Jozef Tóth

Zachraňoval svojeť i svet

Otec Verbumu Mons. Anton Harčar sa dožil 90 rokov

Mons. Prof. ThDr. Antona Harčar, pápežský prelát sa narodil 7. 1. 1914 v Močidľanoch, okr. Prešov (predtým Sabinov). Bol 6. dieťaťom z ôsmich, z ktorých 4 zomreli v detskom veku. Jeho rodičia Ján Harčar a Mária, rod. Onderčová patrili k maloroľníkom, ktorí zápasili o skyvu chleba.
V rodných Močidľanoch škola nebola, preto žiak Anton Harčar chodieval do Jarovníc, kde bola rímskokatolícka ľudová škola. Roku 1922 prekonal ťažký šarlach. Jeho sestra tejto chorobe podľahla. Po skončení 3. triedy ľudovej školy v Jarovniciach pokračoval roku 1923 na ľudovej škole v Košiciach, kde bol v tom čase jeho strýko Štefan Harčar košickým kanonikom a prelátom, neskôr aj generálnym vikárom, u ktorého aj býval. Ako raritu uvádzame, že tam býva aj teraz. V škole sa musel preorientovať z nárečia na spisovnú slovenčinu. Veľmi mu v tom pomáhal jeho učiteľ a literát Anton Prídavok. Využíval však literatúru z knižnice svojho strýka, a tým si rozširoval vedomosti nad školský priemer.
Roku 1924 sa Anton Harčar zapísal na čsl. štátne gymnázium v Košiciach na Kováčskej ulici. Tam sa upevňovalo jeho národnostné povedomie, lebo v tých rokoch už došlo k výmene pedagógov a profesorov. V rokoch 1919-1924 tvorili totiž jadro profesorského zboru pedagógovia, absolventi maďarských univerzít. Po roku 1924 sa na gymnázium dostávali profesori zo slovenských a českých univerzít. Harčarovi spolužiaci neskôr patrili k vynikajúcim jedincom slovenského kultúrneho života.
Po maturite r. 1932 sa prihlásil na štúdium v košickom seminári, hoci pôvodne uvažoval o štúdiu medecíny. Po skončení I. ročníka teológie na odporúčanie strýka Štefana pokračoval na štúdiu v Innsbrucku. Ujko Štefan Onderčo, kňaz, sa zaviazal hradiť jeho štúdiá v zahraničí. Roku 1933 nastúpil teda Anton Harčar do 2 ročníka Teologickej fakulty Leopold-Franzens Univesitet zu Innsbruck. Táto univerzita mala svetovú úroveň. Viedli ju jezuiti. Anton Harčar býval v internáte Canisianum. Ročne sa tam umiestnilo asi 300 poslucháčov z celého sveta.
Na jar roku 1937 Anton Harčar predložil svoju dizertačnú prácu: Die historische Bedeutung der Gegenreformation in Kaschau im Jahre 1604 (Historický význam protireformácie v Košiciach z roku 1604). Túto prácu známy teológ prof. Hugo Rahner hodnotil ako vynikajúcu. Slovenský preklad tohto diela vydal spolok sv. Vojtecha v Budapešti roku 1942.
V júni 1937 obhájil Anton Harčar svoju doktorskú dizertačnú prácu a 25. júla v kaplnke Canisiana v Innsbrucku ho na katolíckeho kňaza vysvätil salzburský pomocný biskup J. Filzer. Primičnú sv. omšu mal vo svojom rodisku Močidľanoch 1. augusta 1937. Žiaľ, jeho otec sa už toho nedožil. Zomrel v marci 1936.
V roku 1938 bol zámockým kaplánom (Schloss-Kaplan) v grófskej rodine Carla d´ Avernas vo Freybűhli neďaleko Grazu.
Po rigoróznych skúškach 25. decembra 1938 získal doktorát teológie v Sione vo Švajčiarsku, pretože po uchopení politickej moci Hitlerom Innsbruckú univerzitu zrušili, a preto sa na pokyn Svätej stolice premiestnila do Sionu.
Anton Harčar sa do Košíc vrátil 1. februára 1939 a nastúpil ako profesor biblika v košickom seminári. Štúdium v Innsbrucku ho vyformovalo na excelentného profesora s európskym profilom, vedomosťami a rozhľadom. Košice však už boli na okupovanom území, a tak na radu biskupa Čárskeho, ktorý musel odísť do Prešova, požiadal o maďarské štátne občianstvo, aby mohol ostať v Košiciach a pôsobiť medzi Slovákmi. Jeho prednášky boli na vysokej úrovni a počúvali ich aj poslucháči, ktorí ešte nemali tento predmet v učebnom programe. V tom čase pracoval aj v Slovenskom katolíckom kruhu, v Mariánskej kongregácii a ako všestranný kultúrny pracovník. Jeho činnosť a činnosť SKK prísne sledovala maďarská polícia. Prof. Harčarovi vyčítali, že je členom slovenskej politickej strany a že má vo svojej izbe fotografiu A. Hlinku, že vyvíja protištátnu činnosť, a preto musí byť odstránený. Považovali ho ”za rušivý element pri jednotnej maďarskej národnej výchove bohoslovcov”. A tak 9. februára 1940 mu doručili dekrét maďarského biskupa Madarásza, v ktorom mu oznamujú, že ”ho zbavujú miesta profesora v biskupskom seminári a vymenúvajú ho za ”samostatného katechétu” na maďarskej meštianskej škole”.
