Civilizácia lásky
(Záznamy zo Zápisníka Júliusa Rybáka)

Božie královstvo sa vám vezme a
dá sa národu, ktorý bude prinášat úrodu.
/Mt 21, 43/

Tesná brána okolo nás vedie do nového veku, kde bude všetko iné, všetko pretvorené... Dvetisíc rokov po vtelení neplatia viac výhovorky. Toto je najužšie miesto tesnej brány, rozhodovania doby: bud totálna realizácia božích nárokov - alebo totálna záhuba.
/Pavol Strauss/

1
"Všetci máme dojem, že po dlhej dobe tisícich nehôd sme dospeli ku kritickému bodu histórie, ktorá sa konecne dostala do svojej agónie." (Carlo Carretto)

"Je nepochybné, že naše bílá civilizace klesá dnes k samému dnu krize. (...) Karel Capek rozlišuje tri stupne: chytrost, rozum a moudrost. Dejiny ukazují, že bílá civilizace nepostrádala moudrost v duších, srdcích a myšlenkách vynikajících jedincu, v praktickém uskutecnování skvelých idejí si však pocínala vždy spíše chytrácky než i jen rozumne. Nesplnila svuj závazek vuci odpovednosti natož povinnosti. Nedokázala prosadit tak prostý, ale soucasne težký úkol milovat bližního jako sebe sama, aby mohl nastat pokoj lidem dobré vule. Místo lásky nastolila mec, místo pokoje boj, krev a násilí. (...) A tak naše bílá civilizace stojí na dnešním rozhraní dejin nahá, trapná, blamovaná. Nespasila svet, uvrhla ho do stavu hrozícího sebeznicnení." (Karel Pecka)

Zazdalo sa mi, že Kristus by mohol pokracovat: "Neplacte nado mnou, ale sami nad sebou, lebo vám nebude rady, nebude vám rady..."

"A tak plávame, kalný prúd nás unáša
oceánmi tohoto storocia váhavých..."
(P. Strauss)

Obchádzat bolesti, odrocit námahy,
dat sa niest prúdom dní ako štiepa...
Do coho vyústiš, storocie váhavých? –
Titanic - hrdá lod, ale slepá.

Ked nám Pavol Strauss povie, že sú zásoby Božej trpezlivosti vycerpané, neskúmajme, odkial to vie, ale verme mu na slovo. (Ked sa to tak vezme, nikto co len trochu súdny by sa nemal tomu cudovat.)
Ako tragicky sa naplnili Satanove slová: "Toto všetko ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klanat." - Preco ich my nikdy nevztahujeme na seba? A mali by sme - aspon kvôli tomu, aby sme ocenili, ako verne dodržal diabol svoj slub.
Nie je vylúcené, že naše 20. storocie vojde do dejín ako doba, v ktorej vrcholila "netrpezlivost Absolútna" (Pavol Strauss).
Absolútno je teda za dverami. Najväcšia tma je pred svitaním.
Z ranných správ: konferencia ekológov zo Švajciarska prišla k záveru, že o pár rokov sa teplota ovzdušia zvýši o 2-5 stupnov - co sa nestalo za posledných desat tisíc rokov! Jedna z tých výziev ludstvu, ktoré budú teraz nasledovat jedna za druhou.
Svet sa vhladel v nebo, vhladel pozorne.
Hladá Boha? Slnko? - Diery v ozóne,
tie ho prinútili zdvihnút zraky hore!
Nebude už pozde, clovecenstvo choré?
Je možné, že by ludstvo zahynulo skôr, ako by pochopilo, po co prišlo na tento svet?
Ak nás prepadnú pochybnosti, ci svet nezhynie skôr, ako stacia zvítazit sily dobra, môžeme sa spolahnút na diabla, že ani jeho cas sa ešte v plnej miere nenaplnil.
Odkial berie clovek - sám v takej nerovnováhe žijúci - odvahu brat prírodnú rovnováhu do svojich rúk?
Je jasné, že zvyšovaním sily neusmerneného cloveka sa v ludstve nebezpecne kumuluje neusmernená energia s nepredvídanými dôsledkami.
"Už neraz sa premastené koleso dejín vylágrovalo neadekvátnymi olejmi." (Pavol Strauss)
Kolko neusporiadanosti vychádza z ludských rúk, ktoré sa zjavili na svete kvôli tomu, aby ho usporiadali!
Ked som zalistoval v Malom princovi, zazdalo sa mi, že všetky moje výhrady k tomuto kolotocu akejsi sebapožierajúcej civilizácie nádherne vystihuje prosté konštatovanie Malého princa v rozhovore s obchodníkom, ktorý predával vylepšené pilulky proti smädu - stací raz za týžden jednu zhltnút a clovek nepocituje smäd:
- Preco to predávaš?
- Je to velká úspora casu, - odpovedal obchodník. - Vypocítali to odborníci. Ušetrí sa pätdesiattri minút za týžden.
- A co sa urobí s týmito pätdesiatimi tromi minútami?
- Každý si s nimi urobí, co chce…
- Keby som ja mal premárnit pätdesiattri minút, šiel by som celkom pomalicky k studnicke...

