Roman Hofbauer

Vpád maďarských boľševikov na Slovensko roku 1919

Rok 2003 pre Slovensko a Slovákov je rokom výročí.
Pred desiatimi rokmi ústavnou formou bola ustanovená samostatná Slovenská republika so všetkými kompetenciami a právomocami zvrchovaného štátu ako jeden z dvoch nástupníckych štátov dvojnárodnej Českej a Slovenskej federatívnej republiky, ktorá takto súčasne zanikla.
Roku 2003 si pripomíname i šesťdesiate piate výročie získania autonómie Slovenska. Stalo sa tak v dramatickej európskej atmosfére po hanebnej zrade garantov česko-slovenskej štátnosti Anglicka a Francúzska v Mníchove. Autonómnu slovenskú vládu ústavnou formou vyhlásila šiesteho októbra posledná medzivojnová česko-slovenská vláda premiéra generála Syrového.
Roku 2003 si však pripomíname výročie pre Slovensko a Slovákov najzávažnejšie. Pred 85 rokmi ako dôsledok víťazstva mocností Dohody v prvej svetovej vojne sa rozpadli a zanikli mnohonárodné európske monarchie, skutočné žaláre národov a na ich troskách boli ustanovené nové samostatné štáty, vrátane Česko-Slovenska. Pre Slovákov takýto krok znamenal národnú záchranu pred brutálnou maďarizáciou, a to doslova v hodine dvanástej. V tom čase však nikto netušil, že o vlastný štát bude treba ešte bojovať proti agresorom, a to na našom vlastnom území.
Skutočné okolnosti vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov na pozadí rozpadu monarchií v prvej svetovej vojne sa dajú sledovať so zatajeným dychom. Pravda, ak sledujeme skutočnú históriu, a nie dezinformácie a mýty. Je to história odhodlania národa mať vlastný štát, história odhodlaných chlapov v pravom čase na pravom mieste, kladúcich na oltár vlasti to najcennejšie - vlastný život. Je to aj história zločinov voči Slovensku a Slovákom, história umučených a povraždených Slovákov.
Udalosti prvej svetovej vojny na európskej scéne v dejepisoch sú popisované predovšetkým z hľadiska víťazných štátov Dohody. O boji národov rakúsko-uhorskej monarchie za rovnoprávne postavenie v rodine európskych štátov žiaci a študenti sa dozvedajú iba veľmi málo, takmer nič, i to ešte v selektovanej a prekrútenej forme. O to zaujímavejšie je načretie do autentických spomienok tých, ktorí udalosti rokov 1918-1919 prežili, takrečeno na tvári miesta a ktoré sú obsiahnuté v zborníku ”Vpád maďarských boľševikov na Slovensko v roku 1919”. Listujme teda! Viac ako tristostranová kniha, vydaná zakrátko po popisovaných udalostiach, je čítanie vskutku vzrušujúce a dramatické.
Situácia Slovákov v prostredí extrémneho maďarského šovinistického národnostného útlaku rakúsko-uhorskej monarchie v rokoch pred prvou svetovou vojnou bola krajne ťažká. Európska verejnosť pritom bola klamaná maďarským národnostným zákonom z roku 1867, ktorý sa však voči nemaďarským národom nikdy neuplatňoval. Ostré protinárodné pomery vládli aj v prostredí šovinistického maďarského kléru. Osobitne kruto bol perzekuovaný Andrej Hlinka. V podobnej situácii bolo aj vedenie Matice slovenskej pod vedením Matúša Dulu. Budapešť obrnená do vlastnej veľkomaďarskej arogancie i počas vojny sa čičíkala neochvejnosťou Uhorska, v ktorom samotní Maďari tvorili početne menšinu.
Profesor Tomáš Garigue Masaryk po vypuknutí prvej svetovej vojny odcestoval do zahraničia. V USA bol známy vďaka svojej americkej manželke. V Európe bol známy svojou publikačnou a prednáškovou činnosťou hlavne na univerzitách európskych štátov. U svetovej židovskej komunity si vyslúžil hlbokú úctu za svoj neohrozený postoj proti Hilsnerovej afére, známej antisemitskej inscenácie rakúsko-uhorskej polície.
V európskych politických kruhoch ani Masaryk, ani Edvard Beneš známi neboli. Vyhňou európskej politickej scény v tom čase bolo Francúzsko a na túto scénu ich uviedol už v tom čase vo svete veľmi známy a vo Francúzsku populárny vedec a vojak–pilot, neskorší francúzsky generál M. R. Štefánik. Česká historiografia v neskorších rokoch pri glorifikácii zásluh Masaryka a Beneša všemožne bagatelizovala a zamlčovala vplyv Štefánika na celý vývoj po roku 1914, vrátane zahmlievania skutočných okolností jeho smrti. Podobne česká historiografia prekrúcala postavenie a pôsobenie Andreja Hlinku i význam Matice slovenskej v krutých pomeroch Uhorska. Okolnosti vzniku česko-slovenského štátu roku 1918 sa tak mali stať vlastníctvom českej scény. Udalosti rokov 1918 a 1919 však boli oveľa dramatickejšie a košatejšie.
