PO SVIATKU

Rudolf Maslák

Na ľudí, ktorí nám boli zvlášť blízki a už ukončili svoju pozemskú púť, si aj po rokoch spomíname s láskou a úctou. Často a s bázňou, uschovávame ich osobné predmety, ktoré počas života používali a teraz nám ich pripomínajú. Aj Cirkev opatruje a má v úcte veci, ktoré významní kresťania počas života používali, alebo miesta, ktoré posvätili svojou prítomnosťou.
Živo si spomínam, ako Slováci žijúci v exile, v minulých desaťročiach radi chodili do Baziliky Sv. Klimenta v Ríme, kde írski otcovia Benediktíni opatrujú pozostatky sv. Cyrila a Metoda a tiež aj hrob svätého Cyrila.
Je samozrejmé, že najväčšiu úctu majú relikvie, ktoré sa vzťahujú na život Pána Ježiša, Matky Božej a apoštolov. Tak je tomu aj v prípade Turínskeho plátna, či Svätého domu z Nazareta, ktorý v stredoveku previezli do Loretta. Ako najvzácnejšia relikvia je však uctievaný “Pravý kríž“ Kristov. Správa z konca 4. storočia, ktorú spomína už sv. Ambróz, referuje o podivuhodnom nájdení “Kristovho Kríža“ cisárovnou Helenou v Jeruzaleme. Sviatok Povýšenia svätého Kríža má práve v tejto udalosti svoj pôvod a tiež aj v posviacke Konštantínskej baziliky Kristovho hrobu nad Golgotou, historickom mieste ukrižovania Ježiša Krista. Dnes nikto nemôže dokázať, ale ani poprieť, že táto relikvia je pravým Kristovým Krížom. V každom prípade však hlboká kresťanská úcta “Pravého kríža“ Kristovho od počiatku našla široký ohlas v Cirkvi Východu i Západu. Nespočetní pútnici do Svätej zeme sa postarali, aby sa zvesť o svätyni rozšírila do všetkých končín sveta. Na niektorých miestach postavili nádherné chrámy Svätého Kríža, pretože aj v nich uctievajú a uchovávajú jeho pozostatky.
Dnes sa pozastavujeme nad zbožnosťou a uctievaním relikvií v minulých dobách. Akokoľvek, myslím si, že bolo správne, že tento sviatok, ktorý v tomto roku pripadol na nedeľu, liturgickou reformou II. Vatikánskeho koncilu zostal zachovaný aj naďalej v Cirkevnom kalendári. Sviatok Povýšenia svätého Kríža skrýva v sebe hlboký zmysel. Veď v takejto kresťanskej zbožnosti nie je nijaká magická povera, ani fetišizmus, lež vrúcne zbožné prianie vidieť a dotýkať sa toho, čoho sa dotýkal Spasiteľ sveta. Okrem toho obsahuje presvedčenie o tom, že Boh sa stal pravým človekom v Ježišovi Kristovi. Vidíme, že viera je skutočne totožná s vyznaním: “Slovo sa telom stalo“ (Jn 1, 14). Teda nie je nejaká zbožná legenda, alebo mýtus, či druh sakrálnej ságy, ale základom viery je, že Boh sa stal človekom.
Uvedenú historickú skutočnosť opisuje svätopisec: “Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života“ (1 Jn 1,1).
V dňoch 11. – 14. septembra tohto roku vykonal Svätý Otec Ján Pavol II. už tretiu oficiálnu pastoračnú cestu Slovenskej republiky. Počas nej navštívil sídlo arcibiskupa a biskupstvá, do ktorých sa v minulosti nedostal: Trnavu, Banskú Bystricu a Rožňavu. Vskutku vzácny hosť prišiel do “nášho domu“ a my sme sa zaradovali: “Hosť do domu - Boh do domu“. Návšteva vyvrcholila v nedeľu v Bratislave-Petržalke slávením svätej omše, pri ktorej blahorečil mučeníkov nedávnej zločineckej komunistickej totality: sestru Zdenku Schelingovú a grécko-katolíckeho biskupa Vasiľa Hopka. Zhodou okolností práve na uvedenú nedeľu pripadol aj sviatok Povýšenia svätého Kríža.
Na záver tretej pastoračnej cesty som si sumarizoval svoje pocity: Z prvej návštevy po páde železnej opony mi zostalo v pamäti hneď úvodné gesto Svätého otca. Ján Pavol II. priletel do Bratislavy a mimo protokolu pobozkal našu Slovenskú zem! Neuveriteľne porozumel nášmu národu. Každému, kto aspoň zbežne pozná činnosť pápeža a Svätej stolice, prešli zimomriavky po chrbte. Bolo to predsa “signum tempori“ (prel. znak časov)! To nebol len prázdny akt, alebo symbolické heslo. Už vtedy to bolo de facto uznanie štátnej suverenity Slovenskej republiky. Škoda len, že mnohí jeho gesto nepochopili vtedy, nechápu ho ani dnes a zrejme ho nepochopia nikdy.
