Ladislav Schmidt

Rerum novarum
- stojedenástrocný fundament

Dna 15. 5. 1891 vydal pápež Lev XIII. mimoriadne významnú encykliku ”Rerum novarum”, v ktorej zaujíma stanovisko k pálcivej robotníckej otázke. Aké boli motívy Leva XIII., že sa s takou dôkladnostou zaoberal práve s touto otázkou a navrhoval cesty k jej urýchlenému riešeniu? Koncom 19. storocia vrcholila priemyselná revolúcia inšpirovaná liberalizmom, ktorý presadzoval neobmedzenú slobodu podnikania, bezbrehú konkurenciu hnanú maximálnym ziskom podla zásady ” Laissez faire, laissez passer, le monde va de lui meme” - Nechajte podnikat, nechajte nerušený vývoj, svet pôjde dopredu sám od seba.” Týmto spôsobom chcel liberalistický hospodársky systém realizovat podla neho najlepší spolocenský a ekonomický poriadok, pri com štát nemal do takéhoto vývoja zasahovat. Od takéhoto chápania spolocenského vývoja si tento systém sluboval, že clovek bude oslobodený od každej autority a teda aj náboženskej a bude sa riadit autonómnou morálkou. Tieto liberalistické zásady viedli k nespútanému vykoristovatelskému kapitalistickému systému, ktorý spolocnost rozdelil na jednej strane na zbedacený proletariát, na druhej strane na hrstku bohácov. Robotníci tvorili najpocetnejšiu vrstvu obyvatelstva. Táto okrem pracovnej sily nemala nic, žiaden majetok a bola nútená prijat pracovné podmienky casto jej nadiktované vrstvou bohácov, ktoré casto urážali ludskú dôstojnost.
”Najchudobnejšej vrstve ludu sa musí urýchlene a primerane pomôct, lebo velmi velké množstvo ludí žije v úbohých a žalostných podmienkach, až je to nedôstojné cloveka. Hrstka majetných bohácov vložila jarmo temer otrocké na nesmierne množstvo proletárskeho ludu” (Rerum novarum cl. 1 a 2). Co mal za takejto situácie robit pápež, aby sa tieto neznesitelné pomery zmenili? Lev XIII. sa v prvom rade postavil proti socializmu, ktorý presadzoval zrušenie súkromného vlastníctva a jeho poštátnenie, dalej proti hlásanej nezmieritelnosti triedneho boja a revolucných zmien spolocnosti. Výstrelky kapitalizmu, podla Leva XIII. sa dajú odstránit, lebo triedny boj je náuka neprirodzená, trieda potrebuje triedu, práca a kapitál sú na seba odkázané, vzniklé rozpory treba riešit vzájomným pochopením a uznaním práv pracujúcich. K riešeniu robotníckej otázky podla Leva XIII. môžu pomôct tri cinitele: Cirkev, štát a sami robotníci.

Podiel Cirkvi
Cirkev je kompetentná pomáhat pri riešení robotníckej otázky, lebo podla Božej náuky a evanjelia zvestovaného Ježišom Kristom hlása objektívne pravdy, mravné princípy potrebné k utváraniu medziludských vztahov. Preto je oprávnená upravovat i pomer medzi bohatými a proletármi, ich zjednocovat a to tým, že obidvom triedam dôrazne predkladá vzájomné práva a povinnosti, predovšetkým tie, ktoré vyplývajú zo spravodlivosti.
Encyklika ”Rerum novarum” prináša do sociálnej otázky úplne nový prvok a to ten, že hlásanie evanjeliových právd výslovne rozširuje a aplikuje na konkrétne otázky v sociálnej oblasti, t. j. na robotnícku otázku v podmienkach kapitalistického hospodárstva. Bohatstvo tohto sveta podla náuky Cirkvi, má byt správne používané, t. j. tak, ako by bolo spolocné a preto má slúžit potrebám všetkých. Do tohto okruhu patria vývody encykliky o právach a povinnostiach zamestnávatelov a pracujúcich, a obzvlášt ich povinnosti poskytovat robotníkom spravodlivú mzdu. Táto má stacit pre ich obživu ako aj ich rodín a dalej má umožnit robotníkom získat úspory k zaisteniu súkromného majetku.
V súvislosti s právom pracujúcich dohodnút spravodlivú mzdu a vôbec dohodnút spravodlivé pracovné podmienky, medzi ktoré podla pápeža patrí aj právo na obmedzenie pracovnej doby, právo na nedelný odpocinok; zastáva Lev XIII. názor, že aj ked je štrajk sám o sebe zlom, má štátna autorita predíst štrajku tým, že vcas sa odstránia príciny, pre ktoré by pravdepodobne mohol vzniknút konflikt medzi zamestnávatelmi a robotníkmi. Aj ked to encyklika výslovne neuvádza, z jej textu vyplýva záver, potvrdený výkladom cirkevných dokumentov, že ked sa neodstránia príciny štrajku, potom štrajk je oprávnený ako ultima ratio. Takto chápaný štrajk bol v tom case úplne proti oficiálnym názorom a i v porovnaní s dnešným chápaním štrajku, uvedené chápanie a jeho prícin je širšie.
Úcast štátu
V dobe vydania encykliky zastávala Cirkev názor, že sociálnu otázku môže Cirkev sama riešit a to charitatívnou cinnostou. Lev XIII. bol však inej mienky. Charitou už nie je možné, podla jeho názoru, odstránit núdzu širokých más, k tomu sú potrebné vrchnostenské prostriedky a zásahy. Štát má nielen právo ale i povinnost riešit robotnícku otázku a to v rámci jeho povinností zabezpecit spolocné dobro. Dnes je pre nás táto úloha štátu címsi úplne samozrejmým. No v dobe Leva XIII. panoval názor, že štát prekrocí hranice svojej kompetencie a znicí takýmito zásahmi osobnú iniciatívu. Výpoved Leva XIII. v encyklike o nutnosti štátnej intervencie v prospech chudobných narážala na všeobecný odpor vtedajších štátov a bola na svoju dobu úplne revolucná. Lev XIII. dalej požaduje, aby bolo vytvorené také zákonodarstvo a zariadenia, ”z ktorých bude vyrastat dobro celku ako i jednotlivcov” ...teda štát je povinný presadzovat záujmy všetkých a teda sa musí starat aj o dobro a záujmy robotníkov... so zvláštnou starostlivostou a prezieravostou” (Rerum novarum cl. 26, 27, 29).
Konecne pápež požadoval, aby štát zabezpecil obcanom slobodu zhromaždovania ako elementárne právo, ktoré bolo vtedajšími štátmi plne alebo ciastocne odopierané.

