Ivan Mrva
Ako sa vnímala slovenskost v novoveku.
Nejednotná a znacne rozkolísaná historická terminológia bola našim
velkým nedostatkom v dávnejšej i nedávnej minulosti. Používanie historických
zemepisných názvov, prepis krstných mien a priezvisk, pomenovania rôznych
funkcionárov a úradov podliehali cudzím vplyvom a ustálená forma neexistovala.
Nedostatok prirodzeného národného sebavedomia zaprícinený dlhodobou
absenciou vlastného štátu sa prejavuje aj v súcasnosti. Najlepším príkladom
je iste to, že drvivá väcšina historikov a lingvistov sa akosi ostýcha
použit pomenovanie Slováci alebo Starí Slováci, pre etnikum, ktoré obývalo
naše územie v dobe Velkomoravskej, i v casoch ked už zanikla. Je takmer
isté , že u nás sa budú ešte dlhú dobu viest vášnivé diskusie o tom,
ci tu bývali Slovieni, Slovania, alebo azda Sloveni, aby sme sa snád
v priebehu desatrocia napokon prepracovali k úplne prirodzenému a jednotnému
pomenovaniu etnika, ktoré tu bolo už v dobe predvelkomoravskej a existuje
tu aj v súcasnosti a nepochybne tu istý cas aj nadalej bude jestvovat,
aby sme teda hovorili o Slovákoch. V tejto súvislosti môže byt pre nás
podnetom a zároven aj príkladom najnovší nemecký historický atlas svetových
dejín, ktorý obyvatelov na severe Karpatskej kotliny oznacuje ako Slowaken
(Slováci) už od 6. storocia. Dokonca na mape Franskej ríše za Karolingovcov
(751-814) sú ako východní susedia tohto vcasnostredovekého štátneho
útvaru popri iných slovanských kmenoch (Obodriti, Srbi, Havelania, Cesi,
Moravania) uvádzaní aj Slováci (Slowaken) a nie Slovieni, ci Podunajskí
Slovania. Je historicky odôvodnitelné a aj celkom prirodzené pre etnikum,
ktoré tu dokázatelne sústavne jestvuje od 5. storocia používat jedno
pomenovanie - Slováci. Istým povzbudením pre nás môže byt aj mapa v
spomenutom atlase znázornujúca snahy cisára Ota II. o obnovu Rímskej
ríše. Mala sa skladat z troch základných segmentov: Germania, Romania
a Sklavinia. Naposledy menovaná cast sa mala sformovat okolo troch novozaložených
arcibiskupstiev - v Hniezdne, Prahe a v Ostrihome.
Slovenská historiografia 20. storocia sa akosi ostýchala nadviazat na
tendenciu, ktorú razili už jej predchodcovia v 19. storocí- poslovencit
priezviská historických osobností, alebo si pomôct ich slovenskou transkripciou.
Za hlavného predstavitela týchto snáh možno oznacit Františka Vítazoslava
Sasinka, ktorý vo svojom najrozsiahlejšom diele Strucný dejepis Uhorska
casto stojí až na hrane odôvodneného poslovencenia priezvisk najmä niektorých
historických postáv z obdobia stredoveku. Iba v ojedinelých prípadoch
Sasinkovo úsilie ako aj snaha predchádzajúcej generácie slovenských
historikov, publicistov, literátov a národných dejatelov o poslovencenie
historických priezvisk zapustili trvalé korene. Tu stací spomenút Matúša
Cáka, alebo rod Zápolskovcov. Bez ohladu na to, že madarská historiografia
používa hungarizované podoby - Csák Máté i Szapolyai János, ci Szapolyai
Imre, dnes sa už nikto nepozastavuje nad slovenskou ortografiou oboch
priezvisk, i ked celkom nekorešponduje s ich historickou podobou.
