Stanislav Mečiar

Položenie Matice slovenskej po ujarmení Slovenska komunizmom

Univ. prof. PhDr. STANISLAV MEČIAR (1910 – 1971) bol do roku 1945 širokej slovenskej verejnosti známy ako literárny vedec, literárny kritik, redaktor, matičiar. V rokoch 1934 – 1940 vykonával funkciu referenta Literárnohistorického odboru MS a následne tajomníka Matice slovenskej (1940 – 1945). Súčasne pôsobil aj ako redaktor Slovenských pohľadov (1939 – 1945). Ako literárny vedec sa zameriaval na slovanskú a nemeckú literatúru a filológiu.
V roku 1945 sa ako vedúci predstaviteľ MS podieľal na organizovanej evakuácii Matice slovenskej do zahraničia. Cieľom matičiarov, reprezentovaných správcom Jozefom Cígerom Hronským, bolo pokračovať a rozvinúť činnosť Matice slovenskej v slobodnom svete. Prof. Mečiar sa aktívne zapojil aj do činnosti slovenskej politickej emigrácie reprezentovanej prof. Ferdinandom Ďurčanským. V roku 1947 sa so skupinou matičiarov usadil v Argentíne. Stal sa členom Predsedníctva Slovenského kultúrneho spolku a Slovenského katolíckeho spolku. Bol spoluzakladateľom Zahraničnej Matice slovenskej a jej predsedom v rokoch 1960 – 1971. Spoluzakladal aj Svetový kongres Slovákov. V emigrácii pracoval súčasne ako redaktor časopisu Slovenská republika. Okrem iného napísal tiež rozsiahle dvojzväzkové dielo Kukučín živý 1 – 2 (1958 – 1960).
Vedecké a literárne dielo prof. Mečiara je i po roku 1989 oficiálne zaznávané a z ideologicko-politického aspektu biľagované ako „nacionalizmus“. Autor je i v súčasnosti naďalej v biografických slovníkoch a encyklopédiách negativisticky predstavovaný ako „ideológ“, „ideológ ľudáckej emigrácie“ a podobne. Na druhej strane, u marxistických ideológov a predstaviteľov tzv. socialistického realizmu v slovenskej kultúre sa po roku 1989 v oficiálnej slovenskej literárnej vede účelovo zamlčiava ich komunisticko-totalitná minulosť a v širokej verejnosti sa i naďalej prezentujú ako „výkvet“ slovenskej kultúry.
***
Článok profesora Stanislava Mečiara sa zaoberá postavením Matice slovenskej po roku 1944/1945, ktorý autor považuje za medzník nástupu nedemokratického režimu na Slovensku. Jeho dôsledky pocítila celá spoločnosť, slovenský národný život, politická, sociálna i kultúrna sféra Maticu slovenskú nevynímajúc. V doterajších troch príspevkoch sme priniesli pohľad na túto ustanovizeň na pozadí diania v čase od jej založenia v roku 1863 až po koniec druhej svetovej vojny. Ďalšie tri príspevky z cyklu venovaného k 140. výročiu jej založenia predstavia podrobnejšie ďalšiu etapu vo vývoji Matice slovanskej až po súčasnosť.

Na túto kapitolu dejín Matice slovenskej hľadíme z odstupu veľmi krátkeho času. No môžeme zistiť už dnes toľko, že sprvoti aj toto obdobie sa vyznačovalo prejavmi úsilného boja o pretrvanie a uchránenie slobody slovenského duchovného prejavu a tým aj ubránenie podstaty duchovnej existencie slovenskej v komunistickej záplave. Nemlčia o nej komunisti, hoci bola obdobím ich sústavnej porážky na kultúrnej podstate, ich zatískania do úzadia. Bola obdobím ich bezmocnosti a neschopnosti. Mlčia o nej práve tí, čo boli účastníkmi tohoto zápasu, účastníkmi nerovnakého zápasu. Lebo aj keď viedli svoj boj s presvedčením, že bránia vec statočnú, neuvedomovali si svoju osihotenosť a svoje odsúdenie. Chceli byť súčasne odporcami komunizmu, vyhlasujúc sa za jeho spoločníkov. V politickom ohľade pomáhali komunistom rúcať a likvidovať slovenskú minulosť, ono obdobie bezprostredne pred ich nástupom. A pomáhajúc ničiť korene slovenskej nezávislej existencie, nahovárali si, že sa im podarí zadržať v politike spoločne zatínanú sekeru od kultúrneho stromu. A že sa im to podarí slovnými manifestáciami o odlišnej podstate života, o inakšom jeho ospravedlnení, o inakších jeho cieľoch.