Od roku 1982 som mal milosť žiť osem rokov v Ríme. My, čo sme dostali
možnosť byť v relatívnej blízkosti pápeža, sme hneď vycítili, že je to charizmatický Boží muž modlitby, viery, nádeje a presvedčujúcej lásky k Ježišovi Kristovi a ku všetkým ľuďom. To bola škola! Mnohým z mojej generácie imponoval ani nie tak jeho prístup k športu ako vrúcny vzťah k Matke Božej, otvorená kritika komunistických režimov, ale aj neoliberálnej kapitalistickej spoločnosti so všetkými ich prejavmi degradujúcimi človeka a ľudskú dôstojnosť Zaujal nás i jeho “personalizmus“, a to nielen v príhovoroch, ale aj konkrétnym stykom s ľuďmi každého veku a stavu.
Svätý Otec veľmi dobre vedel, čo znamená pobozkať našu rodnú hrudu a vedel i to, prečo tak urobil. Vývoj sa nedá zastaviť. Svätá stolica si nové pomery na Slovensku uvedomovala už dávno pred 31. decembrom 1978, keď vyhlásila samostatnú Slovenskú cirkevnú provinciu. Milan Rúfus výstižne v roku 1990 napísal: “Rím nekodifikuje podobné rozhodnutia unáhlene a už vonkoncom nie náhodne. Skôr naopak - niekedy s nimi pre istotu pridlho mešká. Ale druhou stranou tejto mince je fakt, že Rím svoje rozhodnutie neodvoláva ani neproblematizuje. Čo je v obrovskom kultúrno-historickom kompjuteri ako informácia už raz uložené, to tam zostane. Vlády prichádzajú a odchádzajú, no Kristov stolec stojí a jeho nohy sú vtlačené hlboko do osudov ľudstva. Ešte vždy. V tom spočíva pre nás prevratný význam tohto dokumentu. Je v ňom už nielen prvok nádeje. Je to naša prvá novoveká identifikačná karta vystavená najvyššou morálnou autoritou svetového spoločenstva (por. Epištoly staré i nové, str. 44 - 45).“
Druhá návšteva Jána Pavla II. už samostatnej Slovenskej republiky roku 1995 sa niesla v znamení ostrej konfrontácie, ktorej bola vystavená celá spoločnosť. Slovenská republika po svojom zrode prežívala “detské choroby“. Pápež prišiel v čase, keď sa masírovali mozgy svetovej verejnosti, aj pričinením niektorých občanov Slovenska, posielaním demaršov akože “v záujme demokracie“. Vtedy, dokonca predstaviteľka “najdemokratickejšej mocnosti“ pod slnkom označila našu vlasť za “čiernu dieru“ strednej Európy. Málokto si vari v uvedenej situácii uvedomoval možné nebezpečenstvo vyplývajúce z takéhoto výroku pre Slovensko a jeho občanov, ako možný signál vojenskej intervencie, či inej násilnej konfrontácie v strednej Európe. Podobne sa predsa v záujme “ochrany demokracie“ umelo vyrábajú vojnové konflikty mocnými tohto sveta. Svätý otec vtedy upokojil situáciu a pozitívne zviditeľnil Slovensko, tak ako to v histórii urobil málokto. Obnovenú Slovenskú republiku postavil na štyri dni do centra pozornosti svetových médií. Vtedy aj “veľký svet“, ktorý nám dovtedy nevenoval ani minimum pozornosti a vedome nás prehliadal, bol chtiac-nechtiac informovaný o novej realite v srdci Európy.
Tohtoročná, v poradí už tretia, pastoračná cesta Svätého otca sa uskutočnila v roku 10. výročia obnovenia našej štátnosti. Bohužiaľ, ale aj v kontexte otvoreného boja proti Cirkvi na Slovensku, vedeného niektorými politickými predstaviteľmi. Do tejto situácie vniesol Ján Pavol II. jasné stanovisko učenia Cirkvi, povzbudenie i duchovnú orientáciu.