Keď 28. októbra 1918 pražský Národný výbor vyhlásil samostatnú Česko-Slovenskú republiku, profesor Masaryk bol ešte v USA. Prerušené poštové, telegrafické a železničné spojenia Prahy so Slovenskom malo za dôsledok, že na Slovensku nebola informovanosť o udalostiach v Čechách. Prijatie Martinskej deklarácie Slovenskou národnou radou 30. októbra o spojení Slovenska s Čechami v spoločnom štáte sa teda udialo nezávisle, bez znalosti udalostí v Prahe a v Čechách. V Budapešti sa stupňovalo krajné znepokojenie, so zánikom uhorskej monarchie Maďari nerátali!
Tieto udalosti mali nesporne kľúčový význam pre rakúsko-uhorskú monarchiu. Odtrhnutím Uhorska od Rakúska 31. októbra táto právne i fakticky zanikla. V Budapešti však tým súčasne uvoľnila ruky pre svoj teraz už separátny zápas o zachovanie prežitého uhorského žalára národov.
11. novembra 1918 bolo uzavreté prímerie medzi Nemeckom a štátmi Dohody v Comiégne. Už nasledujúceho dňa bola ustanovená Rakúska republika. O deň neskôr 13. novembra v Belehrade bolo podpísané prímerie medzi Uhorskom a štátmi Dohody. Súčasne bola stanovená dočasná demarkačná čiara ústupu rakúsko-uhorských vojsk z územia Česko-Slovenska a Rumunska.
Maďarská strana však nezaháľala a pokúsila sa o taktizovanie.
Dňa 16. novembra bola ustanovená Maďarská ľudová republika. Do jej čela bol zvolený ako predseda Maďarskej národnej rady gróf Michael Károly. V Károlyho vláde ministrom vojny bol Linder, štátnym tajomníkom ministerstva vojny bol Friedrich a vedúcim demobilizačného oddelenia bol István Boehm. S touto trojicou maďarská scéna sa nerozlúčila ani nasledujúceho roku. Hodno si ich zapamätať.
Károlyho vláda odmietla stiahnutie maďarských vojsk zo Slovenska. Károly naopak vyzval Prahu na odchod česko-slovenských branných síl postupujúcich územím Slovenska. Všetkým maďarským štátnym zamestnancom na Slovensku Károly dal vyplatiť mzdu na pol roka vopred, a tým zabezpečil ich bezstarostné štrajkové aktivity a rebelovanie proti česko-slovenskej vládnej moci. Károly uznal Slovenskú národnú radu, avšak podmienil ho jej podriadením pod Budapešť. Sľúbil rozsiahle autonómne práva Slovákom, avšak súčasne dal intervenovať Matúša Dulu a členov Slovenskej národnej rady. Naopak, na území Slovenska podnietil vznik ”nemzeti tanács”, maďarských národných rád podriadených Budapešti a následne v mestskom dome v Košiciach prešovský Maďar Dvorcsak (!) vyhlásil východoslovenskú republiku a hneď menoval aj jej ministrov. Bolo však už neskoro; Károly sa pokúšal chytiť vlak, ktorý už definitívne odišiel. Budapešť sa však nevzdávala, iba menila taktiku.
V deň ustanovenia Maďarskej ľudovej republiky sa udiala aj iná udalosť. Z ruského zajatia sa vrátil istý Béla Kohn, ktorého ako Bélu Kúna v nasledovnom roku spoznalo Česko-Slovensko. 21. novembra Kún založil komunistickú stranu Maďarska podľa leninského boľševického modelu, avšak dochutenú maďarským šovinizmom a nacionalizmom.
Dňa 25. novembra bola stanovená dočasná demarkačná čiara spojeneckou vojenskou radou v Paríži medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom. Nakoľko nerešpektovala územnú konfiguráciu, cestné a železničné spojenia a slovenské osídlenie, česko-slovenskou stranou bola zamietnutá ako neprijateľná.
V úsilí o stabilizovanie južného územia Slovenska česko-slovenský splnomocnenec v Budapešti Dr. Milan Hodža dojednal dočasnú demarkačnú čiaru. Takýto iniciatívny krok však nebol koordinovaný ani so stanoviskom Dohody ani Prahy, a preto nebol akceptovaný. Udalosti však už získavali zrýchlený a už aj nevratný spád.
6. novembra na Slovensko prišla slovenská vláda na čele s Dr. Vavrom Šrobárom. Jej členmi boli Dr. Pavol Blaho, Dr. Ivan Dérer, Ing. Štefan Janšák a Anton Štefánek. Jej prvým sídlom bola Skalica, zatiaľ čo v blízkom Uherskom Hradišti zo slovenských demobilizovaných vojakov–dobrovoľníkov sa formovala Garda slovenskej slobody, neskôr včlenená do pravidelnej armády.
14. novembra Alois Kramář v stanovisku odmietol Károlyho návrhy a aktivity. Potvrdil, že postup česko-slovenskej strany a č.-s. vojsk je v plnom súlade so závermi dohodových mocností a v úplnej zhode s Martinskou deklaráciou Slovenskej národnej rady. O pozícii Slovenska niet pochybností. Toho istého dňa pražský Národný výbor sa transformoval na Národné zhromaždenie, v ktorom klub slovenských poslancov mal 53 členov. Alois Kramář bol zvolený za predsedu vlády a prof. Masaryk bol potvrdený za prezidenta Česko-Slovenskej republiky.
