Emil Vontorčík
Upísaný národu a Matici
Rozhovor s jubilujúcim Petrom Maruniakom, vedúcim Strediska zahraničných Slovákov Domu Matice slovenskej v Žiline
PhDr. Peter Maruniak sa narodil 24. 10. 1933 v Krivej na Orave. Po gymnaziálnych štúdiách v Dolnom Kubíne a v Trstenej absolvoval štúdium knihovedy a slovenčiny na Univerzite Komenského v Bratislave. R. 1958 nastúpil do Matice slovenskej a pracoval v nej po celý produktívny vek. R. 1965 sa stal vedúcim Knihovedného odboru, r. 1958 Knihovedného ústavu, r. 1973 vedúcim odd. teórie, výskumu a metodiky, r. 1982 odd. výskumu a r. 1987 zástupcom riaditeľa Slovenskej národnej knižnice. Od novembra 1989 sústredil pozornosť na výskum povojnového exilu, od r. 1996 ako vedúci Kabinetu výskumu dejín povojnového exilu, ktorý pre nedostatok finančných prostriedkov v MS sa stal súčasťou Domu MS v Žiline, kde pracuje na polovičný úväzok doteraz.
- Od roku 1954, keď bola MS poštátnená, názvom i funkčne pretvorená na Slovenskú národnú knižnicu a jej niekdajšia činnosť ochromená, celé úsilie početného štábu veľmi schopných a erudovaných pracovníkov sa sústredilo na budovanie slovenského knihovníctva, na rozvoj bibliografie a jej technickú modernizáciu, na rozvíjanie knihovedného výskumu a s tým súvisiacich čitateľských záujmov obyvateľstva. Bol to čas, keď ste aj vy do MS nastúpili a zakotvili v nej natrvalo. Bolo to obdobie nástupu Dubčekovej éry na Slovensku v 60. rokoch, obdobie politického odmäku a oživenia všeobecného záujmu o obrodu spoločnosti. Aké miesto ste si našli v tomto období neobyčajného rozkvetu knihovníctva?
Peter Maruniak - Do Matice slovenskej (ďalej MS) som prišiel pracovať r. 1958 po absolvovaní vysokej školy. Po návrate z vojenskej prezenčnej služby našiel som matičný kolektív skleslý, bez akýchkoľvek pracovných perspektív a životných istôt, veď len pred niekoľkými mesiacmi sa v MS uskutočnili štátnopolitické previerky, pre niektorých pracovníkov s neblahými následkami. Na počudovanie MS z tohto otrasu sa pomerne rýchlo spamätala, najmä zásluhou mladých pracovníkov, či vtedajšieho správcu, ktorý ich iniciatívu podporoval a snažil sa z nej spraviť solídny vedecký ústav. Žiaľ, tlak straníckych a štátnych orgánov bol príliš silný na to, aby nebola aspoň do istej miery poplatná vládnucemu režimu a jeho ideológii. Oslavy stého výročia jej založenia r. 1963 (boli doteraz jej najveľkolepejšími oslavami, možno s nimi porovnať len tie z r. 1988) znamenali podstatný zásah do jej života. Ukázali, že národ si ju naďalej ctí a váži, že si ju opatruje a nosí v živej pamäti, že jednoducho na ňu nezabúda. Počas osláv pozdravili ju predstavitelia vedeckých inštitúcií, vysokých škôl, knihovníctva, osvetových zariadení, predstavitelia slovenských i regionálnych štátnych orgánov, výrobných podnikov, poľnohospodárskych družstiev, predstavitelia umeleckých zväzov, prišli ju pozdraviť aj športovci, mládež, dávni členovia MS, ktorí s trasúcimi sa rukami ukazovali svoju členskú matičnú legitimáciu z tridsiatych rokov, atď. Pri tej príležitosti jej prezident republiky udelil Rad republiky, počas osláv jej ho odovzdal vedúci straníckej a štátnej delegácie A. Dubček, ktorý počas osláv s J. Lenártom položil základný kameň pod matičnú novostavbu na Hostihore v Martine za účasti okolo dvadsaťtisícového manifestačného zhromaždenia.