Prof. Harčar sa presťahoval do Domu slovenských poštárov na Richtárskej ulici, z ktorého urobil stredisko slovenského kultúrneho života. Nepatril ani k fare, ani k biskupstvu! Aký paradox!
Slovenský katolícky kruh bojoval o svoju existenciu s biskupom Madarászom i s úradmi. Prof. Harčarovi radili, aby opustil Košice, lebo poslovenčuje obyvateľov mesta i okolia. Prof. Harčar nesúhlasil ani s vydaním modlitebnej knižky s maďarsko-slovenským textom, pretože slovenský text bol vo východoslovenskom nárečí. Vyčítali mu aj to, že sa stal predsedom športového klubu Jednota a že sa stýka so slovenskými kňazmi.
Prof. Harčar sa stal v Košiciach ústrednou postavou kultúrneho života Slovákov na okupovanom južnom Slovensku. Za predsedu Slovenského katolíckeho kruhu bol zvolený 29. 12. 1940 a jeho pôsobenie v tejto funkcii sa skončilo až roku 1996! Slovenský katolícky kruh mal rôzne kultúrne odbory: divadelný, sociálny, hudobný, spevokol dirigoval prof. Harčar, organizoval športovú činnosť vo futbalovom, hokejovom, stolnotenisovom oddieli i v rekreačnej turistike. Mal na starosti študentský spolok Hviezdoslav. Podporoval sociálne slabých študentov. Suploval tým činnosť Matice slovenskej. Založil slovenský stredoškolský internát Jonáša Záborského a bol aj jeho riaditeľom. Bol členom kultúrnej komisie Strany slovenskej jednoty v Maďarsku, členom spolku sv. Vojtecha. Pravidelne uverejňoval náboženské a národné úvahy pri rôznych cirkevných sviatkoch. Jeho nespočetné aktivity si vyžadujú samostatnú štúdiu. Najvýstižnejším a najobsiahlejším bibliografickým dokumentom o prof. Antonovi Harčarovi je príspevok, či skôr štúdia jeho priateľa a spolupracovníka bibliografa JUDr. Michala Potemru v knihe Annales dioecesis cassoviensis, Verbum, Košice 1994.
Roku 1943 sa stal členom ilegálneho česko-slovenského revolučného výboru v Košiciach so zameraním na oslobodenie Košíc a ich začlenenie do obnovovanej ČSR. Roku 1944 bezpečnostné orgány nyilašovcov (Strana šípových krížov) vyhotovili zoznam 1200 režimu nepohodlných ľudí, ktorí mali byť likvidovaní. Medzi nimi bol aj profesor Anton Harčar. Boli označení za komunistov. Slovenských pracovníkov po prozreteľnostnej intervencii prepustili, no opäť sa mali hlásiť, čo znamenalo nové zatknutie. Preto sa prof. Anton Harčar skrýval po domoch a napokon v krypte Dominikánskeho kláštora, a to až do 19. januára 1945, keď mesto oslobodila sovietska armáda.
Po príchode sovietskych vojsk na základe falošných udaní NKVD zaistilo vedúcich členov národného výboru, medzi ktorými bol aj prof. Anton Harčar. Na intervenciu predsedníctva SNR však boli prepustení. Prof. Harčar sa stal členom Správnej komisie mesta Košíc. Viedol kultúrne oddelenie mesta Košíc v spolupráci s kultúrno-politickými činiteľmi SNR. Pomáhal pri otváraní škôl, obnovovaní slovenského divadla, športového života, cirkevných problémov a pri obnovovaní štátneho života po príchode prezidenta Dr. E. Beneša a česko-slovenskej vlády do Košíc.
Vo februári 1945 sa stal menovaným členom SNR, hoci nebol členom DS, ako to niektorí predpokladali. Ako poslanec SNR v auguste 1945 predniesol interpeláciu v záujme uznania štúdia slovenských vysokoškolákov na maďarských univerzitách. Interpelácia bola úspešná.
Takisto vystúpil v SNR roku 1945 na ochranu cirkevných škôl a internátov. Jeho problémy s Husákom a Novomeským avizovali, čo čaká Cirkev.
