Július Binder Vodné dielo Gabčíkovo Nagymaros s dnešného pohľadu. Medzištátna Zmluva o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros, bola uzavretá medzi Česko-slovenskom a Maďarskom v septembri 1977 Takmer po tridsať ročnej príprave odborníkov vedených Prof. Dr. Ing. Petrom Danišovičom Dr. h. c. Z našej strany v nádeji, že dielo bude slúžiť v prospech oboch národov, v dobrom susedskom spolunažívaní. Spor o plnenie Zmluvy začal v máji 1989, keď maďarská strana zastavila práce na stavenisku vodného diela Nagymaros (VDN) a o dva mesiace neskôr aj na vodnom diele Gabčíkovo (VDG), kde MR mala v októbri prehradiť Dunaj pri hati Dunakiliti a tým uviesť skoro dokončené VDG do prevádzky. Nasledujúce rokovania preukázali, že dôvodom zastavenia prác neboli obavy z environmentálnych vplyvov - ako sa oficiálne deklarovalo - ale išlo najmä o snahu za každú cenu zrušiť Zmluvu z roku 1977, ktorá bola prekážkou v snahách o reštitúciu "Väčšieho Maďarska" - aspoň v rozsahu, ako to počas vojny uskutočnil Horthy s pomocou Hitlera. Dôkazom je nielen rehabilitácia Horthyho, ale aj neustála snaha o revíziu Trianonskej mierovej zmluvy, na výročie ktorej maďarský parlament ešte aj v súčasnosti zadržuje "minútu smútočného ticha". Predohrou sporu boli uvolnené vášne a predpojatosť zmenou politiky v rokoch 1988 a 1989.. Vo februári 1989 som sa zúčastnil na pravidelnom rokovaní v Budapešti a bol som svedkom demonštrácie proti Sústave Vodných Diel Gabčíkovo- Nagymaros. Zúčastnilo sa jej niekoľko tisíc najmä starších občanov pamätníkov Viedenskej arbitráže, ktorá aspoň čiastočne hojila ich trianonské rany. V ich hlasitých prejavoch nestala na prvom mieste ekológia, ale túžba po Veľkom Uhorsku. Zmluva podpísaná v roku 1977 o výstavbe VD Gabčíkovo - Nagymaros riešila i otázku hraníc v súlade s Trianonskou mierovou zmluvou. V nej bola hranica medzi Slovenskom a Maďarskom situovaná do hlavnej plavebnej dráhy.. Po výstavbe SVD v tomto úseku je hranica stabilizovaná do hlavnej plavebnej dráhy, aká bola v septembri 1977 čo bolo dohodnuté v článku 22 Zmluvy. Preto "Zmluva" nevyhovovala, a bolo potrebné nájsť dôvod na jej zrušenie. Dôvod sa našiel: "Ekológia" pojem zbožňovaný a zneužívaný. Skupiny odporcov Vodného diela už od podpísania zmluvy namietali, že projekt vodného diela nerieši ochranu prírody, úmyselne prehliadli. že: Povinnosťou ochrany prírody sa zaoberajú články 15. 19. a 20 Zmluvy 1977 ktoré ukladajú zmluvným stranám povinnosť, aby im pridelené objekty stavali a prevádzkovali tak, aby nebola ohrozená kvalita vody, stav prírody a záujmy rybárstva. Stav prírody bol študovaný v rámci projektu (na slovenskej strane v Bioprojekte 1976 a 1984 a na maďarskej strane v posudku Maďarskej akadémie vied z roku 1985) a navrhli sa opatrenia, ktoré by zmiernili možné negatívne účinky, alebo ich dokonca zmenili v pozitívne. Pretože sa problémy zníženia hladiny vody v starom Dunaji po odvedení podstatnej časti prietokov do derivačného kanála, mali vyriešiť výstavbou dnových prahov, resp. prelievaných prehrádzok v koryte Dunaja. Zmluvné strany dohodli sanitárny prietok do starého koryta Dunaja v množstve 50 až 200 m3.s-1 (menej v zime a viac v lete), čo postačuje na zabezpečenie biologickej funkcie toku, aj na zásobovanie podzemných