Edita Tarabčáková

Bolo Uhorsko štítom kresťanstva proti Turkom? (2)

Uhorsko rozdelené na tri časti

V článku “Moháčska katastrofa – vojenské nešťastie, alebo premyselná zrada“ som stručne opísala priebeh bitky pri Moháči (29. augusta 1526) i okolnosti, ktoré zákonite viedli k tejto katastrofálnej porážke uhorských kráľovských vojsk. Z faktov, ktoré som uviedla, sa nedá vylúčiť, že v danom prípade naozaj nemuselo ísť len o nepredvídateľné nešťastie, ktoré postihlo práve uhorskú kráľovskú armádu.
Uhorská šľachta a s ňou i všetci obyvatelia Uhorska boli dobre informovaní o tom, čo sa v 14. a 15. storočí odohrávalo na Turkami dobytých územiach v Prednej Ázii a v severnej Afrike. V Uhorsku bolo dosť očitých svedkov, ktorí priamo videli, čo robili osmanskí Turci v krajinách Balkánu, ktoré obsadili. Nikto v Uhorsku nemohol očakávať po jeho prepadnutí Turkami, že bude ich chovanie iné, ako bolo v iných dobytých krajinách. Každý vedel, že najbližším strategickým cieľom Turkov je Viedeň a cesta do Viedne vedie cez Uhorsko. V tureckej praxi to znamenalo pacifikovať územie, cez ktoré táto cesta vedie. Ako jednoduchý, veľmi účinný a osvedčený spôsob sa javilo preriedenie miestneho obyvateľstva zmasakrovaním, alebo jeho odvlečením a predaním do otroctva. Turci v tom mali bohaté skúsenosti a využívali ich naplno, najmä pri prvom strete v novodobytých krajinách. Aj teraz, takmer po 5. storočiach od bitky pri Moháči, nenachádzame nespochybniteľnú odpoveď, prečo uhorská šľachta robila opak toho, čo by očakával každý súdny človek. A čo sa malo urobiť? Stručne a výstižne to sformuloval pápež Klement VII. Apeloval na kresťanskú solidaritu, pripomínal hrozbu celému kresťanstvu a sám ukázal príklad finančnou a vecnou pomocou. Opakovane vyzval uhorské stavy, aby prestali s rozbrojmi a škriepkami, a spoločnými silami sa pripravovali na obranu svojej krajiny (Uhorska).
Keď posudzujeme reálne možnosti Uhorska na obranu proti Turkom, tak tieto vôbec neboli malé. Z hľadiska hospodárskeho a vojenského potenciálu bolo Uhorsko pred Moháčom porovnateľné s Francúzskom či Anglickom. Ba v niektorých parametroch ich predstihovalo. Uhorsko v čase pred Moháčom malo 3,5 až 4 milióny obyvateľov. Bez problémov mohlo postaviť do zbrane aj 200 000 až 250 000–ovú armádu a pri Moháči by nebol početný pomer armád 1:3,5 v prospech sultána, ale 2-2,5:1 v prospech kráľa. Niet pochybností, že bitka pri Moháči sa mohla skončiť víťazstvom kráľovských vojsk.
Po Moháči Uhorsko ako stredoveká veľmoc prestala existovať. Zahynul kráľ, smrťou chrabrých padlo mnoho najvyšších cirkevných i svetských veľmožov a väčší počet županov. Prestrašené a zúfalé posádky vo vnútrozemí ako aj obyvateľstvo, až na výnimky, sa Turkom pochodujúcim krajinou nikde nepostavilo na odpor. Palatín Štefan Bátory (zástupca kráľa) po úteku z moháčskeho bojového poľa „našiel si čas“, aby vyraboval biskupstvo v Päťkostolí. Potom sa stiahol na jeden zo svojich hradov a vôbec sa nestaral o povinnosti palatína Uhorska A čo robil palatín, robili aj iní uhorskí šľachtici a dôstojníci. Jedni vyplienili klenotnicu ostrihomského arcibiskupstva, druhí prepadli loď ovdovelej kráľovny Márie a znásilnili jej dvorné dámy, atď. Kráľovná z Budína utiekla do Bratislavy a potom k bratovi do Viedne. Utekala ani nie tak pred Turkami ako pred Maďarmi.