Už na vedeckej konferencii o MS, ktorá sa konala v Smoleniciach (začiatkom roka 1963) sa popri bilancovaní jej práce v uplynulom období dosť kriticky hovorilo o jej vtedajšej účasti na rozvoji vedy, výskumu, o charaktere jej osvetovej práce ako aj o bibliograficko-dokumentačnej činnosti. To bol začiatok zmeny jej pracovného profilu. Vedecká konferencia a samotné oslavy ukázali, že napriek nešetrnému zaobchádzaniu s ňou začiatkom päťdesiatych rokov má ona nezastupiteľné miesto v rozvoji knihovníctva a bibliografie, literárneho archívnictva a múzejníctva. Jednoducho povedané, oslavy jej storočnice jednak naznačili možnosti a zároveň aj nekompromisne žiadali väčšiu účasť MS na spoločenskovednom výskume a v iných dimenziách aj jeho aplikáciu v spoločenskej praxi. Tento trend pokračoval a správca MS ukázal, že s obrodou MS to myslí vážne, keď r. 1964/65 urobil vo vedení MS zásadné kádrové zmeny, aj s účasťou nestraníkov na jej vedení. Dotkli sa viacerých pracovísk, medzi nimi aj ústredného metodického pracoviska pre knižničnú sústavu. V procese jej transformácie sa začali organizovať vedecké konferencie o významných osobnostiach a udalostiach našich národných dejín, vydávať vedecké zborníky, prehĺbila sa jej účasť na tvorbe a vydávaní národnej retrospektívnej bibliografie a to aj v spolupráci s vedeckými ústavmi SAV a s ďalšími spoločenskovednými pracoviskami.
V tom období sa pretransformovávala aj činnosť pracoviska, ktorého epicentrom činnosti bolo budovanie knižničného systému na Slovensku. Upúšťalo od vyslovene operatívnych úloh a predchádzalo na dlhodobejšie a koncepčnejšie práce, začali sa riešiť výskumné úlohy medzi ktorými nechýbali ani sociologické výskumy čítania. Výsledky týchto výskumov boli prezentované napr. na Svetovom kongrese sociológov v Toronte, na porade o výskumoch čítania v Budapešti, Berlíne, Prahe a v ZSSR.
Od r. 1968 začalo toto pracovisko, ktoré som viedol od r. 1965 až do začiatku 80. rokov, zostavovať perspektívne plány rozvoja knihovníctva, plány vedeckovýskumnej činnosti a vypisovať súbehy na teoretické práce z oblasti knihovníctva, bibliografie a informatiky. Z výskumných úloh, ktoré pracovisko riešilo treba spomenúť: odbornú terminológiu, spoločenskú účinnosť práce knižníc, výstavbu knižničného systému, zastúpenosť klasikov slovenskej literatúry v knižniciach, formy práce knižníc a ich účinnosť s dospelým i detským čitateľom a pod.
Po konštituovaní Ministerstva kultúry SR pracovisko pripravilo viacero legislatívnych noriem, ktoré obdivuhodným spôsobom urýchlili rozvoj knižníc na Slovensku. Tieto legislatívne dokumenty bývali často predmetom obdivu aj zahraničných knižničných partnerov. Medzinárodná spolupráca okrem výskumov čítania sa rozrástla aj v iných oblastiach: medzinárodná výmena dokumentov, koordinácia vedeckovýskumnej činnosti, plánovanie aj prognózovanie knižničnej práce, vzdelávanie knižničných pracovníkov, klasifikačné systémy a pod. Uznanie za túto priam priekopnícku činnosť sa prejavilo v medzinárodnom poverení MS zorganizovať poradu vedúcich knižničných oddelení ministerstiev kultúry tzv. socialistických štátov a vedúcich metodických oddelení národných knižníc týchto krajín. Porada sa konala v septembri 1975 v Martine v MS. Na nej sa vypracoval a prijal plán medzinárodnej spolupráce národných knižníc vo vymedzených oblastiach knižnično-bibliografickej práce. Takto slovenské knihovníctvo a bibliografia vstupovali do medzinárodnej kooperácie ako rovnocenný partner a plnohodnotný člen. Ale omnoho významnejším z tohoto hľadiska bolo plenárne zasadnutie Medzinárodnej federácie knižničných spolkov (IFLA), ktoré sa konalo v auguste – septembri r. 1978 vo Vysokých Tatrách. Takto sa jednak slovenské knihovníctvo, ako aj Slovensko dostávalo na stránky svetovej odbornej knihovníckej tlače.
