Ján Szelepcsényi

Štát a cirkvi na Slovensku:
Rozchod ci partnerstvo?

Komunizmus a náboženstvo boli a sú dva ideologicky nezlucitelné fenomény. Zatial co marxizmus, ktorý bol ideologickým základom komunizmu, považoval cloveka za produkt vývoja materiálnych a sociálnych podmienok existencie cloveka na Zemi, krestanská filozofia považuje za urcujúceho cinitela ludského bytia Božskú vôlu, ktorej akty vymedzujú cloveku prostredníctvom viery a morálky jeho cestu za spasením.
Komunizmus – ako každý totalitný režim – sa v tejto zrážke koncepcií ludského bytia nespoliehal na volnú sútaž ideí, ale snažil sa urýchlit vývoj spolocnosti za novou historickou skutocnostou a spolocenským pokrokom násilím, ktoré bolo namierené jednak proti duchovenstvu, jednak proti veriacim. Likvidácia reholí, internovanie duchovných do pracovných táborov, súdne procesy a uväznenie biskupov a knazov, konfiškácia cirkevného majetku, obmedzenia vo výchove knazského dorastu, neprestajný nátlak na veriacich, potlácanie akéhokolvek prejavu nespokojnosti s obmedzovanie náboženských slobôd – to boli zložky dlhodobého plánu, na konci ktorého bola ateistická spolocnost, orientujúca sa výlucne podla dogmy historického a dialektického materializmu a morálky triednej nenávisti.
Bolo prirodzené, že po zmene politických a spolocenských pomerov v devätdesiatych rokoch slovenská spolocnost ocakávala zásadný obrat v uplatnovaní náboženských slobôd i v celkovej duchovnej klíme. Intenzita tohto ocakávania bola daná jednak náboženskou orientáciou velkej casti slovenskej spolocnosti, jednak túžbou po vybudovaní demokratickej spolocnosti, vytvárajúcej podmienky pre plné uplatnenie základných obcianskych práv a slobôd: slobody vierovyznania, slobody zhromaždovania a slobody prejavu. V spolocenskom a politickom vývoji Slovenska sa urobilo niekolko zásadných krokov, motivovaných týmito cielmi a duchovný život jednotlivých náboženských spolocenstiev sa rozvinul do takej miery, že vznikli predpoklady pre postupné odstránenie zhubných následkov štyridsatrocného prenasledovania cirkví.
V právnej oblasti to bolo najmä zakotvenie cyrilometodského duchovného dedicstva do preambuly Ústavy SR z 1. septembra 1992, reštitúcia cirkevných majetkov, založenie Katolíckej univerzity a uzavretie Základnej zmluvy so Sv. Stolicou. Do tohto pohára radosti sa však zakaždým primiešalo niekolko významných kvapiek blenu. Namiesto vecnej diskusie o vztahu štátu a cirkví sa zacali objavovat v médiách dramatické obvinenia o ”ceste Slovenska do stredoveku”, o ”budovaní katolíckeho štátu” a o diskriminácii nevercov a ateistov, za ktorými nasledovali stále castejšie clánky, zamerané na kompromitáciu cirkví, duchovenstva aj viery. Tie mohli byt rovnako produktom neznalosti problému, ako aj vedomej náboženskej neznášanlivosti.
Mnohí sa dovolávajú odluky cirkvi od štátu, pricom túto odluku by najradšej uskutocnili spôsobom, ktorý by znamenal odsunutie cirkví na okraj spolocenského diania. Mediálny tlak je taký silný, že ešte aj politici – konfrontovaní s otázkou, ci sú veriaci alebo neveriaci – zdôraznujú, že to považujú za svoju súkromnú záležitost, o ktorej na verejnosti zásadne nehovoria. Tým sa pridávajú k spolocenským silám, ktoré sa snažia dat viere charakter rýdzo súkromnej záležitosti – záležitosti, ktorá sa nielenže nemá, ale možno ani nesmie verejne deklarovat.
Kedže otázka náboženskej slobody je zásadnou otázkou demokratického štátu a zriadenia, väcšina európskych štátov ju rieši na úrovni ústavy, resp. ústavných zákonov. Do jej riešenia sa premietajú jednak filozofické a sociologické názory na význam viery pre demokraciu, obcana a spolocnost, jednak doterajší historický vývoj vztahu štátu a cirkví, ktorý sa líši od krajiny ku krajine.
Prebiehajúca európska integrácia si vyžaduje zjednotenie, alebo aspon približovanie právnych systémov v jednotlivých oblastiach spolocenského a hospodárskeho života. Naše zapojenie do tohto procesu si vyžaduje, aby sme si uvedomili filozofické i právne aspekty vztahu štátu a cirkvi a na ich základe hladali riešenia, ktoré budú zodpovedat jednak normám vyspelého demokratického zriadenia, jednak našim kultúrnym tradíciám, v ktorých hrala krestanská viera mimoriadnu úlohu.
Predložená štúdia je kvôli prehladnosti rozclenená na niekolko castí, v ktorých sa sumarizuje istý komplex problémov tak, ako sa vykryštalizoval v priebehu historického vývoja i rozvoja sociologického, resp. právneho poznania.
Riešenie vztahu štátu a cirkvi nie je jednostranný akt istého mocenského útvaru, akým je štát, ale hladanie riešenia, ktoré bude zodpovedat rovnako záujmom štátu, ako aj poslaniu cirkví. Preto je nevyhnutné, aby sme sa pri jeho skúmaní a riešení neobmedzovali len na právnu stránku problému, ale mali na pamäti aj jeho teologický aspekt, ktorý sa neraz z takýchto úvah vytráca.