Historik Szekfö opisuje vtedajšie dianie v krajine takto: „Rany ešte krvácali, ešte stúpal dym nad horiacimi mestami, ešte tisíce uhorských zajatcov pochodovali do ďalekej cudziny (do otroctva), keď rozprášených šľachticov naplňoval jeden jediný pocit: radosť nad pádom nemeckého dvora a nad útekom nemeckej kráľovnej“ (manželky Ľudovíta II.). Uhorská šľachta sa radovala, že sa v čo najväčšom počte vyhla boju pri Moháči, a tak väčšina padlých boli nie Maďari, ale nemeckí, poľskí a českí žoldnieri.
Poľský vyslanec v správe, ktorá vznikla dva mesiace po Moháči, píše: „Maďari akoby sa znovu narodili …. Veľká radosť sa zmocnila širokých kruhov šľachty, keď padla cudzia vláda v zemi. Možno, že to boli tí istí páni, ktorí sa pred bitvou naparovali: turecké vojsko pobijeme našimi pečatnými prsteňmi.“ Náladu možno charakterizovať ako “radosť namiesto smútku“, ktorá už toľko ráz bola v dejinách Uhorska sebaklamom. V poldruha storočí, ktoré nasledovalo, sa uhorskí šľachtici, a nielen oni, mohli poučiť, čo doopravdy znamená cudzie jarmo. Ale nepoučili sa, lebo sa poučiť nechceli. Znovu sa opakovala situácia, aká už raz v Uhorsku bola a síce okolo roku 1440. Keďže to bola veľmi poučná situácia, tak ju tu stručne opíšem.
Rivali vtedy i teraz boli korunovaní v Stoličnom Belehrade. Najprv Ján Zápoľský (11. nov. 1526) a o rok neskôr Ferdinand I. Habsburský (3. nov. 1527). Oboch rivalov korunoval nitriansky biskup Štefan Podmanický, ktorý po moháčskej bitke sa stal najvyšším cirkevným hodnostárom Uhorska. Obaja rivali boli korunovaní svätou korunou, teda korunovácie boli legitímne.
A ako to bolo v roku 1440? Korunovácie rivalov celebroval ostrihomský arcibiskup, kardinál Szécsi. Najprv korunoval 15. mája 1440 trojmesačného kojenca Ladislava Pohrobka ukradnutou svätou korunou. Korunu ukradla na príkaz kráľovnej vdovy Alžbety jej komorná Ilona Kettnerová. Tým bola naplnená “nevyhnutná podmienka legitimity“ tohto aktu, ktorá spočívala v tom, že korunovácia musela byť uskutočnená svätou korunou. Takto 3-mesačný kojenec Ladislav Pohrobok sa stal legitímnym kráľom Uhorska. Medzitým sa situácia skomplikovala. Uhorské stavy zvolili za kráľa 16-ročného Vladislava I. Jagelovského. Kardinál Szécsi bol ochotný korunovať aj Vladislava, ale nebola k dispozícii svätá koruna. Tá bola prísne strážená vo Viedenskom Novom Meste na dvore neskoršieho cisára Fridricha III. “Múdri“ juristi si s tým hravo poradili. Väčšina stavov rozhodla, že posvätný princíp legitimity v prípade Ladislava Pohrobka neplatí. Našli aj spôsob, ako obísť “nevyhnutnú podmienku legitimity“ korunovácie. Z relikviára kostola sa vybrala “jedna“ koruna a tou kardinál Szécsi 17. júla 1440 korunoval Vladislava. Na túto “jednu“ korunu prítomní preláti, veľmoži a ostatní šľachtici “preniesli zo svätej koruny (v tom čase nachádzajúcej sa stovky kilometrov od Stoličného Belehradu) platnosť a silu, ktorá je závislá od súhlasu obyvateľov zeme“ na nejakú korunu, ktorá bola v núdzi použitá. Týmto aktom uhorská šľachta dokázala, že aj posvätné zákony v Uhorsku platia tak, ako si ich upravuje ad hoc národ (teda šľachta). Volenti nihil difficile. Kto niečo chce, tomu nič nie je obtiažne.
