Ondrej Halás

Slováci a maďarské Uhorsko

V stati by som rád oboznámil čitateľov so situáciou a vzťahom Slovákov k otázke Národnostného kongresu konaného v roku 1895 a Milenárnych osláv konaných pri príležitosti „konca storočia“ roku 1896 v Uhorsku, ktoré mali poukázať na silu a jednotnosť „maďarského“ Uhorska.

Charakter obdobia, situácia na Slovensku
Slovenskí národovci si začali uvedomovať malosť a slabosť slovenského národa. Z tohto pocitu slabosti a opustenosti rástla myšlienka slovanskej spolupatričnosti, ktorá od čias Jána Kollára a Ľudovíta Štúra zapustila na Slovensku korene. Národovci netajili svoj vzťah k slovanstvu, Vajanský písal články o slovanskom Rusku, ktoré r. 1878 prispelo k oslobodeniu Slovanov spod tureckej nadvlády. Veril, že Rusko sa postaví na obranu utláčaných slovanských národov. Toto slovanské nadšenie malo v ťažkých slovenských pomeroch veľký význam, lebo dávalo slovenským národovcom nádej, že sa Slováci dožijú národnej slobody. Toto tzv. „rusofilstvo“ bolo pre vládu iba dôkazom nebezpečenstva a zámienkou na prenasledovanie slovenských národovcov. V januári 1895 vymenoval panovník novú uhorskú vládu na čele s barónom Deziderom Bánffym. Nová vláda nastúpila v situácii, keď sa vyhrotili vnútropolitické pomery, vplyvom Katolíckej ľudovej strany, ktorej vedúci činitelia sa domáhali zmeny politiky. Jeho vláda spočiatku navonok neprejavovala svoje skutočné úmysly. Rátala však s tým, že bude rezolútne zasahovať proti socialistickému hnutiu a politickým pohybom nemaďarských národov v duchu dovtedy uplatňovaných zásad v prístupe k národnostnej otázke. Po nástupe Bánffy zriadil oddelenie pre veci národností a socialistického hnutia na čele s A. Jeszenszkým. Úlohou tejto zložky bolo sledovať politické pohyby nemaďarských národov.

Národnostný kongres (Budapešť, 10. 8. 1895)
Vláda v apríli 1895 povolila založiť Muzeálnu slovenskú spoločnosť v Martine, ktorej predsedom bol A. Kmeť. Spoločnosť podporovala vedecké bádanie a osvetu. Vláda povolila usporiadať kongres nemaďarských národností, pretože sa Bánffymu podarilo oslabiť spoločný postup nemaďarských národností. Slováci nadväzovali styky s Rumunmi, aby v úzkej spolupráci mohli čeliť spoločnému nebezpečenstvu maďarizácie, s ktorými pracovali od roku 1892. Z tejto spolupráce vznikla myšlienka kongresu nemaďarských národností v Uhorsku, ktorý sa zišiel 10. augusta 1895 v Budapešti. Na kongrese sa vplyvom maďarizácie nezúčastnili Rusíni. Neprišli ani Nemci. Zišlo sa tu asi 800 delegátov, ktorí zastupovali národné strany Rumunov, Slovákov a Srbov, aby spoločne vyjadrili postoj k postaveniu svojich národov v uhorskom štáte, ako aj určili zásady vzájomnej podpory a postupu pri obhajobe národných práv. Delegácie demonštrovali celonárodný záujem na riešení otázok, ktoré súviseli s politickými a spoločenskými podmienkami nemaďarských národností, a s ich účasťou na správe štátnych a verejných záležitostí. Na kongrese sa zúčastnili domáci a zahraniční korešpondenti, ktorí o podujatí informovali v najvýznamnejších európskych periodikách. Výsledkom rokovania bol Program spolčenia národných strán rumunskej, slovenskej a srbskej v Uhorsku a Sedmohradsku.