Pravda, hned na zaciatku je potrebné vyhnút sa optickému klamu, k akému zvádza vymedzenie tohto problému ako problému dvojstranného vztahu štátu a cirkví. Sústredenie sa na vztah dvoch inštitúcií – štátu a cirkvi – nesmie zvádzat k tomu, aby sme zabudli na subjekt, ktorému obe inštitúcie slúžia a ktorého práva a záujmy predstavujú základné vymedzenie tejto otázky.
Týmto subjektom je clovek v dvojjedinej úlohe obcana (z pohladu štátu) a veriaceho (z pohladu cirkvi) s jeho základnými záujmami a právami. Aby sme sa vyhli obvyklej chybe, ktorou sa vyznacujú úvahy o vztahu štátu a cirkví, zacíname našu analýzu pohladom na cloveka, jeho spiritualitu a práva, ktoré s transcendentálnou povahou ludskej bytosti súvisia.

Dôstojnost ako morálna a právna kategória
Právna aj politická teória a prax venujú pomerne málo pozornosti otázke ludskej dôstojnosti. Dôstojnost vnímame predovšetkým ako morálnu kategóriu. Každý obcan právom ocakáva, že spolocnost rešpektuje jeho dôstojnost a bude mu preukazovat v úradnom i súkromnom konaní a správaní primeraný rešpekt a úctu.
Pravda, dôstojnost sa neobmedzuje len na naše sociálne bytie. A už vôbec ju nemožno považovat za produkt našej sociálnej existencie. Dôstojnost sa spája s clovekom už v jeho prenatálnom bytí (dôstojnost zárodku, plodu), ale dokonca aj po jeho odchode zo života (dôstojnost miesta, na ktorom sú uložené telesné pozostatky, úcta, ktorú preukazujeme svojím predkom a celým generáciám). Dôstojnost sa ocividne nespája len s materiálnymi formami života, ale s celým bytím jednotlivca i ludstva. Tento rozmer vyžaruje aj z formulácie cl. 12 Ústavy SR, ktorý deklaruje: ”Ludia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a právach. Základné práva a slobody sú neodnatelné, neodcudzitelné, nepremlcatelné a nezrušitelné.”
Riešenie právnych otázok, ktoré sú spojené s ludskou dôstojnostou, nie je možné bez toho, aby sme sa nepokúsili o definovanie pôvodu ludskej dôstojnosti. V literatúre sa stretávame s dvoma skupinami teórií. Prvú skupinu predstavujú teórie, ktoré považujú dôstojnost za produkt stvoritelského aktu alebo dar prírody. V tejto skupine osobitne zavážia argumenty, ktoré sa odvolávajú na knihu Genezis , podla ktorej Boh stvoril cloveka na svoj obraz a urobil ho správcom svojho diela. Ludská dôstojnost je teda dôsledkom tejto božskej zložky ludského bytia. Do tejto kategórie patrí aj Kantovo presvedcenie o absolútnej vnútornej hodnote cloveka. Rozmer mravne autonómneho subjektu nadobúda clovek nie ako prírodná bytost alebo vec, ale ako osobnost vybavená mravne praktickým rozumom.
Na rozdiel od teórií, ktoré interpretujú dôstojnost cloveka ako isté dedicstvo, teórie patriace do druhej skupiny vykladajú dôstojnost cloveka ako jeho vlastný produkt, ako výsledok jeho samostatne regulovaného správania a úsilia, ktoré vynaložil na získanie vlastnej identity.
Princíp ludskej dôstojnosti garantuje principiálnu právnu rovnost všetkých ludí, lebo zakazuje akúkolvek systematickú diskrimináciu alebo ponižovanie jednotlivca. Tento princíp si vyžaduje ochranu ludskej subjektivity, a to najmä ochranu telesnej a duševnej identity a integrity cloveka. Z toho vyplýva zákaz mucenia, zlého zaobchádzania, ponižovania, zákaz telesných trestov, ako aj zákaz narušenia subjektívnej identity alebo jej uvolnenia pomocou tzv. sér pravdy, detektorov lži a pod., ako aj príkaz ochrany ludského súkromia. Ústavné zákony všetkých európskych štátov sa usilujú o zabezpecenie ludskej dôstojnosti pre každého, a to dokonca aj pri výkone trestu na slobode.
I ked pojem ludskej dôstojnosti a vedomie práva na ludsky dôstojné zaobchádzanie sa velmi prehlbilo, v právnych systémoch európskych krajín je mnoho nedostatkov a slabých miest, ktoré vytvárajú dojem, akoby sa ludská dôstojnost objavovala v právnom systéme iba ako istý kultúrny, civilizacný fenomén, a nie ako základná vlastnost cloveka, ktorá si zasluhuje mimoriadnu ochranu.
Bez ohladu na to, ci niekto považuje dôstojnost za dar od Boha alebo od prírody, alebo ju hodnotí ako produkt ludského úsilia o identitu, samotná dôstojnost sa konštituuje až v sociálnom prostredí, ktoré uzná nárok cloveka na jeho pozitívne hodnotenie. Preto sa dôstojnost realizuje predovšetkým v rámci medziludských alebo spolocenských vztahov a v rámci komunikácie. Je zrejmé, že ludskú dôstojnost si nemožno odmysliet z väzby na konkrétne spolocenstvo, ktoré ju uznáva.
Dôstojnost je základným predpokladom dôveryhodnosti obcana. Jej význam ako mravnej kategórie v plnej miere vystúpi do popredia pri uzatváraní spolocenskej dohody. Ak by obcania neboli dôveryhodní, nemalo by nijaký zmysel, aby spolu uzatvárali nejakú spolocenskú dohodu, pretože by chýbal predpoklad a záruka, že zúcastnení mienia, chcú a budú túto dohodu plnit. Až uzavretím spolocenskej dohody sa vytvorí konkrétne spolocenstvo vzájomného rešpektovania sa, ktoré umožnuje, aby sa dôstojnost stala aj právnym pojmom. Dôstojnost ako morálna kategória je jeden z podstatných znakov, ktorými sa príslušník spolocenstva kvalifikuje na právneho partnera ostatných. Toto právne partnerstvo potom umožnuje právnu ochranu dôstojnosti.