- Ako sa dá vysvetliť, že aj napriek tomu, že MS bola v tom období priamo riadená ústrednými orgánmi z Bratislavy, nepodľahla tlaku ideológov a nestala sa poslušným nástrojom ideologickej indoktrinácie Slovenska, ale vždy pozornosť upriamovala na problémy a potreby praktického života? V rezorte, ktorý ste spravovali, to boli napr. výskumy čitateľskej orientácie občanov na vidieku, práca s poľnohospodárskou literatúrou a pod., hoci sa od vášho pracoviska žiadalo čosi iné ?
Maruniak: - Čiastočne som na túto otázku odpovedal. MS spočiatku v tom vleku idologickej indokrinácie bola, a napriek tomu sa to "mocným tohto sveta" zdalo málo, preto tie previerky a iné zastrašovacie akcie. Postupne to ale súviselo s otepľovaním spoločensko-politickej klímy a vtedy sa MS z tohto tlaku vymaňovala, hoci sa jej úplne vymaniť nikdy nepodarilo. (Rád by som poznal inštitúciu, ktorá to dokázala!). Máte pravdu, MS v tom období venovala veľkú pozornosť našej dedine a dedinským knižniciam. Robili sa výskumy o zložení knižničných fondov dedinských knižníc, o zastúpení jednotlivých druhov literatúry v nich, osobitne poľnohospodárskej, založili sa experimentálne knižnice pre prácu s touto literatúrou, organizovali sa špecializované školenia v záujme zvýšenia úrovne práce s ňou a pod. Menila sa aj organizačná štruktúra siete dedinských knižníc, ktorá mala kompenzovať nedostatok finančných prostriedkov na nákup literatúry väčšou modalitou ich fondov v prostredí, v ktorom pôsobila tzv. stredisková knižnica. Aj na tomto poli si MS získala uznanie. Spomínaná IFLA ju poverila zorganizovať medzinárodné sympózium o práci vidieckych knižníc. Uskutočnilo sa vo Vysokých Tatrách r. 1969 a pre Maticu slovenskú skončilo veľmi úspešne. Bola poverená zriadiť na svojej pôde medzinárodný sekretariát, ktorý by riadil a usmerňoval rozvoj vidieckeho knihovníctva v rámci IFLA. Vedúcim sekretariátu bol menovaný pracovník MS. Žiaľbohu, proces konsolidácie zasiahol veľmi negatívnym spôsobom do jeho etablovania sa na Slovensku. Isteže dnes celé toto nemalé a namáhavé úsilie možno dehonestovať pojmom "socialistický osvetár", ale tým sa vydáva svedectvo o chudobe ducha jeho autora.
Prácu s poľnohospodárskou literatúrou sme uprednostňovali pred ostatnými druhmi literatúry, ale – a to treba priznať – do zorného uhla okresných a ostatných ľudových knižníc dostávala sa aj politická literatúra, najmä v rokoch tzv. konsolidácie. Knižnice museli z povinnosti budovať samostatné oddelenia politickej literatúry. A keď už klasické formy práce s poľnohospodárskou literatúrou nestačili, lebo požiadavky čitateľov a jej používateľov boli vyššie a náročnejšie, začali sa experimentálne zakladať okresné strediská poľnohospodárskych informácií, pričom centrálnu funkciu v nich mala prevziať okresná knižnica. Toto úsilie sa chápalo veľmi pozitívne, veď v konečnom dôsledku pomáhalo zvyšovať úroveň poľnohospodárskej výroby práve v období tzv. zelenej revolúcie a to nebol zanedbateľný moment.
- Patrím k tým, čo v pamätnom roku 1968 obnovovali spolkový život Matice slovenskej v Nitre, ako boli Dr. František Haľama, spisovateľ MUDr. Pavol Strauss s manželkou a ďalší. Bol som preto veľmi nemilo prekvapený, keď v nasledujúcom období tzv. politickej normalizácie začiatkom 70. rokov všetka naša činnosť priamo na zásah okresného výboru KSS bola utlmená. Neskôr som zistil, že je to celoslovenská tendencia a že nové vedenie MS ju podporuje. A tak mi z tohto obdobia ostal len nový preukaz a nič iné. Zatiaľ čo členská základňa MS bola umŕtvená a spolkový život načisto paralyzovaný, členské základne spolkov národnostných menšín rozkvitali aj v čase normalizácie... Kto bol v tom čase zodpovedný za tento vývojový trend a ako sa táto skutočnosť vtedy tlmočila vo vedení a celému osadenstvu MS?