2
Civilizácia. - - Kto nám to podložil kukuckino vajce? - A my krmime jej pažravé mláda, natešení, že mu tak dobre chutí a tak priberá - div že nevravíme ostatným mládatám: Berte si príklad!
"Zacali ste Duchom a teraz koncíte telom? Tolko ste zažili a nadarmo?" (Svätý Pavol)

Ved aké nepuknú tu pásky?
co strvá v zemskom údolí?
Niet tepla v nom, bo niet v nom lásky,
niet svetla, bo noc vrcholí,
v nejž hriech si dvorí rohate,
kainské blýskajú sa celá...
(Pavol Országh Hviezdoslav)

Pri cítaní úvah o obmedzení spotreby ma osvietila myšlienka: My všetci nateraz toto budúce obmedzenie spotreby cítime a prezentujeme ako nutné zlo. - Ale opak je pravdou: až ked ho pocítime ako ponúkané dobro, ako štastie, ako MILOST, ktorú nám Boh preukazuje, ked už nás inác nemohol priviest k rozumu - až vtedy radostne a štastne vykrocíme v ústrety kýženému zníženiu spotreby.
Na globálnom ohrození je dobré to, že nás postihne všetkých rovnako. - Takto sa možno skôr spamätáme.
Ako sa skracuje naša vzdialenost od všeobecnej katastrofy, tak sa musí skracovat aj cesta od jednej ludskej duši k druhej.
Po nádejných túžbach minulých storocí nastal ZLOM - a Czeslav Milosz sa musí pýtat: "Ako došlo k tomu, že byt básnikom v dvadsiatom storocí znamená získat prípravu vo všetkých druhoch pesimizmu, sarkazmu, trpkosti, pochybností?” Núka sa jednoduché vysvetlenie: to je práve ono, že najväcšia tma je pred svitaním. - A najväcší pesimizmus pred rozbreskom nádejí.
K Miloszovmu konštatovaniu, že "vertikálny smer, ked clovek obracal oci k nebu, bol nahradený postupne behom posledných storocí smerom horizontálnym”, sa mi žiada dodat: A nemýlme sa: tento proces dodnes neustále pokracuje. Ba co viac: kedže najväcšia tma býva pred svitaním, mení sa v našej dobe tento pohlad z horizontálneho na mínus vertikálny, teda smerom k diablovi, lebo zmena, ktorú ocakávame, bude práve zmenou znamení (z mínusu na plus).
Mihla sa mi myšlienka C. Carretta, preco moderná doba nezakáže evanjelium - a zazdalo sa mi, že táto doba raz urcite príde.
Ked som cítal, že Pasternak si poznacil na okraj (latinsky a francúzsky) slová sv. Jána "lebo Boh tak miloval svet" - napadlo mi, že všetko to tušenie, o ktorom hovorím v doslove k Straussovmu Úsmevu nad úsmevom (to "zatarasúvanie iných ciest") treba odvodit z tohto: z Božej lásky, nie z Božieho hnevu; s krvácajúcim srdcom nás bude Boh trestat, neschopný iného riešenia, lebo nám nieto rady.
V slovách V. A. Vernadského je postihnuté jadro všetkých problémov modernej doby: "Evolúcia si zmyslela umiestnit svoj kritický bod práve do XX. storocia. Tento kritický bod obsahuje v sebe základný rozpor samotnej evolúcie - obrovský protiklad Spojenia a Rozdelenia. Magistrála vývoja prechádza práve cez tento Protiklad."
"Národum na západe není pomoci; vždy dále bude pokracovat žízen jejich tvorby, porostou mesta, hute, laboratore, dílny, nebot je nutné, aby se lidstvo presvedcilo, že na této ceste, kde zvýšená cinnost rodí zvýšenou žízen moci, rozkoše, vlády, že na této ceste není štestí. A jako v mimulých dobách, zdá se, že skrytá sídla hlubokého života jsou v srdcích žen, verících a milujících a v srdcích detí." (Otokar Brezina)
Jediný systém dôstojný cloveka je BRATSTVO.
Najistejší príznak detinskosti (cloveka i ludstva): všetko chcem, co vidím.
Z toho, že nemáme potuchy o dôsledkoch svojich cinov, ešte nevyplýva, že neponesieme za ne zodpovednost.
Je snád nádej v tom, že národ zdivocie, a zhrozí sa svojej tváre v zrkadle?
Cítam si znova rozhovor s Milkou Zimkovou v Literárnom týždenníku a zazdalo sa mi, že v dvojverší, ktoré tu cituje ("A ked ši še prespala, sciskaj sebe brušek, a ja budzem nošic, šej hoj, nabok kapelušek..."), je v nádhernej skratke symbolicky vyjadrená moja úvaha o slobode a pravde. - Nie je to naša mužská civilizácia, co si bezstarostne - bez ohladu, co všetko sa na tejto zemi jej pricinením pocalo! - nosí "šej hoj, nabok kapelušek"? - A nebude to ženská civilizácia, co bude musiet do dna vypit ten trpký kalich, vziat na seba hriechy sveta a v prísnom, hrdinskom žití "sciskac sebe brušek"?
Kolko sa nám naotlkali o hlavu argument, že "vývoj sa nemôže zastavit" - a dotiahli to až k blízkej všeobecnej z á s t a v e všetkého.
S Rúfusovým valachom Kubom (v rozprávke Dievca krajšie ako jablonový kvet) raz - a bude to onedlho - takto zvolá celá dnešná civilizácia:
" Co som ja, hlupák, suché krpce zhánal!
V tých mokrých bola bylina,
co ludským ociam na svätého Jána
poklady zeme odklína.