Dôstojnost ako cinitel medziludských vztahov významne podmienuje spolunáležitost cloveka s prostredím, v ktorom žije. Je vlastne kategóriou solidarity, na základe ktorej sa vytvárajú spolocenstvá ludí. V spolocenstve, ktoré ludia vytvorili kvôli spolocnej správe verejných vecí, teda z politických prícin, dôstojnost znamená viac, ako iba vzájomné uctievanie života, dodržiavanie zásad neporušitelnosti osobných práv alebo vzájomnú ohladuplnost; dôstojnost znamená vzájomné uznanie toho druhého so všetkými jeho osobitostami a individuálnymi zvláštnostami a so všetkým, cím cast prispieva k celku.
To, co charakterizuje ludskú osobnost, nie je len to, co nás spája, co máme spolocné, ale aj to, co nám je vlastné ako individualitám. Štátotvorný národ je hodnotovým a vôlovým spolocenstvom, t. j. uznáva rovnaké hodnoty a má spolocnú vôlu po spolupráci na ochrane a rozvoji týchto hodnôt. Toto spolocenstvo sa zakladá na nedotknutelnosti ludskej dôstojnosti.
Vznikom spolocenstva sa vytvárajú podmienky pre ochranu ludskej dôstojnosti a tým aj pre rešpektovanie identity cloveka. Dôstojnost a identita sa realizujú vo forme práv a slobôd, medzi ktorými hrá sloboda myslenia, prejavu, zhromaždovania a vierovyznania rozhodujúcu úlohu. Dôstojnost úzko súvisí s hodnotou cloveka.
Je prirodzené, ak spolocenstvo, ktoré vzniklo spolocenskou zmluvou dôstojných a teda dôveryhodných ludí, sa podujme na ochranu hodnôt, od ktorých závisí jeho existencia. Preto ”ústava zásadným spôsobom vyjadruje hodnotu cloveka -obcana, vztahy, postavenie a práva národnostných, etnických, náboženských a iných minorít; vytvára právny a inštitucionálny fundament a mechanizmus moci ludu, obcanov, realizácie a ochrany obcianskych práv a slobôd.” Výraz ”hodnota cloveka” tu jednoznacne implikuje kategóriu dôstojnosti, ktorá sa tiež stáva predmetom spolocnej ochrany. Ústava však nie je sama osebe ”všemohúcou silou. Je to napísaný zákon, v ktorom je obsiahnutá humanistická, morálna, demokratická i právna úroven a hodnota danej spolocnosti.” Inými slovami, pre pôsobnost ústavy nie je dôležitá iba písaná podoba jej clánkov, ale aj historické a spolocenské okolnosti, za akých ich vnímame, vykladáme a aplikujeme.
Klúcový význam dôstojnosti pre fungovanie politickej formácie, ktorá vznikla na základe spolocenskej dohody, spôsobuje, že každé konanie orgánov tohto spolocenstva namierené proti ludskej dôstojnosti je útokom proti jeho základom. Nie náhodou sa stretávame v osobných výpovediach obetí totalitných systémov s drastickými príkladmi zámerného ponižovania ludskej dôstojnosti a právom možno túto prax nacistických i bolševických mocenských orgánov chápat ako okolnost, ktorá rozhodla o rozpade a zániku režimov, ktoré reprezentovali. Akékolvek obmedzenie náboženskej slobody zasahujúce dôstojnost cloveka, ohrozuje základy štátneho spolocenstva, pretože oslabuje sociálny tmel, ktorý drží dovedna spolocenstvo jeho zakladatelov.
Krestanské cirkvi boli po celú dobu vlády totalitných režimov ich neúprosnými a vytrvalými kritikmi. Náboženstvo, viera a cirkvi významnou mierou prispeli k mravnej porážke a politickému rozkladu systému, predstavujúceho jednu z najrafinovanejších a najtragickejších foriem neslobody, akú ludstvo v priebehu svojich dejín spoznalo. Napriek týmto zásluhám o novú šancu, ktorú dostal svet po rozpade komunistického mocenského a politického systému, postavenie viery, náboženstva a cirkvi je poznamenané tendenciami obmedzit ich pôsobenie na rýdzo súkromnú oblast. Je to tendencia, ktorá si vo vztahu k dôstojnosti cloveka, jej významu pre formovanie fungujúcich štátnych celkov ako aj vo vztahu k demokracii vyžaduje osobitnú pozornost.

Môže byt viera len súkromnou vecou?
V modernej spolocnosti je vierovyznanie predovšetkým vecou osobného rozhodnutia. No v žiadnom prípade nemôže ostat iba súkromnou vecou jednotlivca. Vyžaduje si to jednak charakter viery, jednak záujem spolocnosti.
Viera predstavuje u cloveka jeho základný postoj, ktorý ho definuje so všetkým jeho potenciálom myslenia, cítenia a vôle. ”Je isté, že viera predstavuje istú duchovnú zmyslovost a má silu osvietenia, ktoré dokáže prestúpit celou ludskou bytostou. Napriek tomu ju nemôžeme považovat výlucne za poznávací a intelektuálny jav.”