Po dlhom období hladania a nezmyselného preberania hungarizovanej podoby
historických priezvisk príslušníkov uhorskej šlachty sa pred dvoma desatrociami
vytvorila ich slovenská transkripcia a postupne si ju zacala osvojovat
aj verejnost. V posledných rokoch badat v tomto smere opacný vývoj.
Podlahli mu nielen novinári a publicisti, ale aj renomovaní historici.
Dokonca v syntetických dielach urcených širokej domácej, ba aj zahranicnej
verejnosti sa už nepoužívajú priezviská v slovenskej transkripcii, alebo
aspon v historickej podobe, ale co je zarážajúce v madarizovanej forme.
V tejto súvislosti je prekvapujúce, v samotnom Madarsku, kde sa pokus
so slovenskou transkripciou historických priezvisk stretol s najväcšou
kritikou a odmietaním, sa s takouto formu v slovenských prekladoch úplne
stotožnili. Dejepis pre slovenské stredné školy v Madarsku dôsledne
používa slovenskú transkripciu mien a priezvisk. Mená a priezviská ako
Peter Pázmán, sedmohradské knieža Štefan Bockaj, knieža konfederácie
i Sedmohradska František II. Rákoci, jeho druh Mikuláš Bercéni, ci generál
Alexander Károli, ba i u nás málo známy Ján Botán, sú bez zjavných rozpakov
používané v slovenskom prepise. Je sympatické, že aj zemepisné názvy
Debrecín, Jáger, Kaniža, Severín, ci rieka Maruša sú dôsledne uvádzané
v slovenskej forme. V porovnaní so staršími prácami obdobného charakteru
tu nastal znacný posun.
Aj toto nám môže slúžit ako dôkaz, že naše vlastné popieranie práva
na slovenskú transkripciu, comu podlahla aj cast slovenských historikov,
je velmi chybným krokom.
Slováci ako spolutvorcovia a dedicia uhorských dejín majú právo nielen
na vlastnú interpretáciu našej spolocnej minulosti, ale aj na vlastnú
transkripciu historických priezvisk, ktorá zodpovedá slovenskej ortografii.
Ved aj samotní príslušníci šlachtických rodov žijúcich na slovenskom
etnickom území i mimo neho, casto používali aj slovenský variant svojho
priezviska.
Ešte aj dnes sa môžeme stretnút s názormi, že pojem Slovensko pred rokom
1918 nejestvoval ani v zmysle územno-správnom, co môže byt pravda, ba
ani v geografickom, ale bolo len akýmsi chimérickým etnografickým územím.
Z takéhoto spochybnenia môže vyplývat aj to, ci vôbec máme právo hovorit
o Slovensku v dobách existencia Uhorska, resp. Rakúsko-Uhorska.
Tu treba upozornit, že s pojmom Slovensko ako územia v oblasti západných
Karpát sa stretávame stále castejšie už od 16. storocia a sporadicky
už aj skôr, hoci v tejto dobe Slovensko netvorilo samostatnú a pevne
ohranicenú cast Uhorska.
Slovenský lud oznacoval územie, ktoré obýval, názvom Slovensko iste
aj vo vcasnom stredoveku, i ked to potvrdzujú písomné doklady až neskoršej
doby. Naopak Uhorskom- Uhrami boli v reci ludu nazývané južnejšie oblasti,
kde dominovalo madarské etnikum. Turecká invázia zmenšením územia pôvodného
Uhorska o dve tretiny, paradoxne zvýraznila dost nejasné etnicko-teritoriálne
kontúry Slovenska.
