Milan S. Durica

Desat rokov nezávislého Slovenska
v casopise ”La Civilta Cattolica”

Taliansky casopis La Civilta Cattolica založila skupinka jezuitských knazov na cele s Carlom Curcim v Neapole v apríli 1850. Už v októbri toho istého roka, s požehaním pápeža, dnes blahoslaveného Pia IX., preniesli dvojtýždenník do Ríma. Pocas svojej už vyše 150-rocnej existencie sa tento casopis stal nielen jedným z najdôležitejších kultúrno-politických periodík Talianska, ale je casto považovaný aj za oficiózny, teda polooficiálny orgán, tlmociaci stanoviská Štátneho sekretariátu Svätej stolice vo vztahu k najdôležitejším otázkam cirkevného života a politického i spolocenského diania vo svete. Preto je rozšírený, možno smelo povedat, po celej zemeguli. V jeho redakcii a kruhu prispievatelov sa vystriedali špickové osobnosti Spolocnosti Ježišovej, odborníci v teologických, historických, politologických a iných spolocenských vedách, ktorí až do roku 1933 svoje príspevky nepodpisovali: Obsah musel byt na takej úrovni, aby presvedcil citatelov bez ohladu na osobu autora. Casopis si získal takú autoritu spolahlivosti uverejnených statí, akou sa môže pochválit iba málo iných casopisov na svete.
Preto som sa úprimne tešil, ked sa v La Civilta Cattolica - zošit 3656 z 19. októbra 2002, zväzok IV, str. 185–194 - objavil príspevok: Angelo Macchi S. I., Il primo decennio della Slovacchia indipendente (Prvých desat rokov nezávislého Slovenska). Ved to znamená, že aj taký dôležitý orgán svetového dosahu venuje pozornost uplynulému desatrociu Slovenskej republiky, ktorá sa, žial, doposial neteší velkej pozornosti svetovej tlace. Neviem, ci si niekto na Slovensku vôbec všimol túto nepriamu službu oboznamovania svetovej kultúrnej obce s jestvovaním a vývojom samostatného Slovenska. Aspon v mne prístupných médiách som nezaznamenal žiadnu reakciu. Ak totiž naše štátne orgány nedokážu nájst spôsob úcinnej medzinárodnej medializácie jestvovania a vnútorných i vonkajších aktivít štátneho subjektu, ktorý obcania-volici zverili ich správe – a bohužial, práve uplynulých desat rokov to nad všetku pochybnost dokazuje – tak mali by aspon dôkladne monitorovat všetko, co sa kdekolvek o Slovensku v médiách zjaví a náležite to využívat jednak prejavením pozornosti voci autorom tých zahranicných príspevkov, ako aj ich dalšiemu medializovaniu. Všade na svete je to jedna z prioritných úloh diplomatických zastupitelstiev, ktorých aj Slovenská republika má úctyhodný pocet, ale ktoré na tomto poli doposial nevykázali prakticky žiadne vnímatelné výsledky plnenia tejto úlohy.
Z toho, co Angelo Macchi v tomto príspevku zaznamenal, možno konštatovat jeho úprimný záujem o vývoj v nezávislom Slovensku a snahu o objektívne informovanie svojich citatelov. Ale súcasne musíme konštatovat, že autor sa musel obmedzit na fragmentárne pramene, a to casto z druhej, ci tretej ruky. Vycítat mu to velmi nemôžeme. Ved každý, kto pozná stav velkých svetových knižníc vzhladom na heslo ”Slovensko” (ale Apoštolská vatikánska knižnica a Knižnica Pápežského orientálneho inštitútu v Ríme, najmä zásluhou nebohého prof. Michala Lacka, S. J., tvoria tu chvályhodnú výnimku!) musel konštatovat, že v ich katalógoch heslo ”Slovensko” alebo úplne chýba, alebo – najcastejšie – je tam zaznamenané iba s odkazom na ”Ceskoslovensko”, prípadne aj ”Uhorsko”. A pod týmito heslami sa všade nachádza bohatá literatúra, ktorou madarské a najmä ceské vedecké inštitúcie za velkorysej financnej podpory vlád cez dlhé desatrocia zásobovali všetky dôležité knižnice na svete. Preto aj dnes, ak sa chce zahranicný vedecký pracovník zaoberat Slovenskom, nájde v knižniciach takmer výlucne materiály, ktoré Slovensko predstavujú z pohladu Budapešti alebo Prahy. Všetky vlády Slovenskej republiky, pocas celého desatrocia jej trvania, v tomto ohlade nevyvinuli ani tú najskromnejšiu iniciatívu, ale zostali nepochopitelne, až hriešne pasívne. Ako keby sa ich to vôbec netýkalo. Výhovorka na nedostatok financií je na tomto mieste úplne scestná. Ked som bol v predchádzajúcich rokoch ešte cinný na Univerzite v Padove a pobudol som na Slovensku niekolko týždnov, ci pár mesiacov, aby som tu prednášal, po návrate do Padovy som takmer vždy našiel na svojom pracovnom stole aj niekolko balíkov kníh, ktoré rozposielala na všetky univerzity napríklad aj vláda Macedónska. A Macedónsko iste nebolo v lepšej financnej situácii, ako Slovensko. Ale jeho ministri správne chápali prioritnú dôležitost, poskytnút vedeckým strediskám solídnu informáciu o novom štáte, preto hojne rozosielali do zahranicných knižníc svoju vedeckú literatúru.