12. decembra 1918 slovenská vláda Vavra Šrobára so štrnástimi vládnymi povereníkmi sa presťahovala zo Skalice do Žiliny. Šrobár v tom čase bol už vymenovaný za ministra s plnou mocou pre správu Slovenska.
Postupujúce česko-slovenské vojsko s veľmi početnými slovenskými dobrovoľníkmi, sokolmi, útvarmi Stráže slobody a českými dobrovoľníkmi postupne vytláčali zo Slovenska maďarské vojsko, ktoré ignorovalo demarkačnú čiaru, i maďarskú štátnu správu, ktorá na území Česko-Slovenska sa stále správala, ako keby pretrvávalo Uhorsko. Takýto proces vôbec nebol pokojný, naopak, maďarská strana kládla húževnatý odpor, uchyľovala sa k sabotážam a zastrašovaniu obyvateľstva. Maďarmi zo Slovenska boli odvláčané archívne materiály, historické a cirkevné cennosti a dôležité hospodárske a priemyselné zariadenia. Úplne bolo demontované a odvlečené technologické zariadenie kremnickej mincovne, zámerne boli poškodzované železničné, telegrafné a poštovné zariadenia a ich prevádzka bola paralyzovaná organizovaným odchodom úradníkov, ktorí od Károlyho obdržali mzdu na pol roka vopred. Medzi prvoradé úlohy česko-slovenskej správy preto patrilo zabezpečenie chodu železníc a funkčnosti spojov a pôšt.
Česko-slovenské vojsko 6. decembra obsadilo Žilinu, 7. decembra Vrútky, 11. decembra Turčiansky svätý Martin, 15. decembra Kremnicu, 16. decembra Levoču, 22. decembra Zvolen, 23. decembra Banskú Štiavnicu a Banskú Bystricu, 28. decembra Prešov, 29. decembra Košice, 1. januára Bratislavu, 5. januára Lučenec, 10. januára Komárno, 15. januára Rimavskú Sobotu, 18. januára Užocký priesmyk. Až takmer štyri mesiace po vyhlásení samostatnosti Česko-Slovenskej republiky jej celé územie sa dostalo pod česko-slovenskú štátnu a vojenskú správu. Tento proces popri svojej dramatičnosti mal aj absurdno-groteskné scény. Nesporne medzi také patrí vojenské obsadenie Lučenca 5. januára 1919.
Na prelome rokov 1918 – 1919 Lučenec ovládala veľmi silná maďarská vojenská posádka v sile pluku s delostreleckou batériou, s veľmi dobrou výzbrojou a zásobami munície. Boje o Lučenec sa preto predpokladali ako ťažké, s veľkými stratami. Všetko nakoniec bolo úplne inak. Po Vianociach 1918 z Kremnice do Zvolena sa presunula dobre zorganizovaná rota česko-slovenskej armády pod velením 26-ročného veliteľa majora Jozefa Ejema. Vyčíňanie maďarskej soldatesky v Lučenci, ktoré končievalo nočným flámovaním, volanie o pomoc zo strany lučeneckých Slovákov a otáľanie česko-slovenského velenia vo veci útoku na Lučenec z dôvodu opatrného vyčkávania na posily podnietilo mladistvého majora Ejema na netradičné rozhodnutie: obsadiť Lučenec vlastnými silami! Za hmlistého počasia druhého januára 1919 v noci bez vedomia veliteľstva vo Zvolene a za búrlivého súhlasu vojakov Ejemova rota s celou výzbrojou nasadla do pripravenej vlakovej súpravy. Všetci vedeli, že konajú na vlastnú päsť. Po polnoci utajený vlak sa pohol na Lučenec. Na každej stanici, ktorou vlak prechádzal, Ejem pohrozil maďarským železničným úradníkom, že v prípade, ak upozornia Zvolen, alebo Lučenec, posádka nasledujúceho vlaku ich všetkých bez milosti obesí. Nasledujúceho vlaku prirodzene nebolo, avšak hrozba účinkovala. Vlaková súprava s vojskom sa dostala nespozorovaná až k Lučencu, odkiaľ vojaci prískokmi a behom sa dostali až na železničnú stanicu a do mesta. Moment prekvapenia bol absolútny. Stanica, telefónne linky, guľometné postavenia Maďarov boli obsadené bez akéhokoľvek odporu. Maďarskí vojaci v kasárni boli zastihnutí v spánku, dôstojníci a stráž na radnici sčasti dospávali večerné flámovanie, sčasti nič netušiac hrali karty. O siedmej hodine ráno Lučenec bol už v česko-slovenských rukách, križovatky ovládali už naše guľomety. Dvestočlenná Ejemova rota takto sa zmocnila dôležitého mesta, rozprášila početne silnejšiu maďarskú posádku a zmocnila sa pozoruhodnej koristi: maďarskej plukovej zástavy, 38 ťažkých guľometov, 2000 pušiek, 21 poľných kuchýň, debien pištolí, kanónových zameriavačov a munície. Historka ako z akčných filmov, ibaže táto udalosť bola skutočná. Víťazná rota obdržala bojovú zástavu a vďační Lučenčania pomenovali jednu z lučeneckých ulíc menom jej veliteľa.