Maruniak: - Matica slovenská sa r. 1968 v plnej miere angažovala v obrodnom procese, umocňovala ho, a to nielen činnosťou v tzv. inštitucionálnej zložke, to znamená na svojich vedeckých a odborných pracoviskách, ale podporovala ho aj vtedy vznikajúca členská základňa. Po celom Slovensku vznikali a to veľmi spontánne „kluby MS“, jej odbory mohli vznikať až po prijatí nového zákona o MS v máji 1968. Tá spontánnosť bola takmer bezbrehá. Denne cestúvali pracovníci z Martina takmer po celom Slovensku, aby pomáhali obnovovať členskú základňu násilne zrušenú na začiatku päťdesiatych rokov. Ich absenciu najcitlivejšie vnímalo slovenské obyvateľstvo v pohraničných oblastiach, najmä na južnom Slovensku. Odtiaľ prichádzalo najviac prosieb o pomoc pri riešení ich neľahkého postavenia vyplývajúceho z krytej a či otvorenej diskriminácie. Pripomeňme, že Maticu vtedy pozdravovali nielen Slováci, ale aj obyvatelia Čiech a Moravy, v ktorých nechýbali slová ospravedlnenia za správanie sa vtedajšieho prezidenta A. Novotného v Matici slovenskej v auguste 1967. On na jej pôde, ako je známe, veľmi ostro odsúdil snahu Matice slovenskej opätovne sa začať starať o príslušníkov našej sociálnej emigrácie a keďže správca J. Paška s ním nesúhlasil, demonštratívne opustil matičnú budovu a vrátil aj dar, ktorý mu Matica pripravila a poslala do Prahy do Prezidentskej kancelárie. Na pôde Matice sa za prezidentské faux pas ospravedlnil aj predseda čs. parlamentu J. Smrkovský r. 1968, ktorý pri jej návšteve poznamenal: "Viem, že od istého času čeština na pôde tejto inštitúcie neznie najlepšie, ale ubezpečujem Vás, že nie je na vine čeština".
V auguste navštívil MS prezident Ludvík Svoboda, aby sa zúčastnil martinských augustových slávností, pričom prehovoril pred preplneným martinským amfiteátrom. Ešte pred touto výnimočnou návštevou konalo sa obnovujúce Valné zhromaždenie, zvolil sa výbor MS a schválili sa jej nové stanovy. Príchod okupačných vojsk podnietil matičných pracovníkov k rozličným formám odporu; článkami v matičnej tlači, reláciami v rozhlasovom vysielaní Kriváň, v aktivizácii členskej základne v prejavoch nesúhlasu. Matičná činnosť, tak ako pokračovala tzv. konsolidácia sa čím ďalej, tým viac odsudzovala a pokladala za kontrarevolučnú. Viacerých pracovníkov z Matice vyhodili, iní nesmeli zastávať vedúce funkcie a viacerým zakázali publikačnú činnosť. R. 1973 sa prijal nový zákon o MS, podľa ktorého miestne odbory mohli jestvovať len ako súčasť štátnych osvetových zariadení a tým sa de facto likvidovali. Žiaľ, mnohí členovia miestnych odborov za svoju angažovanosť v matičnom hnutí boli perzekvovaní, prichádzali o zamestnanie, dokonca trestajúca ruka vládnej moci siahla aj na ich deti.
V tejto situácii, vo vzťahu k členskej základni, veľmi málo zavážilo stanovisko vedenia MS, i keď už vymenené, a to tak hospodárske ako stranícke vedenie, koketujúce s tendenciami konsolidačného procesu. Preto viniť vedenie MS, nech by bolo bývalo akokoľvek "prokonsolidačné" z umŕtvovania matičnej činnosti v jej najrozličnejších formách a prejavoch je jemne povedané neadekvátne. Veľa by o tom vedel povedať nebohý Vladimír Mináč, ktorý sa stal v prvej polovici sedemdesiatych rokov predsedom MS. Bez akýchkoľvek obáv z hyperbolizácie možno povedať, že ju a jej najviac prenasledovaných pracovníkov bránil, hľadal cesty ako ich zachrániť a ako Matici pomôcť opäť sa postaviť na nohy. Myslím si, že túto "humanitárnu" pomoc on osobne pokladal za svoju prvoradú povinnosť a druhú povinnosť spájal s výstavbou budovy MS na Hostihore. Bez neho jedno i druhé by bolo zostalo len zbožným želaním, alebo nenaplniteľným snom. Výstavba budovy sa spomaľovala a podľa jeho vlastných slov pracovnú aktivitu na novostavbu v čase jeho príchodu do MS predstavovali dvaja Rómovia, ktorí prenášali dosku v rozostavanej budove z jedného kúta do druhého. A na moju otázku, vyslovenú v ťažkej chvíli pre nás oboch, prečo toľko energie obetuje dokončeniu budovy, a v súvislosti s tým na prvý pohľad podradným prácam, odpovedal: Moja spisovateľská tvorba upadne do zabudnutia, ale táto budova bude dlho svedčiť o mojom vzťahu k Matici slovenskej.