Tak si chcel Kubo, všade suchou nohou,
až sám si ostal na suchu.
Zmeškal si zázrak - rozumom si pohol
a teraz cucháš k posúchu."

3
Hrana vekov
Svet sa v krcoch zmieta. - Dost!
Nový vek sa budí.
V tamtom vládla zvedavost.
V tomto bude údiv.
Bože môj, to je nádhera! Ako ešte krajšie vyjadrit Hviezdoslavove noci roztvorených svetov! - Áno, "renesancia vnútorných hodnôt" vyžaduje, aby sa clovek dnešnej doby "snal z rozvirganého motovidla" civilizácie, "vstúpil do seba" - a navrátil sa tak v dom, "kam vlastne dla poslania patrí":
"Ked slnko zájde skonom a noc temné krídla
hviezd oky posiate v šír rozstre ponad zem:
jak vcely do úla hned každý záujem
sa vracia z pola cinov v úkryt svojho bydla.
Do seba vstúpi clovek, snatý z motovidla,
kde ako Ixion sa zvíjal tam a sem,
do seba vojde raz, otrasúc šatný lem,
v sien, ktorú vyzdobili vidín malovidlá.
Tu doma je, kam vlastne dla poslania patrí,
z pút zmyslov uniknul jak vtáca nástrahe,
a žije plným žitím pre seba a v sebe.
Len ked strast zemskú vrhol do vecernej vatry,
len vtedy octne sa zas clovek na dráhe,
po nejž, i kým tu hlivie, zájst môž na cas v nebe."
Cosi nádherne symbolické je aj v tom, že ten prerod, ktorý sa má odohrat, sa tu zobrazuje ako zápas dvoch súrodencov, NOCI (ona!) a DNA (on!). Brat a sestra. - A že teda ženský princíp je to, co sa má ujat vlády...
Trúfneme si - môžme, smieme? –
ako protuberancie Zeme
v ústret k Slnku - Otcovi?
Nestane sa, že nás zrazí,
vrhne medzi zemeplazy
(ako už, ach, kolké razy!) –
Ci nás synmi osloví?
(13. 8. 1993) S hlbokou vdakou a úctou poklakávam pred Jána Pavla II... Pred chvílou som videl záber z jeho návštevy v Madride a komentátor oznacil jeho prejav za križiacke taženie proti konzumnej spolocnosti.
Tažko vysvetlím, akou úlavou ma naplna, že práve vcera som sa v šafárikovskom zborníku stretol s mojimi slovami o tom, že na Petrovom stolci v Ríme sedí Slovan, a že teda "Slovan je to, kto sa v našich casoch najviac, najhlbšie a najbolestivejšie vnára do osudov ludí tejto Zeme a hladá a ukazuje východiská". - Áno, sme na prahu netušených premien vo vedomí ludí tejto Zeme.
Výzva Jána Pavla II, adresovaná celej Európe, aj Slovensku jasne ukazuje, co znamená "návrat do Európy": "Vrát sa znovu k sebe, bud sama sebou, odhal svoje požiadavky, oživ svoje korene, vrát sa k svojim autentickým hodnotám, ktoré preslávili tvoje dejiny a stali sa požehnaním pre iné kontinenty."
