Teodor Križka

Jedna ovca zo sta

Matke

Odviedla si ma - zo šesť vtedy mal som –
do lesa u nás vzadu za humnami.
Akoby som sa čelom zrazil s krásou,
navždy som zostal zadumaný.

Nestal sa zázrak, len ma strmou vlnou
zaliala zeleň. Hudba, sama prvá.
Z domov a humien sú len hŕby rumov,
z lesa len rúbanisko... Pieseň trvá.

V zarastených a zradných rumoch humien
dozrieva dávny nápev na rekviem.
Ale mne ako v boku koňa strmeň
zostala pieseň,
a ja žijem, žijem.



Zo Záhoria

Vlnovky borovíc, agátov, viatych pieskov
raz bežia do hlbín, raz postupujú nahor.
Škovránok nad poľom s tou bľabotavou detskou
riekankou v povetrí ustrnul, akoby sa nahol
cez modré zábradlie, zľaknuté prváča,
spadnuté písanky mu vietor rozvláča.

Šiel som tou krajinou, cestou som chvatne zbieral,
navliekal na tenké pavučinové nite
tie jeho klenuté koloratúry perál,
zeme sa dotýkal a smútkom kázal, spite.
Tíšil som osiky, čo vo vetre sa trasú,
a len sa opájal a rozhadzoval krásu.

Dych ovsa zavanul nehou mušelínových látok...
Keď sa mi za chrbtom zabuchla stará bránka,
v hrdle mi nezaznel škovránčí kolovrátok,
no srdce spievalo podobné na škovránka.
Hľadel som ponad plot na kríž... No okolo
nebolo úzkosti. Smútku tiež nebolo.


Samota

Páví pár sedí hore na orechu.
Vietor mu neprekáža. Ani to, že prší.
Polmesiac svieti na dvor pre potechu.
V takú noc duša sama lipne k duši.

Ale čo s dušou plnou snov a sváru?
Len čučí do okna a mlčí do tmy sveta.
Hneď by si sadla vedľa k tomu páru
na konár. Lenže smutná duša lieta?

Niet duše povedľa a hluché duše vtákov
nepočujú krik srdca, darmo plače,
spia pod oblohou ako hviezdy s vďakou,
že nie sú duše ľudí, ale vtáčie.

Obrazy, moje milé družky prosté,
zrkadlo, knihy, aspoň vy mi svieťte,
mámivé oká na tom pávom chvoste,
obchytané a staré, bezkrídlaté, sväté.


Nokturno

Stojí a ani nepohne sa z miesta,
studená ako pieskovec. No zvláštnou
vôňou ma vábi. Tak ma trestá.
Vyzlečiem sa a prikryjem ju plášťom.

Odmeranosťou ubíja ma, vraždí.
No oči za ňou nástojčivo musia...
Prečo však stojí nahá takto v daždi?
Chuderka, vlasy mokré má, i prsia.

Dážď šumí do slúch neodbytný chorál,
nevinný pre nás, hriešny pre panicov.
Prišiel a vzal aj slané vône mora
na sobáš môjho smútku s borovicou.



Prečo som smutný

Prečo som smutný práve dnes, keď v ráme
úsvitu za oknami kvitnú nebesá?
Za plotom chvie sa orgován a klame
sladkavou vôňou, šepká, smeje sa.

Do hrsti chichoce sa drozdia obloha,
nedeľný koník v diaľke nohou hrebie.
A božia Európa náhle bez Boha
klania sa teľaťu a sebe.

Páv v okne vrieska básne jarných stromov.
Nepochváli ho nikto, nik mu netlieska.
Len včela s peľom, keď sa vracia domov.
Iba na skrini v spálni svätá Terezka.



Veci

Píšťalka. Svietnik na stole.
Zápalky. Fajka. Kniha.
Iskrička spiaca v popole.
Plamienok sa z nej dvíha.

Vyschnutá ruža vo váze.
Lampa. Tá trochu bokom.
Na stene kríž a koláže.
Ikona nad oblokom.

V obloku les a čistina.
Ten výjav ako z mýtov,
Kristína moja, istí ma
v previsoch strmých citov.

Polnočná rieka... Uplynie,
piecka však hreje dodnes.
Ten ošiaľ vetra v komíne.
Dym. Kúdeľ. Šatka. Obväz.