Napriek týmto „protirečivostiam“, ktoré v dialektickom vyhrávaní politických a ideologických situácií napomáhali neskoršie prevládnutie komunizmu po februári r.1948 – toto obdobie slovenskej obrany pred totálnou záplavou komunizmu treba skúmať svedomite a vyťažiť aj z neho hodnoty, svedčiace o slovenskom neprerušenom odpore voči komunizmu aj v okolnostiach krajne nepriaznivých. Povereníctvo školstva potvrdilo novú Správu Matice slovenskej, ustanovenú na valnom zhromaždení v auguste r. 1945. Nová správa prisahala vernosť novej štátnej vrchnosti, ale čo sa týka vnútorných otázok vedenia ústavu, chcela sa spravovať i naďalej duchom stanov a rešpektovať i náboženskú znášanlivosť. Nakoľko MS aj po vojnových stratách mala poruke veľký majetok, mohla nerušene pokračovať vo vydávaní časopisov a kníh, aj v činnosti miestnych odborov, prispôsobiac, pravdaže, celú svoju činnosť novonastolenej vrchnosti.
Aby sa aspoň navonok prejavilo, že na Slovensko prišla v roku 1945 sloboda, nebolo možno Maticu slovenskú zatvoriť, skôr bol odôvodnený pokus zapojiť jej činnosť do zámerov nových úradov. Na prvý pohľad sa teda zdalo, že nebude väčších prekážok, čo sa ideologického charakteru týka, že treba len uznať za trváce nové usporiadanie politické, ktoré zasa za toto uznanie prizná i takej ustanovizni ako Matica slovenská nezávislosť jej pôsobeniu ako to bolo počas prvej Česko-Slovenskej republiky, najmä v rokoch po 12. máji 1932, keď sa MS mohla slobodne oprieť o vôľu národa a rozvíjať svoju činnosť v duchu národnom a kresťanskom. V tomto predpoklade a v týchto nádejach rozprúďovala sa znovu činnosť vedeckých a miestnych odborov a zjavovali sa publikácie, v ktorých sa vyjadrovalo stanovisko vedúcich intelektuálov k zásadným otázkam prítomnosti.
Komunistických vzdelancov bola na Slovensku len malá a bezvýznamná hŕstka, ktorá nebola vôbec schopná prevziať nijaké vedenie slovenských vecí. Komunistická strana potrebovala dlhší čas na to, aby sa mohla postaviť na nohy i pri tých najpriaznivejších podmienkach, v akých sa začala organizovať povojnová Č-SR. Hoci sektor kultúry obsadili komunisti, jednako boli to iba kľúčové postavenia, ktoré ovládali situáciu len povrchove, kým v hĺbke rozprúďoval sa život podľa svojich prirodzených podnetov. Najmä kultúrne organizácie, ustanovizne a spolky začali organizovane sústreďovať pozitívne sily na základe národnom a kresťanskom, lebo si uvedomovali, akým nebezpečenstvom je komunizmus v praxi, vidiac jeho výčiny vo vojne a bezprostredne po nej. Videli toho “nového“ sovietskeho človeka, vychovaného náukou dialektického materializmu a s úžasom hľadeli na dôsledky novej výchovy, ak ona na tých istých zásadách bude vplývať na vzrast mladého slovenského pokolenia.
Otvorene nikto sa neodvážil postaviť proti komunistom ani v tomto začiatočnom období, lebo by sa bol vystavil obvineniu z fašizmu a nacizmu a bol by býval umlčaný a zlikvidovaný. No zaujímavé bolo práve to, že sami “spojenci“ komunistov na poli politickom, zbadajúc, do akej spoločnosti sa to dali dobrovoľne, nazdávali sa, že rozvíjaním odporu v kultúrnej, ideologickej oblasti budú môcť vplývať aj na zmenu v oblasti politickej. Podujali sa teda na paradoxnú úlohu: verejne manifestovať nerozlučné spojenie so sovietskym svetom a pritom v oblasti duchovnej, filozofickej a ideologickej brániť princípy celkom protichodné a odporujúce náuke komunizmu a zásadám dialektického materializmu.