Kongres a Slováci
Okrem Rumunov a Srbov sa na ňom teda zúčastnila aj početná slovenská deputácia (asi 200 členov), v ktorej boli zastúpení takmer všetci významnejší predstavitelia slovenského národného hnutia na čele s P. Mudroňom, S. H. Vajanským, dr. M. Štefanovičom a S. Daxnerom. Spoločný program prijatý kongresom ostro odmietol maďarskú štátnu ideu jednonárodného Uhorska a žiadal zabezpečiť pre národnosti autonómiu v župnom meradle. Ďalej sa dožadoval širokej demokratizácie politického života v krajine, najmä vyslovením požiadavky všeobecného, rovného a tajného hlasovacieho práva, spravodlivého rozdelenia volebných obvodov, slobody zhromažďovania a prejavu, zrušenia cenzúry, zabezpečenia cirkevnej a školskej samosprávy, podporovanie nemaďarských kultúrnych spolkov zo štátnych prostriedkov, a napokon, aby každá nemaďarská národnosť mala vo vláde svojho ministra. Národnostný výbor mal mať 12 členov. Slováci mali vo výbore 4 zástupcov. Po jeho skončení Bánffyho vláda začala ostrejšie prenasledovať predstaviteľov národných hnutí. Okrem národných požiadaviek nastolil kongres aj požiadavky demokratické. Bánffy sa ostro postavil proti oprávneniu kongresu vystupovať v mene nemaďarských národov. Režim vlády prešiel k otvoreným akciám proti snahám nemaďarských národov a stupňoval násilie a teror proti Slovákom.

Výsledok národnostného kongresu
Kongres nemaďarských národností je prejavom národnoobranného zápasu nemaďarských národností. Ide o požiadavky rozšírenia demokratických práv a slobôd na všetky vrstvy uhorskej spoločnosti. Zjazd vo veľkej miere upevnil sebavedomie podrobených národov a národností, aktivizoval ich obranné sily a mal široký medzinárodný ohlas. Mal byť spoločným protestom utláčaných národov proti maďarizačnej politike vlády. V 22 bodoch zakotvil základné princípy účinkovania a smerovania aliancie nemaďarských národov. Kongres dal podnet, aby si národnostnú otázku v Uhorsku a realitu života nemaďarských národov všímala aj verejnosť a odborné kruhy európskych krajín. Vláda však zasahovala proti prejavom nespokojnosti robotníctva a roľníctva. Slovenská politika bola pasívna.

Príčiny neúspechu slovenského národného hnutia v politike
Príčinou neúspechov slovenského národného hnutia na poli politickom bolo to, že sa slovenské národné hnutie nemohlo opierať o široké vrstvy slovenského ľudu. Za slovenský národ a v mene slovenského národa hovorili vodcovia, ktorí chápali položenie svojho národa, uvedomovali si jeho úlohu, vedeli správne určiť cestu jeho vývinu a cieľ jeho národných snažení, ba vedeli nájsť i primerané prostriedky, ktorými chceli viesť národ k jeho životným cieľom. Ale za vodcami išla iba skupina národne uvedomelých nadšencov. Násilné udusenie slovenských kultúrnych ustanovizní bolo na vine, že slovenskí vodcovia nemohli ostatných strhnúť do slovenského národného prúdu, lebo slovenský ľud nemal ešte taký stupeň národného uvedomenia, aby si vedel uvedomiť svoju príslušnosti k slovenskému národnému celku, aby vedel chápať svoje národné povinnosti.
Slovenskí národovci sa museli usilovať o to, aby v Slovákoch budili národné uvedomenie, a aby zo širokých vrstiev slovenského ľudu vychovali jednotný slovenský národ.