Večité svetlo v izbičke.
Letné dni. Už sa krátia.
Ó, veci. Veci maličké.
Najmenší moji bratia.



Kompas

Ako to, že aj včela cíti med
aj ovad krv aj ovca sviežu pašu,
magnetka sever, struna, ako znieť
a štetec farbu, všetci vedno krásu?

Monarch vždy nájde na juhu ten strom,
kde prezimuje, hniezdo na jar bocian,
zvon zopakuje vždy ten istý tón...
Iba ja nepotrafím k očiam,

z ktorých som smädný sal a ktorými
opil mi dušu dobrotivý Pán Boh?
Keby tu boli, veru, pred nimi
aj na kolenách by som spieval. Na dvoch,

nie iba na jedinom ako občasný
návštevník chrámu... Milujem? Mám vieru?
No ustlal by som mäkko do básní
tej, ktorú ľúbim nadovšetko veru.


Lotor po pravici

Aj ja som vinný, že sa pole podobá
na zhorenisko plné skál a pýru.
Aj ja som vinný, že je chudoba.
O vodu prosím, úprimnú a číru,

o ten prúd krvi z požehnaných rán.
Kúpem si oči krištáľovočistou
studničnou nehou, celý dokorán.
Boha som zradil. Navždy som však Kristov

s vami, ó, zúfalci a neprajníci.
Z prameňa pijem v boku deravom.
Na dreve visím Bohu po pravici,
ja právom, on však neprávom.

Aj ja som vinný... Rúhal som sa v chráme,
s neviestkami som smilnil, nepodal
núdznemu ruku... Unúvam ťa, Pane,
spomeň si na mňa... Visím opodiaľ

na kríži z tvojho slovenského stromu.
Plný je jaziev, zlomov, zárezov.
Až budeš v nebi, pozdvihni ma k tomu,
kto dáva medziam voňať nevädzou.

Polož ma ako rohož Bohu k nohám,
alebo ako kruhy na vodu.
A dovoľ, dovoľ, aby prvý pohan
stratenú milosť vrátil národu.


Vianočná samota

Keď som sám, ešte ktosi
bdie so mnou, so mnou bedlí
do rána, nahý, bosý,
na vyrúbanej jedli.

Aj ja som taká jedľa.
Také sú moje rýmy.
Hoci vraj ťali vedľa,
korene podťali mi.

Tma dusivá a klamná
desivo padá na mňa,
až oči v hĺbke bolia.

Vidím len temné polia.
No k jedli prosím, chráň ma,
anjelik zo šúpolia.



Klavír

Vraj anjeli, čo na nebesiach sídlia
a sladký nektár pijú z modrej misy,
zľutovali sa, múdro vraveli si:
Darujme ľuďom svoje snežné krídla,
nech vedia, ako okabátiť telo.
Ach, áno, klavír musí byť ich dielo.
Daromne nosíš cez očnice pásku,
keď krídlo znie, si zaraz mimo seba.
Akoby ťa vzal anjel na retiazku
a vyniesol priam do kuchyne neba.

Nosil som telo ako väzeň guľu,
duša ma omínala v tesnej koži,
sníval som, raz ju nájdem čulú
a slobodnú niesť čistý závoj Boží.
Vtom oslovili ma a navštívili
dve vedmy, a tiež riekli o klavíri,
že je to krídlo anjela... Vraj spadol
z oblohy k ľuďom, od bolesti zavyl
a pri tom prudkom, strmom páde nadol
zlomil si krídlo. Našli po ňom klavír...

Tak a či onak, oba varianty v zhode
(nepravdepodobne síce, ale predsa)
hovoria, ako náhle v ľudskom rode
svitol čas prerásť ponad vlastné plecia...
Citlivým ľuďom hudba náhle vrastá
do lopatiek a cítia, že je láska,
vysoko vznášajú sa, vyskakujú z kože.
Nás dvoch tiež takto náhle zdvihlo
čudesné puto hudby. Vďaka, Bože.
Čo na tom, že máme len jedno krídlo.


Krása

Koľkokrát som ťa prosil: Príď a zostaň u mňa,
pod hlavu položím ti srdce, hoci chorľavie.
Príď aspoň na čaj, hoci poza humná,
na pohár vína vypitého ľuďom na zdravie.

Kľačal som pred oknom a nemohúcne dlane
vystieral do rámu, či nezasvietiš v ňom.
A ty si zavše prišla - na to unúvanie,
ba niekedy aj z vlastnej vôle. Nadránom.