Podobný postoj maďarskí odborníci na zákony používajú k zákonom aj teraz. Napr. ich postoj v “kauze“ Gabčíkovo – Naďmaroš, alebo vysvetľovanie Zákona o zahraničných Maďaroch, alebo Zákon o zastúpení menšín v maďarskom parlamente, atď. Stručne povedané, čo je pravda dnes, nie je pravda zajtra a čo nie je pravda dnes, to je svätá pravda zajtra.
Po korunovácii Vladislava I. Uhorsko malo dvoch kráľov a medzi ich prívržencami ihneď vypukla občianska vojna. Táto sa rozšírila do celej krajiny a trvala takmer dva roky. V Uhorsku sa o Turkov prestali starať. Z toho mal radosť sultán a rozhodol sa urýchliť prípravy na “cestu“ do Viedne. Len prozreteľnosť v osobe “turkobijca“ Jána Huňadyho zachránila Uhorsko, že Moháč sa posunul až do 16. storočia.
Po krátkom odbočení do 15. storočia vráťme sa k Zápoľskému a Ferdinandovi. Čoskoro sa ukázalo, že ani jeden z dvoch legitímnych kráľov nie je dosť silný, aby donútil toho druhého ku konečnej kapitulácii. Ukázalo sa, že kráľ Ferdinand I. je predsa len o čosi silnejší, a to hlavne preto, že mnohí veľmoži opúšťali Zápoľského a prechádzali k Ferdinandovi. Už v auguste 1527 opanoval Budín a postupne obsadil väčšiu časť Uhorska. Zápoľský zutekal z hlavného mesta a s početnými “medzistanicami“ jeho útek skončil až v Poľsku. Zdalo sa, že jeho kraľovanie v Uhorsku sa skončilo. Ján Zápoľský však nekapituloval, ale sa odhodlal na fatálny krok. Odhodil masku kresťanského panovníka – ochrancu viery – a požiadal sultána o pomoc. Sulejman jeho žiadosti s neskrývanou radosťou vyhovel a prisľúbil mu všestrannú, i vojenskú, pomoc. Neskôr, roku 1528, uzavreli Zápoľský a Sulejman spojenectvo. Bol to šok aj pre najoddanejších prívržencov Zápoľského. Obával sa, či ho nevydajú Ferdinandovi, preto záchranu hľadal v Poľsku. Tam zhromažďoval vojsko, s ktorým na jeseň r. 1528 vtrhol do Uhorska. V krátkom čase sa k nemu pripojili jednotky belehradského pašu a spoločnými silami dobyli územie medzi Tisou a Sedmohradskom. Zápoľský v spolupráci s Turkami opakovane porazil Ferdinandove vojsko, čo bolo signálom pre mnohých šľachticov, aby sa vrátili k Zápoľskému. Ani sultán nelenil. V máji 1529 sa s obrovským vojskom vydal osobne pomôcť svojmu spojencovi a chránencovi kráľovi Uhorska Zápoľskému. V auguste sa sultán s vojskom utáboril na mieste niekdajšej moháčskej bitky. Prijal vazalský hold Zápoľského a tiež dary. Podľa tureckých prameňov Zápoľský sultánovi aj ruku pobozkal. Toto chovanie sa Zápoľského oživilo a zosilnilo podozrenie o príčinách jeho “omeškania sa“ v účasti na moháčskej bitke r. 1526. Ďalej sultán hravo dobýjal jeden hrad za druhým a čoskoro obsadil Budín, ktorý potom odovzdal svojmu chránencovi a vazalovi.
