Ábel Kráľ

Aký má byť prezident SR?

Je ešte veľa času do novej voľby prezidenta a už sa rozmnožujú diskusie o tom, kto bude na túto funkciu kandidatovať a kto bude koho podporovať. Vysielajú sa rozhovory a vyhlásenia, rozbieha sa predvolebná kampaň. Tí, čo majú slobodný prístup do oznamovacích (informačných) prostriedkov, predstavili už aj svojho kandidáta (E. Kukan) a hneď potom (s dobrou politickou kalkuláciou) dali priestor ďalšiemu kandidátovi z toho istého politického koša (M. Bútora). Už dávnejšie bola ohlásená kandidatúra F. Mikloška za KDH. Novinári (a politici) priamo alebo nepriamo spovedajú terajšieho prezidenta a, akože inak, aj V. Mečiara, či budú kandidovať. Spomínajú sa ďalšie mená. O kandidátov, zdá sa, núdza nebude.
Núdza je a určite aj bude v niečom inom. Núdza je v chápaní/nechápaní významu, zmyslu a hodnoty prezidenta republiky pre národ a štát, v jeho národnej a štátnej reprezentatívnosti, a to aj v situácii malých prezidentských kompetencií.
Ešte väčšia je núdza v kritériách výberu kandidátov. Núdza vzniká z mlčanlivosti o motivácii návrhov, o cieľoch a kalkuláciách, ktoré sa obsadením tohto postu sledujú. Núdza je v tom, že nejestvuje diskusia o podstatných okolnostiach voľby prezidenta Slovenskej republiky. Navrhovatelia a kandidáti sa uspokojujú rozprávaním, že kandidát má diplomatické skúsenosti (nevzrušuje ich, kedy, v akej službe, v akom prostredí ich získal, ako slúžil a či vôbec slúžil vlastnému národu). Predkladatelia kandidátov vyzdvihujú akési známosti kandidáta (akoby prezident mal vybavovať protekčné veci), za významné pokladajú, že ho odporúča tá a tá politická strana (bez ohľadu na to, ako a či vôbec slúži Slovensku, aká je jej voličská základňa a politická reprezentatívnosť v národe). Politické strany chcú presadzovať svojich straníckych kandidátov. Chcú tým získať stranícku výhodu podpory svojej straníckej politiky najvyšším predstaviteľom štátu – prezidentom SR. Všetci sa spoliehajú na silu propagandy, na moc publicistiky, na vyskúšané manipulácie voličov.
Nuž áno, žijeme v čase kráľovstva publicistiky a propagandy. Žijeme v čase ľahkej politickej manipulovateľnosti obyvateľstva. Politické strany veria tejto sile. Spoliehajú sa aj na slabosť tých, čo poznajú i tú skrytú a zamlčovanú pravdu, no svoje poznanie nemôžu národu odovzdať – odmieta sa im prístup k publicistike. (Quo usque... Dokedy ešte...vraj v demokratickom štáte?) Kedy si totiž opakovane podvádzaný volič uvedomí, že k tomu, čo o politike číta a počuje, musí byť kritický, že sa mu často ponúka polopravda i nepravda, že pravda býva veľmi často nielen prekrútená, lež aj nevyslovená a skrytá. A najväčšia i najnehanebnejšia lož je zamlčaná pravda.
V tomto spoločenskom, politickom a mravnom stave sa začína kampaň k voľbe slovenského prezidenta.
Nemôžem sa oprieť o nijakú politickú stranu, o nijakú moc, nemôžem priamo ovplyvniť výber prezidentských kandidátov. Stačí mi však poznať stav slovenskej spoločnosti, jej dávnejší a súčasný vývin, činnosť politických strán a ich záujmy, stačí istý rozhľad po dianí vo svete, aby sa s vysokou pravdepodobnosťou dalo predvídať, ako bude prebiehať táto kampaň k voľbe prezidenta. Preto pokladám za svoju mravnú povinnosť a občiansku zodpovednosť upozorniť na najväčší nedostatok začínajúcej sa volebnej kampane – na nedostatok kritérií, ktoré by umožňovali objektívne a primerane k dávnejšej, nedávnej i súčasnej slovenskej skutočnosti posudzovať kandidátov na veľmi dôležitý post prezidenta Slovenskej republiky. Významnosť a možný vplyv prezidenta nemožno totiž odvodzovať z autority ani činnosti predchádzajúcich dvoch prezidentov !