Súcastou viery je aj jej vyznanie. Starý aj Nový zákon nerozlišuje medzi vierou a vierovyznaním. Oslovuje síce jedinca, ktorý nesie výlucnú zodpovednost za svoju vieru, no zároven predpokladá, že svojou vierou sa vyclení z amorfného davu a zaradí do spolocenstva veriacich. To možno dosiahnut iba verejným vyznaním viery. Napokon, prijatá viera urcuje postoj cloveka nielen k zmyslu jeho vlastného života, k jeho poslaniu a spaseniu, ale aj k celému svetu. Najlepšie to vystihujú slová sv. Pavla v liste Rimanom: ”Kto verí srdcom a vyznáva ústami, docká sa spravodlivosti a spasenia.” Slovo vyznat (homologein) oznacuje verejné vyznanie, v ktorom je obsiahnutý aj istý prvok právnej záväznosti. Tak sa stáva vierovyznanie istým právnym aktom aj voci Bohu, aj voci spolocenstvu veriacich. Toto spolocenstvo od veriaceho ocakáva, že bude svoju vieru vyznávat, zastupovat a chránit s primeraným odhodlaním (parrhesia), a to pred celým svetom.
Po dlhú dobu sa súkromnému ci verejnému charakteru viery a vierovyznania nevenovala osobitná pozornost. Európska spolocnost bola až do reformácie pomerne homogénna a rozdiely medzi ”súkromnou” vierou a jej verejným vyznaním boli nepodstatné. Navyše, pojem ”verejný” bol významovo totožný s pojmami ”úradný”, ”štátny” ”všeobecný”. Až v období osvietenstva sa objavuje pojem ”publicita”, ”verejnost”, ktorý sa zacína spájat s pojmami slobody slova a slobody myslenia. Verejnost sa stala dôležitým cinitelom spolocenského vývoja. Vyjadrovala spoluúcast ludí na rokovaniach parlamentu, na súdnych pojednávaniach a tým umožnovala spolocenskú kontrolu. Neskôr verejnost nadobudla charakter autority, o ktorú sa opierala kritika spolocenských pomerov a režimu.
Po reformácii a náboženských vojnách, ktoré reformácia vyvolala, objavuje sa na scéne dejín a v spolocenskom živote princíp plurality. Pluralitu môžeme charakterizovat ako vyclenenie názorových rozdielov mimo rámec spolocenského diania. Ukázalo sa, že konflikt katolicizmu a protestantizmu o to, ktorá z cirkví je jedinou hlásatelkou pravdy, sa nedá riešit ani v teologických dišputách, ani vojnou. Pre duchovné i fyzické prežitie jednotlivých štátnych celkov bolo nevyhnutné, aby sa rozhodnutie v náboženských sporoch vyclenilo mimo oblast spolocenského diania a mimo pôsobnost svetských autorít. Navyše, katolícke i protestantské cirkvi neboli ochotné ustúpit zo svojho principiálneho názoru, že božský zákon je nadradený svetskému. Objavil sa rozpor, ktorý sa dal riešit iba odlukou cirkvi a štátu. Touto odlukou cirkev a štát navzájom uznávajú svoju výhradnú jurisdikciu v oblastiach, pre ktorých spravovanie sú vlastne vytvorené: štát v oblasti pozemského blaha cloveka a cirkev v oblasti vecného spasenia.
To, co v našom kultúrnom priestore a historických podmienkach vnímame ako vyclenovanie cirkvi na okraj spolocenského diania, sa pôvodne zrodilo ako akt, ktorý mal zarucovat náboženskú slobodu v Spojených štátoch severoamerických. Ústavný zákon, ktorý zakazoval kongresu prijímat zákony zriadujúce novú cirkev, alebo obmedzujúce pôsobnost nejakej cirkvi, zabezpecoval, aby štát svojimi rozhodnutiami neurcoval vierovyznanie obcanov, ktoré patrí medzi základné obcianske slobody.
Riešenie týchto nelahkých problémov v rámci právnej i spolocenskej praxe sa skomplikoval nástupom liberalizmu. Liberalizmus rešpektoval náboženské presvedcenie a výkon náboženských obradov ako základnú osobnú slobodu, chránenú systémom obcianskych práv a slobôd. No len co sa otázky viery dostali na verejnost a veriaci sa usilovali presadit princípy náboženskej morálky do verejného života, liberáli to interpretovali ako obmedzenie osobnej slobody nevercov na slobodnú volbu náboženského presvedcenia, ku ktorej patrí, prirodzene, aj sloboda byt agnostikom.
Tento liberalizmom sformulovaný postoj k náboženstvu, viere a cirkvi ovplyvnuje vzájomný vztah spolocnosti a veriaceho a štátu a cirkví až dodnes. Postupne nadobúdal podobu teórie nábožensky neutrálneho štátu, ktorá sa v rôznych obmenách premieta do ústav všetkých európskych štátov. Pritom slovo pluralita alebo pluralizmus sa obvykle v ústavách nevyskytuje, ale vystihuje spolocensko-politickú neutralitu podobne ako iné základné pojmy, ako nezávislost a tolerancia.
Je príznacné, že od zaciatku sa proti pluralizmu zdvihla vlna ostrej kritiky, ktorá však neprichádzala natolko z radov cirkví, ako skôr od predstavitelov politických strán. Obávali sa, že ak politické strany a záujmové organizácie akceptujú pluralizmus, zacnú dominovat záujmy jednotlivcov, alebo partikulárne záujmy skupín (lobizmus) a naruší sa politická jednota strán. Další vývoj dal týmto skeptikom za pravdu. V pozadí zníženej akcieschopnosti dnešných politických strán v Európe i u nás je vnútorné oslabenie, spôsobené privelkou diferenciáciou názorov v závislosti od partikulárnych záujmov.
Pojem pluralizmus je akceptovatelný a užitocný vtedy, ked ho chápeme ako rámec pre vyrovnávanie rôznych skupinových záujmov. Vhodne ho využívajú strany stredu. Naproti tomu radikálne lavicové a pravicové skupiny pojem pluralizmu odmietajú, pretože podla nich ideologicky zastiera skutocnú podstatu jednotlivých vládnych systémov a tým zároven fixuje ich postavenie. Nie náhodou sa v súvislosti s uznaním rôznych svetonázorových postojov a koncepcií dá hovorit aj o pluralistickej etike.