vôd. . Zmluva 1977 stanovila, že prvá kapacita Gabčíkova mala byť uvedená do prevádzky v júli 1986 a Nagymaros by nasledoval tri roky neskôr. Maďarsko v roku 1981 požadovalo realizáciu investície odložiť, a to z dôvodov problémov s jej financovaním. Česko-slovenská strana s návrhom nesúhlasila z dôvodov ekonomickej nevýhodnosti. Na Slovenskom úseku boli vykonané práce veľkého rozsahu. Maďarská strana vyriešila problémy s financovaním tak, že sa v roku 1983 dohodla s rakúskou firmou Donaukraft, táto prevzala financovanie a výstavbu hate Dunakiliti a riečneho stupňa Nagymaros. Výkony mali byť hradené odberom elektrickej energie, z maďarského podielu. . V októbri 1983 bol podpísaný protokol o nových termínov uvádzania SVD do prevádzky. VDG malo byť uvedené do prevádzky v roku 1989, a prakticky až potom - v roku 1984 - začali práce aj na maďarskej strane. V roku 1987 bola hať Dunakiliti pripravená tak aby mohol byť Dunaj prehradený vo vhodnom hydrologickom období. V Nagymarosi pod ochranou polkruhovej ohrádzky sa vykopala stavebná jama pre všetky tri hlavné časti riečneho stupňa a práce pokračovali v súlade s dohodami. V tom čase, Maďarská strana navrhla, aby sa z ekonomických a ekologických dôvodov výstavba Nagymarosu skrátila o 15 mesiacov, čo síce vyvolalo finančné problémy na česko-slovenskej strane. Návrh však bol akceptovaný a príslušný protokol o skrátení, bol podpísaný vo februári 1989. Aj u nás časť obyvateľov podľahla tlakom ekologických aktivistov i vládnych činiteľov pochádzajúcich najmä z kruhu Charty 77, reprezentovaných najmä Havlom a Vavrouškom. Pod týmto tlakom, rozhodovala i Vláda Národného Porozumenia. Jedným z prvých rozhodnutí nového ministra LVDH SR, zo dňa 15.12.1989, bolo zastavenie prác na príprave náhradného riešenia./ námestníkom ministra Veselého bol súčasný vládny splnomocnenec pre výstavbu a prevádzku VDG-N Kocinger/ Náhradné riešenie malo preukázať, možnosť prehradenia Dunaja na našom území, bez hate Dunakiliti. Zastavenie prác znamenalo posunutie uvedenie výstavby o jeden rok a stratu viac než 4,0 miliardy Kčs Zastavenie prípravných prác nebolo, len "gesto dobrej vôle" s cieľom vytvorenia podmienok pre rokovanie, ale plné akceptovanie návrhu MR nerealizovať výstavbu VDN a orientovať sa len na priebežnú prevádzku VDG čo utvrdilo maďarskú stranu, že si môžu dovoliť, tvrdý a neústupčivý spôsob rokovania. V roku 1991 sa uskutočnili tri rokovania na úrovni vládnych delegácií. Pred prvým rokovaním v apríli, maďarský parlament prijal uznesenie, ktoré dovoľovalo maďarskej delegácii rokovať len o zrušení Zmluvy 1977 a o zlikvidovaní vybudovaných objektov. Akékoľvek rokovania na odbornej úrovni MR podmienila zastavením prác aj na slovenskej strane - čo bolo neprijateľné. Preto po druhom bezvýchodiskovom rokovaní, v júli 1991, vlády SR aj ČSFR rozhodli o príprave uvedenia do prevádzky VDG "dočasným riešením" a po treťom rokovaní v decembri, aj o realizovaní tohto jednostranného riešenia, ktorého cieľom bola záchrana investície a podstatnej časti jej účinkov, aj za cenu zvýšenia nákladov. Maďarsko vyvíjalo politický tlak, na orgány sveta, na inštitúcie, s cieľom diskretizacie Slovenska, tvrdením že vznikne ekologická katastrofa. Po uvedení VDG do prevádzky, variantom C v októbri 