Mali by sme si veľmi dobre uvedomiť tieto skutočnosti:
Budúci prezident by mal byť mravne bezúhonná osobnosť.
Ak osobnosť, tak by to mal byť človek s čistým a príkladným ľudským profilom, s preukázaným hlbokým ponorom do filozofie života a zmyslu existencie človeka, ľudskej spoločnosti a národa. Osobnosť sa musí vyznačovať priamočiarym krokom za osobnými ideálmi a za ideálmi všeobecného dobra, a to s autoritou, ktorá vyrastá z jeho života a práce a stojí na celoživotnej odbornej a spoločenskej angažovanosti.
- Bezúhonnosť osobnosti je formálne preukázateľná čistým registrom trestov, neprítomnosťou väčších mravných nedostatkov, usporiadaným osobným a rodinným životom (bez manželských a rodinných vybočení), u nás ešte osobnou i rodinnou neúčasťou v privatizácii. Iba bezúhonná osobnosť je nevydierateľná a slobodná v konaní.
- Budúci prezident by mal byť rozhľadený a širšie vzdelaný človek. S ohľadom na stav našej spoločnosti sa ako dôležitý ukazuje humanitný rozhľad, lebo podstata našej dnešnej slabosti (aj hospodárskej a vôbec materiálnej) má mravný charakter. Širšie vzdelanie je predpokladom hlbšieho chápania spoločenských dejov i všestrannejšej verejnej činnosti. Dôležitý je nielen diplom, lež aj odborná práca, verejná činnosť, významné sú zaujaté postoje k vážnym spoločenským problémom.
- Prezident Slovenskej republiky by mal verejne deklarovať svoju konfesiu (alebo jej absenciu) a táto deklarácia by mala spočívať na všeobecne známych faktoch. Pretože duchovné korene Slovenska sú neodškriepiteľne kresťanské, kresťanstvo Slovenska bolo i je jeho existenčnou podmienkou a neformálne kresťanstvo je zábezpekou mravnosti, poriadku a znášanlivosti. Takúto osobnú kresťanskú orientáciu - nie však iba proklamatívnu a politicky účelovú – by mal mať budúci prezident SR. (Ak sami kresťania nebudú schopní konať čestne kresťansky - a to práve aj ich predstavitelia v politike, napr. aj v zmysle pápežských sociálnych encyklík), prevezmú na seba zodpovednosť za protikresťanský vývin svojho štátu so všetkými jeho dôsledkami.
- Budúci prezident by mal byť prísne nadstranícky, konfesne a všeobecne znášateľný, v tomto zmysle tolerantný človek. Ak prezidentský kandidát bol alebo je politicky angažovaný, mala by sa preukázať taká jeho angažovanosť, ktorá už v minulosti prekračovala hranice jednej politickej strany, mala široký, teda nadstranícky spoločenský charakter a mala črty ľudsky a sociálne citlivej angažovanosti, ale aj osobnej skromnosti a znášanlivosti.
- Prezident zvolený v roku 2004 by nemal mať komunistickú stigmu, t. j. stigmu minulej príslušnosti ku komunistickej strane a k takým jej orgánom, ako bola ŠtB. V tejto požiadavke nie je obsiahnutá slepá nenávisť: treba vyzdvihnúť, že mnohí bývalí straníci urobili pre Slovensko a veriacich ľudí viac, než nejeden „bezpartajný“. Táto stigma však dve prezidentské obdobia komplikovala život a prácu prezidentov, spochybňovala niektoré ich vyhlásenia a aktivity, znižovala ich autoritu. Bola zdrojom rozporu v integrite ich osobnosti.
- Prezident Slovenskej republiky by mal stelesňovať nezištnosť, zásadovosť a oddanosť národu a štátu. Záruky týchto vlastností by mali byť preukázateľné jeho predchádzajúcou činnosťou, doterajším osobným nasadením v službe národu a spoločnému dobru, jeho verejným vystupovaním, odvahou vysloviť poznanú pravdu. Oddanosť, nezištná a nepodkupná služba národu a štátu je podstatná, rozhodujúca črta prezidentskej činnosti.