Najvýrečnejším svedectvom tohoto zápasu sú zborníky vedeckých odborov Matice slovenskej a publikácie, diela členov týchto odborov, najmä v oblasti filozofickej, v ktorých sa v jasnej forme vyslovuje kresťanský a národný základ kultúrnej práce, rozvíjanej týmito pracovníkmi v prvých mesiacoch povojnovej obnovy slovenského života. Títo národní a vedeckí pracovníci rozvinuli takú aktivitu, ako to býva len v rokoch zrejmého ohrozenia samej existencie. Bola to posledná príležitosť zabrániť úplnému zboľševizovaniu Slovenska mobilizovaním svedomia a národného povedomia širokých vrstiev, ktoré boli vystavené sústavnému vplyvu komunistickej náuky, ale súčasne boli veľmi prístupné protikomunistickej osvete, nakoľko spoznali skutočnú tvár komunizmu a vedeli, čo ich čaká, keby sa komunizmus natrvalo usídlil v slovenskej spoločnosti..
Komunisti proti tejto rozvinutej činnosti nemohli vykonať nič, lebo nemali na to ľudí. Ako to Andrej Sirácky priznáva: „Pokroková (rozumej: komunistická) filozofia v rokoch 1945 - 1948 vykazovala len slabú politicko-ideovú aktivitu a zaostávala v porovnaní s útočnosťou reakčnej kresťansko-idealistickej filozofie… (Pokroková) filozofia neútočí, nebojuje, nepropaguje, neagituje…“ (Andrej Sirácky: Kultúra a nadstavba, str.120, 249). To znamená, že v rokoch 1945 – 1948 kresťansko-idealistická filozofia prevažovala na celom fronte kultúrneho zápasu, a to hodnotou svojej tvorby, silou svojej mysle, hoci bola v nevýhode, čo sa týka uprednostňovania vedeckých pracovníkov. Ba možno povedať, že i na univerzite, kde sa prednosť dávala predovšetkým „pokrokovým“ vedeckým pracovníkom, i tam bola kresťansko-idealistická filozofia v prevahe a jej zástancovia i v publikáciách univerzity a akadémie vied prevyšovali pokrokových adeptov, ktorí sa vyznačovali nie vedeckou tvorbou, ale demagógiou v šírení komunistickej ideológie.
Z odstupu času, rozpomínajú sa dnes komunisti na Slovensku na tieto roky úzkosti a bezmocnosti, v akej sa ocitli pod tlakom oveľa vyššej úrovne kultúrnej, než oni sami boli schopní rozvíjať. Tzv. pokroková filozofia mohla zlepšiť svoje postavenie len po februári 1948, keď bola „reakčná kresťansko-idealistická filozofia“ „na hlavu porazená“ (Sirácky), čiže až keď druhých umlčali a zabránili im pracovať a publikovať, až vtedy mohli pokrokoví filozofi a vedeckí pracovníci komunistickej ideológie ukázať svoju „výšku“ – bez kritiky, bez zápolenia s druhými, bez konkurencie, bojujúc dnes proti tým, ktorých umlčali a voči ktorým boli bezmocní, keď tamtí mohli sa im postaviť verejne na odpor.
Nakoľko tento ideologický zápas mal svoje centrum v Matici slovenskej, nie div, že po februári hlavnou starosťou komunistov bolo zlikvidovať čo najradikálnejšie toto stredisko odporu a zbaviť sa akejkoľvek možnej konkurencie v oblasti filozofickej a ideologickej. Dosiahli to tým, že všetku publikačnú činnosť Matice slovenskej postupne odmontovávali, pracovníkov rozohnali, aby v r.1954 tzv. poštátnením Matice slovenskej tento ústav pozbavili akejkoľvek tvorivej funkcie v národnej kultúre. Zrušili jeho vedecké odbory, časopisy preniesli do Bratislavy pod strechu Slovenskej akadémie vied, kde dozerali na všetko „pokrokoví“ učenci typu a formátu Andreja Siráckeho.