Dovoľte sa mi vyznať: Ja som túto mimoriadnu udalosť vnímal ako návštevu o hodnotách. Do smrti na ňu nezabudnem. Zažili sme chvíle, ktoré sa až veľmi dramaticky niesli v bolesti; v tesnej blízkosti znamenia kríža a lásky Svätého otca ku Kristovmu krížu. Konkrétne sme videli, čo kedysi svätý Pavol napísal o svojom spolupracovníkovi Epafroditovi, ktorého poslal Cirkvi v macedónskych Filipách: “Veď on sa pre Kristovo dielo priblížil až k smrti a svoj život vystavil nebezpečenstvu...(Flp 2,30). Ján Pavol II. naozaj s nasadením vlastného života, napriek určite dobre mieneným radám a odhováraniu zo strany lekárov, prišiel k nám. Napriek svojej krehkosti priniesol obrovskú vnútornú silu, trpezlivosť, vieru, Božie slovo a lásku, príkladnú horlivosť za Božie veci..., v nich prišiel utvrdiť naše spoločenstvo veriacich. Mohli sme sa o tom presvedčiť pri každej svätej omši, ktoré samozrejme mali centrálne miesto aj počas tejto apoštolskej cesty. Prišiel ako Dobrý pastier, ktorý podľa vzoru nášho Pána “dá aj život za svoje ovce“ (por. Jn 10, 11). Videli sme na ňom, že všetko má svoj hlboký, aj keď pre nás možno skrytý zmysel: aktívny život i staroba, radosť i kríž. Jeho pontifikát je svedectvom svetu, ktorý neraz vo svojej pýche by chcel byť absolútnym pánom rozhodujúcim o bytí či nebytí, o živote alebo smrti človeka. Slovensko stálo opäť štyri dni v centre pozornosti médií. Prišiel opäť povzbudiť svoj milovaný slovenský národ, aby sa “nikdy nehanbil za evanjelium!“(por. Rim 1, 16), ktoré je jedinečným odkazom a tiež aj základom našej budúcej národnej existencie a zachovania si svojbytnosti. Jeho slová môžu znamenať, že Slovensko bude Bohom milované, ak sa nezriekne evanjelia, jeho autentických hodnôt a cyrilo-metodských koreňov, a to aj vtedy, keď nám Európska únia ani svet za takéto postoje určite nebudú tlieskať. Načim si v tejto súvislosti uvedomiť, že Ježiš Kristus, evanjelium a posolstvo Blahoslavenstiev je práve dnes najvážnejšou prekážkou totalitnej geopolitickej globalizácie, tak ako ju presadzujú súčasné mocenské elity, ktoré sa politicky, hospodársky, vojensky a mediálne snažia ovládnuť svet. Jedine takto sa o to môžu pokúšať, lebo duchovne sa im to nikdy nepodarí.
A ešte niečo: Len málo cudzincov v celej našej histórii nezištne podporovalo Slovákov. Na úsvite národných dejín to boli bratia Cyril a Metod, rodom Gréci narodení v Solúne. Neskôr v čase veľkomaďarského národnostného útlaku a nenávistného vyčíňania sa nás ujali iba Švéd Björnstene Björnson, anglicky píšuci Scotus Viator a Seaton Watson a v nedávnej histórii naše oprávnené požiadavky aj Čech Václav Klaus. V dnešných časoch, počas celého pontifikátu, svoju nezmenenú konkrétnu lásku k Slovensku prejavil Svätý otec Ján Pavol II.
Apoštol Pavol v Liste Filipanom prináša chválospev, ktorý podľa teológov pochádza ešte z liturgie prvotnej Cirkvi (por. Flp 2, 6-11). Z neho vyplýva, že prvotné spoločenstvá veriacich mali ešte celkom realistickú predstavu potupy krížom. Posolstvo kríža je pre Židov “pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo“, píše svätý Pavol (por. 1 Kor 1, 2-3). Hoci správa o kríži bola prekážkou kresťanskej misijnej činnosti, rodiaca sa cirkev neohrozene vyznáva historickú pravdu o Ježišovej smrti na kríži. Zo sklamania, strachu a bezradnosti, ktoré opanovali učeníkov na Veľký piatok, už niet ani stopy. Ukrižovaný, po svojom Zmŕtvychvstaní prišiel naproti svojim učeníkom a ukázal im svoje oslávené rany. Určite si išli oči vyočiť a spoznali v ľuďmi zavrhnutom - Otcom povýšeného a osláveného Pána.
Spolu so Svätým otcom sme pozvaní oslavovať aj v našom živote Povýšenie svätého Kríža a pridať sa k spomenutému chválospevu Božej pokory. Ježiš Kristus sa zriekol všetkých pôct a svetskej moci. Poslušne vzal na seba prirodzenosť sluhu. Posledné miesto, ktoré mu dali ľudia... Preto aj my vyznávame: “Ježiš Kristus je Pán! na slávu Boha Otca.“ (Flp 2, 11). Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti. Lebo si svojím krížom vykúpil svet.

Rudolf Maslák, farár