1992, uzavreli SR a MR v apríli 1993 Osobitnú dohodu, ktorou predložili riešenie sporu Medzinárodnému súdnemu dvoru (MSD) v Haagu. V tejto dohode boli spoločne sformulované 4 otázky - prvé tri mali objasniť legálnosť krokov SR a MR v priebehu vývoja sporu a platnosť Zmluvy a štvrtá právne a ekonomické dôsledky existujúceho právneho stavu. Táto dohoda umožnila rozhodnúť MSD v Haagu. Rozsudok MSD bol vynesený 25.9.1997, má 155 článkov. V prvých 129 článkoch Rozsudok rekapituluje správanie sa a stanoviská strán v minulosti, články 130 až 154 uvádzajú zdôvodnenie rozsudku a úvahy, prípadne odporúčania Súdu. Ale až článok 155 obsahuje vlastný Rozsudok MSD, o deviatich bodoch Jedine tento článok je priamou a záväznou odpoveďou na otázky, ktoré zmluvné strany spoločne formulovali v Osobitnej dohode z roku 1993. Článok 155 Rozsudku obsahuje 9 bodov, pričom, 4 body prvej časti majú deklaratívny charakter: definujú právny stav, zatiaľ čo 5 bodov druhej časti odpovedá na poslednú z položených štyroch otázok a má normatívny charakter: určuje dôsledky existujúceho právneho stavu a budúce chovanie strán - ak sa strany nedohodnú inak. Rozsudok MSD: /V každom bode sa v zátvorke uvádza hlasovanie sudcov a zatým krátky komentár / 1/A Maďarsko nemalo právo v roku 1989 pozastaviť práce a následne úplne zastaviť plnenie Zmluvy 1977 (14:1), 1/B Československo bolo v novembri 1991 oprávnené pokračovať realizovaním Variantu C výlučne na svojom území (9:6) 1/C Československo nebolo oprávnené v októbri 1992 legálne vybudovaný Variant C uviesť do prevádzky jednostranne (10:5). Súd neuznal princíp aproximatívnej aplikácie zmluvy mimozmluvnými prostriedkami. Konštatoval, že Variant C má charakter protiopatrenia, reagujúceho na porušenie Zmluvy zmluvným partnerom, ktorého cieľom bolo priviesť partnera k plneniu Zmluvy, ale podľa názoru väčšiny sudcov, porušenie zásady spoločnej prevádzky a deľby úžitkov, nesplnilo požiadavku proporcionality dôsledkov protiopatrenia, so škodami ktorým zabránilo. 1/D Maďarské vypovedanie Zmluvy 1977 v máji 1992 nemá právnu platnosť a preto táto Zmluva neprestala platiť (11:4). Súd neuznal ani jeden maďarskou stranou udávaný dôvod ukončenia Zmluvy. Stav núdze, aj keby existoval, nie je dôvodom ukončenia zmluvy. 2/A Súd neuznal maďarskou stranou uplatnený zánik Zmluvy 1977 v dôsledku zániku existencie ČSFR, ako zmluvného partnera, preto, že sa obe strany o jej sukcesii výslovne nedohodli (12:3). 2/B Súd ukladá stranám neodkladne zahájiť rokovania v dobrej viere a prijať opatrenie potrebné na splnenie cieľov Zmluvy 1977 (13:2). 2/C Ak sa strany nedohodnú ináč, treba zabezpečiť spoločný prevádzkový režim podľa Zmluvy 1977 (13:2). 2/D Strany sú povinné si vzájomne si kompenzovať škody, ktoré vznikli ich protiprávnym konaním - v zmysle prvých štyroch odpovedí (12:3). 