Ivan Mrva
Ako sa vnímala slovenskost v novoveku.

Nejednotná a znacne rozkolísaná historická terminológia bola našim velkým nedostatkom v dávnejšej i nedávnej minulosti. Používanie historických zemepisných názvov, prepis krstných mien a priezvisk, pomenovania rôznych funkcionárov a úradov podliehali cudzím vplyvom a ustálená forma neexistovala. Nedostatok prirodzeného národného sebavedomia zaprícinený dlhodobou absenciou vlastného štátu sa prejavuje aj v súcasnosti. Najlepším príkladom je iste to, že drvivá väcšina historikov a lingvistov sa akosi ostýcha použit pomenovanie Slováci alebo Starí Slováci, pre etnikum, ktoré obývalo naše územie v dobe Velkomoravskej, i v casoch ked už zanikla. Je takmer isté , že u nás sa budú ešte dlhú dobu viest vášnivé diskusie o tom, ci tu bývali Slovieni, Slovania, alebo azda Sloveni, aby sme sa snád v priebehu desatrocia napokon prepracovali k úplne prirodzenému a jednotnému pomenovaniu etnika, ktoré tu bolo už v dobe predvelkomoravskej a existuje tu aj v súcasnosti a nepochybne tu istý cas aj nadalej bude jestvovat, aby sme teda hovorili o Slovákoch. V tejto súvislosti môže byt pre nás podnetom a zároven aj príkladom najnovší nemecký historický atlas svetových dejín, ktorý obyvatelov na severe Karpatskej kotliny oznacuje ako Slowaken (Slováci) už od 6. storocia. Dokonca na mape Franskej ríše za Karolingovcov (751-814) sú ako východní susedia tohto vcasnostredovekého štátneho útvaru popri iných slovanských kmenoch (Obodriti, Srbi, Havelania, Cesi, Moravania) uvádzaní aj Slováci (Slowaken) a nie Slovieni, ci Podunajskí Slovania. Je historicky odôvodnitelné a aj celkom prirodzené pre etnikum, ktoré tu dokázatelne sústavne jestvuje od 5. storocia používat jedno pomenovanie - Slováci. Istým povzbudením pre nás môže byt aj mapa v spomenutom atlase znázornujúca snahy cisára Ota II. o obnovu Rímskej ríše. Mala sa skladat z troch základných segmentov: Germania, Romania a Sklavinia. Naposledy menovaná cast sa mala sformovat okolo troch novozaložených arcibiskupstiev - v Hniezdne, Prahe a v Ostrihome.
Slovenská historiografia 20. storocia sa akosi ostýchala nadviazat na tendenciu, ktorú razili už jej predchodcovia v 19. storocí- poslovencit priezviská historických osobností, alebo si pomôct ich slovenskou transkripciou. Za hlavného predstavitela týchto snáh možno oznacit Františka Vítazoslava Sasinka, ktorý vo svojom najrozsiahlejšom diele Strucný dejepis Uhorska casto stojí až na hrane odôvodneného poslovencenia priezvisk najmä niektorých historických postáv z obdobia stredoveku. Iba v ojedinelých prípadoch Sasinkovo úsilie ako aj snaha predchádzajúcej generácie slovenských historikov, publicistov, literátov a národných dejatelov o poslovencenie historických priezvisk zapustili trvalé korene. Tu stací spomenút Matúša Cáka, alebo rod Zápolskovcov. Bez ohladu na to, že madarská historiografia používa hungarizované podoby - Csák Máté i Szapolyai János, ci Szapolyai Imre, dnes sa už nikto nepozastavuje nad slovenskou ortografiou oboch priezvisk, i ked celkom nekorešponduje s ich historickou podobou.
Po dlhom období hladania a nezmyselného preberania hungarizovanej podoby historických priezvisk príslušníkov uhorskej šlachty sa pred dvoma desatrociami vytvorila ich slovenská transkripcia a postupne si ju zacala osvojovat aj verejnost. V posledných rokoch badat v tomto smere opacný vývoj. Podlahli mu nielen novinári a publicisti, ale aj renomovaní historici. Dokonca v syntetických dielach urcených širokej domácej, ba aj zahranicnej verejnosti sa už nepoužívajú priezviská v slovenskej transkripcii, alebo aspon v historickej podobe, ale co je zarážajúce v madarizovanej forme.