Preto sa nemôžeme cudovat, že aj v predmetnom príspevku takej odbornej publikácie, akou je La Civilta Cattolica nachádzame pomerne vela, ba až privela nepresností.
V úvodných odstavcoch, ktoré mali byt letmým pohladom na dávnejšiu históriu Slovenska, autor prevzal z neudávaných pramenov a osvojil si celý rad historicky nepresných, až protirecivých tvrdení.
Tak už prvá veta jeho príspevku znie v preklade: ”Slováci a Cesi sú dva národy, ktoré majú spolocnú tesnú previazanost so západnou srbskou etniou.” (s.185). Je záhadou, odkial to autor zobral, alebo na základe coho to vymyslel. Ja osobne som sa vždy cítil Slovákom, ale som nikdy necítil a nemal vedomie o žiadnej viazanosti so západným srbským etnikom (pod ktorým si on asi predstavuje to, co my nazývame Lužickými Srbmi). A som presvedcený, že podobný vztah k Lužickým Srbom má najmenej 99 % Slovákov. U Cechov je to inác. Tam nechýbali, ale ponajviac medzi romantickými intelektuálmi, autori, ktorí sa zaujímali o Lužických Srbov v podobnom zmysle, ako sa zaujímali o Slovákov: totiž v snahe asimilovat ich, a tak rozšírit životný priestor ceského etnika. Slováci však s tým nemali nikdy nic spolocné.
Druhá veta je neurcitou výpovedou bez konkrétneho obsahu: ”Z politického hladiska behom stárocí boli niekedy zjednotení, niekedy oddelení.” Potom autor pokracuje: ”Až do roku 907 po Kr. boli zjednotení v rámci Velkej Ríše Moravskej. Po jej páde sa oddelili: Slováci boli podriadení uhorskej nadvláde, ktorá v rozlicných formách pretrvala až do zaciatku XX. storocia; Cesi však žili v monarchii, ktorá zostala velkou politickou mocou, až kým ceské územie bolo vclenené do Habsburskej ríše v XVI. a XVII. storocí.” – Tažko by bolo aj úmyselne vtesnat do dvoch viet viacej historických nepresností v úplnom rozpore s tým, co dnes o týchto historických obdobiach vieme:
Stredovekí Slováci boli zakladatelmi a ústredným etnickým spolocenstvom Moravskej ríše, ktorej názov bol odvodený – ako v iných podobných prípadoch (napríklad na rieke Visle sa Slovania nazývali Vislania a ich krajina Vislansko) – od jedného z ich hlavných sídlisk na rieke Morave. Druhé bolo na rieke Nitre, a máme o nom najstaršiu dokumentáciu. Na vzniku a rozvoji Moravskej ríše ceské etnikum nemalo absolútne žiadnu úcast. Iba v case najväcšej dobyvacnej expanzie tohto štátneho útvaru stredovekých Slovákov ich král Svätopluk I. Velký (870–894) si v druhej polovici osemdesiatych rokov 9. storocia podmanil územie Bohémie, obývané pluralitou ešte nezjednotených slovanských kmenov. Ale hned po Svätoplukovej smrti v roku 895 – teda ešte v 9. storocí – sa ceské kniežatá vymanili spod závislosti od Moravskej ríše a požiadali o záštitu Frankov. Nemožno teda hovorit o nijakom zjednotení, lebo to bolo zrejmé obsadenie ceského územia vojenskou presilou Svätopluka a trvalo len krátkych niekolko rokov. Ukoncilo sa to asi dvanást rokov pred rozpadom ríše v roku 907, ktorý sa síce dost bežne takto datuje, ale centrálne slovenské územie tejto ríše Madari zacali obsadzovat až v roku 924, teda koncom prvej štvrtiny 10. storocia. Je pravda, že Madari si postupne podrobili celé územie Slovákov. Ale u Cechov to nebolo tiež také ružové, ako to predstavuje autor. Ceské kniežatá boli dlhé stárocia podrobené Franskou ríšou, ktorej cisári – na rozdiel od nekultúrnych ázijskych madarských vojvodov – im udelovali za vernost privilégia, až po královské tituly, ale vždy vo vazalskej závislosti na Franskej ríši. Až Luxemburská dynastia v 14. storocí pretvorila Ceské královstvo na ”velkú politickú moc.”