V 16. a 17. storocí prekonalo slovenské etnikum velmi komplikovaný vývin,
podmienený politickým a spolocenským vývojom v celom stredoeurópskom
priestore. Turecká okupácia centrálnych castí Uhorska a osamostatnenie
Sedmohradska prispeli k tomu, že územie obývané Slovákmi sa vyclenilo
ako samostatný celok. V 2. polovici 16. storocia je geografický pojem
Slovensko celkom bežným javom najmä v Ceskom, Polskom a aj Rakúskom
prostredí. (1574 posol Ján Netolický bol nútený íst do Polska oklukou
cez Slovensko - per Sclavoniam). Od sedemdesiatych rokov 16. storocia
sa v Cechách i na Morave castejšie vyskytuje termín do Slovák, na
Slováky najmä v súkromnej korešpondencii a to v súvislosti s cestou
alebo stykmi so Slovenskom. Termín Slovensko sa v druhej polovici 16.
storocia objavuje, i ked sporadicky, aj v dobovej tlaci. V roku 1586
bol u nakladatela Jicínskeho v Prahe vydaný leták v nemeckej reci, kde
sa používa termín Slovakia. V letáku, ci novinách sa opisuje, ako v
blízkosti Liptovského Svätého Mikuláša padala nebeská mana. (In Liptau,
bei der Stadt Sankt Nikolaus in der Slovakia...) Autor textu nepokladal
za potrebné citatelom ho bližšie identifikovat pojem Slovakia, co je
dôkazom toho, že v tej dobe bol už v Cechách i v Nemecku pojem Slovensko,
teda jeho geografická poloha, všeobecne známy a zaužívaný. Napriek týmto
skutocnostiam sa v Cechách presadil iný názor.
Znalec dejín cesko-slovenských vztahov a slovenskej literatúry Albert
Pražák mylne tvrdí, že Jozefovi Dobrovskému patrí nesporne zásluha,
že dnešní slovenskou zemi pojmenoval Slovenskem, že ji pokud možno ohranicil
a tak pojmu dnešního Slovenska vdechl teritoriální a národní smysl.
Je možné uviest velmi mnoho príkladov, najmä z územia moravského a tešínskeho,
ktoré priamo so Slovenskom susedilo, na použitie termínu Slovensko v
teritoriálnom zmysle.
Pre severnú cast Uhorska sa aj medzi rodenými Madarmi bežne užívalo
oznacenie Slovensko- resp. slovenská krajina -tót ország-, co potvrdzujú
aj písomné pramene zo 17. storocia. Imricha Tökölyho, ktorého moc sa
koncentrovala prevažne na strednom a východnom Slovensku, nazývali jeho
vrstovníci spomedzi Viedni vernej šlachty, i ked trochu s posmechom
aj slovenským králom. Pojem Slovenská krajina dokonca aj Slovenské impérium
castejšie používali v osobnej korešpondencii aj vodcovia posledného
protihabsburského povstania František II. Rákoci a Mikuláš Bercéni,
mimochodom rovnako ako Tököly, rodáci zo Slovenska.
Iste je však prekvapujúce, že sa s teritoriálnym oznacením Slovenska
môžeme stretnút aj v korešpondencii najvyšších dvorských kruhov a to
už na zaciatku 18. storocia. 5. mája 1711 František Jozef, gróf z Eggenbergu
v nemeckom liste napísanom v Brne oznamuje cisárovnej Eleonóre, ktorá
po smrti svojho syna Jozefa I. až do príchodu Karola III. zo španielska
bola faktickou hlavou habsburskej monarchie, ako vyplnil príkaz cisára
Jozefa I. z predchádzajúceho roku, ktorý mu umožnil potlacit zbojníctvo
na Slovensku, v blízkosti jeho moravských hraníc, najmä v Trencianskej,
Nitrianskej a Bratislavskej stolici.