V tejto súvislosti je prekvapujúce, v samotnom Madarsku, kde sa pokus so slovenskou transkripciou historických priezvisk stretol s najväcšou kritikou a odmietaním, sa s takouto formu v slovenských prekladoch úplne stotožnili. Dejepis pre slovenské stredné školy v Madarsku dôsledne používa slovenskú transkripciu mien a priezvisk. Mená a priezviská ako Peter Pázmán, sedmohradské knieža Štefan Bockaj, knieža konfederácie i Sedmohradska František II. Rákoci, jeho druh Mikuláš Bercéni, ci generál Alexander Károli, ba i u nás málo známy Ján Botán, sú bez zjavných rozpakov používané v slovenskom prepise. Je sympatické, že aj zemepisné názvy Debrecín, Jáger, Kaniža, Severín, ci rieka Maruša sú dôsledne uvádzané v slovenskej forme. V porovnaní so staršími prácami obdobného charakteru tu nastal znacný posun.
Aj toto nám môže slúžit ako dôkaz, že naše vlastné popieranie práva na slovenskú transkripciu, comu podlahla aj cast slovenských historikov, je velmi chybným krokom.
Slováci ako spolutvorcovia a dedicia uhorských dejín majú právo nielen na vlastnú interpretáciu našej spolocnej minulosti, ale aj na vlastnú transkripciu historických priezvisk, ktorá zodpovedá slovenskej ortografii. Ved aj samotní príslušníci šlachtických rodov žijúcich na slovenskom etnickom území i mimo neho, casto používali aj slovenský variant svojho priezviska.
Ešte aj dnes sa môžeme stretnút s názormi, že pojem Slovensko pred rokom 1918 nejestvoval ani v zmysle územno-správnom, co môže byt pravda, ba ani v geografickom, ale bolo len akýmsi chimérickým etnografickým územím.
Z takéhoto spochybnenia môže vyplývat aj to, ci vôbec máme právo hovorit o Slovensku v dobách existencia Uhorska, resp. Rakúsko-Uhorska.
Tu treba upozornit, že s pojmom Slovensko ako územia v oblasti západných Karpát sa stretávame stále castejšie už od 16. storocia a sporadicky už aj skôr, hoci v tejto dobe Slovensko netvorilo samostatnú a pevne ohranicenú cast Uhorska.
Slovenský lud oznacoval územie, ktoré obýval, názvom Slovensko iste aj vo vcasnom stredoveku, i ked to potvrdzujú písomné doklady až neskoršej doby. Naopak Uhorskom- Uhrami boli v reci ludu nazývané južnejšie oblasti, kde dominovalo madarské etnikum. Turecká invázia zmenšením územia pôvodného Uhorska o dve tretiny, paradoxne zvýraznila dost nejasné etnicko-teritoriálne kontúry Slovenska.
V 16. a 17. storocí prekonalo slovenské etnikum velmi komplikovaný vývin, podmienený politickým a spolocenským vývojom v celom stredoeurópskom priestore. Turecká okupácia centrálnych castí Uhorska a osamostatnenie Sedmohradska prispeli k tomu, že územie obývané Slovákmi sa vyclenilo ako samostatný celok. V 2. polovici 16. storocia je geografický pojem Slovensko celkom bežným javom najmä v Ceskom, Polskom a aj Rakúskom prostredí. (1574 posol Ján Netolický bol nútený íst do Polska oklukou cez Slovensko - per Sclavoniam). Od sedemdesiatych rokov 16. storocia sa v Cechách i na Morave castejšie vyskytuje termín ”do Slovák”, ”na Slováky” najmä v súkromnej korešpondencii a to v súvislosti s cestou alebo stykmi so Slovenskom. Termín Slovensko sa v druhej polovici 16. storocia objavuje, i ked sporadicky, aj v dobovej tlaci. V roku 1586 bol u nakladatela Jicínskeho v Prahe vydaný leták v nemeckej reci, kde sa používa termín Slovakia. V letáku, ci novinách sa opisuje, ako v blízkosti Liptovského Svätého Mikuláša padala nebeská mana. (In Liptau, bei der Stadt Sankt Nikolaus in der Slovakia...) Autor textu nepokladal za potrebné citatelom ho bližšie identifikovat pojem Slovakia, co je dôkazom toho, že v tej dobe bol už v Cechách i v Nemecku pojem Slovensko, teda jeho geografická poloha, všeobecne známy a zaužívaný. Napriek týmto skutocnostiam sa v Cechách presadil iný názor.
Znalec dejín cesko-slovenských vztahov a slovenskej literatúry Albert Pražák mylne tvrdí, že Jozefovi Dobrovskému patrí nesporne zásluha, že dnešní slovenskou zemi pojmenoval Slovenskem, že ji pokud možno ohranicil a tak pojmu dnešního Slovenska vdechl teritoriální a národní smysl.
Je možné uviest velmi mnoho príkladov, najmä z územia moravského a tešínskeho, ktoré priamo so Slovenskom susedilo, na použitie termínu Slovensko v teritoriálnom zmysle.