Sultán sa v Budíne dlho nezdržal, ale so svojou 150 000 – 200 000-vou armádou postupoval na Viedeň. Keďže Viedeň odmietla kapitulovať, začal jej obliehanie. Narazil však na tvrdý odpor nemecko-českých obrancov. Dva týždne pokračovali deň za dňom útoky Turkov, ale obrancovia sa ubránili. Pre zlé počasie i choroby, ktoré vypukli v sultánovom tábore, obliehanie prerušil a vracal sa do Turecka. V Budíne nechal silné turecké jednotky k dispozícii Zápoľskému.
A čo “uhorský národ“, teda šľachta? Veselo pokračovala v rozbrojoch, prebiehala z tábora Ferdinanda k Zápoľskému a naopak, a prítomnosť Turkov v krajine nebrala na vedomie. Obrovské utrpenie zažíval prostý ľud. Ozbíjali a zabíjali ho ako Ferdinandovi žoldnieri, tak i spojená armáda Zápoľského a Turkov. V tom čase turecká “potopa“ začala zaplavovať aj Slovensko. Turecké jednotky vo viacerých prúdoch opakovane prenikali na Slovensko. Následky boli hrozné, lebo krutosť tureckých vojakov nepoznala hranice. Zbúrali hrady, mestá, ale aj skromné dediny. Masovo vraždili obyvateľstvo a tých, ktorých nezabili, odvádzali do zajatia spolu s korisťou, ktorej sa zmocnili.
R. 1532 sa Sulejman znovu vydal s obrovskou armádou dobyť Viedeň. Všetky hrady s kráľovskou posádkou kapitulovali takmer bez odporu. Len malý hrad Kysek (Maďarsko) na niekoľko dní chôdze od Viedne sa postavil na odpor vojsku Sulejmana Nádherného. A kto bol ten hrdina, čo si to dovolil? Bol to Nikola Jurišič s hŕstkou (50) vojakov, posilnený utečencami z okolia. Táto hŕstka 23 dní a nocí odolávala útokom veľkovezíra Ibrahima. Nakoniec Turci nechali nielen Kysek, ale aj Viedeň. Pre vojenských historikov je dodnes hádankou zvláštny spôsob správania sa Turkov. Pravdou môže byť aj tá skutočnosť, že pod Viedňou bola zhromaždená obrovská kresťanská nemecká armáda a Sulejman si nebol istý, či má dosť síl, aby ju porazil. Hrdinstvo Nikolu Jurošiča a jeho druhov to nijak nezmenšuje. Sulejman pri návrate domov už zo zvyku zničil dolné Rakúsko, Štajersko a Slavoniu. Obrovská kresťanská cisárska a kráľovská armáda Sulejmana na jeho ceste domov neprenasledovala ani neznepokojovala
Už druhý neúspech Sulejmana mal odozvu aj v Uhorsku. Mnohí šľachtici dospeli k názoru, že situácia Zápoľského nie je taká jasná ako očakávali, a tak pre istotu opäť prebehli k Ferdinandovi. Občianska vojna síce pokračovala ďalej s nezmenenou intenzitou, ale dvaja králi, Ferdinand a Zápoľský, sa pokúšali zblížiť svoje stanoviská a uzavrieť mier. Toto úsilie podporoval aj cisár Karol V. (brat Ferdinanda), a tak nakoniec došlo k uzavretiu nielen zmluvy vo Varadíne, ale aj k vzájomnému “uznaniu sa za bratov“ (1538). Zmluva bola tajná a mala byť utajená najmä pred sultánom. Čoskoro ale všetko bolo inak. Kráľ Ján Zápoľský sa r. 1539 oženil a po roku sa mu narodil syn Ján Žigmund. Čoskoro nato kráľ Ján Zápoľský zomrel (1540). Sultán uznal novorodenca Jána Žigmunda za uhorského kráľa a aj uhorské stavy sa v najkratšej možnej dobe poponáhľali na sneme na Rákošskom poli vyhlásiť Jána Žigmunda za kráľa. Na druhej strane Ferdinand sa rozhodol (v zmysle varadínskeho snemu) zmocniť celej krajiny a oslobodiť ju od Turkov. Jeho prvým krokom malo byť dobytie Budína. To sa mu nielen nepodarilo, ale Ferdinandovo vojsko rozdrvil Mehmed paša. Takže keď k Budínu došiel sám sultán, Budín obsadil bez jediného výstrelu a bez jediného úderu mečom. Potom nariadil, aby do jeho tábora sa dostavili všetci uhorskí poradcovia a “detskí kráľ“ Ján Žigmund. Zhromaždeným oznámil, že hlavné mesto Uhorska, Budín, preberá do vlastných rúk. Kráľovskému dieťaťu láskavo prepustil východnú časť krajiny (Sedmohradsko) a milostivo dovolil, aby sa kráľovná mohla so synom Jánom Žigmundom tam odsťahovať. A tak sa Uhorsko rozpadlo na tri časti.