Treba upozornit na to, že v období novoveku, teda v dobe po Mohácskej
porážke až do polovice 18. storocia hovorit o Slovensku ako o Hornom
Uhorsku, co sa tiež dost casto vyskytuje, nie je v súlade s historickou
skutocnostou. Po zabratí strednej a južnej casti Uhorska Turkami, královské
Uhorsko pod kontrolou Habsburgovcov tvorilo územie dnešného západného
Madarska približne na ciare Tata, Balaton, Dráva, dalej Slovensko, casti
Podkarpatskej Rusi a i severovýchodného Madarska. Kedže sa Vieden stala
centrom habsburského súštátia pojmom Horné Uhorsko sa zacala oznacovat
jeho východná cast, ktorej centrom boli Košice. Tu bol vytvorený aj
Hornouhorský vojenský okruh - kapitanát. Dolné Uhorsko predstavovala
cast dnešného západného Madarska, neobsadeného Turkami a západné a stredné
Slovensko až po Spiš boli z hladiska polohy Viedne nazývané Dolným Uhorskom.
Až po vyhnaní Turkov na sklonku 17. storocia a zániku kapitanátov sa
geografický termín Horné Uhorsko opät obnovuje vo svojom pôvodnom teritoriálnom
urcení.
Bolavým miestom slovenskej historiografie i publicistike je používanie
zemepisných názvov. Autori casto podliehajú tlaku geografov a coraz
zriedkavejšie cerpajú z tradicnej slovenskej geografickej terminológii
vztahujúcej sa na zemepisné názvy na území dnešného Madarska. Tu si
treba brat príklad z prác madarských autorov, ktorí sa nerozpakujú užívat
nielen tradicné madarské názvy slovenských miest, ale velmi casto siahajú
aj po násilne zmadarizovaných menách slovenských mesteciek a obcí, tak
ako ich skonštruovali rôzne župné názvoslovné komisie na sklonku 19.
a na zaciatku 20. storocia. Preto by slovenský historik i publicista
nemal váhat použit termíny Varadín, Segedín, Debrecín, Ráb, Budín, Blatný
Potok a dalšie, tak ako sa v jazyku našich predkov zaužívali a zakorenili
pocas dlhej existencie Uhorska. Istým anachronizmom však je, že sa coraz
castejšie objavuje aj v prácach renomovaných historikov akási revitalizácia
pojmu Prešporok. Nie je to celkom správna tendencia, lebo názov Bratislava,
vo forme Bretislava, pre vtedajší Prešporok, nachádzame už u Jána Kollára
a to vôbec nie v ojedinelých prípadoch. Nevedno, ci sám Kollár bol pôvodcom
tohto názvu, alebo sa opieral o staršiu tradíciu azda z prostredia evanjelického
lýcea. Od Kollára prevzali Bretislavu aj Štúrovci a jej názov prispôsobili
novej slovencine. Z tohto dôvodu pomenovanie Bratislava nie je výplodom
roku 1919, ked došlo k oficiálnemu premenovaniu mesta Pozsony na Bratislavu,
ale je to názov historický a tradicný. Z toho dôvodu je nekorektné uprednostnit
termín Prešporok a už vôbec nie, ked autor píše o evanjelickom lýceu
v 1. polovici 19. storocia. V historickej literatúre sú však aj také
prípady, ked sa autor nevedel rozhodnút pre jeden alebo druhý termín.
A tak v jednej vete používa termín Prešporok i Bratislava.
Rovnako považujem za neodôvodnené používanie geografického termínu Zakarpatská
Ukrajina, najmä v prácach historikov venujúcich sa obdobiu pred rokom
1945. V našom ponímaní je to vždy Podkarpatská Rus. Iba ohlady na Sovietsku
geografickú terminológiu viedli k tomu, že pojem Zakarpatská Ukrajina
sa u nás musel udomácnit. Z rovnakých prícin sa zaviedol etnický termín
Ukrajinci pre Rusínske etnikum v casoch jestvovania Uhorska. Hoci politický
tlak v súvislosti s oboma casto frekventovanými termínmi pominul, ale
zotrvacnost pôsobí aj nadalej a tak oba spomenuté pojmy sa používajú
aj nadalej.
Ani dejiny 19. storocia nie sú výnimkou v nejednotnom a rozkolísanom
používaní historickej terminológie.