Pre severnú cast Uhorska sa aj medzi rodenými Madarmi bežne užívalo oznacenie Slovensko- resp. slovenská krajina -tót ország-, co potvrdzujú aj písomné pramene zo 17. storocia. Imricha Tökölyho, ktorého moc sa koncentrovala prevažne na strednom a východnom Slovensku, nazývali jeho vrstovníci spomedzi Viedni vernej šlachty, i ked trochu s posmechom aj slovenským králom. Pojem Slovenská krajina dokonca aj Slovenské impérium castejšie používali v osobnej korešpondencii aj vodcovia posledného protihabsburského povstania František II. Rákoci a Mikuláš Bercéni, mimochodom rovnako ako Tököly, rodáci zo Slovenska.
Iste je však prekvapujúce, že sa s teritoriálnym oznacením Slovenska môžeme stretnút aj v korešpondencii najvyšších dvorských kruhov a to už na zaciatku 18. storocia. 5. mája 1711 František Jozef, gróf z Eggenbergu v nemeckom liste napísanom v Brne oznamuje cisárovnej Eleonóre, ktorá po smrti svojho syna Jozefa I. až do príchodu Karola III. zo španielska bola faktickou hlavou habsburskej monarchie, ako vyplnil príkaz cisára Jozefa I. z predchádzajúceho roku, ktorý mu umožnil potlacit zbojníctvo na Slovensku, v blízkosti jeho moravských hraníc, najmä v Trencianskej, Nitrianskej a Bratislavskej stolici.
Treba upozornit na to, že v období novoveku, teda v dobe po Mohácskej porážke až do polovice 18. storocia hovorit o Slovensku ako o Hornom Uhorsku, co sa tiež dost casto vyskytuje, nie je v súlade s historickou skutocnostou. Po zabratí strednej a južnej casti Uhorska Turkami, královské Uhorsko pod kontrolou Habsburgovcov tvorilo územie dnešného západného Madarska približne na ciare Tata, Balaton, Dráva, dalej Slovensko, casti Podkarpatskej Rusi a i severovýchodného Madarska. Kedže sa Vieden stala centrom habsburského súštátia pojmom Horné Uhorsko sa zacala oznacovat jeho východná cast, ktorej centrom boli Košice. Tu bol vytvorený aj Hornouhorský vojenský okruh - kapitanát. Dolné Uhorsko predstavovala cast dnešného západného Madarska, neobsadeného Turkami a západné a stredné Slovensko až po Spiš boli z hladiska polohy Viedne nazývané Dolným Uhorskom. Až po vyhnaní Turkov na sklonku 17. storocia a zániku kapitanátov sa geografický termín Horné Uhorsko opät obnovuje vo svojom pôvodnom teritoriálnom urcení.
Bolavým miestom slovenskej historiografie i publicistike je používanie zemepisných názvov. Autori casto podliehajú tlaku geografov a coraz zriedkavejšie cerpajú z tradicnej slovenskej geografickej terminológii vztahujúcej sa na zemepisné názvy na území dnešného Madarska. Tu si treba brat príklad z prác madarských autorov, ktorí sa nerozpakujú užívat nielen tradicné madarské názvy slovenských miest, ale velmi casto siahajú aj po násilne zmadarizovaných menách slovenských mesteciek a obcí, tak ako ich skonštruovali rôzne župné názvoslovné komisie na sklonku 19. a na zaciatku 20. storocia. Preto by slovenský historik i publicista nemal váhat použit termíny Varadín, Segedín, Debrecín, Ráb, Budín, Blatný Potok a dalšie, tak ako sa v jazyku našich predkov zaužívali a zakorenili pocas dlhej existencie Uhorska. Istým anachronizmom však je, že sa coraz castejšie objavuje aj v prácach renomovaných historikov akási revitalizácia pojmu Prešporok. Nie je to celkom správna tendencia, lebo názov Bratislava, vo forme Bretislava, pre vtedajší Prešporok, nachádzame už u Jána Kollára a to vôbec nie v ojedinelých prípadoch. Nevedno, ci sám Kollár bol pôvodcom tohto názvu, alebo sa opieral o staršiu tradíciu azda z prostredia evanjelického lýcea. Od Kollára prevzali Bretislavu aj Štúrovci a jej názov prispôsobili novej slovencine. Z tohto dôvodu pomenovanie Bratislava nie je výplodom roku 1919, ked došlo k oficiálnemu premenovaniu mesta Pozsony na Bratislavu, ale je to názov historický a tradicný. Z toho dôvodu je nekorektné uprednostnit termín Prešporok a už vôbec nie, ked autor píše o evanjelickom lýceu v 1. polovici 19. storocia. V historickej literatúre sú však aj také prípady, ked sa autor nevedel rozhodnút pre jeden alebo druhý termín. A tak v jednej vete používa termín Prešporok i Bratislava.