Svojím zápisom zo 4. 11. 1943 nám Prišvin ponúka veliké poucenie. - Ako vtedy, aj teraz prebieha vo svete velká vojna: vojna za uchovanie života na zemi. Ako vtedy aj teraz nás najviac zaujíma problém BOJA: ako bojovat za zachovanie života, ako sa sám zapojit do tohto zápasu.
A Prišvin hovorí, že najlepšou formou našej úcasti na tomto boji je radost. Tá radost, ktorú on niesol ludom vo svojej "Lesnej kvapke", ktorú pred vojnou - práve pre jej radost! - neprijali, ale ked prišlo do najtuhšieho, ukázalo sa, že akurát bez tohto nemožno žit a vítazit. - Ukázalo sa, že je nám najviac potrebná kniha, v ktorej je "o vojne ani slova, akoby sa vojna dávno skoncila".
Nedá sa bojovat tak, aby všetci vyhrali a nikto nebol porazený? - To už nie je boj; to je Láska!
Kolko sa už modlia pokolení roje:
Príd Královstvo Tvoje! –
A stále je ešte nenacatý úhor...
Ono nemá skiad príst. –
Ludia, stvorme Mu ho!

Na každý negatívny výkyv súcasnej civilizácie sa možno pozerat ako na vlastnost, ktorá sa premenou znamenia stane charakteristickou crtou civilizácie budúcej.
Slovo realizmus používa Berdajev tak, ako ho poznám u Prišvina aj u Straussa. Realizmus - to je práve pocit sveta nových cias, prichádzajúcich "na smenu" symbolistickému Novoveku. - Naco teda hladat a vymýšlat termíny (postmodernizmus a pod.) na jeho oznacenie? Áno, stací ho nazvat EPOCHOU REALIZMU, co je jedno a to isté ako EPOCHA PRAVDY.
Slová Prišvinovho lesníka ("Nežente sa ako zvery každý sám za štastím, ale chodte všetci svorne za pravdou!") majú cosi blízke tomuto Minácovi: "Sme prihlboko v jame, tak hlboko, že aj mne sa odnechcelo páchat žarty a iné veselosti. Z tej jamy sa môžeme dostat iba všetci, nie jednotne, ale spolocne." - Chybuje tu však cosi podstatné, co Prišvinov lesník má: nie hocijaké "spolocne", ale "všetci svorne za PRAVDOU"!
(Na stole mám otvorenú kapitolu "Lukovka" Dostojevského Bratov Karamazovcov - stretnutie Grušenki s Alošom.) - Tá láska Grušenki, ktorá sa mohutnými vlnami vzdýma v jej duši, aby sa v nasledujúcej chvíli prepadla do priepasti - mi pripadá symbolická: tak nejako sa na prahu civilizácie lásky vzdúva a prepadá láska ŽENY, kým nepretrhne hrádzu a - jedno z dvoch: alebo zmätie tento svet v pomste za svoju pohanu, alebo ho v svojom ohni preporodí a vyslobodí.
Naozaj: je otrasné pomyslenie, že táto mužská civilizácia urobila s ženskou dušou presne to, co mužské okolie s dušou Dostojevského Grušenki.
Ako sa svet môže priznat,
že už tolké veky blúdi!
Nie je lahšie vziat a vyhnat
prorokov spomedzi ludí, -
a uverit v princíp, že je
všetko dobré, co je? - -
(Diabol sa do hrsti smeje;
Bodaj nie, ved drží oje!)

