážať nebudú.
V zákulisí na roztržke Tiso-Tuka pracovali vojenské zložky čechoslovakizmom odchované vo vojenskej akadémii v Hraniciach. Spoliehajúc sa na svoju nepostrádateľnosť, pôsobili zámerne deštruktívne. Na túto kauzu bližšie poukazuje Fr. Vnuk v knihe Mať svoj štát znamená život. (Bratislava, 1991). No čechoslovácky rozklad prešiel neskôr i do civilných radov. Svoje zohrali dokonca aj zástupcovia Červeného kríža zo Ženevy, ktorých prijali najvyšší vládni činitelia a predseda Červeného kríža na Slovensku, zároveň predseda parlamentu Dr. M. Sokol, z ktorého mali “veľmi dobrý dojem”. O tri mesiace nato už vidíme Sokola na konšpiratívnej schôdzke s Mičurom, Karvašom, Zaťkom, Šrobárom, aby spolu pripravili návrat Slovenska do Benešovej ČSR. Podobnú schôdzku ešte skôr zorganizoval neuspokojený Sidor, ktorý prišiel z Ríma do Bratislavy s návrhom o zosadení Tisovej vlády po nemeckej porážke a následným utvorením federácie slovensko-česko-poľskej. Na tomto rokovaní sa zúčastnili Ursíny, Zaťko, Sokol, Čarnogurský. Tí poslední dvaja boli z Tisovej skupiny, ako sa mu mohli potom dívať do očí? Zostať verný štátu vo vojne a nemyslieť na zadné kolieska, na to treba mať pevný charakter. Iná skupina zložená z komunistov Šmidke, Husák, Novomeský, čo bol veľký priateľ Šaňa Macha, plus Lettrich, Ursíny, Josko chceli obnovenú Čs. republiku previesť pod vplyv ZSSR. Mach ako minister vnútra o týchto konšpiráciách vedel, ale vo väčšine prípadov nezasiahol.
Na Benešovu kvetoreč, či skôr krvoreč je škoda papiera, no jeho cesta do ZSSR a najmä jeho stretnutie s Molotovom stojí za citát: “Přál bych si, aby vaše vláda vyvinula nátlak ve směru našeho požadavku potrestat všechny osoby na Slovensku, které jsou odpovedny za válku proti Sovetskému svazu. Chtěl bych, aby ste na nás přátelským spůsobem naléhali, abychom co nejpřísneji potrestali ty, kdo jsou zodpovědni za vyhlášení války, i ty, kdo zabředli do kolaborace s Němci na frontě a dělali jim ústupky... Tuka, Mach, Tiso, též Gašpar, Medrický, Čatloš, ten taký musí viset a jiní.” Podľa Molotovovej reakcie vidno, že to už bolo aj pre neho priveľa. Aj komunista K. Šmidke mal podobné chúťky na adresu generála Čatloša: ... ”nebylo by správné jeho nabídku odmítat, ovšem je to role murína, až ji splní, murín může jít”, chudák nevedel, že hovorí aj o sebe. Nenávisťou sršiaci bol aj inak žoviálny Jan Masaryk vo vysielaniach londýnskeho rozhlasu: “Museli jsme se v posledných dnech trochu zabývat Tukou. Je to ale kus bezcharakterního hadrníka! A ten Tiso není vlastně o nic lepší. Tento překrmený maďarón dochameleonuje v dohledné době. A to, že je katolíckym knězem, bude mu přičteno k tíži”. Ak si niekto myslí, že je to vrchol Masarykovej neľudskosti, mýli sa: “A vy, ktorí ste ešte doma, na našom Slovensku, pripravte sa na deň, kedy Karmasin, Tuka, Tiso, Šaňo Mach a tí ostatní hanobníci v jediný deň dodýchajú. Nebude odpustenia, nebude zľutovania, nebude útrpnosti” (pozri Vnuk, F.: Rebelanti a suplikanti, s. 194-5). Aj teroristická Al-kaída by našla v ňom zaľúbenie. Nuž ale nepovedz hop, kým nepreskočíš. Obaja vrcholní českí predstavitelia “dodýchali” skôr, ako sa nazdali. Beneš, po Molotovom nanútenej, skôr rozkázanej abdikácii pred smrťou priznal, že jeho najväčšou chybou bolo veriť Stalinovi a komunistom. Koľko nevinných Slovákov zavraždil, mu ani pred smrťou neprišlo na um. Za jeho čechoslovácku posadnutosť v zahraničnom pobyte 1938-1945 vláda ČSSR musela zaplatiť jeho dlhy: prepočítané do súčasnej meny podľa Dejín tvoria 6 miliárd Sk.
V marci 1944 Fierlinger žiadal vedenie sovietskej armády o vojenskú pomoc na Slovensku. Išlo o organizovanie partizánskych skupín, a vojnová hrôza sa začala valiť naplno. Keď 28. augusta partizáni v Martine vylákali z medzinárodného rýchlika nemeckú misiu vracajúcu sa z Rumunska a celú postrieľali so ženami a deťmi (pod velením C. Kuchtu, ktorý r. 1941 dostal nemecké vyznamenanie “Za hrdinstvo”), slovenská vláda už súhlasila, aby prišli nemecké jednotky bojovať na Slovensko proti partizánom. O povstaleckých udalostiach Dejiny píšu veľmi konkrétne: presný dátum, miesto činu, aktéri činu a počet mŕtvych na oboch bojujúcich stranách. No toto čítať je pre zainteresovaného čitateľa skúška nervov, zažívať to a prežiť sa dalo len s pomocou Božou. Je známe, že bojov pri Dukle sa zúčastnil aj Ludvík Svoboda, budúci čs. prezident. Z Dejín sa dozvedáme, že bol Benešov tajný vojenský zástupca pri NKVD; činy, ktoré na Slovensku robil, o tom dosvedčujú. Povstaniu velil rýchlokvasený generál Golian. Viest sa zatiaľ zdržoval v londýnskom a moskovskom závetrí. Keď prišiel 7. októbra do Banskej Bystrice, aby prevzal vedenie, po dvoch týždňoch už mohol povstanie iba likvidovať.