Keď 24. decembra 1918 šéf francúzskej misie v Budapešti podplukovník Vyx oznámil maďarskej vláde rozhodnutie najvyššej rady Dohody o maďarsko-slovenskej demarkačnej čiare a 25. decembra taliansky generál Piccione bol ustanovený za vrchného veliteľa vojsk operujúcich na Slovensku, zdalo sa, že pomery v nepokojnej strednej Európe sa upokojujú. V Prahe už sídlil prezident T. G. Masaryk, ktorého zvolilo Národné zhromaždenie a ktorého triumfálny príchod do republiky sledovala celá verejnosť. Začiatkom roka 1919 zo Žiliny do Bratislavy sa presídlila aj Šrobárova vláda pre správu Slovenska a celé územie štátu bolo pod česko-slovenskou správou. Pokoj v Európe však bol iba zdanlivý.
Či v Budapešti bola vláda monarchie, alebo republiky, Maďari sa nikdy nezmierili so stratou svojho hegemónneho postavenia a s úbytkom územia obývaného nemaďarskými národmi v Banáte, Vojvodine, Sedmohradsku a hlavne na Slovensku. Nem, nem, soha! teda nie, nie, nikdy, sa stalo trvalým heslom Budapešti. Hodno dodať, že až dosiaľ. Na demarkačnej maďarsko-slovenskej čiare z maďarskej strany neustávali sporadické prestrelky, ozbrojené provokácie, prenikanie na naše územie, spojené so zastrašovaním obyvateľstva, no aj s vraždením a s únosmi predstaviteľov česko-slovenskej štátnej správy. Maďarská propaganda útočila na česko-slovenskú štátnosť, vyzývala maďarské obyvateľstvo na nespoluprácu, strašila údajným českým útlakom, vraždením a pokračovala v nekončiacich sabotážach. Letáky zhadzované nad naším územím z maďarských lietadiel sľubovali skoncovanie s česko-slovenskou štátnosťou a opätovné pripojenie k Maďarsku: my sa vrátime!
11. januára 1919 gróf Károly bol ustanovený za maďarského prezidenta, avšak upokojenie vzťahov zo strany Maďarska nenastávalo. Práve naopak, eskalovalo zbrojenie a rast armády.
Česko-Slovensko budovalo svoj štát pre mier, Maďarsko pre vojnu!
Česko-slovenská strana bola plne zaujatá upevňovaním svojej štátnosti na svojom vlastnom území, obnovovaním chodu hospodárstva, štátnej správy, dopravy, pôšt, súdov, žandárstva, všetkých druhov škôl od ľudových až po univerzity, avšak aj sa začala rozptyľovať začínajúcimi malichernými politickými šarvátkami na domácej, hlavne pražskej politickej scéne. Vláda zanedbávala krajne dôležitú sféru: ochranu, budovanie armády, oblasť vojenstva, počnúc funkčným ministerstvom obrany, až po formovanie bojaschopných vojenských útvarov s ich primeraným vyzbrojením. S variantom možnej blízkej vojny sa nepočítalo a južné Slovensko bolo tak ďaleko od Prahy. Ministrom národnej obrany Kramářovej vlády sa stal Alois Klofáč, zatiaľ čo za ministra vojny bol vymenovaný generál M. R. Štefánik. Ten sa však v rokoch 1918-1919 nachádzal spolu s 50 000 legionármi na Sibíri. Hlavnú česko-slovenskú moc tvorili česko-slovenskí legionári formovaní v Taliansku, slovenskí a českí dobrovoľníci z radov demobilizovanej c. k. armády, Sokoli, oddiely Stráže slobody atď. Disciplína demobilizovaných vojakov po štyri roky trvajúcej vyčerpávajúcej vojne za cudzie záujmy bola neveľká a vzťah k vlastnej armáde bol vlažný: však republiku už máme, tak načo armáda. Vojenský priemysel na území Česko-Slovenska nepracoval, kasárne a dôstojnícky zbor na Slovensku fakticky nejestvovali.
Diametrálne odlišné pomery boli v Maďarsku. Nacionalistický šovinizmus voči okolitým novým štátom, hlavne voči Rumunsku a Slovensku bol vybičovávaný na najvyššiu mieru. Uhorská armáda po porážke síce mala byť demobilizovaná, avšak štruktúra ministerstva obrany, dôstojnícky zbor, ťažké i ľahké zbrane, kasárne a vojenský priemysel ostali fakticky nedotknuté. Maďarsko prímerím získalo oprávnenie na šesť divízií pechoty a dve divízie jazdectva pri celkovom početnom stave armády 90 000 mužov. Výnimočne dôležitá bola neporušená výroba zbrojného materiálu a munície, nákup zbraní v roku 1919 z Rakúska a predovšetkým vojenské zásoby a výzbroj nemeckej armády maršala Mackensena, ktoré po kapitulácii Nemecka ostali na území Maďarska. Maďarsko v rámci Uhorska dodávalo do armády hlavne dôstojníkov, disponovalo preto dostatkom dôstojníckeho zboru, dostatkom letcov, lekárov pre poľné nemocnice, zverolekárov pre vozatajstvo a rádiotelegrafistov. V roku 1919 maďarská armáda disponovala značným delostrelectvom, letkami lietadiel, no i ôsmimi obrnenými vlakmi, ktoré v tom čase predstavovali významnú zbraň, a šiestimi obrnenými dunajskými monitormi.