4
"Co s nami láska porobí?
Tá hviezda nad priepastou,
pút do vítaznej poroby,
do služby, co je slastou."
(Milan Rúfus)
Ježišov hlas sa lahodne a zretelne rozliehal pobrežím. Jedno dievca v zástupe sa zapýrilo a tí okolo nej sa pousmiali: "Aký je len dobrý!"
"Štastní sú chudobní, užalostení, tichí, hladní, milosrdní, cistí, pokojamilovní, prenasledovaní... Vaše štastie nie je ani v bohatstve, ani v hlucnej veselosti, ani v sýtosti, ani v pôžitkoch, ani v bezpecí a istote tohto sveta. Vaše štastie je v láske, ktorá je schopná dávat, trpiet, túžit i odpúštat. V cistej láske, ktorá šíri pokoj a znesie každé prenasledovanie. Lebo táto láska raz ovládne všetko, premôže každú zlobu i samotnú smrt a zaplaví a nasýti vás nekonecným štastím." "Rozumiete tomu?" poznamenal ktosi nechápavo. "Ved je to akosi naopak. Ako môžem byt štastný, ked nemám, co treba, ked trpím, ked ma druhí utlácajú a prenasledujú? Ja tomu naozaj nerozumiem."
"Nuž, že je to všetko naopak, to je naozaj pravda. Ide len o to, ci práve toto nie je tá pravá strana štastia a ci sme ju vlastne neobrátili naopak my!" - To sa už rozhovorilo dievca, ktoré priam žiarilo od radosti, že sa jej splnilo prianie a Ježiš naozaj hovorí o štastí.
"Však len pozrite, k akému štastiu sme sa to dopracovali svojou honbou za bohatstvom, mocou, slávou a zábavami. Tí, co nieco z toho dosiahli, sú možno trochu štastní. Ale len trochu a len nakrátko. Ved im stále cosi hrozí. Ked nie iné, tak celkom urcite hrozí každému smrt, ktorá ho pripraví o všetko a proti ktorej niet odvolania. - A co tí, ktorých svojím bohatnutím pripravili o chlieb, ktorých svojou mocou a slávou spravili poddanými a otrokmi? Nie, nie - tento model sebeckého štastia sa vôbec neosvedcil. Tiež všelicomu nerozumiem, ale to s tou láskou je celkom urcite správne. Mám také krásne tušenie, že touto svojou recou dnes vyhlasuje Ježiš zaciatok nového veku nového života i nového štastia." (Jozef Porubcan)
"Vzkriesený Kristus sa zjavuje ženám ako prvým. Prostredníctvom nich oznamuje dobrú zvest svojim uceníkom. Práve dnes žena musí vziat vážne svoje poslanie v tomto svete bez Boha, kde mnohé klamlivé predstavy o lepšom svete sa už rozplynuli, a neúspech sa ukazuje vo všetkých smeroch. Žena má zvestovat, že Kristus skutocne vstal z mrvych, že svojím vítazstvom nad smrtou vzal na seba všetky naše neúspechy; má priviest muža k tomu, aby uchopil duchovné zbrane, bojoval správny boj viery a stal sa tiež nadšeným svedkom zmrtvychvstania." (Jo Croissantová)
Z prísloví
V dostatku žijete.
A bicujú vás vrásky.
V starnúcej knihe
hladám pre vás list.
"Lepšie sú hlúbky za pokrm,
no v prítomnosti lásky,
než vykrmený vôl
a vôkol nenávist."
(Milan Rúfus)
(V podakovaní za Rúfusovie Pamätnícek:) Aký vysoký konciar ste to pred nás vztýcili! - "Ak nebudete ako deti..." - Ak nebudete ako deti, nevôjdete do civilizácie Lásky. - Nijaké kozmetické úpravy nám už nepomôžu. Ak chceme vyžit, musíme zacat od zaciatku.