Ako Matica slovenská po 12. máji 1932 dokázala, že je schopná aj bez štátnych subvencií sa rozvíjať, ba nebývale zveľaďovať svoju činnosť; ako to dokázala Matica slovenská v rokoch Slovenskej republiky, keď aj napriek neporozumeniu zo strany Ministerstva školstva, mohla rozvinúť svoju pôsobnosť v najširšom priestore ako nikdy predtým, dosiahnuť takú úroveň a veľkosť svojej duchovnej tvorby a knižnej produkcie, že sa jej nevyrovnal v tomto ohľade žiaden kultúrny ústav; i teraz dokázala, čo len v niektorých sektoroch svojej vedeckej pôsobnosti, že by bola bývala schopná ubrániť duchovnú postať slovenskej existencie národnej a kresťanskej aj v okolnostiach smrteľného ohrozenia v komunistickom obkolesení, keby sa bola mohla oprieť o vôľu národa, ako to bolo po12. máji a po14.marci. Žiaľbohu, Matici slovenskej po obsadení Slovenska komunizmom chýbali tieto základné predpoklady: nebola slobodná a nemohla sa odvolať na vôľu národa. Preto nemohli ani vedeckí pracovníci, verní zásadám kresťanským a národným, dokončiť úspešne svoj zápas v obrane tradícií a duchovných hodnôt, ktoré zabezpečovali zdravý vývin do budúcnosti a boli ochranným štítom proti komunistickej nákaze.
Komunisti dosiahli len násilím to, čo by nikdy neboli dosiahli demokratickým súťažením, umlčali svojich protivníkov, zahnali ich do „hlbokého podzemia“. Zaistili sa, že ich protivníci po februári 1948 „nemohli už v nijakej forme verejne, legálne vystupovať“ (cit. s. 252). Pravda, týmto svojím víťazstvom dosiahli aj to, že na Slovensku dnes niet nijakej filozofie, lebo to, čo sa mohlo ešte do februára 1948 volať “pokrokovou filozofiou“, dnes je už len súčiastkou propagačného aparátu komunistickej strany. Ako veľký Sovietsky zväz má iba jeden filozofický časopis, „Voprosy filosofii“ (Otázky filozofie), v ktorom sa skúmajú iba otázky súvisiace s komunistickou politikou, takú istú úlohu má dnes „pokroková“ filozofia v službách komunistickej strany na Slovensku. Čiže, je všetkým iným, len nie filozofiou. Vidieť to i z toho, že niekdajší Filozofický zborník, prenesený z Matice do Akadémie v Bratislave, od roku 1961 premenovali na „Otázky marxistickej filozofie“ presne podľa vzoru ruského.
Vedecké orgány matičných vedeckých odborov vo väčšine prevzala Slovenská akadémia vied, kde ešte aj dnes tvoria podstatnú časť jej vydavateľského programu a slúžili aj ako vzor na vydávanie podobných zborníkov z iných oblastí, ktoré nová vrchnosť a záujmy komunistickej strany pokladali za užitočné na dôkladnejšie kanalizovanie ústrednej propagandy do jednotlivých výskumných a ľudovýchovných orgánov. Po roku1954 neostala v Matici slovenskej v Martine iná, len knižničná služba a aj tá je podriadená direktívam v bratislavskej centrále. Z MS, predtým ústredia slovenskej vedeckej a ľudovýchovnej práce, zaujímajúcej priestor všetkých vlastivedných odborov a všetkých osvetových krajov slovenských, stal sa iba ústredný sklad literatúry a písomných pamiatok, ktorý musí byť poruke rozkazom nadriadeného ústredia komunistickej strany v Bratislave. Bratislava dosadzuje terajšej MS úradníkov a odborníkov, vyskúšaných predovšetkým v poslušnosti komunistickej strane.