Milenárne oslavy (Budapešť 2. 5. 1896)
Maďarská vláda používala všetky prostriedky, aby slovenské národné uvedomenie ničila, a aby tým ľahšie mohla uskutočniť svoj maďarizačný program na Slovensku. Slovenská politická pasivita, ktorá trvala od roku 1884, ponechávala slovenský ľud na milosť maďarským politickým stranám. V súvislosti s jubilejnými oslavami tisíceho výročia príchodu starých Maďarov do Karpatskej kotliny štátna moc demonštrovala roku 1896 maďarský národný charakter uhorského štátu. Opierala sa o tézy, že na základe historického vývinu Uhorska sú Maďari jediným štátotvorným národom. Proti takémuto skreslenému a tendenčnému výkladu dejín Uhorska sa spoločne postavili politické reprezentácie Rumunov, Srbov a Slovákov. Výbor nemaďarských národností v osobitnom manifeste sa ohradil proti tomu, aby Maďari falšovaním historickej skutočnosti dokazovali svetu, že Uhorsko bolo a je štátom maďarským. Slováci pred koncom 19. storočia zanechali politickú pasivitu a vrhli sa do politického boja. Milenárne oslavy boli oslavami, aké krajina nezažila nikdy predtým ani potom. V ich rámci sa konalo tisíce najrozmanitejších podujatí po celom Uhorsku. Sprevádzala ich nebývala propagandistická kampaň doma i v zahraničí prostredníctvom tlače, plagátov, letákov, etikiet atď. Oslavy boli príkladom uplatňovania tzv. maďarskej štátnej idey, smerujúcej k pretvoreniu Uhorska na jednojazyčný maďarský národný štát.

Reakcie Slovákov na milenárne oslavy
Postoj Slovákov bol od samého začiatku odmietavý. Ako prvý proti návrhu vystúpil Matúš Dula, František Sasinek. V nasledujúcom štvrťstoročí sa stal jedným z najagilnejších slovenských predstaviteľov v polemike okolo milenárnych osláv. Oveľa pôsobivejšia a údernejšia bola argumentácia Svetozára Hurbana Vajanského, Júliusa Bottu, Pavla Štefánika. Osobitne významný v tomto smere je Vajanského článok Jubilejná výstavka uverejnená v Národných novinách 14. novembra 1891. S pribúdajúcimi prípravami osláv rástol v slovenskej národnej tlači počet článkov, ktorých obsahom bolo odmietanie všetkého, čo len trochu súviselo s miléniom. Národne uvedomelí Slováci videli v pripravovaných oslavách „nepekné predznaky" svojej budúcnosti. Predstavitelia politických strán nemaďarských národov sledovali prípravy milenárnych osláv s veľkým znepokojením. Objavuje sa v nich názor, že "nemaďarské národy nemajú žiadnej príčiny k radovánkam". V dokumente nazvanom Ohradenie sa Rumunov, Srbov a Slovákov ohľadom milenámej slávnosti poukázal S. H. Vajanský na nepodloženosť tvrdení, že uhorský štát založili Maďari, na snahu predstaviť Uhorsko pred svetom ako jednoliaty maďarský národný štát, na nedodržiavanie národnostného zákona z roku 1868, na popieranie svojbytnosti nemaďarských národov a snahy o ich asimiláciu. Veľkú zásluhu na vypracovaní a prijali tohto dokumentu mali slovenskí predstavitelia Výkonného výboru kongresu Pavel Mudroň, Matúš Dula, Samuel Daxner a najmä Milo Štefanovič, ktorý zorganizoval jeho súbežné publikovanie 30. apríla 1896 v slovenskej, srbskej a rumunskej národnej tlači.

Začiatok a priebeh osláv
Milenárne oslavy sa oficiálne začali 2. mája 1896 otvorením výstavy v Budapešti. Dňa 9. mája sa uskutočnili slávnosti v kostoloch, konali sa bohoslužby nariadené cirkevnou vrchnosťou, sprievody, zasadania, osvetlenia miest a obcí, potom majálesy, juniálesy, a tiež hostiny. Oslavy neobišli dokonca ani väznice. 8. júna 1896 sa konali pompézne sprievody s korunovačnými insígniami a slávnostný pochod. K podujatiam v ďalších mesiacoch patrilo odhalenie siedmich milenámych pamätníkov na Zobore a Devíne. Odozva na milénium bolo iné ako sa čakalo. Zahraničná tlač si všímala potláčanie práv nemaďarských národov Uhorska. Veľkú pozornosť vzbudilo Zhromaždenie na podporu uhorských Rumunov, Slovákov, Srbov a Rusínov, ktoré sa konalo v Paríži 11. júla 1896.