Neraz uvažujem o vztahu slobody a pravdy, ale nikdy mi nenapadlo "obmedzit" slobodu Láskou (hoci kdesi stotožnujem Pravdu s láskou). - Teraz mi to pripomenul Berdajev, ked napísal: "V Kristovi bola ludská sloboda, sloboda volby obmedzená Božou láskou, ale tým sa táto sloboda, pre nás taká vzácna, neobmedzila (toto slovo usvedcuje z nedokonalosti len náš jazyk), ba sa ešte zväcšila, zatúžila po spáse cloveka a sveta v Božom královstve, pretože iba v nom je možná spása pred otroctvom a nebytím..."
To je krásne, že my nemáme slovo, ktorým by sa dalo nazvat obmedzenie, co nás povznáša. - A kolkokrát sa Kristus tohto obmedzenia dotýka!
Aké je zvrátené, že my v ekologických úvahách o nutnosti obmedzení hovoríme vždy len ako o nutnom zle, a nie ako o bráne k rozkvetu Lásky. - Tušia ekológovia, že ich poslaním je byt pioniermi Lásky?
"Stojí stlp a od neho vedú tri cesty. Ci sa pustíš po jednej, ci po druhej alebo po tretej, všade ta stihne síce rôzne neštastie, ale jedna a tá istá záhuba. Naštastie ja nejdem tým smerom, ktorý ústi do rázcestia, ale opacným, odtial nazad; pre mna sa teda všetky cesty záhuby pri stlpe nerozchádzajú, ale stretajú. Preto som stlpu rád a svojou jedinou správnou cestou sa navraciam k sebe domov, spomínajúc na rázcestí na svoje útrapy." (Michail Prišvin)
V tom zápise je nádherne vyjadrený OBRAT, ktorý bude musiet ludstvo postúpit, ak sa má navrátit z krížnych ciest, ktoré všetky koncia záhubou, k pravej ceste spásy. - A smerovníkom na tejto ceste je Láska.
- Vzrušujúci cas, - píšem si na okraj slov J. Guittona, že materialistický pohlad na svet sa pred našimi ocami rúca a "musíme sa pripravit k vstupu do celkom neznámeho sveta". - Také isté vzrušujúce obdobie nastane, ked sa po živote v pseudovztahoch a pseudoláske ocitneš tvárou v tvár skutocnej láske; starý svet sa rúca a vstupuješ do celkom neznámeho sveta.
Prerušil som cítanie Cvetajevovej Sonecki - to sa dlho robit nedá! - a vyšiel o pol piatej von. - Nebo zatiahnuté vysokými oblakmi. Kým som šiel po chodníku záhradky smerom ta, na západ, žiaril mi v okne medzi oblakmi cúvajúci mesiac. A ked som sa otocil - Bože dobrý, na druhej strane oblohy, na východe, mu vo velkom okne ovencenom oblakmi žiari oproti Zornicka! Chvílu som ich pozoroval, ako sa - obaja naraz - skryli za plávajúce oblácky, a oba naraz znova zažiarili...
Áno, Cvetajevovej Sonecka je hviezdou z nejakých dalekých-predalekých krajov - vekov Lásky, ktoré boli na úsvite Stvoritelom ludstvu slúbené, a ku ktorým sa tak namáhavo prebíja.... Symbol týchto vekov.
Ked raz stúpi ludstvo nohou na správny chodník, potom nebude mat inej cesty iba sa lúbit - stále viac a viac.
"...Tým viac som miloval, cím som mal viac príležitosti a zdanlivej oprávnenosti nenávidiet. Tak ma nenávist naucila milovat. Ci mi orgán pre nenávist nenarástol, ci zakrnel v duši? Nie, miloval som, lebo som iné nemohol." (Pavol Strauss)
Ak je taký zákon v žití, že nenávist - zákonite, proti svojej vôli! - plodí lásku, potom môžeme plným právom spolu s Prišvinom o dnešnom svete povedat, že "najväcšia tma býva pred svitaním" - a môžeme ocakávat taký sopecný výbuch Lásky, aký planéta ešte nezažila.