Najväčšia a najúrodnejšia časť aj s Budínom bola ako pašalík začlenená do tureckej ríše. Zo Sedmohradska postupne vzniklo samostatné kniežatstvo vo vazalskej závislosti od sultána. Kráľovské Uhorsko bolo obmedzené na dnešné Slovensko, Chorvátsko bez Slavonie a niekoľko západných stolíc v Zadunajsku. Hranice týchto celkov sa menili v závislosti od vojenských úspechov či neúspechov jednotlivých útvarov.
To, že vzniklo samostatné sedmohradské kniežatstvo, aj keď pod ochranou tureckých sultánov, bolo zásluhou neúnavného úsilia frátra Györgya. Kto bol tento nepodplatiteľný mních, ktorý dokázal takú šikovnú politiku a diplomaciu, že vcelku vyhovovala ako sultánovi, tak aj Ferdinandovi a sedmohradským stavom? Brat Juraj bol pôvodom Chorvát a jeho občianske meno bolo Georgius Utješenič. Po vojenskej službe chcel slúžiť cirkvi a stal sa mníchom. Jeho schopnosti i znalosti si všimli mocní tohto sveta, a tak sa dostal do vysokej politiky. Jeho cieľom bolo slúžiť kresťanstvu a to tým, že pracoval na znovuzjednotení krajiny pod vládou kráľa Ferdinanda. Postupne bol za svoje aktivity povýšený na ostrihomského biskupa a získal aj kardinálsky klobúk. Pohyboval sa “na tenkom ľade“ a žiaľ nikto mu poriadne nerozumel. V decembri 1551 pri rannej pobožnosti bol rukou najatých vrahov zavraždený. Vražda tohto fascinujúceho Chorváta bola viac ako zločin, bola to chyba, na ktorú doplatilo v troskách ležiace Uhorsko.
Hranica na styku kráľovskej a tureckej časti Uhorska bola veľmi nepokojná. V priebehu 16. storočia tu boje prakticky nikdy neprestali. A keď nebolo nejaké väčšie ťaženie, alebo keď nebola vypovedaná vojna, stále tu prebiehali boje medzi pohraničnými hradmi. Z dlhodobého pohľadu Turci neustále rozširovali svoj pašalík. Mnoho hradov sa dostalo Turkom do rúk aj bez boja. Ale našli sa aj kapitáni kresťanských hradov, ktorí bojovali do posledného muža, a tak zadržiavali napredovanie tureckých vojsk. Tak v roku 1552 posádka Jágru (brány do Horného Uhorska) na čele s hradným kapitánom Štefanom Dobóm 38 dní odolávala ohromnej tureckej presile. V kritickej situácii (všeobecného tureckého útoku) sa po boku mužov postavili jágerské ženy a za cenu veľkých obetí pomohli hrad ubrániť.
V roku 1562 slovensko-uhorský magnát Ján Balaša zhromaždil armádu o sile asi 10 000 mužov, zloženú zo Slovákov a Maďarov. S nimi chcel vytlačiť Turkov od Ipľa do uhorskej nížiny. Turkov zahnali až po hrad Sečany, ktorý začali obliehať. Z fiľakovskej pevnosti prišli Turkom posily. Došlo k jednej z najkrvavejších zrážok európskych vojsk s Turkami. Vyše dvoch tretín Balašovho vojska padlo a asi 1000 mužov, najmä šľachticov odvliekli do zajatia.