Roku 1946 zorganizoval Vydavateľstvo Verbum v Košiciach, ktoré vydávalo pod týmto názvom časopis pre kresťanskú kultúru. Bol aj predsedom nakladateľského a vydavateľského družstva ako aj zodpovedným redaktorom a viedol edíciu Logos.
Ako profesor od roku 1946 prednášal na Vysokej škole bohosloveckej v Košiciach dogmatiku. V roku 1950 však boli vysoké bohoslovecké školy a inštitúty v Česko-Slovensku zlikvidované, a tým sa jeho pedagogická činnosť skončila.
Roku 1948 Verbum zlikvidovali a majetok skonfiškovali. Roku 1950 prof. Antona Harčara zatkli. Bol väznený v Leopoldove a Bratislave. V Leopoldove dostal zápal pohrudnice, nedostal však lekárske ošetrenie a výsledok bol obojstranný príznak tuberkulózy. Maďari ho nazývali komunistom a komunisti fašistom. Ani jedni nemali pravdu. Potom sa presúval na rôzne fary s podlomeným zdravím. Bol členom liturgickej komisie.
Po roku 1989 sa aktívne zúčastňoval na organizačných a personálnych zmenách v košickom biskupstve. Roku 1990 bol generálnym vikárom biskupa Mons. Alojza Tkáča. V decembri 1989 obnovil činnosť Slovenského katolíckeho kruhu a roku 1992 vydávanie časopisu Verbum.
Svätý otec mu 6. marca 1992 udelil hodnosť pápežského preláta so všetkými právami a privilégiami.

O prof. Antonovi Harčarovi nemožno napísať krátky životopis. Vyžaduje si to celý román. A ten nájdete v jeho knihe Žil som v Košiciach, ktorá práve vyšla. Podtitulom tejto knihy by však malo byť: Zachraňoval som svojeť i svet. Lebo nezáleží na tom, kde sme, ale čo robíme. On sám pri všetkých svojich aktivitách sa uťahoval do ústrania a aj jeho úvod v tejto knihe je len ako znelka v médiách pred výnimočne vzácnym programom.
Prof. Anton Harčar patrí medzi vzácne a vynikajúce osobnosti Slovenska, i keď sa osobne nikde neprezentoval a ani jeho činnosť v prospech národa, kultúry, náboženského života, jeho pedagogická i organizačná činnosť málo pripomína a hodnotí.
Kniha, ktorá sa tu prezentuje ako širokánsky testament či kronika alebo anály, je súhrnným dielom s výpoveďou univerzálnej šírky a unikátnym mikroskopom i teleskopom, ktorý preniká do hĺbok nášho občianskeho, náboženského, národného, sociálneho i politického života.
nA poznávanie a hodnotenie historických realít 20. storočia je množstvo prameňov, no táto kniha je kompozíciou rôznych foriem prejavu. Je to autobiografia zasadená do historických a politických pomerov začiatkov 20. storočia až takmer po jeho vyústenie. Začína sa lyrizujúcou pasážou detstva, slovenskej rodiny a dediny na začiatku 20. storočia i opisom jej dramatických, národných, náboženských i sociálnych pomerov. Historická výpoveď tu má osobný naračný a skúsenostný charakter, ktorý má denníkovú vernosť. Túto formu prejavu si autor zachoval až dodnes. Sú to vlastne plastické obrazy storočia s ”mnohými nedobrými naj”, ako píše autor.
Do týchto autobiografických výpovedí a svedectiev vstupujú historické fakty národného bytia, vojny, totalitné systémy, ich pôsobenie a účinky, a to tak isto cez prizmu vlastných zážitkov, zafixovaných v denníkových formách. Jeho vlastné zážitky sú však zážitkami generácií.
Situácia pedagogického a výchovného sveta v slovenskom gymnáziu a na štúdiách v Innsbrucku je obrazom foriem a metód tohto obdobia. I dnes s veľkou úctou musíme hodnotiť kvalitu škôl, akou bola napr. Innsbrucká univerzita s jej pedagógmi, modelom a osnovami vyučovania, výchovy a svetovosti. Tu sa formoval aj prof. Harčar ako európsky prototyp vynikajúcich profesorov.
Historický charakter má aj časť o zániku ČSR, o okupácii južných častí Slovenska v rokoch 1938-1945, no najmä osudy slovenskej menšiny, ktorej otcom bol práve prof. Harčar. Jeho činnosť v tomto období je až zápisnicovo verná. Na scénu uvádza mnohé mená, o ktorých svet nič nevie, ale ktoré boli aktívne v národných a náboženských aktivitách i za cenu veľkých rizík. Ako kuriozita sa tak tu, rovnako ako aj pri opisovaní aktivít Slovenského katolíckeho kruhu, objavujú zápisnice zo schôdzí s menami účastníkov, mená hercov, režisérov, spolupracovníkov, podporovateľov a sympatizantov. A tak v tejto knihe sa objavia ako pionieri v práci za lepšiu budúcnosť národa. Ich mená a činy zostanú zapísané v pamäti národa.