2/E Strany sú povinné zúčtovať a vyrovnať rozdiely v skutočne vynaložených investičných a prevádzkových nákladoch, v súlade so zásadami Zmluvy 1977 (13:2). V troch z uvedených základných štyroch odpovedí, súd teda dal za pravdu argumentácii slovenskej strany, a to veľmi presvedčivým pomerom (spolu 34:11). Len v jedinej odpovedi (1/C) súd rozhodol proti názoru Slovenska, pričom viacerí sudcovia poukázali na rozpor v logike rozhodnutí (ako sa môže legálne vybudované riešenie stať nelegálnym jeho uvedením do prevádzky) a jeden zo sudcov poukázal aj na chýbajúce vyhodnotenie kritérií proporcionality. Súd pri formulovaní záveru, že bola porušená zásada spoločného využívania a že Slovensko si neoprávnene a v rozpore so Zmluvou prisvojilo celé prínosy z využívania spoločného prírodného zdroja nepostrehol, že slovenská strana vždy zdôrazňovala, že Gabčíkovo, hoci aj uvedené do prevádzky objektmi Variantu C, neprestalo byť spoločnou investíciou. Avšak podiel maďarskej strany na sprevádzkovaných objektoch sa redukoval na nedokončený odpadný kanál a pravostranné hrádze na území SR, čo spolu činí asi 14 % hodnoty využívaných objektov Gabčíkova. Tomu príslušný podiel vyrobenej energie, od začiatku prevádzky Gabčíkova patrí Maďarsku, Slovensko si ho však ponecháva, a to na účet škôd spôsobených jednostranným zastavením plnenia Zmluvy, ktoré sú omnoho väčšie. Vybudovaná hať Dunakiliti a pravostranné hrádze na maďarskom území sa do plnenia nemohli zarátať, lebo MR nedovolila ich využitie a prinútila tým SR vybudovať nákladné náhradné objekty, ktoré by boli vyradené z funkcie, keby sa maďarská strana vrátila k plneniu Zmluvy. Búranie ohrádzky v Nagymarosi bol však jasný signál, že MR svoje stanovisko zrevidovať nemienila. Ďalších päť bodov Rozsudku v časti článku 155/2 sa týkajú budúceho vzťahu strán pri využívaní spoločného diela. Všetkých päť záverov hlasovania je v súlade s argumentáciou SR, ktorá vždy dôsledne trvala na aplikovaní Zmluvy 1977. Posledné štyri body sú tiež dôslednou realizáciou návratu k zmluvným podmienkam, ale na báze nového stavu, ktorý sa vytvoril v priebehu sporu. Súbežné s rokovaniami MSD, sme s delegáciou Hornovej vlády rokovali od decembra 1995 do decembra 1996 o mimosúdnej dohode, po uzavretí ktorej by sa už pojednávanie na MSD nemuselo konať. Záverečnej fáze rokovania za Maďarskú stranu sa zúčastnili Gobolyos a Taba, za Slovenskú stranu Šesták a Binder. V priebehu rokovania sa delegacii SR podarilo dosiahnuť zásadných zmien v postoji MR. Táto dohoda bola sformulovaná 8.1.1997. Spľňala ciel Zmluvy z roku 1977 ale nebola ochota ju podpísať z našej strany, najmä z obavy, jej nesplnenia z Maďarskej strany Bola to dohoda kompromisná, ale pre obe strany výhodná. Vtedajšia Maďarská opozícia argumentovala, že akýkoľvek rozsudok MSD bude pre MR výhodnejší, ako "ústupky" slovenskej strane v mimosúdnej dohode - lebo vraj "Súd nemôže nevziať do úvahy environmentálne argumenty MR". Aby sa v tomto smere vytvoril nátlak na MSD, mimovládne organizácie žiadali MSD, aby boli považované za "tretiu stranu v spore" - čo MSD neakceptoval. Začiatok rokovaní o splnení Rozsudku MSD a príprava Rámcovej dohody vo februári 1998: Po vynesení Rozsudku MSD, v súlade so zásadami Zmluvy 1977, obe strany vyvinuli v nasledujúcich 5 mesiacoch mimoriadne úsilie na dosiahnutie dohody o spôsobe splnenia Zmluvy a tým aj Rozsudku. Rokovania delegácií, ktoré viedol na našej strane minister pôdohospodárstva Peter Baco a na maďarskej profesor János Nemcsók, politický štátny sekretár, neboli jednoduché, napriek tomu, že za rokovacím stolom na oboch stranách boli odborníci, ktorí sa úprimne snažili o splnenie Rozsudku. Každá strana sa snažila dosiahnuť - v