Rovnako považujem za neodôvodnené používanie geografického termínu Zakarpatská Ukrajina, najmä v prácach historikov venujúcich sa obdobiu pred rokom 1945. V našom ponímaní je to vždy Podkarpatská Rus. Iba ohlady na Sovietsku geografickú terminológiu viedli k tomu, že pojem Zakarpatská Ukrajina sa u nás musel udomácnit. Z rovnakých prícin sa zaviedol etnický termín Ukrajinci pre Rusínske etnikum v casoch jestvovania Uhorska. Hoci politický tlak v súvislosti s oboma casto frekventovanými termínmi pominul, ale zotrvacnost pôsobí aj nadalej a tak oba spomenuté pojmy sa používajú aj nadalej.
Ani dejiny 19. storocia nie sú výnimkou v nejednotnom a rozkolísanom používaní historickej terminológie.
Som toho názoru, že v súvislosti s rokom 1848 -1849 treba hovorit o uhorskej vláde a uhorskej revolúcii, o uhorských revolucných vojskách, ktoré ako vieme mali pestré národnostné zloženie. Preto používanie madarská vláda, madarské vojská nie sú v súlade s historickou skutocnostou, aj ked sa tento termín zaužíval a do istej miery vystihuje aj dané politické okolnosti. V honvédskych zboroch bojovalo vyše 20 tisíc Slovákov, pravda scasti násilne zverbovaných a scasti zlákaných Košútovými ponukami o financnej odmene a prídele pôdy. Rôzne skupiny župných gardistov regrutovaných na území slovenských žúp nemôžeme menovat madarskými gardami a otrocky sa pridržiavat konštrukcie Hurbana, ci jeho vrstovníkov. Skutocnost je taká, že predovšetkým Slováci na rozkaz Vlastibranného výboru kládli odpor slovenskej dobrovolníckej výprave vo dvoch zrážkach pri Budatíne v decembri roku 1848. Slovenská zvolenská garda otvorila honvédskym zborom generála Guyona cestu cez Branisko v pamätnej bitke 5. februára 1849.
V radoch uhorského revolucného vojska bojovali aj príslušníci ostatných národností žijúcich v Uhorsku. Aj poprední velitelia revolucnej domobrany, boli pestrého národnostného zloženia: Stací spomenút Poliakov Bema, Wysockého Debinského, Srba Damjanica, Moravana Klapku, Nemcov Aulicha, Lahnera, Pöltenberga a dalších.
V tejto súvislosti považujem za vonkoncom nesprávne zavedenie termínu rakúsko-madarské vyrovnanie. Je nespochybnitelné, že Nemci a Madari reprezentovaní Beustom a Andrášim boli jeho hlavnými aktérmi. Ak by sme mali úplne vystihnút podstatu udalostí resp. politických vyjednávaní, z ktorých rezultoval zákonný clánok 12/1867 o vyrovnaní, museli by sme použit termín nemecko-madarské vyrovnanie. Tak ho pocitovali aj mnohí súcasníci. Nie je však vhodné štátoprávny akt medzi dvoma historickými krajinami interpretovat etnicky, i ked jeho výsledok znamenal posilnenie najmä madarského postavenia v Uhorsku. Preto je z historicko-právneho hladiska korektné a výstižné hovorit o rakúsko-uhorskom vyrovnaní. To však neznamená, aby sa neobjasnila skutocná podstata samotného vyrovnania. Vo viacerých prípadoch sa nás citlivo dotkne, ked sa o uhorských králoch hovorí ako o madarských králoch, o uhorskom královstve ako o madarskom královstve, co býva obvykle dôsledok nepresných prekladov z nemciny, ci anglictiny. V prípade rakúsko-uhorského vyrovnania sme sami zamenili termín uhorský za madarský. Madarská supremácia v roku 1867 a v dobe nasledujúcej nás neoprávnuje k tomu, aby sme rezignovali na pojem uhorský a miesto neho zaviedli adjektívum madarský. Uhorsko totiž bolo vlastou a domovom Slovákov. Na nejednom maticnom zhromaždení sa recnilo o "milej uhorskej vlasti". Preto sa musíme aj my hlásit o uhorské historické dedicstvo a nevzdávat sa ho. Dehungarizácia slovenských dejín bola chybou. Upadli sme do regionalizmu a naše staršie dejiny vydelené z uhorského kontextu, sú pre verejnost málo prítažlivé a casto i málo zrozumitelné.
Prevzaté zo zborníka P. Mulík (ed.): Slovo o slove. K niektorým problémom slovenskej historickej terminológie. Bernolákova spolocnost, Bratislava 2001.