- Pamätáme si, že normalizačné obdobie v MS malo svoje vedúce osobnosti. Vy ste k nim nepatrili: jednak ste neboli členom KSS a jednak štátnej bezpečnosti sa nepodarilo vás zlomiť a nakriatnuť na spoluprácu. Ako z vašej pozície človeka, ktorý bol v opozícii k režimu, ste vnímali revolučný prevrat v novembri 1989? Prečo MS, ktorá bola v roku 1968 na čele obrodného procesu spoločnosti v snahe dať socialistickému režimu ľudskú tvár, v novembrových udalostiach 1989 jej politická aktivita sa zdala byť utlmená? Ako prebiehala tzv. zamatová revolúcia v MS, a prečo bola v tejto národnej inštitúcii až taká „zamatová“?
Maruniak: - Iste k normalizátorom v MS som nepatril, skôr ma "trpeli" než pokladali za osobu hodnú ich dôvery. Funkcia, ktorú som v tom čase zastával (už som o nej hovoril) bola pracovne nenáročná, finančne osobitne nie honorovaná, a preto neatraktívna. Mal som šťastie, – či nešťastie, neviem –, že tí, čo by ju boli prijali, dostali funkcie omnoho atraktívnejšie, a tak o moju sa prestali uchádzať. Naozaj členom KSČ som nikdy nebol, hoci som dostal niekoľko ponúk, a ich odmietnutie sa potom charakterizovalo ako prejav nesúhlasu s jej politikou. To prebolelo. Horšie to bolo s odmietnutím spolupráce s ŠtB. Mnohé kontaktné stretnutia, ktoré mali povahu "pytačiek" pred i po 1968 zanechali vo mne nie príjemne, ale o to nezabudnuteľnejšie zážitky. Nechcem detailnejšie o tom rozprávať, zažili to mnohí a mlčia! Koniec 80. rokov znova pripomenul, že matičná spolková základňa má spoločenské opodstatnenie svojej existencie. Prejavilo sa to v priebehu osláv 135. výročia založenia MS, počas ktorého jej predseda najmä mimo rokovacej miestnosti upozornil na hlasy prichádzajúce z južného Slovenska o potláčaní práv Slovákov a o potrebe na ne odpovedať. Už na jednom z najbližších zasadnutí Predsedníctva MS po oslavách chcel o tomto probléme rokovať, ale priam konšpiratívnym spôsobom dostal avízo, že ešte nie je vhodná doba. A tak sa riešenie celého zložitého problému odsunulo na neurčito. Nazdávam sa preto, že interpretovať správanie sa MS r. 1989 – 1990 ako akési alibistické, akoby bezfarebné, nesympatizujúce s tým, čo sa na politickej scéne odohralo a odohrávalo, je vonkoncom nesprávne, je to optický klam. Dôvody: V ten istý deň, keď vo večerných hodinách odvolal ÚV KSČ z funkcie M. Jakeša, matičiari na zhromaždení v prijatej rezolúcii protestovali proti brutálnemu zásahu polície v Prahe a dovolávali sa rešpektovania Ústavy a práv v nej zakotvených.