R. 1566 Sulejman sa znovu postavil na čelo obrovskej armády a rozhodol sa pochodovať na Viedeň cez Zadunajsko. Pri Zimuni prijal hold Jána Žigmunda a 400 sedmohradských šľachticov. Za verné služby Turecku podaroval Jánovi Žigmundovi oblasť na východ od Tisy a sám pochodoval na Viedeň. V ceste mu stál sigetský hrad, s ktorým už pred 10 rokmi mal zlé skúsenosti. Vtedy hradný kapitán Marko Stančič hrad ubránil. Teraz bol veliteľom hradu Nikola Šubič Zrinský. Stručne, ale výstižne opisuje nielen hrdinskú obranu hradu, ale aj genealógiu rodu Šubičovcov Paul Lendvai, autor knihy Die Ungarn. P. Lendvai píše, že niekedy v 60. rokoch 20. storočia, pri prvej návšteve Záhrebu si vypočul chorvátsku národnú operu: Nikola Šubič Zrinský. Vtedy nevedel pochopiť, čo má Zrinský vôbec spoločného s chorvátmi a s chorvátskym národným povedomím zvlášť. Predsa v Budapešti sa on sám a pred ním celé generácie školákov učili, že Zrinyi Miklós (teda Nikola Šubič Zrinský) bol ten najrýdzejší maďarský vlastenec a že bojoval a padol za Maďarsko. A tu sa ten istý človek ospevuje ako najväčší chorvátsky vlastenec všetkých čias. Šubičovci v Chorvátsku boli už od čias prvého chorvátskeho kráľovstva známou šľachtickou rodinou. Boli pri korunovácii kráľa Zvonimíra (r. 1076) a jeho predkovia boli pri uzatváraní personálnej únie s Uhorskom, ktorá bola naplnená korunováciou uhorského kráľa Kolomana (roku 1102) za kráľa Chorvátska. Ako jeho predkovia i Nikola bol Chorvátom i po otcovi i po matke. Za vlády Ferdinanda I. Nikola bol na jeho strane a bojoval proti tureckým votrelcom. A ako je to s tým, že bol Maďar? Nuž Nikola Šubič Zrinský ako uhorský šľachtic patril k “natio Hungarica“, teda k politickému národu uhorskému, čo vôbec nebola kategória etnická, ale len a len politická. Zrinský padol ako chorvátsky šľachtic (naviac bán Chorvátska) v boji proti Turkom za cisára a kráľa Uhorska, ktoré bolo mnohoetnickým štátom, na čele ktorého stál Habsburg (teda Nemec). Kým teda bol N. Zrinský, hrdina sigetského hradu, ktorého materinským jazykom bola nepochybne chorvátčina? Teda Chorvát či Uhor? No, v žiadnom prípade nebol to Maďar.
Sulejman zomrel 6. 9. 1566, čo Turci tajili. Na druhý deň sa Zrinský a zvyšok posádky vyrútili z hradu (kde všetko horelo po výbuchu pušného prachu) a v boji muža proti mužovi padli do posledného. Veľkovezír už polomŕtveho Nikolu Šubiča Zrinského dal dovliecť na popravisko a prikázal katovi, aby ho sťal. Jeho hlavu poslal cisárovi Maximiliánovi s odkazom: „Posielam ti hlavu najsmelšieho muža, ktorého by ste v budúcnosti veľmi potrebovali“. Môže sa niekto čudovať, že kde–kto by si ho rád prisvojil?
Turkom, po smrti sultána Sulejmana Nádherného, sa už nechcelo bojovať. Opustili územie kráľovského Uhorska, ale cestou ešte “nazbierali“ takmer 80 000 zajatcov. Pri odchode im nikto neprekážal.