Podobné nepresnosti cítame aj v stati La Repubblica Cecoslovacca dal 1920 al 1992 (Ceskoslovenská republika od roku 1920 do roku 1992). Autor správne poukazuje na Trianonskú zmluvu ako základný dokument vymedzenia územia nového štátu, do ktorého ”boli zjednotení Cesi a Slováci”. Ale zatial co tento základný dokument dôsledne oznacuje novozriadený štát ako ”Tchéco-Slovaquie” (Cesko-Slovensko), A. Macchi preberá centralistickú formu, uzákonenú pražskou vládou a parlamentom v protive s medzinárodnými právnymi dokumentami Repubblica Cecoslovacca (Ceskoslovenská republika).
Až neuveritelne znie v tejto vážnej rozprave veta: ”Ale 19. marca 1939, málo mesiacov pred vypuknutím druhej svetovej vojny (september 1939), aj zvyšok Ceskoslovenska prepadli a obsadili nacistické vojská.” (s. 185). De facto od 6. októbra 1938, ústavnoprávne od 22. novembra 1938 (ústavný zákon c. 299 o autonónii Slovenskej krajiny) štát Cechov a Slovákov mal úradný názov Cesko-Slovensko. V uvedenom dátume 19. marca 1939 však už žiadne Ceskoslovensko neexistovalo. Invázia nemeckej armády sa udiala 15. – a nie 19. – marca 1939. Nemecké vojská obsadili iba ”zvyšok Ceska” (Resttschechei). Autorovi celkom ušla skutocnost, že 14. marca 1939 zákonodarný snem autonónmej Slovenskej krajiny jednohlasne schválil zákon o zriadení samostatného Slovenského štátu, ktorý potom 21. júla základným zákonom Ústava Slovenskej republiky dal novému štátu úradný názov Slovenská republika. Obsadenie Ceska nemeckou armádou sa udialo takmer pol roka – teda nie ”málo mesiacov” – pred zaciatkom nemecko-polskej a sovietsko-polskej (pre viacerých historikov nie ešte druhej svetovej) vojny. Územie Slovenskej republiky nebolo nikdy prepadnuté a okupované nemeckou armádou. Až v septembri 1944, so súhlasom slovenskej vlády prišli nemecké jednotky na Slovensko, aby pomáhali likvidovat z Moskvy a z Londýna organizované povstanie proti slovenskému štátu, co sa im koncom októbra podarilo. Slovenskú republiku, ktorá bola vo vojnovom stave so ZSSR, sovietske vojská tvrdými bojmi porazili až v apríli 1945, a Slovensko opät vclenili do obnoveného Cesko-Slovenska, cím slovenskú štátnost úplne zrušili.
Podobne nepresným je tvrdenie autora: ”1. januára 1993 Ceskoslovensko ukoncilo svojich 74 rokov existencie a rozložilo sa na dve jednotky: Ceská republika a Slovenská republika.” (s.187) Z historického hladiska štát s názvom Ceskoslovensko jestvoval iba od roku 1920 do roku 1938 a od roku 1945 do roku 1992. Ak matematika neklame, to dáva spolu najviac 65 rokov. Preco teda autor chce predlžit existenciu Ceskoslovenska takmer o celé desatrocie?