Takýto stav porazenej mocnosti absurdne kontrastoval s novými samostatnými víťaznými štátmi bez vlastnej vojenskej kontinuity a tradície.
Minister pre správu Slovenska Dr. Vavro Šrobár už začiatkom roku 1919 naliehavo žiadal návrat do vlasti Štefánika od sibírskych légií a prebratie ním vojenského velenia na Slovensku od talianskeho vojenského velenia. Talianski dôstojníci pod vrchným velením generála Piccioniho totiž svojou bezstarostnosťou spochybňovali obranyschopnosť a územnú celistvosť mladého štátu. Maďarská strana pritom prefíkane využívala vplyv maďarských duchovných na nadväzovanie kontaktov s katolíckymi talianskymi dôstojníkmi na území Slovenska. Pre Talianov vojna predsa už skončila a svoju misiu v Česko-Slovensku zväčša bagatelizovali.
Vyžiadaný návrat ministra generála Štefánika na Slovensko bol tragický. Legionári na vajnorskom letisku obdržali ostrú muníciu a informáciu o prílete nepriateľského maďarského lietadla. Štefánikove lietadlo legionármi pri Vajnoroch bolo zostrelené a Štefánik aj so svojimi druhmi v jeho troskách zahynuli. Jeho smrť nesporne vyhovovala Edvardovi Benešovi, ktorý už vopred so Štefánikom vo vláde nerátal.
3. februára 1919 Budapešť iniciovala revoltu železničiarov na Slovensku. Nedalo to veľa námahy, veď značnú časť pracovníkov železníc tvorili Maďari. Počas revolty do Maďarska boli odvlečené lokomotívy, vagóny, uhlie, olej a petrolej pre parnú trakciu, boli zničené dielne, vodárne, elektrocentrály, traťové telegrafy, boli odvláčaní a vraždení nemaďarskí úradníci a železniční zriadenci, bol zničený železničný most cez Bodrog, pustošený majetok zriadencov železníc, ba aj otrávené studne v železničných objektoch. Revolta bola energicky potlačená, no už 14. februára vypukol štrajk zamestnancov pôšt, železníc, vodární, elektrární, obchodnej siete, úradníkov i maďarských robotníkov. Károlym vyplatené mzdy na pol roka vopred boli východiskom pre bezstarostnosť štrajkujúcich, pričom maďarská strana sa nádejala, že prerastie do širšej vzbury. Po piatich dňoch trvania armáda aj túto revoltu potlačila.
Stratou najrozvinutejších oblastí Uhorska od Maďarska v Maďarsku sa prudko zhoršovala hospodárska situácia a rástla inflácia. Česko-slovenská vláda preto konala energicky. 26. februára hranice štátu boli nepriechodne uzavreté a iniciatívou ministra Aloisa Rašína sa vykonalo kolkovanie peňazí na území nášho štátu. Tým prišlo k definitívnemu oddeleniu našej meny, ktorá si tým udržala svoj kurz, zatiaľ čo meny v Rakúsku a v Maďarsku sa prepadli do inflačných špirál, ktoré zbedačili obyvateľstvo. Onedlho nato minister Rašín bol zavraždený, keď na neho bol spáchaný atentát.
15. februára bola zverejnená dočasná demarkačná čiara Clémencauova, ktorá vlastne vyznačovala južnú hranicu “horného Uhorska” oddeľujúcu “dolné Uhorsko”. Línia prechádzala cez Vác, severne od Gyöngyösu a Egeru, južne od Miškolca a Tokaja, severne od Kisvárdu a pri Barabáse sa stáčala na sever, prechádzajúc východne od Užhorodu. Čiara ohraničovala územie, na ktorom žilo takmer pol milióna Slovákov. V Budapešti demarkačná čiara vyvolala skutočne zdesenie.
V tom istom čase rumunské vojská pri obsadzovaní Sedmohradska postupovali ďalej na západ až po rieku Tisu, kde porazili a rozprášili maďarské vojsko. Vznik spoločnej Česko-slovensko-rumunskej štátnej hranice tak získaval konkrétne kontúry. Ďalší postup rumunskej armády však bol zastavený rozhodnutím dohodových mocností. Pre Maďarsko to znamenalo zastavenie bojových operácií na styčnej čiare s Rumunskom a umožnenie presunu armádnych útvarov k hranici so Slovenskom.
Oznámenie Česko-slovensko-maďarskej demarkačnej čiary prezidentom medzidohodovej komisie pre prímerie plukovníkom Vyxom v Budapešti iniciovalo výbuch boľševického hnutia. Maďarská vláda odstúpila, Károly 21. marca abdikoval a odovzdal moc do rúk vláde ľudových komisárov na čele s Bélom Kúnom. Kún okamžite nadviazal spoluprácu s Moskvou, dúfajúc v aktívnu účasť ruskej Červenej armády; tá však bola sústredená na boje na Ukrajine a v Poľsku. Kún ako prvoradú úlohu začal organizovanie maďarskej červenej armády podľa sovietskeho vzoru. Potvrdilo sa, že v záujme veľkomaďarského šovinizmu a hegemoniálnej expanzie Budapešti je úplne jedno, či sa tak koná pod egidou monarchie, republiky, či boľševizmu, ktorý zakrátko vystriedal fašizmus.