Svojpomoc robotníkov
Aj sami robotníci môžu, ba musia podla Leva XIII. prispiet svojpomocou k zlepšeniu svojho postavenia. Majú spolocne a organizovane vystupovat a vytvárat rôzne združenia, ktoré majú zabezpecit robotníkov a ich rodiny pre prípad úrazu alebo smrti ako i starat sa o deti a dospievajúcu mládež. Lev XIII. mal tu na mysli nie budovanie korporatívneho štátu, ale katolícke odbory, ktoré majú právo slobodne si urcit svoj program a stanovy a pomáhat svojou cinnostou dvíhanie telesných, duševných a majetkových záujmov robotníkov.
Casto pocúvame výcitky na adresu katolíckej cirkvi, že obhajuje záujmy kapitalistov a robotníkom adresuje len pekné slová. Táto výcitka neobstojí, lebo cirkev hájila a háji súkromné vlastníctvo ako ustanovizen, ktorá zabezpecuje usporiadaný, pokojný spolocenský život ako i slobodné rozvíjanie osobnosti cloveka. Lev XIII. nehájil vlastníctvo vtedajších vlastníkov. Práve opacne. Vyslovil sa za spravodlivú mzdu robotníkov, takú, ktorá umožní aj získanie súkromného majetku. Lev XIII. nikde neprehlásil súkromné vlastníctvo za sväté, práve opacne v cl. 7 encykliky vyhlásil, že Boh ponecháva úpravu a rozdelenie vlastníctva inteligencii a iniciatíve samotných ludí.
Je nesporné, že postavenie robotníkov v dobe Leva XIII. bolo neuspokojivé ba temer neznesitelné. Vydaním encykliky ”Rerum novarum” sa postavila katolícka cirkev na stranu chudobných tak ako vždy predtým a navrhla riešenie ku zmene takýchto nespravodlivých pomerov, co znacne ovplyvnilo další vývoj v sociálnej a hospodárskej oblasti v prospech pracujúcich.
”Rerum novarum” vyslovila viaceré základné princípy pre riešenie robotníckej otázky. Ide tu hlavne o sociálnu spravodlivost v spolocnosti a v hospodárskej oblasti, co tvorí podstatnú cast encykliky. Dalšou dôležitou zásadou je právo na súkromné vlastníctvo a jeho sociálnym a univerzálnym urcením. Z kritiky ateistického marxizmu vyplynulo odsúdenie jeho triedneho boja, ktorý rozštiepil spolocnost na dve triedy – bohatých a chudobných. Tento nezmieritelný boj, ktorý mal vyústit vo svetovú revolúciu, nahradzuje ”Rerum novarum” spoluprácou kapitálu a práce. Novou významnou zásadou bolo vyzdvihnutie povinnosti štátu starat sa o spolocné dobro, t. j. o všestranné uskutocnovanie spravodlivosti ako pre jednotlivcov, teda aj pre robotníkov, tak i skupín a to i v medzinárodnom meradle. Pre tieto ako i dalšie zásady nazval Pius XI. v encyklike ”Quadragesimo anno” encykliku ”Rerum novarum” – ” nesmrtelným dokumentom”.