Pluralizmus, ktorý sa objavil v súvislosti s riešením konfesionálnych sporov, neobmedzil svoje pôsobenie iba na náboženskú oblast, ci na oblast politického systému. Vo chvíli, ked sa pripustilo, že rozhodnutie o niektorej závažnej otázke spolocenského života sa môže vyclenit mimo rámec inštitucionálneho systému a že môže popri sebe existovat niekolko odlišných, ba priamo protikladných riešení, otvorili sa brány hlbokej diferenciácii spolocnosti a jej clenov. Prakticky každá skupina, ba každý jednotlivec má právo volit si svoje a svojské riešenia, ktoré neraz nie sú koncipované pre celý život, ale iba pre jeho úseky. Najviac sa to prejavuje vo sfére rodiny a manželstva, ktoré sa stále castejšie nahradzuje neformálnym zväzkom, tvoriacim labilný materiálny aj morálny základ pre deti, ktoré sa z takéhoto zväzku zrodia.

Pluralizmus a demokracia
Analýza pluralizmu je v podstate analýzou politického systému. Neobmedzuje sa iba na otázky vztahu cirkvi a štátu, ale ide v podstate o chápanie demokracie.
Demokraciu nemožno hodnotit na základe formálnych ústav, dokumentov a inštitúcií, ale ako vzájomnú spolocenskú dohodu, že obcania i štátna reprezentácia si budú tolerovat a vymedzovat rôzne mienky a snahy. Ak sa demokracia nemá zmenit na chaos, je nevyhnutné, aby sa istým spôsobom vymedzila, alebo aby dokonca obmedzila pluralitu zámerov a síl, a to najmä tam, kde ich pocet a druh by mohol ohrozit slobodu a vzájomnú toleranciu. Pre existenciu štátu nie je dôležitý len priestor pre odlišné názorové koncepcie, ale aj priestor pre spolocenské dohody o otázkach, ktoré držia dovedna spolocnost alebo štát.
Nábožensko-konfesionálny pluralizmus predstavuje dnes len segment z omnoho širšieho procesu pluralizácie všetkých oblastí našej existencie. A diskusia o kríze postmoderny ukazuje, že súcasný pluralizmus sa nedá ani prekrocit, ani odstránit. Nech to znie akokolvek absurdne, ale pravda, spravodlivost a ludskost existujú iba v pluráli. Ak niekto uvažuje inác, jeho myslenie možno právom oznacit ako kontaminované totalitarizmom. Každý nárok na výlucnost v konecnom dôsledku pramení len z nedovoleného vyzdvihovania partikulárnej pravdy na úroven domnelo absolútnej pravdy.
Ludia sa domnievajú, že pôsobeniu totality sa môžu vyhnút tým, že si slobodne zvolia niektorú z pocetných možností, ako stvárnit svoj vlastný život a svoje životné vztahy. Vo svetonázorových a náboženských otázkach si neraz svojvolne pozliepajú vlastné náboženstvo ci vieru podla toho, ako sa im to práve hodí a ako to zodpovedá ich individuálnej koncepcii života.
V tejto situácii je spolocnost vystavená nebezpeciu, že všetko sa bude musiet podrobit individualizácii. Tá však môže vyústit až do vlády lubovôle a svojvôle, ktorá je vždy spolahlivou pozvánkou pre diktátora a diktatúru. Tým by sa na konci procesu pluralizácie a individualizácie riešení, ktorý sa zrodil z lásky a odhodlania k slobode, mohla spolocnost ocitnút v situácii, ktorá si bude vyžadovat, aby sa v mene zachovania elementárneho poriadku a štruktúr dobrovolne zriekla základných slobôd.
Samozrejme, v takejto situácii je velmi tažké zachovat jednotu v mnohosti. Pozorujeme to aj na správaní cirkví, ktoré kapitulujú skôr, než zacnú hladat nejaký duchovne vyspelý a spolocensky prítažlivý model prežitia. V snahe nebyt nemoderní a v snahe nedostat sa do konfliktu s dobovými trendmi, predstavitelia duchovenstva akceptujú všetky formy pluralizácie a tým vlastne aj postupný rozklad sociálnej štruktúry, od ktorej závisí nielen existencia štátu, ale aj existencia cirkví.
Kardinál Lehmann predpokladá, že pri hladaní a sprostredkovaní jednoty v mnohosti sa presadí nový pojem akéhosi konecného rozumu. Rozumnou sa javí len tá jednota, ktorá zároven zohladnuje plnost rozmanitosti a ktorá ju dokáže pochopit a vyjadrit. Takéto sprostredkovanie jednoty v mnohosti sa nemôže podarit bez neustálej výmeny názorov a vyrovnania protichodných postojov. Umenie dialógu sa stane otázkou prežitia.
Naše narábanie s pluralitou a neustále ústupky, ktoré jej robíme, zvyšujú labilitu a zranitelnost spolocenského systému. Vnútornú súdržnost súcasnej európskej spolocnosti udržuje iba niekolko vecí: uspokojenie potrieb (nadmerná a samoúcelná spotreba, mobilita v rámci aktivít volného casu a sexualita), dosiahnutie niektorých osobitných záujmov (peniaze, majetok, životná úroven) a získanie symbolov spolocenského uznania (popularita, oblúbenost, akceptancia, vyznamenania, spolocenské postavenie, prestíž).
Kardinál Ján Chryzostom Korec doplnil túto európsku diagnózu o národné crty mravnej biedy, ked povedal: ”Chýba nám zdravé národné povedomie, hrdost na vlastnú zvrchovanost, pokojné spolužitie s národnostami, zmysel pre pravú kultúru. Spisovatelia sú vytlácaní na perifériu, kultúrne casopisy živoria, niet takmer nicoho, co by nás opravdivo zjednocovalo. V mútnom lovia odludštení jednotlivci.”