Vrchným veliteľom maďarskej červenej armády sa stal Vilmos Boehm, niekdajší zmocnenec pre demilitarizáciu. Náčelníkom hlavného štábu sa stal plukovník Stroemfeld. Súbežne s urýchlenou mobilizáciou a vyhláseným stanným právom začiatkom mája chvatne boli formované nové maďarské divízie, každá po štyroch plukoch a 5-6 batériách, no aj útvary sedmohradských székelyovcov a dva pluky železničných a telegrafných vojsk. Novinkou importovanou z Moskvy bolo formovanie trestného policajného vojska “Červenej gardy”. Podobné útvary o 15 rokov neskôr pre podobné armádne represívne účely formoval iný diktátor a mali skratku SS.
Množiace sa ozbrojené prepady z územia Maďarska, prestrelky, záškodnícke akcie a teroristické vyčíňanie boli východiskom pre vyhlásenie stanného práva na území Slovenska 25. marca 1919 Vavrom Šrobárom. Bol to krajne vážny signál.
V prvom štvrťroku 1919 ministerstvo národnej obrany v Prahe rozhodlo o vojenskej ochrane juhu Slovenska. Pre tento účel bol vyčlenený armádny zbor česko-slovenských legionárov, sformovaný v Taliansku pod velením generála Piccioneho. Toto zoskupenie na Slovensku však nedisponovalo žiadnymi zálohami ani žiadnym tylovým zabezpečením. Dôsledky tohto stavu nedali na seba dlho čakať. Česko-slovenská armáda v tom čase síce disponovala 180 000 vojakmi, avšak rozptýlenými po celom území štátu a po celej dĺžke jeho štátnych hraníc. V tom istom čase sa stupňoval tlak Poľska vo veci územných nárokov na župy spišskú a oravskú. Pritom tri najkvalitnejšie v bojoch ostrieľané česko-slovenské divízie legionárov v počte 50 000 chlapov uviazli na Sibíri a iba veľmi pomaly sa prebíjali k Vladivostoku. S ich vojenským zásahom pri obrane republiky sa nedalo rátať.
Dňa 26. apríla maďarské vojská začali uvoľňovať slovenské územie vyznačené demarkačnou čiarou a 27. apríla česko-slovenské vojská začali postup na juh k značne nejasne vyznačenej demarkačnej čiare. Tento krok pre Maďarsko sa stal zámienkou na útok na Česko-Slovensko, a to tým skôr, že zastavením postupu rumunskej armády na rieke Tise Maďarsku nehrozil súčasný boj na dvoch frontoch.
Maďarská armáda bola sformovaná do troch zoskupení:
- prvá armáda pre smer východný a južný pod velením komisára Bélu Vága;
- druhá armáda pre smer západný pod velením komisára Pogányiho;
- tretia armáda pre smer severný pod velením komisára Landera.
Zámerom maďarskej armády bol rýchly útok na Slovensko v troch smeroch:
- smer Miškolc-Košice-údolie Hornádu;
- smer Šalgotarján-Zvolen-Vrútky;
- smer Valašské Ďarmoty-Levice-Banská Štiavnica.
Cieľom bojov malo byť roztrhnutie územia Slovenska v uzle Vrútok, útok červenej divízie v smere Parkan-Nové Zámky-Komárno-Bratislava. Vytvorením spoločnej maďarsko-poľskej štátnej hranice by prišlo ku zmareniu celého versaillského mierového rokovania a jeho črtajúcich sa záverov. Boľševik Kún by tak vybojoval zámery monarchie i republiky.
Maďarský útok na Komárno sa začal v noci z 30 apríla na 1. mája útokom na vojenské postavenie strážiace most cez Dunaj, za účasti výsadku na pontónoch cez Dunaj, aj ozbrojenými robotníkmi komárňanských lodeníc. Prudký útok za veľkých maďarských strát bol česko-slovenskou armádou odrazený. Útok na Šahy začiatkom mája bol rovnako v noci prudký a i rovnako odrazený. Dôvodov na optimizmus však nebolo. Vojenská obrana južnej hranice Slovenska bola nesúvislá, s nedostatkom posádok, nízkou početnosťou vojakov, nedostatkom zbraní, delostrelectva, munície, záloh, tylu, bez letectva a ... s talianskym velením. Maďarská ofenzíva obranu rýchlo prelomila. Na opakované naliehanie Šrobára až 25. mája konečne bolo vymenené talianske velenie za francúzske a početný stav vojsk bol urýchlene dopĺňaný početnými dobrovoľníkmi zo Slovenska a presunom jednotiek z Čiech. Francúzske velenie tvorili skúsení vojnoví generáli Pellé, Boneau, Mittelhauser, dôstojníci Faucher, Hennocque, Barress, Kieffer, Prignot, Gillani, Brau a ďalší. Ťažisko bojov v poli bolo v rukách skúsených dôstojníkov legionárov Bláhu, Jirsu, Dřímala, Jelínka. Šáreka, Kovaříka, Dokoupila, Kuneša, Maršana a ďalších. Vynikajúci veliteľ plukovník Jozef Šnejdárek, neskorší armádny generál, riadením bojov v ťažiskovom smere maďarskej ofenzívy si vyslúžil oprávnenú úctu vojakov. Ťažisko urputných a útočných bojov však spočívalo na odvahe a neohrozenosti slovenských a českých vojakov; odvaha však nemohla nahradiť nedostatok ťažkých zbraní a hlavne munície.