Paralelne s osudmi slovenských menšín sú vykreslené osudy Slovenského katolíckeho kruhu, ktorý bol domovom Slovákov v Košiciach a na okolí a ktorého dušou bol prof. Harčar. Jeho činnosť však zasahovala celé južné Slovensko. Predsedom SKK bol Anton Harčar od roku 1940 a skončil koncom deväťdesiatych rokov - 1996. Táto činnosť rovnako ako aj iné pasáže knihy majú charakter mozaikový, detailne zachytávajú udalosti, osoby, úrady, dátumy, miesta, ba až hodiny! Vytvárajú však monolitický celok s jeho variabilnosťou doby. Sú to dejiny, ktoré sa nečítajú, ale žijú. Je to priam neuveriteľné, ako si zachoval tieto dokumenty autor knihy, keď bol pod stálym dozorom, či vo väzení maďarských, sovietskych a komunistických orgánov! Dokumentom nepochybne asistovala aj vynikajúca pamäť pána profesora.
Tento prierez storočím je filmom, pre ktorý scenár i réžiu pripravil sám život. Nenájdete tu žiadne výmysly, tendenčne kreované situácie, domnienky, straníckosť, zaujatosť. Nič, jedine pravdu. Tento životopis prof. Harčara je súčasne aj životopisom XX. storočia u nás i mimo nás. Mohli by sme ho pre jeho detailnosť nazvať summou života, summou vitae.
Jeho postoje k určitým udalostiam nielen ako kňaza, ale aj ako excelentného intelektuála sa opierajú o múdrosť zjaveného slova - Písmo, o prirodzený zákon a o kresťanskú etiku a filozofiu.
S prehľadom a podrobne sú vylíčené aj osudy časopisu Verbum, jeho vznik, poslanie, rast i zánik v čase totality a jeho oživenie po roku 1989. Pri jeho znovuzrodení bol znovu prof. Harčar. On mu dal impulz do ďalších rokov.
Jeho kňazské pôsobenie, či už v pastorácii alebo ako profesora, katechétu, či kultúrneho pracovníka bolo narúšané či zakazované pre jeho nekompromisný postoj v základných otázkach ľudských práv a svedomia. I keď žil v Košiciach, jeho všestranná činnosť zasahovala celé Slovensko.
Táto kniha môže a mala by byť čítankou aj pre mladú generáciu, aby vedela, na akom strome rastie či sedí a aby sa v 21. storočí nevracali zvrátenosti v myslení a konaní!
Tento životopis je súčasne vyrozprávaním dejov, ktoré sa začali rozpadom monarchie r. 1918, vznikom prvej ČSR, doznievaním maďarských národných a jazykových vplyvov, formovaním slovenského kultúrneho, duchovného a spoločenského života. Po krátkych pokojných pauzách nasledujú roky tvrdých totalít, národnostného útlaku, no najmä posledného totalitného systému. V knihe sa objavia aj skutočnosti, ktoré sa nikde inde neobjavili a ktoré sú verifikované práve osobnou skúsenosťou a zažitím autora. Odkrýva zákulisné manipulácie, či už pri útlaku slovenskej menšiny na južnom Slovensku, alebo sovietskej KGB v Košiciach pri oslobodzovaní a ”nevinné” návštevy a sledovanie ŠtB.
Toto zrkadlo 20. storočia, jeho tvár a skutky nie sú iba zrkadlom Slovenska, ale aj širších regiónov Európy a sveta, v ktorých sa realizoval duch neprávosti.
Autor ani pri najkritickejších výpovediach nie je naplnený hnevom a nenávisťou. Celá práca je presiaknutá čistým, optimistickým a poetickým duchom, že Pánom dejín nie je človek, ale Boh. Jeho konštatácie sú iba odkrývaním toho, čo bolo, a súčasne varovaním, aby sa to nezopakovalo, i keď v inej podobe. Zlo netreba likvidovať zlom, ale dobrom. Zmysel života sa napĺňa, keď človek žije v spravodlivosti a láske.
Táto široká kompozícia ľudskej výpovede má charakter symfonickej básne, kde dirigent zlaďuje všetky hudobné nástroje do súzvuku, harmónie, a to v zážitku lásky k všetkému, čo je dobré, pravdivé a krásne.
Je pre šťastím nás všetkých, čo sme ho poznali, pracovali s ním, radovali sa a trpeli, že žil a žije v Košiciach, hoci patrí celému Slovensku a svetu, ktorý vyznáva večné hodnoty ľudstva.