Budúci prezident by mal byť charizmatický človek. Mala by z neho prirodzene vyžarovať vnútorná sila i autorita, zápal a plné osobné nasadenie za to, čo hovorí a čo chce dosiahnuť, schopnosť príťažlivo a presvedčivo vyjadrovať myšlienky, získavať si poslucháčov hľadaním a nekompromisným obhajovaním pravdy, nespochybniteľnou zhodou myslenia, cítenia, reči a skutkov.
- Slovenská republika potrebuje prezidenta s preukázanou schopnosťou i programom zjednocovať ľudí, skupiny ľudí, spájať politicky roztrieštenú slovenskú spoločnosť. Na jeho kandidatúre by sa mali dohodnúť viaceré politické strany, spoločenské a občianske organizácie, mal by byť od začiatku podporovaný profánnymi aj náboženskými inštitúciami. Takáto zhoda je dôležitým predpokladom úspešnej prezidentskej činnosti, jeho autority, ale aj potrebnej konsolidácie štátu.
- Prezident Slovenskej republiky by mal mať schopnosť bez tlmočníka rokovať aspoň v jednom svetovom jazyku.
- V prítomnosti ostatných charakteristík by bola prednosťou nielen životná, ale aj istá politická skúsenosť a diplomatická obozretnosť, skúsenosť z činnosti v cudzom prostredí.
- Prezident Slovenskej republiky by mal mať slovenskú národnosť, a to aj v svojom a manželkinom rodokmeni, mal by mať dobrý vzťah a cit ku krajanom, k slovenským menšinám, k ich životu a ich problémom, ale v širšom pohľade aj dobrý vzťah k slovenským susedom (Česko, Rakúsko, Maďarsko, osobitne všetci slovanskí susedia a Slovania vôbec). Budúcnosť Slovenskej republiky ako štátu však závisí aj od postojov budúceho prezidenta k všetkým prúdom a požiadavkám, ktoré sa dotýkajú slovenskej identity a slovenských tradícií, štátnej suverenity a územnej celistvosti Slovenskej republiky. Aj tieto postoje by mali byť preukázateľné.
- Prezident Slovenskej republiky musí mať víziu slovenskej budúcnosti. Túto víziu by mal doložiť doterajšou činnosťou a publikáciami. Predložená vízia slovenskej budúcnosti musí byť odvodená zo strategického zhodnotenia Slovenska, z domácej i medzinárodnej situácie. Musí reagovať na národné dejiny, na vývin Európy a sveta, na integračné a globalizačné prúdy, na mocenské programy a zápasy.
- Prezidentský kandidát by mal mať bohaté životné skúsenosti, mal by mať fyzické a psychické sily na vykonávanie tejto mimoriadne náročnej a zodpovednej funkcie, mal by to byť skúsený človek v zrelom veku a s prirodzenou autoritou.
Kritériá na osobu budúceho prezidenta Slovenskej republiky by sa mohli a dali ešte rozšíriť na ďalšie vlastnosti. Uvedené kritériá sú však rozhodujúce.
Slovensko bude mať dobrého prezidenta iba vtedy, ak prezidentský kandidát dobre vyhovie týmto kritériám. Toto by si mali veľmi dobre uvedomiť voliči, týmito myšlienkami by sa mala zaoberať aj naša mládež, najmä vysokoškolská mládež, malo by sa o nich hovoriť v našich rodinách, slovenských inštitúciách a organizáciách. Mala by to byť súčasť celonárodnej „občianskej výchovy“. Ak sa o osobných predpokladoch prezidentských kandidátov nebude uvažovať, hrozí riziko politickej manipulácie voličov voľbou „menšieho zla“ a potom aj ďalšie riziko slovenskej budúcnosti.
Od osobnosti prezidenta, od jeho autority, vzdelania a rozhľadenosti, od jeho politickej nepodkupnosti a zásadovosti, od jeho osobnej slobody závisí veľmi veľa práve preto, že jeho formálne právomoci sú ústavne značne ohraničené.
Nasledujúca voľba nášho prezidenta by sa nemala stať predmetom politických špekulácií a mocenských kalkulácií politických strán za chrbtom spoločnosti. Mala by jej predchádzať celonárodná diskusia – určite aj o tom, čo som tu uviedol.