Unavený, sám sebe protivný a smiešny
mával som pre teba len to, čo sklamaní
čakaním mávajú pre svoje chladné slečny:
len odmietnutie v očiach, v ústach pohanu.

Dnes chodíš popoludní, zostávaš aj na noc,
stále si krásna rovnako a zjavne vášnivá.
Iba ja nemám síl na túto starú známosť,
na tieto pozdné marivá.



Protivy

Ani už neviem, že si bola. Niekedy.
Vymazala si dotyk z mojich prstov.
Ako dážď. Umyl šero z rezedy
a pokryl listy jasom. Hrubou vrstvou.

Ako šíp. Tiež tak vyletí.
Aj keď len škrabne v tvári našu bledú
maškaru šťastia dúhou perleti,
tvár náhle zmodrie od kvapôčky jedu.

Svetlo a smrť. Dve sestry protivy.
Čierna a biela rieka v jednom ústí.
Aspoň tá moje srdce navštívi,
keď si ťa nesmú zapamätať prsty.



Bílkove Humence
Za Alošom Stankovským

Pred kostolík ho vyložili v truhle.
Mráz položil mu do náručia kvety,
veď srdce veľké mal a hrialo ako uhlie
v kachľovej peci básne slepé deti.

Nevidel som ho predtým ani potom,
len som ho počul z veršov ako z pokút
za vernosť kráse nahlas spievať o tom.
Dodnes ho vedľa v tamtom poli počuť.

V poli a v lese, v riečke konča lesa,
v koreni stromu, ktorý v slnku horí,
keď jeho kosti nesie na nebesia,
vysoko hore, medzi spevné tvory.

Za hlavou mu dnes vahadlová studňa
z piesočnej hĺbky čerpá ako z básne
vodu, čo nikdy nepotečie brudná
do dlaní smädných. Ale komu vlastne?

16. 12. 2003



Keď tade kráča 734

Nepekné dievča s jazvou na čele
aktovku vlečie, skôr ju ťahá.
Do tváre sčesali jej kadere,
nepôjde predsa z domu nahá.

Len hlavu skláňa, celá spustená
nesie svoj strach a úzkosť, či je
láska aj pre mrzkých. A zastená,
dopredu znalá ľudskej tragédie.

Psy na ňu vrčia, zvlčilou
rečou sa bráni, dolu cestou krivká.
Nevidí, ako vzdychne podchvíľou
a plače za ňou nalomená slivka.

Krajšie je ráno, dvor i dedina,
okno, čo v slnku červenie sa, pýri.
Odvráti sa, nič z toho nevníma,
keď tadiaľ kráča sedem tridsaťštyri.

Hodiny, božie mlyny, vtedy nemelú.
Tichom však vlastne spravia viacej kriku.
A všedné dni sa menia v nedeľu
na žltej snímke v starom mesačníku.



Nad Veľkým sokolom


Ešte je skala,
ešte je
na skale vystavaný dom

a v dome chlieb,
chlieb nádeje,

Boh prevtelený v ňom.

Kľačím tam zavše zvečera
a zavše zrána tiež.
Aj teraz do mňa načiera
nie iba hlas,
no – spiež.

Zo srdca ako z veže
sype sa jarný zvon.
Aj ty si z toľkej spieže
opitá napokon.

Krajina podopretá
len sama sebou
z okraja
strže sa javí svätá

a aj my obaja
sa ako svätí z ikon
dívame do seba.

Veru, takáto ešte v nikom
nebola veleba.



Dedovizeň

Čože môže, čože môže tu byť krajšie,
ako vložiť ruku do hniezda,
ako držať v dlani živé vtáčie vajce.
Láska, Bože, to je tvoja odedza.

Láska, to sú šaty, čo nás najviac chránia,
v nich sa môže vstúpiť do zimy.
Čo je krajšie, ako keď sa človek klania
krásnym veciam medzi peknými.

Chodím svetom ako chrobák v tráve,
guľku trusu valím životom,
kôpku veršov, taký vrieskam: Ammmmmmmve...
Nenechám nič len tak, napotom.

Bľačím krásu, dôverčivá ovca,
erdžím hrb, váš i ten väčší, svoj,
fŕkam ako koník nad otiepkou ovsa.
Po Bohu mi vonia lúka, maštaľ, hnoj.