Spoločenská situácia roku 1896
Milenárny rok 1896 bol v dejinách Uhorska svojim spôsobom nepochybne výnimočný a neopakovateľný. „Milénium v mnohých prípadoch rozpoltilo spoločnosť.“ Nemaďarským národom prinieslo iba teror a oslabilo ich nádej na zlepšenie postavenia v Uhorsku. Milenárny rok ohlásilo slávnostné vyzváňanie 1. januára 1896. Vláda nacionalistickou kampaňou dosiahla dodržiavanie politického pokoja. Na ovplyvnenie zahraničnej verejnej mienky využili vládne kruhy kongres, ktorý rokoval v septembri 1896 v Budapešti. Predstavitelia vlády sa usilovali ukázať, že v Uhorsku sa uplatňuje demokracia, lebo Uhorsko je údajne „krajinou národného mieru.“

Politické snahy Bánffyho po oslavách
V októbri 1896, počas volieb došlo za asistencie vojska a žandárstva v slovenských volebných okresoch k mnohým porušeniam platných právnych noriem a ovplyvňovaniu výsledkov hlasovania, aby vládna strana dosiahla väčšinu poslaneckých mandátov. Milénium bolo príležitosťou sústrediť maďarizačný tlak vo všetkých sférach spoločenského života v Uhorsku.

Bánffyho teror
Bánffy sa pri uskutočňovaní svojich plánov odhodlal zlikvidovať všetky opozičné sily od národnostných a socialistických hnutí. Na upevnenie svojej popularity a šírenie maďarského šovinizmu využil tisícročné jubileum. Po oslavách rozpustil parlament a vypísal nové voľby. Išlo mu najmä o to, aby pri nastávajúcich rokovaniach s Rakúskom mala jeho strana v parlamente zabezpečenú úplnú hegemóniu. Zvlášť veľký teror rozpútal proti kandidátom ľudovej strany na území Slovenska. Program ľudovej strany sa stretol s pomerne širokým ohlasom. Teror nebol namierený iba proti národnostiam, ale aj proti politickým protivníkom v maďarskom tábore. Rozšíril maďarizáciu ľudového školstva národností, aktivizoval činnosť maďarských spolkov, vydal zákon o pomaďarčovaní názvov obcí, sprísnil cenzúru tlače, obmedzil slobodu tlače. S rovnakou alebo aj väčšou brutalitou postupoval proti sociálnym a politickým hnutiam robotníctva a roľníctva. Asi 50 zavraždených, 114 zranených, vyše 300 žalárovaných robotníkov a roľníkov, to je len časť bilancie teroru posledných dvoch rokov Bánffyho vlády. Bánffymu sa nepodarilo urovnať vnútorné pomery v Uhorsku. Dňa 20. februára 1899 neslávne odstúpil.

Týmto článkom by som chcel poukázať na silné prejavy maďarizácie na iné národnosti žijúce na území Uhorska, práve na prelome storočí, konkrétne 19. a 20. storočia. I keď maďarizácia bola zjavná a silná, Slováci si i napriek tomu zachovali svoju česť, identitu, jazyk, kultúru počas tohto dlhého a ukrutného boja „za nezávislosť“, ktorý bol popretkávaný rôznymi prekážkami, vychádzajúcimi najmä zo snáh „maďarského Uhorska“.

POUŽITÁ LITERATÚRA
1. Cambel, S. a kol.: Dejiny Slovenska III.. Bratislava, SAV 1992, s. 668 – 669.
2. Čaplovič, D. a kol.: Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I.. Bratislava, Národné literárne centrum 1998, s. 372 – 379.
3. Kováč, D. a kol.: Kronika Slovenska 1. Bratislava, Fortuna Print 1988, s. 585, 587.
4. Bartl, J. a kol.: Lexikón slovenských dejín. Bratislava, SPN 1999, s. 122 – 123.
5. Komora, P.: Milénium 1896 a Slováci. In.: Literárny týždenník. roč. IX, 1996, č. 23 (30. 5. 1996), s. 11.
6. Hrušovský, F.: Slovenské dejiny. Turčiansky sv. Martin, Matica slovenská 1940, s. 330 – 333.
7. Marsina, R. – Čičaj, V. a kol.: Slovenské dejiny. Martin, Matica slovenská 1992, s. 184.
8. Tibenský, J. a kol.: Slovensko – dejiny. Bratislava, Obzor 1971, s. 564 –565.