Už začiatkom decembra konala sa v Martine schôdza potenciálnych obnovovateľov matičnej členskej základne. Úspešne obnovovať miestne odbory znamenalo prijať príslušnú právnu normu, ktorá by ich zakladanie legalizovala a zároveň, a to vari predovšetkým, rehabilitovať všetkých matičných pracovníkov, ktorým sa v rokoch konsolidácie za matičnú prácu stala krivda, alebo sa im aspoň za túto krivdu ospravedlniť. Najskôr sa z iniciatívy rehabilitačnej komisie (bol som jej predsedom) Matica slovenská ospravedlnila interným a bývalým interným pracovníkom a potom matičným činovníkom a funkcionárom členskej základne. V druhom prípade bolo to dosť namáhavé, pretože skompletizovať ich zoznam a zistiť adresy bolo priam nemožné. (Zabezpečovali to Dr. Žuffa, Dr. Ing. Haliena a Dr. Peter Maruniak). R. 1990 sa konalo Valné zhromaždenie a následný matičný život sa už vyvíjal podľa dokumentov prijatých na tomto i ďalších valných zhromaždeniach, resp. na iných matičných fórach. Na dokreslenie aktivít Matice slovenskej v ponovembrovom období treba ešte uviesť, že už v jesenných mesiacoch 1990 pripravila putovnú výstavu exilovej literatúry, ktorú okrem návštevníkov v Martine videli diváci v Bratislave (inštalovaná bola na pôde Ústavu pre zahraničných Slovákov), v Nitre, v Prešove, v Košiciach a v Prievidzi a o niečo vyše roka neskoršie inštalovala výstavu disidentskej literatúry.
- Vždy, keď som po novembri 1989 navštívil MS, mal som zmiešané pocity, akoby v tejto inštitúcii niektoré veci zostali nedotiahnuté, akoby chýbala jasná perspektíva pre budúcnosť a z toho vyplývajúca transformácia jej činnosti v zhode s požiadavkami pluralitnej spoločnosti. Život išiel ďalej a v MS sa naozaj udiali zmeny, ale také, na aké by si nikto z nás ani v období komunistickej totality nebol dovolil pomyslieť a uskutočnili ich s cudzou pomocou vlastní matiční pracovníci. Ako je to možné, že po páde komunizmu sa poštátňuje majetok a najmä zbierky, keď ich do MS po stáročie odovzdávali ľudia, ktorí ich chceli ochrániť pred štátnou mocou?
Maruniak: - Áno, sú to zmeny, ktoré nikoho z nás nemôžu nechať ľahostajnými. Lenže ich počiatok nemožno datovať do roku 2000 prijatím, povedzme, knižničného zákona, ale ich korene siahajú zhruba do prvej polovice 90. rokov. Aby mi niekto nemohol zazlievať, prečo som na tento nebezpečný proces neupozornil včas, odvolávam sa na svoj článok, ktorý som publikoval v Slovenských národných novinách (r. 1992, č. 32) pod názvom Quo vadis, Matica slovenská? V ňom som okrem iného napísal: „...Absencia kvalifikovaného chápania a posudzovania matičných problémov vo svetle jej historického vývoja v súvzťažnosti s novými úlohami začala spôsobovať diferenciu názorov a polarizáciu síl v jej vlastnom organizme. Neznalosť historickej kontinuity matičnej práce umožňovala vynášať nekvalifikované výroky o matičnej pracovnej orientácii a jej význame. Matica, ako sme uviedli, bola národu užitočná práve vďaka svojmu integračnému úsiliu. Teraz opúšťa túto svoju misiu, lebo sama sa dezintegruje. Začína sa nebezpečne drobiť na inštitucionálnu zložku a spolkovú časť, jej práci sa nastavuje falošná optika. Totiž jej užitočnosť sa vidí predovšetkým v aktivizácii spolkového života, práca inštitúcie pre viacerých členov výboru zostáva v polohe povrchných informácií. A odtiaľ je už iba krôčik k jej podceňovaniu...“ V súvislosti so zakladaním Slovenskej národnej knižnice som odcitoval krátky pasus zo Slováka (r. 1941, č. 1.: „...Národná knižnica slovenská - to nie je podnik lokálny, ani podnik pre dnešok, ale čosi čo vyrovná sa svojim významom vrcholným dejinným národným akciám, čo smelo môžeme prirovnať zakladaniu MS. Neumožniť MS založiť a vybudovať Národnú knižnicu slovenskú znamenalo by neobstáť pred históriou.“ V článku som sa dotkol kauzy: bratislavská a martinská MS. Napísal som: „...Ešte nebezpečnejšie tendencie vidíme v rozkladaní MS na bratislavskú a martinskú a snahu ich kádrovať, ako to odznelo v Koridore 28.4.1992 – a žiaľ, nik z vedúcich bratislavských matičných predstaviteľov to nedementoval: ´Bratislavskí matičiari pochopili národné poslanie Matice a pracujú v plnom nasadení i s novými ľuďmi. A čo v Martine? Zdá sa, že starým štruktúram vyhovuje stagnácia, sú vďační vláde, že sa vlastne ani tak veľa nestalo´“. Vyzerá to tak, že nebyť bratislavských matičiarov, martinskí aj zabudnú na čo vlastne v Matici sú. Lenže martinskí matičiari robia poväčšine prácu, ktorá pre nezainteresovaného je nezaujímavá a možno aj bezvýznamná. Ale tých približne 60 000 – 70 000 dokumentov, ktoré ročne do Matice (martinskej) pribudnú, treba aj spracovať, aj uložiť, aj zaradiť do národnej bibliografie, aj robiť rozličné súpisy, budovať katalógy a kartotéky, saturovať čitateľské požiadavky, atď. Možno, že tieto ohováračky niekomu vyhovujú, ale je to krátkozraké. História to raz určite spravodlivo zhodnotí. Kto dovolí rozbíjať Maticu a nebráni jej integritu, hoc by to akokoľvek nevinne vyzeralo, robí Matici, ale predovšetkým národu medvediu službu.