Šestnáste storočie končilo tzv. 15-ročnou vojnou (1591-1606) medzi Turkami a kráľovským Uhorskom so striedavými úspechmi. Jeden čas sa zdalo, že Budín môže byť čoskoro oslobodený. Očakávaný úspech sa, žiaľ, nedostavil, napriek stále väčšej podpore z cudziny. Napr. Svätá stolica posielala každý mesiac 30 000 forintov vyzbieraných v Taliansku vo forme zvláštnej dane pre boj s Turkami. Stále väčšiu pomoc poskytovali aj nemecké kniežatstvá a tiež španielski Habsburgovia. Najväčšia ťarcha však ležala na kráľovskom Uhorsku, Rakúsku a Česku, teda na krajinách, ktoré priamo, či nepriamo boli zapojené do neustálych bojov s Turkami, ich vazalmi a ich pomáhačmi.
Ako som už uviedla, koncom 16. stor. iniciatívu načas prevzalo kráľovské Uhorsko a vynaložilo mnoho síl i prostriedkov, aby začalo postupné oslobodzovanie Uhorska. V roku 1593 kráľovské vojská sa pokúsili oslobodiť Ostrihom. V boji padol aj dôstojník kráľovskej armády, ktorého maďarská literatúra uvádza pod menom Balassi Bálint. Je pravdepodobné, že pravé meno tohto dôstojníka bolo Valentín Balaša (1554-1593). Bol to básnik, ale predovšetkým vojak a vrúcne miloval svoju vlasť, Uhorsko. Zúčastnil sa mnohých bojov s Turkami a pri Ostrihome obetoval za svoju vlasť aj život. Pri útoku kráľovských vojsk na hradby guľa z tureckého dela mu odtrhla obe nohy a o niekoľko dní potom aj zomrel. Jeho básne písané po maďarsky sa objavili v roku 1874 v knižnici rodiny Radvanských a v Maďarsku sa stali veľmi populárne. Vyšli takmer v 40 vydaniach. Niektoré jeho náboženské verše vyšli aj v slovenskom preklade.
Valentín Balaša sa narodil vo Zvolene, alebo na hrade Modrý Kameň. Pochovali ho v kostole v Hybiach v Liptove. Básne písal aj po slovensky. Jeho slovenské básne sa našli až roku 1949 vo viedenskej národnej knižnici. Neviem o tom, že by boli jeho slovenské básne na Slovensku publikované. Slovenská verejnosť o ňom takmer nič nevie. Nedá sa vylúčiť, či sa nejedná o podobný problém ako “Alexander Petrovič – Petöfi Sándor“ v staršom vydaní.
Opísala som udalosti, ktoré sa stali v Uhorsku po moháčskej bitke do konca 16. storočia. Bolo v tom čase Uhorsko štítom kresťanstva proti Turkom? Pri hľadaní odpovede by čitateľ mal zohľadniť tieto myšlienky:
- Sv. Augustín povedal: „Bojím sa ľudí, čo čítajú len jednu knihu.“
- P. Lendvai v knihe: Die Ungarn napísal: „Patrí priam k úžasným, neskôr nacionalistickými (maďarskými) kronikármi (historikmi) potlačovaným, alebo priamo zámerne zamlčovaným rysom maďarských dejín, že tvorcovia národného mýtu, ospevovaní hrdinovia bojov proti Turkom, politickí a vojenskí vodcovia oslobodeneckého boja proti Habsburgovcom, vynikajúce osobnosti literatúry a vedy boli úplne, alebo čiastočne chorvátskeho, slovenského, rumunského, alebo srbského pôvodu.
- Uhorsko nie je Maďarsko; Uhor nie je Maďar. Uhorský národ je politická, a nie etnická kategória.



Literatúra:
1.) Bertényi, I. – Gyapay, G.: Magyarország rövid története. Budapest, 1995.
2.) Lendvai, P.: Die Ungarn. München, 1999.
3.) Kol. autorov: Tolnai világtörténelme. Budapest, 3. kiadás.
4.) Višváder, F. a kol.: Kniha kráľov. Bratislava, 1998.
5.) Hóman, Bálint – Szekfö, Gyula: Magyar történelem. 1-5. Budapest, 1990.