Dňa 30. mája maďarskí boľševici obsadili Lučenec, 1. júna Levice, 2. júna po ťažkých bojoch, v ktorých padol aj veliteľ major Jiří Jelínek, boli obsadené Nové Zámky. 6. júna pred tlakom presily česko-slovenské jednotky ustúpili z Košíc. Maďari obsadili aj Banskú Štiavnicu, Detvu a Zvolen. Tu však postup Kúnových vojsk bol zastavený.
Dňa 6. júna dekrétom prezidenta generál Pellé bol vymenovaný za vrchného veliteľa česko-slovenskej armády. Následne sa uskutočnila rýchla a dôležitá reorganizácia armády aj obrany územia. Západná armádna skupina bola podriadená generálovi Mittelhauserovi s rozčlenením na päť sektorov, podriadených jednotlivým veliteľom. Východná armádna skupina bola podriadená generálovi Henocqueovi, obdobne s členením na päť sektorov. Bola obnovená zbrojná výroba, hlavne munície, boli sformované letky, posilnené delostrelectvo. Velitelia, ktorí sa neosvedčili, boli vymenení, boli ustanovené vojenské súdy, uplatnenie požiadavky vojenskej poslušnosti a tvrdej disciplíny. Nekompromisné stanné právo na celom Slovensku sa týkalo nielen plieniacich kúnových hord, ale aj ich maďarských záškodníkov a kolaborantov, ktorí za pätami Kúnovej armády rekvirovali statok, kone, potraviny a majetky civilného obyvateľstva.
Dňa 16. júna v Prešove český boľševik Antonín Janoušek vyhlásil promaďarskú “Slovenskú radnú republiku”. Jej trvanie bolo ohraničené vyhnaním Kúnových vojsk, ktoré pred ústupom zavraždili predstaviteľov česko-slovenskej správy Ondreja Tomka a Andreja Tomáša.
Boje o Slovensko boli tvrdé a voči všetkým obyvateľom kruté. Kúnovi komisári po obsadení miest stavali šibenice pre slovenských predstaviteľov štátnej správy, pokiaľ títo aj s rodinami neodišli do bezpečia. Kúnove vojská na veľké prekvapenie Maďarov nerobili pri plienení a drancovaní rozdiel medzi sedliakmi hovoriacimi po slovensky alebo maďarsky. Trpkým prekvapením pre prešovských Maďarov bol rozkaz červených oddielov na zvesenie maďarských zástav a na vyvesenie zástav červených.
Vojenské roztrhnutie Slovenska, útok a obsadenie Bratislavy, ani spoločná maďarsko-poľská hranica kúnovým divíziám sa nepodarili. V závere mája 1919 vojenská iniciatíva už prechádzala na česko-slovenskú stranu. Armáda disponovala odhodlaným vojskom, schopnými veliteľmi, výzbrojou a muníciou. Česko-slovenské jednotky, hlavne pod velením plukovníka Šnejdárka, si osvojili v členitom území stredného Slovenska rýchly pohyb a sústredené útoky aj menšími jednotkami, bez možnosti ponechania preskupenia síl nepriateľovi. Tvrdé víťazné boje česko-slovenských vojsk pri Hronskej Breznici, Banskej Štiavnici, Leviciach, Tisovci, Kokave, Klenovci, boje o Zvolen i Detvu nenávratne obrátili smer pohybu maďarských vojsk: na juh! Kúnovským hordám čas ich bojových úspechov definitívne uplynul. Medzi absurdity doby patrí i to, že česko-slovenské vojsko ochraňovalo pred plienením ustupujúcimi kúnovými vojskami maďarských gazdov na južnom Slovensku, ba aj statok grófky Márie Esterházy v Tallósi.
Česko-slovenské vojská obsadili Miškolc, Šalgotarján a pokračovali na Budapešť.
Zrýchľujúce sa tempo vyháňania maďarských vojsk zo Slovenska bolo prerušené 24. júna vyhlásením prímeria medzi dohodovou komisiou a ultimátom na úplný odchod maďarských vojsk do 30. júna. Česko-slovenskou stranou bolo prímerie prijaté so značnou nevôľou, veď maďarské intervenčné vojska boli na celej šírke frontu porážané a postup česko-slovenskej armády bol Maďarmi nezadržateľný. Parížska iniciatíva bola aktuálna pred dvoma mesiacmi pred plienením Slovenska a vraždením jeho obyvateľov. V závere júna už bola nadbytočná.
