Signály

Teodor Križka

Na moje stanovisko, že cest Slovenska a jeho súcasnej reprezentácie na Nový rok zachránil iba jediný muž, kardinál Ján Chryzostom Korec, ked vo svojej novorocnej homílii príkladným spôsobom poukázal na význam a piliere našej štátnosti, som dostal viacero listov. Opisujete v nich, co všetko ste urobili, aby sa dôstojným spôsobom pripomenulo 10. výrocie vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Zároven vyjadrujete rozhorcenie nad tým, že súcasná vládna garnitúra nenašla dostatok kultúry a najmä úprimného vztahu k vlastnému štátu a nevyužila túto historickú chvílu na to, co je jej psou povinnostou: prispiet k pestovaniu vlastenectva, bez ktorého si nemožno ani predstavit pôsobenie reprezentantov národa doma a tobôž v zahranicí, najmä nie po tolko proklamovanom budúcom vstupe do EÚ.
Spomedzi listov spomeniem z priestorových dôvodov iba jediný. Napísal mi ho Roman Hofbauer, bývalý minister a poslanec Národnej rady SR. Na Nový rok pozdravil velvyslancov krajín, s ktorými má Slovenská republika diplomatické styky, a obdaril ich aršíkom prvej známky, o ktorej vydaní rozhodol ešte ako minister dopravy a spojov roku 1992. Z listu vyberám: "1. 1. 2003 si obcania SR pripomínajú 10. výrocie ustanovenia súcasného vlastného zvrchovaného štátu. Slováci tým nadväzujú na vlastnú slávnu minulost a na autochtónnu kontinuitu osídlenia svojej vlasti... Náš jazyk bol roku 869 uznaný pápežom za štvrtý liturgický jazyk. Naši vierozvestovia Konštantín-Cyril a Metod sa stali v pol. 9. stor. krestanskými apoštolmi Európy. Nitra už roku 869 bola sídlom slovenského biskupstva... Po postupnom zaclenení Slovenska do Uhorského královstva v 10. a 11. stor. naše územie medzi Dunajom a Tatrami bolo najvyspelejšou castou tohto mocnárstva... Hornaté územie Slovenska po stárocia tvorilo hradbu západnej civilizácie pred útokmi Osmanskej ríše..." Nasleduje strucný exkurz dejinami spolocného štátu Slovákov a Cechov, až po ústavné ukoncenie existencie CSFR a vznik samostatnej Slovenskej republiky. Roman Hofbauer dalej uvádza: "Pozíciu Slovenska ako ekonomicky najúspešnejšie transformujúceho štátu v strednej a východnej Európe konštatovali roku 1977 renomované osobnosti európskej i svetovej ekonomickej sféry, vrátane USA. Súcasný ekonomický úpadok je dôsledkom ekonomického a politického diktátu zahranicných kruhov, ktorému sa podriaduje súcasná vláda".
Ako velmi sa tieto riadky líšia od podivných výrokov, ktoré prezentovali naši súcasní ústavní cinitelia, ministri, poslanci, nehovoriac o tých madarskej národnosti, ktorí už aj v masmédiách bagatelizujú úcast sv. Cyrila a Metoda na pokrestancení našich predkov. (Za symbolické treba prijat aj odmietanie umiestnenia súsošia spolupatrónov Európy v Komárne, zatial co do bratislavskej Medickej záhrady sa už v marci má dostat pomník odrodilému básnikovi Sándorovi Petofimu.) A tieto riadky sa líšia aj od výrokov našich dopredu avizovaných kandidátov na prezidenta SR, ktorým tak leží na srdci "rajské" mlcanie o Slovákoch v uhorských dejinách, hoci "felvidék" tvoril najvyspelejšiu cast Uhorska.
Na Nový rok však zazneli aj iné, omnoho vážnejšie slová - jednoznacné stanovisko Svätého Otca Jána Pavla II. k chystanej agresii USA voci Iraku. Mali ich možnost pocut v priamom prenose aj prezident SR Rudolf Schuster, najvyšší velitel ozbrojených síl SR, Pavol Hrušovský, predseda NR SR, i predseda vlády SR Mikuláš Dzurinda. Všetci traja sa deklarujú ako veriaci katolíci, vrátane ministra obrany Šimka a ministra vnútra Palka. Napriek tomu sú pripravení vyslat do Iraku našu jednotku (zrejme pod ceským velením!) a dobrovolne sa podielat na invázii do krajiny, ktorej nebolo preukázané ani zbla z toho, co sa vie napr. o Pakistane alebo o Izraeli, navyše je daleko-predaleko od sféry záujmu SR. Na tvári žiadneho z nich som nepostrehol mucivý zápas o správne rozhodnutie, len pocit sluhovskej radosti, že im dejiny prihrali možnost dobrovolne panáckovat pred americkými ropnými a zbrojnými magnátmi.
Škoda, že pri svojom rozhodovaní nemyslia viac na Pána, urcite by (ked už nevládzu uniest tarchu zodpovednosti) pouvažovali o svojej demisii skôr ako o tomto pochybnom hazarde.
Aj tento príklad je výzvou slovenskému národu, aby zobral rozum do hrsti, ked ho už nemajú jeho ústavní cinitelia, a dožadoval sa referenda o vstupe do NATO. Potlapkanie po pleci a fotografia na pamiatku s americkým prezidentom je pre Slovákov príliš drahé výkupné za úcast na vojnovom tažení s nepredvídatelným koncom a zjavným mravným otáznikom hned na zaciatku.