Objem etických hodnôt, ktoré by sme mohli oznacit ako spolocenskú morálku, t. j. spolocnostou presadzované zásady správania a konania, sa neustále zmenšuje. Svedcia o tom mnohé javy. Je to rozpad životných foriem manželstva a rodiny, rastúci pocet rozvodov, zneužívanie detí, narastanie násilných trestných cinov a kriminality, podvody a korupcia. Ako konštatoval kardinál Korec, ”valia sa na nás vlny najzvrátenejších názorov, pre ktoré sa boja rodicia o svoje deti, starí rodicia o svojich vnukov. Týka sa to dôstojnosti cloveka, rodiny ako základu spolocnosti, týka sa to opravdivej lásky, zdravého rozvoja národa. Mnohí ludia sa priam zvrhávajú.”
Spolocnost sa nedokáže proti týmto javom úcinne bránit a pokúša sa nájst riešenie aspon ciastocným posilnením trestného práva, ktoré ešte len nedávno velmi lahkomyselne liberalizovala. To je prakticky jediný krok, ktorý by mal zabezpecit normalizáciu životných podmienok. Nikoho netrápi, že tento krok nemôže priniest rozhodujúcu zmenu.
Napriek všetkým prehláseniam politikov, ktorí sa pasujú na ochrancov demokracie, nikomu pri pokusoch o rekonštrukciu spolocenského poriadku a pri celom tom pátose, ktorým si súcasná politika dodáva na hodnovernosti, ani len nenapadne pokúsit sa o rekonštrukciu morálnych hodnôt a morálnych mier pre hodnotenie správania. Nikto nemá odvahu, aby poukázal na hlbokú vnútornú núdzu tolko vyzdvihovaného a oslavovaného eticko-náboženského pluralizmu, ktorým sa riadia moderné spolocnosti, len aby sa nedotkol liberálneho tabu a aby ho nepovažovali za spiatocníka!
Tým však celá bieda iba narastá. Vysoká nezamestnanost a rastúca korupcia, terorizmus a pomery, ktoré sa blížia obcianskej vojne, sú predzvestou a signálmi nebezpecí, ktoré sa podobajú sudu pušného prachu. Otvorená je len otázka, co zohrá úlohu zápalnej šnúry a kto ju k sudu priloží.

Zložité postavenie cirkví
Vzniká dojem, že cirkev už nemá žiadne miesto pri budovaní štátu, pri dosahovaní jeho cielov a pri uspokojovaní celospolocenských potrieb. V skutocnosti všetko závisí od toho, do akej miery sú si štát a cirkvi blízki alebo vzdialení partneri. Táto vzdialenost však nezávisí od cirkvi, ale od toho, ako k sebe správajú štát a spolocnost, do akej miery si štát uvedomuje skutocné potreby svojich obcanov a spolocnosti.
Náboženstvo a cirkvi majú istý verejný štatus, ktorý je o. i. aj právne vymedzený. Cirkev vykonáva svoje poslanie v urcitom poli, ktoré vymedzil Spasitel a konkretizuje spolocenská objednávka. Úzke vymedzenie cinnosti cirkvi v rámci celého spolocenského systému spolocenskej delby práce stavia náboženstvo a cirkev na úroven rezortu, ktorý popri hospodárstve, doprave, športe a iných dôležitých oblastiach spolocenského života má na starosti uspokojovanie duchovných potrieb veriacich. Vývoj naznacuje, že poslanie náboženstva sa postupne obmedzí iba na hranicné situácie praktického života – na jeho zaciatok a koniec (narodenie a smrt) a niekolko dôležitých situácií, poznamenaných láskou a štastím (uzavretie manželstva), alebo mimoriadnym žialom a utrpením (nemoc, smrt). Náboženstvo a cirkev nadobúdajú stále väcšmi úlohu nástroja alebo služby, ktorá pomáha prekonat uzlové body a zvraty ludského osudu a hranicné situácie nášho života.
Tým, že cirkev je nútená opustit priestor a pole svojho verejného pôsobenia, ktoré si nárokuje a ktoré jej odjakživa patrilo, a že je odsunutá do súkromnej, ba až vnútornej oblasti, má za následok, že sa stále viac obmedzuje iba na pôsobenie vo vnútri cloveka, na jeho neviditelnú spiritualitu. Cirkev prakticky stráca akýkolvek vplyv na ostatné oblasti spolocenskej štruktúry. Pri takomto obmedzení úlohy náboženstva v spolocenskom živote sa náboženstvo mení na akýsi subsystém spolocenskej štruktúry, ktorého normy platia iba v rámci tohto systému.
Takýto vývoj jednoznacne posilnuje privatizáciu náboženstva. Pritom cirkev nemôže plne obsiahnut veriaceho ani na úrovni jedinca, pretože vo svojom prostredí, v rodinných a pracovných vztahoch a zväzkoch sa obcan musí podrobovat normám, ktoré sú neraz celkom nezávislé od krestanských noriem. Pri výkone svojho povolania stáva sa príslušníkom stavovských organizácií, ktoré starostlivo strážia svoju autonómiu rozhodovania a na ktoré nemajú cirkvi žiaden priamy ani sprostredkovaný vplyv. Vnútorné napätie a konflikt rolí sú dôsledky, ktoré nijako nezvyšujú kvalitu osobného života a vnútornú rovnováhu veriaceho. Teda vylúcenie cirkví z pôsobenia na spolocenskú štruktúru má za následok nielen obmedzenie pôsobenia cirkví na spolocnost, ale v konecnom dôsledku aj na jednotlivých veriacich. Napätie medzi štátom a cirkvou sa prenáša do vztahu cirkvi a veriaceho a štátu a obcana, pretože obcan zacína pocitovat dôsledky obmedzení svojej náboženskej slobody a podla toho sa aj správa.