V tejto krátkej, zákernej a krvavej vojne po svetovej vojne zahynulo 864 vojakov a dôstojníkov, 2830 ich bolo zranených, 1942 bolo nezvestných. Straty civilného obyvateľstva povraždeného kúnovskými hordami nie sú známe, avšak boli značné. Materiálne škody tejto maďarskej agresie boli obrovské, keď kúnovci v podstate iba pokračovali v odvláčaní kultúrneho a historického bohatstva Slovenska tam, kde Károlyho vláda v roku 1918 skončila.
Maďarsko neutrpelo nijaké materiálne straty, avšak počty padlých vojakov, ranených a nezvestných viacnásobne prevyšovali straty našej armády. V Maďarsku Béla Kún sa ocitol v obtiažnej situácii pred vlastnými obyvateľmi, ktorým sa strácal zmysel tejto vojny, v ktorej maďarská armáda utrpela fakticky úplný neúspech, už druhý v priebehu 10 mesiacov. 19. júla maďarská armáda zaútočila na rumunskú armádu v oblasti Solnok-Tokaj. Minister obrany Klofáč a generál Mittelhauser na ministerskej konferencii v Turčianskom svätom Martine ponúkli vojenskú spoluprácu Rumunsku a v rámci toho ponúkli štyri česko-slovenské divízie v súčinnosti s rumunskou armádou na spoločný postup na Budapešť. V súlade s týmto rozhodnutím generál Pellé požiadal Paríž o súhlas s takýmto postupom ako s reakciou na maďarskú ofenzívu. Parížska komisia však takýto súhlas nedala. Rumunská armáda na žiadne súhlasy nečakala. 27. júla zatlačila maďarskú armádu za Tisu a v dňoch 28.-29. júla Rumuni prekročili Tisu.
Dňa 1. augusta padla Kúnova vláda. Kún utiekol do Moskvy, kde jeho stopy sa stratili v štyridsiatych rokoch za hrôzovlády Stalina a Beriju; zbytočných a navyše neúspešných revolucionárov Moskva sa jednoducho zbavovala. 4. augusta víťazní Rumuni vtiahli do Budapešti. Maďarské nádeje na pričlenenie Sedmohradska k Maďarsku sa definitívne stratili. Kúnov variant vládnutia vystriedal opačný extrém v osobe ríšského správcu Miklósa Horthyho, regenta bez kráľovstva a admirála bez mora a ľodstva.
Bratislava v tom čase stále postrádala pravobrežné predmostie mosta cez Dunaj, Petržalku stále ovládali Maďari, ktorí z tohto územia a voči hlavnému mestu Slovenska a jeho obyvateľom podnikali nekončiace sa provokácie. Tento problém sa mal stať predmetom rokovaní, avšak chaotický vývoj v Maďarsku bol východiskom pre energické rozhodnutie generála Pellého. V noci 14. augusta 1919 sokoli-ženisti sa prešplhali pod mostovkou oceľovej priehradovej konštrukcie mosta na petržalskú stranu, zneškodnili maďarské nálože na moste, určené na jeho zničenie v prípade česko-slovenského útoku. Súčasne pod rúškom tmy bezmesačnej noci z Karlovej Vsi do oblasti Pečenského ramena na pontónoch sa preplavil výsadok o sile práporu s pešou a guľometnou čatou. K žiadnemu boju však nedošlo. Maďarské stráže a guľometné postavenia boli v úplnej tichosti ozbrojené a maďarská posádka o počte 12 dôstojníkov a 120 vojakov bola zastihnutá v spánku. Operácia pod velením podplukovníkov Braua a Bergera sa úspešne uskutočnila. Bola to prakticky posledná bojová operácia súvisiaca s vpádom maďarských boľševikov roku 1919 na Slovensko.
Zákernú maďarskú agresiu v čase mieru voči Česko-Slovensku roku 1919, pamiatku obetí obrancov nášho štátu i obetí civilného obyvateľstva povraždeného kúnovskými agresormi pripomínali početné architektonicky i výtvarne hodnotné pamätníky v Komárne, Šahách, Lučenci, Zlatých Moravciach, Leviciach, Nových Zámkoch, Seredi, Vrábloch, Detve, Bajči a v mnohých iných mestách a obciach. Tieto pamätníky na južnom Slovensku počas horthyovskej okupácie v rokoch 1938-1945 zlikvidovali horthyovci, ktorí sa zapísali vojenskou agresiou v roku 1938, opäť v čase mieru proti Slovensku. Je príznačné, že Horthy po okupácii južného Slovenska pokračoval tam, kde pred ním skončil Kún: streľbou do Slovákov, vyháňaním Slovákov a slovenských úradníkov štátnej správy a ich nahrádzaním Maďarmi z Maďarska, rabovaním slovenských kultúrnych a historických cenností a ich odvláčaním do Maďarska. Do Budapešti bola odvlečená aj vzácna andrassyovská obrazová galéria z Krásnohorského Podhradia. Po roku 1948 zostávajúce pamätníky odstránil komunistický režim Česko-Slovenska, pre ktorého Béla Kún bol boľševickým súdruhom a vystrájanie jeho hord na Slovensku bolo prejavom proletárskeho internacionalizmu proti buržoáznemu Česko-Slovensku.