Poštátnenie MS v roku1954 súviselo s represáliami v oblasti politickej. Za obeť týchto represálií padli predstavitelia slovenskej komunistickej ideológie a po r.1945 vládcovia boľševikmi obsadeného Slovenska. Pod zámienkou tzv. buržoázneho nacionalizmu zmocnili sa vlády nad Slovenskom exponenti českého imperializmu, ktorým odvždy klal oči zástoj Matice slovenskej v slovenskom živote. A nakoľko sieť matičnej pôsobnosti bola veľmi rozsiahla a medzi funkcionármi MS v ústredí, vo vedeckých i miestnych odboroch nemohli nebyť odchovanci z čias po12.máji r.1932, českí exponenti sovietskeho imperializmu na Slovensku nemohli si byť istí, že sa im podarí ovládať slovenský vývin, keď budú pôsobiť na verejných miestach v kultúrnej činnosti ľudia, pamätajúci na časy pred nástupom komunizmu. Preto využili čistku proti zv. Buržoáznym nacionalistom aj na to, aby sa zbavili nepríjemných prekvapení, ktoré by mohli kedykoľvek skrsnúť z prostredia tradičného národovectva matičného.
Nedávno prešla Slovenskom iná vlna bezmocného komunistického zmietania sa v neistote, ktorá vyniesla na povrch niekdajších tzv. buržoáznych nacionalistov, otvorila niektorým brány žalárov, ba aj ovenčila hroby niektorých popravených svojich vyznávačov. Spravilo sa to pod heslom likvidácie tzv. kultu osobnosti. Likvidáciou kultu osobnosti nastúpili znovu do verejného života niekdajšie osobnosti komunizácie Slovenska, keď sa preukázala neschopnosť „českého Mataja“ vyriešiť otázky napredovania komunizácie Slovenska. Znovu sa o to majú pokúsiť starí, žalárom preosiati súdruhovia, ochudobnení o tých, čo sa sami povraždili alebo odvisli na šibeniciach komunistickej strany. Pre slovenský život nesvitla z toho žiadna náprava, žiadna zmena. Klamrami režimu hrdúsený je i naďalej každý prejav slobodného myslenia slovenského a niet zmeny ani v oblasti kultúrnej, kde prevláda neľútostná disciplína teroru pri kontrolovaní každého literárneho, vedeckého alebo umeleckého tvorenia. Niet ani náznaku po tom, že by sa v rámci likvidácie tzv. kultu osobnosti prikročilo k rehabilitovaniu zástoja Matice slovenskej a obnovenia jej štruktúry, vyskúšanej ako mocného nástroja nielen vedeckého výskumu, ale aj ľudovýchovy, rozprestretej na celom slovenskom území. Táto skutočnosť najlepšie dosvedčuje, že každá vlna, či už ide o čistku alebo rehabilitáciu čistených, prináša Slovensku len upevňovanie systému, v ktorom je nútený vädnúť slovenský život, predtým tak zázračne sa rozrastajúci pod slnkom slobody a v prejavoch obetavosti slovenského človeka, ktorý vedel rozlíšiť už svoje od cudzieho a vedel to svoje i zveľaďovať a brániť.
Osud Matice slovenskej bol výkričníkom bezprávia, páchaného Maďarmi na slovenskom národe. A osud Matice slovenskej ostáva výrazným výkričníkom bezprávia, ktoré sa spáchalo na slovenskom národe tzv. poštátnením, v skutočnosti umlčaním a zničením Matice slovenskej ako ústredia duchovnej tvorby a kultúrnej osvety. Rozdielny je osud nášho národa dnes v porovnaní s tým, ktorý ho stihol po zatvorení MS v roku 1875. I zápas o znovuzrodenie je rozdielny a vedie sa inými cestami a inými prostriedkami. Jedno, čo ostáva nezmenené i v tomto novom zápase, je duch matičného bratstva, ktorý spája minulosť s budúcnosťou a vedie všetky snahy v prítomnosti k tomu, aby zas bolo skutkom vzkriesenie národa. Vzkriesenie bude záchranou každého člena národa od smrti duchovnej, na ktorú je neodvratne odsúdený vo funkcii kontrolovaného robota. Vzkriesenie bude oslobodením rúk štedro dávajúcich duchovnú obrodu každému Slovákovi, rúk Matice slovenskej, prikovaných dnes ku skale tatranskej za zástoj prométeovský, za svetlo, zažíhané pred sto rokmi v srdciach, rodinách a krajoch slovenských.

(Podľa Letopisu Matice slovenskej. (Ed. Dr. Stanislav Mečiar. Zahraničná Matica slovenská: Buenos Aires 1963) spracoval Ján Bobák