Ešte vážnejšie nepresnosti udáva A. Macchi vo svojom strucnom štatistickom prehlade (s. 187). Popri ním udaných císlach uvediem v zátvorkách výsledky úradného scítania obyvatelov z 26. mája 2001: ”Celkový pocet obyvatelstva 5 397 455 (5 379 455), z ktorých 85,6 (85,8) % je slovenskej národnosti, 10,5 (9,7) % Madarov, 1,7 % Cigánov, 1,1 (0,8) % Cechov, 0,6 (0,45) % Rusínov, 0,1 % (0,05) Poliakov, 0,1 % Nemcov. (...) Podla náboženskej príslušnosti je 60,4% (68,9) % katolíkov, (autor vôbec neuvádza 4,1 % gréckokatolíkov, ktorí zvýšujú skutocný celkový pocet katolíkov na 73 %), 7,9 (6,9) % evanjelikov (neuvádza reformovaných krestanov-kalvínov, ktorí tvoria 2,0 %), pravoslávnych 1,0 %, ostatní nie sú identifikovaní.” (s. 187). Tieto štatistické dáta sú už dávno každému lahko prístupné. Kto mal záujem poskytnút autorovi väcšinou nepresné dáta, najmä však znížit reálny pocet katolíkov o celých 12,6 %?
Dalšou nepresnost nachádzame na str. 190, kde autor píše, že po vypršaní volebného obdobia prezidenta republiky 2. marca 1998 ”funkcie hlavy štátu prevzal ad interim predseda parlamentu”. Podla vtedy platnej Ústavy SR (cl. 105, 1) v danom prípade najväcšia cast oprávnení vyplývajúcich z fukcie prezidenta rapubliky prechádzala na vládu Slovenskej republiky, ktorá mohla v tom case poverit svojho predsedu vykonávaním niektorých funkcií prezidenta. Tak sa aj stalo a vláda poverila vykonávaním niektorých funkcií prezidenta republiky svojho predsedu, ktorým bol vtedy JUDr. Vladimír Meciar. (Iba novelizovaná Ústava zo 14. janára 1999 a z 23. februára 2001 sedem z devätnástich Ústavou vymenovaných oprávnení prezidenta republiky prenáša docasne na predsedu parlamentu (Národnej rady SR).
Zatial co autor pri udávaní denominácií politických subjektov popri skratke zaznamenáva aj plný úradný názov v talianskom preklade (s. 187), alebo používa iba tento názov v preklade (s.186, 187, 188, 190, 191, 193), v prípade nového politického subjektu, ktorý založil Pavol Rusko udáva na strane 193 iba: ANO (SI). Práve v tomto prípade a práve v talianskom jazyku bolo by treba rozpísat skraktu, ktorá znemná ”Aliancia nového obcana”, a teda nemá nic spolocné s talianskym ”SI”. (Pán Rusko velmi pravdepodobne nepozná taliansky jazyk, lebo keby ho poznal, iste by sa bol vyhol skrátenému oznaceniu svojej politickej strany týmito písmenami v danom poradí.)
Inác tento prehlad vývoja situácie v samostatnej Slovenskej republike v prvom desatrocí jej existencie sprostredkuje citatelovi celkove prijatelný a dost vycerpávajúci obraz, co bolo iste hlavným cielom autora. Za to mu patrí vdaka všetkých obcanov Slovenska i jeho vládnych predstavitelov, pretože ich úcinne zastupuje v tom, co je ich zanedbávanou povinnostou: Systematicky a úcinne oboznamovat svet s realitou Slovenskej republiky a jej životom. Keby sme vedeli podobným autorom sústavne dávat k dispozícii naše objektívne informácie, iste by sa vyhli podobným chybám, aké sa vyskytujú v tomto príspevku.
Možno sme príliš nárocní, ale tento v jadre pozitívny obraz ruší aj pomerne velký pocet nesprávne reprodukovaných slovenských a iných osobných mien, napriek tomu, že - ako to na iných miestach vidno - tlaciaren casopisu disponuje aj slovenskými typmi. Napríklad: Vaklav namiesto správneho Václav (s.186), Dubcek namiesto Dubcek )s. 186), Vaclav namiesto Václav (s. 187), Kovac namiesto Kovác (s. 188, 189, 190), Meciar namiesto Meciar (s. 188, 189, 190, 191, 192, 193, 194), Mikúlas namiesto Mikuláš (s.191), Jan Kubis namiesto Ján Kubiš (s. 192).
Ostáva nám iba dúfat, že zodpovedné úrady Slovenskej republiky zacnú poskytovat dôležitým tlacovým orgánom takých vedeckých inštitúcií, akou je redakcia casopisu La Civilta Cattolica v Ríme, základné informácie o našom národe a jeho štáte, a že pri najbližšej vhodnej príležitosti nájdeme v tomto jedinecnom casopise podobný príspevok bez vážnejších nedostatkov.