- Pre slovenskú kultúru je veľkým šťastím, že ste si našli miesto vo výskume exilu a na tomto poli ste naozaj uspeli priekopníckou prácou v pozoruhodnom rozsahu. Od roku 1996, kedy vznikol Kabinet výskumu dejín slovenského exilu Matice slovenskej v Martine, dnes Stredisko zahraničných Slovákov Domu Matice slovenskej v Žiline, bola usporiadaná vedecká konferencia a desiatky seminárov a boli vydané desiatky titulov publikácii z týchto podujatí venovaných najvýznamnejším osobnostiam slovenského exilu 20. storočia. Je to dielo, ktoré by v komunistických podmienkach vyžadovalo špeciálne pracovisko SAV a prácu štábu ľudí na dlhé roky. Mrzí ma, keď sa na výsledky vašej práce krivým okom hľadia aj takí odborníci, ktorým rovnako leží na srdci osud tohto národa. Prečo ste sa venovali tejto problematike a čo podmienilo úspech vášho úsilia o zachovanie v pamäti národa osobností, ktoré žili a mreli pre svoj národ doma i v zahraničí?
Maruniak: - Treba pripomenúť, že spočiatku po vzniku nášho pracoviska – Kabinetu výskumu dejín slovenského exilu nás v ňom pracovalo päť pracovníkov, nakoniec r. 1999/2000 som zostal sám, dnes pracujeme dvaja na polovičný úväzok a že vôbec pracujeme, to je zásluha vedenia mesta Žilina a nie Matice slovenskej. A prečo som sa venoval výskumu exilu? Čiastočne to má na svedomí prostredie, v ktorom som vyrastal a v ktorom sa s pravdou nikdy politicky nelicitovalo. Obyčajný dedinský človek poznal na vlastnej koži "dobrodenie" medzivojnovej ČSR, poznal a hodnotil svoje najmä sociálne postavenie za slovenského štátu, a svoj osud v povojnovom období. A keď som prišiel pracovať do MS mal som (i keď obmedzenú) možnosť dostať sa k exilovej literatúre, a to aj napriek tomu, že bola zamknutá pod štyrmi zámkami. Jej čítanie otváralo oči a nútilo k premýšľaniu. Po novembri r. 1989 bol som jedným z autorov spomínanej putovnej výstavy, na ktorej sa vystavovalo niekoľko sto exponátov a s ktorými sme sa mali možnosť podrobnejšie zoznámiť. A keď naše aktivity podporil finančne Dr. J. Kirschbaum bolo jasné, že výskum exilu nadobudne v Matici veľmi konkrétnu formu a našťastie výsledky naozaj nedali na seba dlho čakať. Vypracovali sme projekt výskumu povojnového slovenského exilu, začali sme o jeho významných osobnostiach a udalostiach organizovať semináre, vydávať zborník a reedície významnejších exilových prác, prednášať na školách, miestnych odboroch a osvetových zariadeniach, publikovať popularizačné príspevky v literárnej tlači a pod.