Som toho názoru, že v súvislosti s rokom 1848 -1849 treba hovorit o
uhorskej vláde a uhorskej revolúcii, o uhorských revolucných vojskách,
ktoré ako vieme mali pestré národnostné zloženie. Preto používanie madarská
vláda, madarské vojská nie sú v súlade s historickou skutocnostou, aj
ked sa tento termín zaužíval a do istej miery vystihuje aj dané politické
okolnosti. V honvédskych zboroch bojovalo vyše 20 tisíc Slovákov, pravda
scasti násilne zverbovaných a scasti zlákaných Košútovými ponukami o
financnej odmene a prídele pôdy. Rôzne skupiny župných gardistov regrutovaných
na území slovenských žúp nemôžeme menovat madarskými gardami a otrocky
sa pridržiavat konštrukcie Hurbana, ci jeho vrstovníkov. Skutocnost
je taká, že predovšetkým Slováci na rozkaz Vlastibranného výboru kládli
odpor slovenskej dobrovolníckej výprave vo dvoch zrážkach pri Budatíne
v decembri roku 1848. Slovenská zvolenská garda otvorila honvédskym
zborom generála Guyona cestu cez Branisko v pamätnej bitke 5. februára
1849.
V radoch uhorského revolucného vojska bojovali aj príslušníci ostatných
národností žijúcich v Uhorsku. Aj poprední velitelia revolucnej domobrany,
boli pestrého národnostného zloženia: Stací spomenút Poliakov Bema,
Wysockého Debinského, Srba Damjanica, Moravana Klapku, Nemcov Aulicha,
Lahnera, Pöltenberga a dalších.
V tejto súvislosti považujem za vonkoncom nesprávne zavedenie termínu
rakúsko-madarské vyrovnanie. Je nespochybnitelné, že Nemci a Madari
reprezentovaní Beustom a Andrášim boli jeho hlavnými aktérmi. Ak by
sme mali úplne vystihnút podstatu udalostí resp. politických vyjednávaní,
z ktorých rezultoval zákonný clánok 12/1867 o vyrovnaní, museli by sme
použit termín nemecko-madarské vyrovnanie. Tak ho pocitovali aj mnohí
súcasníci. Nie je však vhodné štátoprávny akt medzi dvoma historickými
krajinami interpretovat etnicky, i ked jeho výsledok znamenal posilnenie
najmä madarského postavenia v Uhorsku. Preto je z historicko-právneho
hladiska korektné a výstižné hovorit o rakúsko-uhorskom vyrovnaní. To
však neznamená, aby sa neobjasnila skutocná podstata samotného vyrovnania.
Vo viacerých prípadoch sa nás citlivo dotkne, ked sa o uhorských králoch
hovorí ako o madarských králoch, o uhorskom královstve ako o madarskom
královstve, co býva obvykle dôsledok nepresných prekladov z nemciny,
ci anglictiny. V prípade rakúsko-uhorského vyrovnania sme sami zamenili
termín uhorský za madarský. Madarská supremácia v roku 1867 a v dobe
nasledujúcej nás neoprávnuje k tomu, aby sme rezignovali na pojem uhorský
a miesto neho zaviedli adjektívum madarský. Uhorsko totiž bolo vlastou
a domovom Slovákov. Na nejednom maticnom zhromaždení sa recnilo o "milej
uhorskej vlasti". Preto sa musíme aj my hlásit o uhorské historické
dedicstvo a nevzdávat sa ho. Dehungarizácia slovenských dejín bola chybou.
Upadli sme do regionalizmu a naše staršie dejiny vydelené z uhorského
kontextu, sú pre verejnost málo prítažlivé a casto i málo zrozumitelné.
Prevzaté zo zborníka P. Mulík (ed.): Slovo o slove. K niektorým problémom
slovenskej historickej terminológie. Bernolákova spolocnost, Bratislava
2001.