rámci limitov daných formuláciou Rozsudku MSD - čo najvýhodnejšiu pozíciu, ale objektívne argumenty boli vzájomne akceptované a rešpektovala sa zásada, že akákoľvek zmena od riešenia podľa Zmluvy, alebo od jej zásad môže byť prijatá len na základe vzájomnej dohody a že predbežne dohodnuté detaily nadobudnú právoplatnosť až po dosiahnutí zhody v celkovom riešení. Pred rokovaním delegácií sa uskutočňovali prípravné rokovania (Binder-Taba).Rámcová dohoda bola parafovaná vedúcimi oboch delegácií v Bratislave koncom februára 1998. Slovenská vláda ju v marci 1998 schválila . V predvolebnej atmosfére, pripravenú Rámcovú dohodu sa premiér Horn neodvážil podpísať a volil radšej taktiku odkladu. Jej text (predčasne zverejnený v dôsledku indiskrétnosti na maďarskej strane) však zostane porovnávacou mierkou reálnosti prístupu nových rokovacích partnerov Obsah Rámcovej dohody (RD) z februára 1998 Hlavné body Rámcovej Dohody: " Maďarsko vybuduje dolný stupeň v mieste, ktoré si môže zvoliť, za predpokladu, že budú dodržané parametre pôvodného projektu a energetický efekt VD Nagymaros " Slovensko súhlasí s vytvorením bočnej nádrže na maďarskom území, vo forme národnej investície, za predpokladu, že bude zaručené nezhoršenie kvality jej vody. " Slovensko súhlasí s anulovaním svojho nároku na zvyšok odškodnenia k momentu uvedenia dolného stupňa do prevádzky " účty za investičné a prevádzkové náklady budú usporiadané v súlade s rozsudkom MSD " deľba vyrobenej energie bude riešená v krokoch, pričom konečným stavom, po uvedení celej sústavy do prevádzky, bude deľba 50 : 50 %, v súlade so Zmluvou 1977. Výsledky parlamentných volieb v MR ktoré sa konali v máji 1998, pozdvihli dovtedajšiu opozíciu (ktorá bola zodpovedná za rozhodnutia vedúce v minulosti k porušeniu Zmluvy 1977 maďarskou stranou) znovu na vedúcu politickú silu v Maďarsku, čo zmenilo a skomplikovalo podmienky pre dosiahnutie dohody o uplatnení Rozsudku MSD. Vedúci reprezentant Dunaköru - János Vargha, ktorý je spoluzodpovedný za spôsobenie stámiliardových škôd maďarskej ekonomike a nevyčísliteľných škôd podunajskej prírode, bol menovaný za poradcu pri predsedníctve vlády MR. Jeho spolupracovník György Droppa, pre rozhlasovú stanicu Kossuth radió dňa 15.7.1998 uviedol nasledujúcu prognózu rokovaní : "Ak sa nepodarí so Slovenskom dohodnúť, to znamená, že sa rozsudok nedodrží, tak Maďarsko bude mať dobré vyhliadky, aby medzinárodný súd v Haagu zmenil svoj prvostupňový rozsudok v prospech Maďarska". K tejto "perle ducha" netreba komentár, svedčí o "formáte" jej autora. Nová vládna garnitúra Maďarskej republiky od roku 1998 - v súlade so signálmi, ktoré cez svoje médiá nepriamo adresovali aj slovenskej strane, prispela významnou mierou k vytvoreniu mnohých nových rozporov, ktoré bránia definitívne usporiadať vzťahy zmluvných partnerov v rámci spoločného diela SVD G-N, ktoré by po vynesení Rozsudku MSD už malo prestať byť zdrojom ďalších nedorozumení a ktoré - podľa vyjadrení špičkových politikov aj na maďarskej strane - už malo prestať byť otázkou politickou a malo sa riešiť na čisto odbornej báze. Reprezentanti vlády Viktora Orbána (od júna 1998) neboli ústretoví na návrh slovenskej strany, pokračovať v rokovaniach prerušených parlamentnými voľbami. Naopak, už