Náš skúmaný problém odrazu nadobúda novú dimenziu. Tu už nejde o ”súkromnost” ci ”verejnost” vierovyznania, ale o uplatnenie práva na náboženskú slobodu v jej plnom rozsahu. Faktické obmedzenie náboženských slobôd presadzovaním privatizácie náboženstva a jeho dôsledky pre kvalitu viery jednotlivca i život cirkevného spolocenstva sú také podstatné, že viera, vytlacená do úplného súkromia, stráca svoj zmysel a prestáva byt vierou.
Štát, ktorý sleduje takýto ciel, alebo nevedomky pripúšta takýto vývoj, zacína popierat svoju vlastnú ústavu. Prestáva rešpektovat fakt, že ”vždy a za akýchkolvek okolností clovek má také práva a slobody, ktoré inému tvorovi nepatria. A preto nikto (ani štát) mu ich nemôže nad nevyhnutnú mieru obmedzovat a navyše prípadne odcudzovat a poškodzovat. Miera obmedzení musí vždy vychádzat z princípu prirodzenoprávnej podstaty slobody a práv cloveka, z ich a jeho zmyslu a podstaty.”
Vytesnenie náboženstva zo spolocenského života tiež spôsobuje, že fenomény náboženstvo a viera sa vymykajú spolocenskej kontrole. Absencia tejto kontroly umožnila vznik živelnej ponuky služieb v oblasti spirituality, kde popri svetových náboženstvách sa stretávame s problematickými formami spirituality, ktoré majú skôr charakter náhrady, než skutocného náboženstva. Sú to rôzne povery, okultizmus, astrológia a rôzne sektárske náboženské hnutia, ktoré popri náboženstvách, patriacich do inej kultúrnej oblasti, poskytujú elektronickým médiám dráždivé námety. A tak sa prostredníctvom televíznej obrazovky propagujú rôzne exotické náboženské praktiky, ktorých temné stránky sú lákadlom najmä pre mladého cloveka, túžiaceho po vyplnení jeho duchovného priestoru – toho priestoru, z ktorého bola vytesnená jeho pôvodná cirkev, spolocensky znehodnotená ako relikt minulosti. Práve tieto excesy mimoriadne narúšajú hodnovernost akéhokolvek náboženstva.
Tak vzniká nieco, co by sme mohli nazvat supermarket náboženstiev. Náboženské orientácie rozdielneho pôvodu a kvality si navzájom konkurujú. Svetové cirkvi sú zoci voci tomuto trhu možností a na nom vznikajúcim situáciám takmer bezmocné. Príznacné je to, že dôsledky tejto privatizácie priniesli kvalitu, ktorá sa nevyznacuje prítomnostou nejakých pozitívnych znakov, ale skôr ich absenciou. Podla Luckmanna súcasná sociálna forma náboženstiev sa vyznacuje tým, že chýbajú všeobecne vierohodné a záväzné spolocenské modely pre trvalé a všeobecne ludské skúsenosti transcendencie.
Bolo by nesprávne, ak by sme nepriznali, že proces individualizácie neobišiel samotné cirkvi a ich duchovenstvo. Terajší predseda Nemeckej biskupskej konferencie, kardinál Karl Lehmann ešte ako biskup r. 1996 na konferencii európskych biskupov, ktorá sa konala v Ríme, otvorene priznal, že privatizácia cirkvi zasiahla nielen jednotlivých duchovných, ale celé skupiny, ktoré sa vzdalujú od ústredných úloh a snažia sa ”prezimovat” v malých, homogénnych, prehladných a skúsenostou obsiahnutelných výklenkoch.
Cirkvi, samozrejme, hladajú z tejto situácie východiská. No väcšina riešení je bud nepoužitelná, alebo sú dokonca nenáležité. Väcšina svetových cirkví zápasí s pokušením zásadne sa dištancovat od moderného sveta. Ich predstavitelia sa domnievajú, že istá fundamentálna opozícia by mohla prispiet k tomu, aby krestanská viera aj v dnešných dobách nadobudla svoju pôvodnú silu. Neuvedomujú si, že volbou takejto alternatívy by sa cirkev zmenila na spolocenstvo, ktoré má charakter akejsi subverzívnej, zákernej menšiny, ktorá chce na seba upozornit odmietnutím a popretím celkovej spolocenskej situácie. Takáto cirkev by sa podobala hrstke partizánov, ktorí preniknú do celého spolocenského pola a obsadia pozície, oslabené spolocenským vývojom. Touto metódou by cirkev síce upútala všeobecnú pozornost a možno aj zmenila spolocenské vedomie, no neriešila by tie problémy, ktoré považuje z hladiska svojho poslania za najnaliehavejšie.
Týmto hnutím obnovy by sa cirkvi pridružili skôr k lavicovo orientovaným avantgardným skupinám. Nemožno vylúcit, že by takáto koncepcia mohla mat za istých okolností úspech. No možno vylúcit, že by mohla zabezpecit všeobecný úspech. Riešenia tohto typu sú napriek svojmu úsiliu o sociálnu spravodlivost príliš orientované do minulosti a neberú do úvahy okolnost, že dejiny sa nikdy neopakujú. Niet takej sily, ktorá by dokázala odstránit diferenciáciu a zmenšit komplexnost spolocenských otázok. Ani tá najväcšia a najvplyvnejšia cirkev nedokáže otocit koleso dejín naspät.
Po II. vatikánskom koncile sa v katolíckej cirkvi sformulovali aj iné riešenia. Popri istej tradicionalistickej orientácii aggiornamenta existujú dve hnutia, ktoré sa od neho líšia; je to prázdny progresivizmus, ktorý sa konformne prispôsobuje každej situácii. Tým sa nielen vycerpáva, ale sa stáva zbytocným. Potom je tu prakticky nepoužitelný blazeovaný konzervativizmus, zameraný na zachovanie tradície. Ten však z nej nedokáže vytažit žiadnu silu, ktorá by mu umožnovala tvorivo zasiahnut do riešenia problémov tohto sveta. – Všetci, ktorí dnes v cirkvách nesú zodpovednost za další osud týchto duchovných spolocenstiev, sú vystavení nebezpeciu, že ich tieto protikladné prúdy rozomelú a znicia.