5
Clovek
Musel si mu dat skúsit,
co všetko môže,
aby nakoniec zistil, co musí,
môj dobrotivý Bože.
Ludské vedomie je jediný orgán, ktorý môže objat celý svet - a v tom je jeho najvlastnejší zmysel.
"To je najväcšia nádej ludstva, že príde cas, ked krása všetkých národov bude radostou všetkých." (Pavol Strauss)
To predpokladá, že sa aj všetci ludia obrátia k sebe tvárou. Že se budeme navzájom tvarovat.
Caká nás nádherná perspektíva, a je vynikajúci pocit, že sme na hrebeni prílivovej vlny: "Láska k všetkému existujúcemu sa už dávno stala - ak nie v praktickom živote, tak v podobe idey - základom náboženstva, a dokonca nielen krestanského. Od budúcnosti treba ocakávat stále väcšie rozšírenie toho, co je objaté láskou. Pravda, v antireligióznych uceniach súcasnosti sa zretelne prejavuje ústup dozadu, k láske v krajne redukovanom zmysle: k svojmu štátnemu kolektívu, k jeho spojencom a stúpencom v zahranicí, k svojej rodine a svojim priatelom - a dost. Tento jav má však vyložene docasný charakter, je podmienený celou povahou tejto antireligióznej epochy s jej obmedzenou a poklesnutou morálkou - a trvá len potial, pokial bude trvat táto protináboženská etapa vývoja. Nasledujúca, religiózna epocha, bude práve preto novou, že si vytýci za ciel objatie láskou celého ludstva, všetkých královstiev Prírody a všetkých vzostupných hierarchií - a bude sa ho snažit realizovat." (Daniil Andrejev)
To, že dnešná doba tak výrazne svedcí o pravom opaku, je len prejav krízy, v ktorej sa akumuluje energia (podtlak), nutná k tomuto zdvihu.
Co Otokar Brezina prorokoval pre 20. storocie, sa mi žiada premiestnit za prah tretieho tiscírocia: "Dvacáté století, které sa otvírá, naucí nás neocekávaným pravdám: smysl pro tajemství roste, pochopení hmotného sveta se šírí. Nejslavnejší díla obraznosti prenesena jsou do sféry prírodních ved. Ve fyzice, v chemii, v biologii ohlašují se kouzelné perspektivy. Ze sveta i na druhé polokouli viditelného sveta zaznívají znamení a tisíce bdících je slyší v extatických nocích."
- Ako málo nám ostáva - púhych desat rokov - na to, aby sme naplnili skutkom túto velkolepú víziu slovanského génia! - písal som si na prelome rokov 1989/1990 pri cítaní Hviezdoslavovej skladby "2000" - prorockej vízie 25-rocného autora jemu vtedy tak vzdialenej a nám teraz tak blízkej budúcnosti. - K túženému "preslávnemu veku", "Veku všelásky" sa Hviezdoslav obracia s hlbokou vierou v "nádejný pôrod casov":
Hoj, hranica! hoj, medza! hoj, brázdo sväto-svätá!
Preciarnutá si na nekonecnom poli.
Teba prekrocit - to nádej tak bohatá;
tu ešte zostat - to kruší, tlací, bolí.
Však, veku daleký, ty nesieš v svojom lone,
co ten hynúci nemal dat svojim detom:
ty zaseješ, vychováš hliviacom na záhone
pravú duchom svobodu a pravú vônu kvetom!?
Ty nesieš dokonalost nie krvo-žravej strely,
ty nesieš vzduch, v nomž prápor volnosti krásne vlaje;
ty nemáš známost s desnými hromo-dely:
ty len požehnat, nie zbit chceš naše kraje!
Ty clovecenstvo uviest do posvätného kruhu,
srdce všeludstva stvorit máš za úlohu;
ty do tých zväzkov melkých vliat mieniš vecnú túhu,
ty k prírode chceš doviest a skrz prírodu k Bohu!