v programovom vyhlásení novej vlády bolo prijaté jasné stanovisko: nepripustiť budovanie dolného stupňa a usilovať o "vrátenie Dunaja do jeho pôvodného koryta" - ako keby Zmluva z roku 1977 a rozhodnutie MSD neexistovalo! Reprezentanti vedúcej politickej strany (FIDESZ) opakovane prehlasovali, že síce chcú mať kontrolu nad novou plavebnou dráhou a objektmi v Čunove, ale očividne bez splnenia zmluvných povinností z ich strany. Pretože takéto stanovisko maďarského zmluvného partnera preukazuje nielen "nedostatočné" porozumenie Rozsudku MSD, ale aj neochotu jeho splnenia a faktické neakceptovanie platnosti Zmluvy z roku 1977. Preto slovenská strana predložila 3.septembra 1998 na MSD v Haagu novú žiadosť o pomoc MSD v uplatnení jeho Rozsudku. Nová žiadosť slovenskej strany o pomoc MSD varovala Maďarsko, že úplné odmietnutie rokovania o splnení Rozsudku, by nebolo so strany MSD akceptované a že treba zvoliť inú taktiku. Maďarsko sa preto rozhodlo formálne pokračovať v rokovaní o uplatnení Rozsudku MSD, ale znemožniť splnenie Zmluvy 1977 tvrdiac, že MSD zmenil a zúžil jej obsah. Druhá fáza rokovaní o splnení Rozsudku MSD. Rokovania medzi SR a MR boli obnovené 27. novembra 1998. Vládnu delegáciu na slovenskej strane viedol splnomocnenec vlády pre SVD G-N Ing. Dominik Kocinger, ktorý kategorický odmietol, aby v Slovenskej delegácii bol zástupca vedúceho delegácie predošlého týmu i napriek doporučeniu ministra zahraničných vecí Kukana. Maďarskú delegáciu viedol splnomocnenec vlády pre Dunaj JUDr. László Székely. Predpokladaný smer a charakter rokovaní naznačila už skladba delegácií. Zatiaľ čo v slovenskej boli najmä odborníci technického, ekologického aj ekonomického charakteru a právnikov reprezentoval JUDr. Peter Tomka , na maďarskej strane boli až šiesti právnici, odborníci na medzinárodné právo, ale žiaden odborník, ktorí by bol detailne oboznámený s technickým riešením SVD G-N. Nová delegácia maďarskej vlády neuznala výsledky predchádzajúcich 11 kôl rokovaní - počas ktorých bol už parafovaný text obojstranne prijateľnej Rámcovej dohody o splnení Rozsudku. Maďarská delegácia presadila že rokovania začali úplne odznovu, čo bol prejav slabosti našej delegácie, a opätovný signál ako pri rozhodnutí ministra LVH v decembri 1989 pre maďarskú stranu, že rokovania môžu byť vedené v zmysle Maďarských predstáv rokovať, ale bez výsledkov pozitívnych pre Slovensko Ako dôvod takéhoto maďarského stanoviska bolo oficiálne vysvetlené, že predchádzajúca Maďarská delegácia "nerokovala v dobrej viere uplatniť Rozsudok MSD, ale len v snahe splniť Zmluvu z roku 1977 !" Takýmto spôsobom sa vytvoril fiktívny rozpor - ako keby obojstranne výhodné splnenie Zmluvy 1977 - ktorej platnosť bola potvrdená práve Rozsudkom MSD nebol základným dokumentom pre rokovanie. Maďarská strana v máji 1999 navrhla, že vypracuje svoju komplexnú predstavu o plnení Rozsudku MSD. Východoslovenské príslovie hovorí : I tak še dá. A tak Slovenská delegácia so súhlasom vlády SR čakala na Maďarský návrh, pre súdneho človeka s dopredu jasným výsledkom. Presne rovnakým spôsobom, ako v roku 1989, rovnaké politické sily v Maďarsku sa o 10 rokov neskôr znovu pokúšali diktovať Slovensku svoje podmienky. Hlavné body návrhu MR, odovzdaného v decembri 1999 (v rozsahu asi 1400 strán), sú nasledovné: " Maďarsko sa definitívne rozhodlo nevybudovať dolný riečny stupeň, dôvodiac, že to MSD neprikázal " zlepšenie plavebných podmienok Dunaja v úseku Nagymarosa navrhuje MR dosiahnuť tradičnými metódami: bagrovaním a spevňovaním koryta, avšak požaduje, aby Slovensko hradilo polovicu nákladov, ktoré by neboli potrebné, keby Maďarsko splnilo Zmluvu a vybudovalo dolný stupeň " keďže tradičnými metódami evidentne nemožno dosiahnuť parametre plavebnej cesty, odporučené Dunajskou komisiou a už realizované Slovenskom v úseku VDG, navrhuje MR preklasifikovať dunajskú vodnú cestu do nižšej kategórie, čím by sa legalizovalo "plavebné úzke hrdlo" Dunaja medzi Palkovičovom a Budapešťou " Maďarsko si nenárokuje podiel na energii vyrobenej na Gabčíkove, ani podiel na tomto majetku, ale žiada, aby 50 až 67 % prietokov Dunaja bolo vypúšťané do starého koryta, " nároky na vzájomnú úhradu škôd spôsobených nezákonným konaním strán (ktoré sú omnoho vyššie na Slovenskej strane) by mali byť bez ich výpočtu anulované. Stanovisko Slovenskej delegácie predložené ,až v decembri 2000, možno zhrnúť nasledovne: ˘ MSD nerozhodoval o technickom riešení - rozhodnutie o platnosti Zmluvy 1977 a o nutnosti splniť jej ciele, zahrňuje aj vybudovanie dolného riečneho stupňa, bez ktorého by tieto ciele nebolo možné splniť ˘ akékoľvek riešenie môže byť navrhnuté a prerokované, ale žiadna zo strán nemá právo jednostranne meniť podmienky, alebo obsah Zmluvy jednostranne - každý takýto pokus by znamenal rokovanie s predbežnými podmienkami, čo je v rozpore s "rokovaním v dobrej viere", ktoré prikazuje MSD ˘ Slovensko je ochotné prijať akékoľvek nové riešenie, ktoré vylepší pôvodné - avšak takýto návrh musí byť technicky aj ekonomicky zdokumentovaný a porovnaný s riešením zmluvným Maďarský návrh z decembra 1999 ale nesplňuje tieto základné požiadavky ˘ ak sa navrhne riešenie, ktoré je očividne nevýhodné pre partnera (a nevýhodnejšie, ako stále platné zmluvné riešenie), musí byť súčasne zahrnutý návrh aj návrh na kompenzáciu - maďarský návrh však nič také neobsahoval. Návrh Maďarska z roku 1999 ešte stupňuje škody slovenskej strany, ale nepredpokladá žiadnu kompenzáciu. Predstavuje preto opätovné porušenie tej istej Zmluvy 1977, a to potom, čo MSD rozhodol o jej platnosti a o neprimeranosti ekologických argumentov, ktoré mali v roku 1989 odôvodniť zastavenie a opustenie výstavby Nagymarosa. Nuž čo sa čakalo od takto vedeného rokovania. Partner si dovolí toľko, koľko sa mu umožní. Právny a suverénny štát by určite zaslal nótu dôrazne upozorňujúcu na podlé správanie sa zmluvného partnera, neplniaceho si povinnosti vyplývajúce z rozhodnutia najvyššieho súdneho organu, a informoval by s podrobným vysvetlením MS.D Podľa skúseností z doterajších rokovaní dá sa predpokladať, že rokovať sa bude i ďalej, len tak, aby budilo zdanie, že sa rokuje. Budú pripravené ešte ďalšie dehonostujúce causy o našom Vodnom Diele, dôkazom je i film odvysielaný v STV pri príležitosti desiateho výročia prehradenia s príspevkom Fondu Proslovakia, film plný neprávd a klamstiev. aby nám nebolo ľúto ,keď sa predá jeho lukratívna časť -vodná elektráreň. Potom sa bude rokovať s veľkou pravdepodobnosťou bez účasti slovenskej delegácie. |