Amigo

Keď koňovi sa podlamujú nohy
a klesá k zemi, rúcajú sa v duši
chrámové stĺpy, stĺpy spod oblohy
a hoci svieti slnko, prší, prší, prší.

Voňavo bolo. Mrazivo, no krásne.
Útulne, rušno ako večer v herni.
Biely kôň klesol bielou hruďou na sneh.
A stal sa zázrak, sneh bol náhle čierny.

Temný bol kraj i v kraji všetky strechy,
stromy i vtáky, myšlienky i slová.
Len stuha krvi, čo sa bez útechy
valila snehom, bola purpurová.

Iba tá mašľa zo stíšených vášní,
ten kardinálsky purpur vôkol pása
v tom kraji, čo bol predtým taký krásny,
do snehu písal teplé verše, zdá sa.

Pán Boh v nich čítal, pil ich číru nehu.
Perami, čo sa k zemi priklonili,
zdvihol ten biely oblak z černe snehu,
nechal tam iba veniec pivónií.

Obláčik biely, dodnes sa mi tají
dych, keď sa vo sne dotknem tvojej hrivy.
Spomeň si na nás v svojom konskom raji,
pros Boha za mňa, že som stále živý.


Jedna ovca zo sta

1
Milovať a chváliť Boha – tak nám kázal
žalmista, a tak aj duša káže.
Slobodne a hrdo, a nie ako vazal,
prekonávať piesňou balvan zemskej tiaže.

Ach, tiaž. Od narodenia nám čosi visí
na nohách, i v našom chorom srdci.
Tá otázka, Pane, či si, kde si, kto si
a akže si, Otče, či si milujúci.

Milióny denne otravujú ťa: Bože, povedz,
ak dobrotivý si, kedy príde koniec
mučivým dňom, keď vždy rovnako sa pýta

maliar a básnik s ním ako staroveký lovec:
Ak je duša tvoja, Bože, sama nájde si ťa,
prečo si nám teda nedal srdcia oviec?

2
Ovečka nájde pašu, nezatúla sa,
bača ju pasie, tvár má vľúdnu, usmiatu.
Teliatko chytí pastier do lasa.
Ty si nás lovíš sieťou závratu.

Ty si nás lovíš na očarenie.
Vzbudíš v nás modlitbu, a tak sa ti to páči,
že spievajúca duša zrazu onemie.
Pstruh svižký je, a predsa zhltne háčik.

Občas sa vlasec predsa pretrhne,
básnik osamelý je, smutný úplne
a ponad vlastnú úzkosť robí premet.

Túla sa poľom, pije z kaluží a žuje šťaveľ.
Neopúšťaj ho, Pane, veď si vravel,
že pre stratenú ovcu zo sta necháš deväťdesiatdeväť.



Jasličky
„Plače, lebo je rozhýčkaný“
(Poznámka z davu)

Sú mnohé veci, úchvatné a krásne,
čo majú zmysel, Pane, a z ich zmyslu
smú ako zo studne piť básne.
Rozčer ma ako vietor rieku Vislu,

okruhliak do mňa hoď a ako chlapča
poteš sa kruhom na hladine vo mne.
Premeň ma hoci na vlka či na psa,
aj život ryby prijmem pokorne a skromne,

len mi daj nežiť večne iba popri,
povedľa dejov hlivieť rozhýčkaný...
A ešte niečo, Pane. Neodopri
želaniu môjmu byť ti jasličkami.

Jaskynka som len, maštaľ, kde to fúka
a páchne kravičkou, čo prežúva len slamu.
Králi však vošli do maštaľky dnuka,
akoby vošli do božieho chrámu.

Každý môj trám, aj ten, čo hnije zvyšný,
chváliť ťa bude naveky deň po dni,
plesajúci a ako oslík pyšný,
že prichýlil ťa a bol toho hodný.
m

Stromoradím

Obloha nie je krídlo havrana,
obloha je len krídlom zastretá.
Ten zobák, čo sa cez ňu vykláňa,
je mesiac vyklonený do sveta.

Ráno sa znova nehou operí,
ráno nás opäť bielo popráši
nádhernou bielou nehou dôvery,
zapáli nový olej v lampáši.

A bude ešte mnoho oleja,
nebudeme naň žiadni lakomci.
Ak niečím končí táto aleja,
tak ďalšou alejou
tam, na konci.