"Velkost je v zámere, a vôbec nie v rozmere. Ked sa stavali prvé katedrály, celý svet sa nesmiernou silou vzopäl k cinnosti, budúcnosti a k harmonickej tvorbe civilizácie.” (Le Corbusier)
Velmi by sa mi žiadalo uverit, že sa táto doba blíži. Že pre naše dni platia aj dalšie Corbusierove slová: "Je tu nový duch. Velká epocha zacala."
"30. marec. - Idú lady! Sláva Bohu, idú - a boh s nimi: staré pláva prec. Tie zvuky sa podobajú nejakému velmi vzdialenému bojisku, pripomínajú mi dávnu vojnu, svetovú vojnu, a zdá sa mi, že to pláva prec starý prelámaný svet." (Michail Prišvin)
Nezúfaj si, ved hlad: Zem sa krúti!
O chvílu sa v inom svete ocitneme.
A tak necudo, že nemáš chuti
slúžit starej, prekonanej mrtvej schéme.
Nie, svet sa nemôže skoncit na úsvite evanjeliového života. Iba svet bez Boha sa koncí - a dobre mu tak.
Je možné iné ludstvo! Je možný iný život! - Život, pri ktorom pokryjeme planétu nie ako dravci, ale ako kvety!
Kto by bol povedal, že raz nastane chvíla, že ludstvo nevyžije, iba ked realizuje tie najvyššie túžby, ktoré sa v hlavách jeho najlepších predstavitelov kedy zrodili!
Áno, na všetky pochybnosti je jediná odpoved, ako mi ju ponúka prorok Sviatoslav Rerich: "V konecnom dôsledku však zvítazí duchovnost. A to je taký istý zákon bytia, ako je striedanie rocných období."
My nateraz vnímame iba to, že nás dejinná chvíla bolestivo chytila za šticu a prudko obrátila k sebe - a nie sme vstave pochopit, k akej sláve nás volá.
Možno najpresvedcivejším dokladom, že stojíme na pociatku, je fakt, že ludstvo zacína tak intenzívne mysliet na svoj koniec.
Ved láska bola zmyslom stvorenia sveta a cloveka. Keby aj zahynula táto civilizácia, vzíde nová, aby naplnila tento zmysel.
Aké stavidlá sa zdvihnú, a aké riavy sa vrhnú do uvolnených riecíšt!
Tak mi to pripadá, že to bude jedno roztúžené ludstvo.
"Žijeme všetci na kozmickej lodi, ktorou je Zem, a podliehame jej pralesovým a púštnym aberáciám. Ale nasadáme do záchrannej lodky, ktorou je láska, a veslujeme do prístavu, ktorý je zmierením, vzájomným uznávaním, a voláme radostne a vdacne do sveta: Už sme tu medzi vami." (Pavol Strauss)
Ked sa ludstvo bude venovat nie množeniu rodu, ale množeniu lásky, zbaví sa hrozby preludnenosti. - Naša Zem je nekonecný priestor pre lásku.
Aký zázracný svet nás caká!
Planéta Zem na krídlach Lásky opustí odvekú nemennú obežnú dráhu a pustí sa volne plávat vesmírom, stávajúc sa postupne novým stredovým Slnkom, okolo ktorého sa všetko usporiada do nového poriadku.
Nový Vesmír Lásky!
"Nebojme sa o budúcnost. Nebojme sa o cloveka. Nie je to círa náhoda, že sme tu spolu. Každá ludská osoba bola stvorená na obraz a podobu toho, ktorý je pôvodcom všetkého, co jestvuje. Máme v sebe dar múdrosti a cnosti. S týmito darmi a s pomocou Božej milosti budeme môct v blížiacom sa nasledujúcom tisícrocí budovat civilizáciu hodnú ludskej osoby, opravdivú kultúru slobody. Môžeme, ba musíme to urobit. A ked tak urobíme, uvidíme, že slzy tohto storocia pripravili pôdu pre novú jar ludského ducha." (Ján Pavol II)
"Bud zaplaví svet atómová pohroma, alebo zahrmí nad ním záplava milosti. Svet zahynie alebo v dunení atómových výbuchov, alebo sa zachráni v ohni lásky. - Ohen Božej lásky vie byt nicivejší než všetky atómové hrozby. Ale my sami sme schopní ho ovládat tak ako atómy. Ide o to: znicit svet láskou. Mnoho z neho neostane. Lebo väcšinou bol formovaný opakom. (...)
Dejiny sú arénou, po ktorej pobehával clovek ako zúrivá, skrvavená šelma. No Krotitel ju vohnal do klietky, odkial je už len jedna otvorená cesta, a tá vedie úzkou ohnivou bránou do slobody a milosti Božej." (Pavol Strauss)
"Všetky veštby sa raz splnia, všetky zákony sa raz zrušia, všetky životy sa raz premenia, všetky proroctvá nás predbehnú, všetky istoty sa osvedcia. - Kto sa nezabudne, nájde svoj primeraný cas. A všetko skvapalnie v súradívecnosti v toku absolútnej lásky. To je blaženost." (Pavol Strauss)

(Posledná kapitola z chystanej knižky O láske.)