Akademické Dejiny Slovenska 5 o konci povstania píšu zahmlievavo: 27. októbra v Donovaloch sa “prijalo konečné rozhodnutie o prechode 1. čs. armády na Slovensku na partizánsky spôsob boja.” Kedy zajali Nemci Goliana a Viesta nehovoria, iba že ich odvliekli do Bratislavy a potom v Nemecku popravili. Pravda sa dlho tajiť nedá. Ďalšia literatúra i Ďuricove Dejiny sú dôkladnejšie. Nemci oboch generálov našli v kope sena na povale sedliackeho domu v Bukovci 3. novembra s falošnými osobnými dokladmi. Zo zajateckého nemeckého tábora v Eberswalde ich Sovieti odvliekli do Ruska, kde na nútených prácach zomreli začiatkom 50. rokov. V tom čase manželky oboch generálov vo vytúženej ČSR, nie na oslavách, ale vo väzniciach, zažívali ukrutnosť štátu, za ktorý bojovali. Poznali hrozné fyzické utrpenie ako aj iní politické väzni, ktorí trpeli nevinne.
Sovietsky plukovník bojujúci v povstaní (Asmolov) hlásil do Moskvy: “Slovenský ľud Viestovi, Golianovi a ich londýnskym predstaveným neodpustí neschopnosť a zbabelosť, s akou riadili povstalecký ľud a armádu.” Zaujímavé je konštatovanie britského konzula v Bratislave J. A. Granta, ako ho cituje a prekladá Vnuk v knihe Rebelanti a suplikanti: “V skutočnosti však toto slovenské národné povstanie bolo veľmi úbohou aférou, ktorú Nemci potlačili, alebo zahnali do hôr takmer bezprostredne po tom, čo vypuklo.” Pohľady na povstanie z dvoch rozličných strán vlastne sa stotožňujú v náhľade na zbabrané a zbytočné povstanie.
Skončilo sa povstanie, ktoré ako hovorí historik, nebolo ani slovenské (zúčastnilo sa ho asi 27 iných národností), ani národné a dodajme, že ani povstanie, skôr sotva dvojmesačný protištátny puč, ako sa vtedy tomu hovorilo. Slovenská národná banka vyčíslila koncom roka 1944 rozsah škôd spôsobených povstaním: 486 miliónov a 220 051 vtedajších korún. Koľko životov úplne zbytočne doplatilo na povstanie sa nikdy nevypočíta. Skončil aj Slovenský štát, “vypukol” mier a to, čo nám vzapätí pripravili benešovci a komunisti, prevyšuje aj ten najhrôzostrašnejší sen. Vyvraždiť Slovákov, najmä slovenskú katolícku inteligenciu bol Benešov životný záujem. Realizoval ho vždy, keď mohol, najviac však na jar 1945. Väznice boli vtedy zaplnené politickými väzňami, v Bratislave napĺňali nimi aj školy...
Prežili sme väzenie za Beneša, Stalina, Brežneva i Novotného, ale túžba po samostatnosti sa uväzniť nedala. Prvýkrát po páde červeného režimu sa ohlásila v Ružomberku 25.-26. augusta 1990 na Hlinkových oslavách, kedy sa účastníci dožadovali samostatného štátu. Mečiar, predseda vlády, sa nezúčastnil, ale ako sa ďalej ukázalo, takýmito činmi si nepomohol. Zúčastnili sa Čarnogurský a Mikloško, ale zástup ich vypískal. No vývoj k samostatnosti pokračoval ďalej a pod ťarchou udalostí našli sa správni politici, ktorí vedeli čs. republiku rozdeliť kultúrne, bez hluku a hádok. Do prvého radostného roku druhej Slovenskej republiky smutne zasiahla autonehoda R. Zelenaya v Čechách, takmer po roku od podobnej autonehody A. Dubčeka. Mladá republika sa vďaka odborníkom v Mečiarovej vláde rýchlo hospodársky zotavovala. No malý štát ani v mieri nemôže žiť v mieri. V Dejinách zhromaždené množstvá faktov hovoria jasne: každý náš najmä ekonomický úspech vzápätí bol Európskou úniou “demaršovaný”. Absurdné zasahovanie veľvyslancov EÚ a USA a i. do našej suverenity predznamenalo hrozbu, ktorá sa vyplnila. Po zinscenovanom – nie jednom – páde Mečiarovej vlády, nasledujúcu už vybralo zahraničie a všetko, čo bolo dotiaľ vybudované v prospech Slovenska, zaľahlo popolom. Situácia po r. 1998, ako ju Dejiny analyzujú, pripomína, s odpustením, trojchlapové víno: traja, aby držali toho, kto vydrží čítať akcie Dzurindovej vlády.
Prosme pre profesora Milana S. Ďuricu dobré a dlhé zdravie od Pána Boha, aby mohol aj ďalšie časy, ktoré ešte sú pred nami, vo svojich Dejinách chronologicky zaznamenávať, dopĺňať a vydávať.