Mnohé nasvedcuje tomu, že v cirkvách (azda s výnimkou slovenskej Katolíckej cirkvi, ktorej pasivita je možno svedectvom rozvahy, ale možno aj bezradnosti) rastie pokušenie riešit problémy velmi radikálne. Náboženstvo a cirkvi nemôžu akceptovat, aby ich pôsobenie bolo obmedzené iba na hranicné situácie života. Náboženstvo tu stojí akoby bolo zbavené sveta. A sekulárne oblasti existencie cloveka sa preto javia akoby zbavené Boha, a to napriek prirodzenosti náboženstva a cirkvi, ktorá ludom ukladá, aby si zachovali pohlad na celok.
Cirkvi si nárokujú na právo vyjadrit svoje stanovisko k zásadným otázkam všetkých foriem ludskej existencie a ludskej cinnosti, ktoré podmienujú mravnú kvalitu ludského bytia a dôstojnost existencných podmienok cloveka. Vylúcit cirkvi z tohto akcného pola znamená nielen pozbavit ich zmyslu svojej existencie, ale znamená aj ohrozenie demokracie, spolocenského poriadku a porušenie základných obcianskych slobôd.
Ak cirkev kedysi bojovala za to, že clovek nesmie byt zotrocený, musí sa dnes aj v budúcnosti zasadit o to, aby sa ludské bytie nevycerpalo konzumom a úcelovou racionalitou. Duchovné bohatstvo cloveka, jeho vítazstvo na ceste za mravnými ideálmi dobra a spravodlivosti nie je súkromná otázka, ale výsostne verejná záležitost, pretože ide o záchranu skutocnej slobody cloveka. Ako hovorí kardinál Lehman, ”clovek smie padnút na kolená iba pred svojím Bohom, nie pred idolmi a bôžikmi”. Podla kardinála Korca, ”nijaký život národa, nijaké hospodárstvo nie sú možné bez ludského rozvoja, bez rozvoja úcty k cloveku, k rodine, k národu a štátu, bez úcty k svedomiu a morálke, bez solídnej výchovy k opravdivým hodnotám.”
A to sú úlohy, ktoré žiaden štát nezvládne sám, ale je pri ich plnení odkázaný na pomoc a spoluprácu cirkví.

Riešenia podmienujúce dodržanie ústavy
Je velmi nepravdepodobné, že by dnešný clovek so svojimi priemernými postojmi a ocakávaniami bol schopný zvládnut svoje životné problémy, súvisiace so životom a prežitím. Mnohé nasvedcuje tomu, že bytost, ktorá sa opiera iba o svoje úcelové a racionálne konštrukcie bytia, nie je vo svojej transcendentálnej chudobe schopná riešit problémy tohto sveta. Preto si štát nemôže a nesmie nahovárat, že obdobie všeobecne platných a záväzných hodnotových systémov raz navždy pominulo.
Štát je odkázaný na pomoc tzv. intermediálnych inštitúcií, ktoré sprostredkúvajú medzi súkromným životom a štruktúrami modernej spolocnosti. K tomu patrí rodina, spolky a zväzy, predovšetkým však cirkvi. Demokratický štát by tieto inštitúcie v žiadnom prípade nemal poškodzovat, ani by nemal pripúštat ich rozklad.
Pravda štát sa nesmie uspokojit iba s tzv. negatívnou slobodou vierovyznania (vyhýbanie sa zákonom a zásahom, ktoré obmedzujú náboženskú slobodu). Štát musí cirkvám poskytnút a sprístupnit ten priestor, v ktorom sa môžu rozvinút podla svojich vlastných princípov a hodnotových kritérií. Musí rozpoznat, že práve v pluralistickej a sekulárnej spolocnosti nie je schopný sám garantovat etické predpoklady a podmienky, ktoré sú dôležité pre plodný a zmysluplný spolocný život.
Odhodlanie k hladaniu a presadzovaniu vhodných riešení získa štát a jeho reprezentácia vtedy, ak si uvedomí, že otázky náboženskej slobody nie sú primárne otázkami vztahu štátu a cirkvi, ale otázkami vztahu štátu a jeho obcana – toho obcana, ktorý dal štátu vdaka svojej dôstojnosti a identite jeho legitimitu.
Základné obcianske slobody, teda aj sloboda vierovyznania predstavujú istý limit ústavnosti. Nadradenost základných slobôd základnému dokumentu nášho štátu znamená, že v ústave nesmie byt nic, co by obmedzovalo uplatnenie práva na slobodnú volbu náboženstva a na jeho slobodné a verejné vyznanie. Náboženská sloboda je sloboda vierovyznania, ktorá má svoju súkromnú aj celospolocenskú dimenziu. A tak ako od vierovyznania závisí spasenie jednotlivca, tak od slobody vierovyznania závisí mravný základ štátu, spolocnosti a ich vnútorná súdržnost. Preto odluka štátu a cirkvi by nemala znamenat rozchod, ale naopak užšie partnerstvo štátu a cirkví pri plnení ich základných úloh.
Dejiny minulého storocia priniesli rad dôkazov, ktoré svedcia o tom, že potlácanie náboženských slobôd a zanedbanie mravných základov spolocnosti, ktorých budovanie nie je úlohou štátu, ale veriacich a ich cirkví, zákonite privádza štát a spolocnost k rozpadu a k tragickým spolocenským a individuálnym skúsenostiam.
Je ctižiadostou múdrych neopakovat rovnaké chyby.