V súčasnosti, keď sa kabinet pretvoril na Stredisko zahraničných Slovákov Domu MS v Žiline najmenej raz za mesiac odprednášame na jeho pôde jednu i viac prednášok z dejín exilu, o jeho významných činovníkoch, ako aj o významných osobnostiach a udalostiach našich národných dejín. Príčiny prečo sa podaktorí, ako ich vy nazývate odborníci, dívajú krivým okom na moju prácu väzia v predchádzajúcich mojich slovách o ich nezodpovednom hodnotení Matice slovenskej po r. 1954. A nepovedali a nenapísali to len raz, ale opakujú to pri každej príležitosti. Vy za odborníka pokladáte človeka, ktorý vedie historickú paralelu medzi tým, čo sa s Maticou stalo r. 1875, resp. so založením Femky, a s tým, čo sa s ňou stalo r. 1954. Veď je to neprijateľná lož. Ale namiesto protiargumentov z ich strany hrubé osočovanie a ničím nepodložené invektívy. A je tu aj ďalší dôvod. Marxistická historiografia bola služkou ideológie komunistickej strany. Na to si podaktorí marxistickí historici zvykli a nevedia si od toho odvyknúť. Dôležitá nie je pravda, ale jej zovretie vo vopred pripravených schémach. A oni bez akýchkoľvek rozpakov rozhodujú o tom, čo je pravda a čo ňou nie je. Nevychádzam pri tomto tvrdení len z jednej skúsenosti.
- Ako by ste na záver charakterizovali rozdiel medzi predvojnovou generáciou slovenských intelektuálov a povojnovou? Odkiaľ brala slovenská inteligencia odvahu a čerpala sily uvaliť si na plecia takú zodpovednosť budovať vlastný štát v čase, keď už vojna bola na spadnutie a niesť ťarchu z toho vyplývajúcich dôsledkov v totalite, ktorá svojou krutosťou zatiaľ nemá obdobu v dejinách ľudstva?
Maruniak: - A na záver vari otázka najdôležitejšia. Aký je rozdiel medzi predvojnovou a vojnovou generáciou slovenských politikov a povojnovou? Totižto mravný status jednej i druhej je neporovnateľný. Jeden minister z prvej generácie sa sťažoval, že mu pracovník príslušného daňového úradu vyrátal nízku daň, z druhej generácie takého nepoznám. V zborníku Jozef A. Mikuš, ktorý vydala Matica slovenská r. 1996, som bol napísal: „Sociálny pôvod Mikušovej generácie diplomatov, stojacej v službách slovenskej štátnej samostatnosti, tak ako on sám, má okrem sociologického aj etický rozmer. Ak pochádzali z dedinského prostredia, nemohli sa vyhnúť jeho vplyvu, zvyky a obyčaje, ale predovšetkým morálka tohto prostredia vplývala na nich a mnohí z týchto princípov a zásad si pribaľovali do diplomatických cestovných batožín. Ich morálny kódex od detstva a potom v rokoch dospievania determinoval ponajprv svet rodnej dediny, rodičia, farár a učiteľ, ale i širšie dedinské spoločenstvo a takto budovaný kódex sa stal ich celoživotným kompasom.“ Aj z hľadiska národnej sebazáchovy v časoch maďarizácie mala dedina neopakovateľný význam. Dlhoročný osobný priateľ Dr. J. Mikuš a Dr. Jozef Staško (tiež syn Oravy) predstavil slovenskú dedinu v takomto svetle: „Počas maďarizácie dedina zosilnela svoj izolačný pancier a žila svoj vlastný život, sama sebe bola Maticou, školou, prameňom národnej hrdosti a sociálnou ochranou. Inteligencia voľky-nevoľky hungarizovaná postupne sa od dediny dištancovala a šla cestami osobného či ideového záujmu, často veru bočiac do cudzích košiarov. Dedina naproti tomu hlboko zakotvená v pôde, vo viere a v rodovej naviazanosti bola tým hradným múrom, v ktorom sa uchoval a pečlivo strážil originál slovenského ducha. Ktokoľvek chcel zistiť, či slovenský národ žije, nešiel po odpoveď do maďarských štatistík, ani nespočítaval slovenskú inteligenciu - šiel na slovenskú dedinu, kde bol život žitý po slovenský v slovenskom ľude“. A Imrich Kružliak v publikácii Tvorcovia nového Slovenska konštatuje: „Vlasť pre Mikušovu generáciu bola svätým pojmom, za ktorý bolo hodno i trpieť“. V tomto Kružliakovom výroku je zároveň odpoveď na vašu otázku.
Zhováral sa Emil Vontorčík