Karol Petrovský

Bohatier ducha

S menom Jozefa Škultétyho (29. 11. 1853 – 19. 1. 1948), literárneho historika a kritika, historika, jazykovedca, prozaika, publicistu, redaktora a matičiara, sú úzko späté osudy slovenskej národnej kultúry 19. a 20. storočia. Vďaka svojmu požehnane dlhému životu a bohatej tvorbe sa stal stelesnením temer 70 rokov dlhej epochy slovenského života, naplnenej pohnutými udalosťami a dejinnými zvratmi. Bol živým spojivom štúrovského pokolenia z polovice 19. storočia s generáciou našej inteligencie 40. rokov 20. storočia.
Jozef Škultéty bol človekom vzácnych povahových čŕt a čistého charakteru. Tak to vníma aj Michal Kocák v dokumentárno-biografickej publikácii Jozef Škultéty – Pri prameni pravdy, keď tohto veľkého Slováka i Slovana, zápalistého organizátora nášho kultúrneho diania, zosobnovateľa ušľachtilých matičných tradícií a schopného učenca charakterizuje slovami: “Pracoval neohrozene za slovenskú budúcnosť, lebo sloboda národa, rozvoj jazyka, literatúry a kultúry boli preňho ideály, za ktoré hodno znášať väzenie i strádanie.”
Rodák z Potoka v Gemeri bol odchovancom slovenského gymnázia v Revúcej. Už tam sa v ňom zapálila iskra povedomia, ktorá sa napokon mocne rozhorela čistým, ušľachtilým prameňom rodolásky k svojeti. Po skončení učiteľského ústavu v Pešti, z ktorého si odniesol solídne znalosti z histórie, jazykovedy a pedagogiky, sa stal aktuárom školského inšpektorátu v Rimavskej Sobote. V r. 1879 natrvalo zakotvil v Turčianskom Svätom Martine, mestečku, ktoré sa hlavne vďaka memorandovému zhromaždeniu a založeniu Matice slovenskej dostalo do čela verejného života Slovákov a stalo sa centrom politických a kultúrnych snáh nášho národného diania. Do srdca Turca prišiel rok po Svetozárovi Hurbanovi Vajanskom, aby o niečo neskôr podnikli dlhotrvajúcu národnoobrannú a kulúrno-výchovnú misiu a tým vzali na seba úlohu slovenský život kriesiť, dvíhať ho i zveľaďovať a brániť proti nepriateľom.

Dar neúnavnej usilovnosti
Do verejného života vstupoval v ťažkej dobe pre náš národ, keď po chvíľkovom vyjasnení v časoch Memoranda a zakladaní Matice slovenskej sa obzory Slovenska opäť zahalili zlovestnými mračnami a život Slovákov stíhala pohroma za pohromou. Jeho tvorivá činnosť mohla plynúť oveľa jednoduchšie a pokojnejšie, keby sa mohol ihneď oprieť o vedecké, kultúrno-spoločenské a ďalšie inštitúcie. Ak berieme do úvahy mnohorozmernú činnosť, ktorú vyvíjal v čase zatvorenia Matice slovenskej až do jej oživenia v r. 1919, neraz stál sám v predpolí situácií, keď bolo nutné od základu plniť úlohy za viacerých pracovníkov. Aj za organizácie, ktoré vtedy Slováci jednoducho nemali a ani mať nesmeli. Je príznačné, že ho neraz neúprosná doba prinútila ponoriť sa do oblastí, ktoré by vo svojom živote pre nával práce v iných disciplínach aj obišiel. Ako sa sám vyslovil: “V redakcii písať, v tlačiarni korigovať, pri rozličných voľbách chodiť po dedinách, biť sa, duelovať s politickými protivníkmi, dnes ísť pred súd, zajtra do väzenia – život je to v službe ideí pekný, ale pre odbornú prácu neprimeraný.”
Ťažiskom predvojnovej aktivity Jozefa Škultétyho bolo redigovanie Národných novín a Slovenských pohľadov. Hoci bol v Národných novinách najvytrvalejším redaktorom (pracoval v nich od mája 1881 do júla 1919) jeho meno užšie spájame so Slovenskými pohľadmi, s časopisom, kde skoncentroval veľkú časť celoživotného diela. Pri redigovaní Slovenských pohľadov (1881, 1890–1916) sa vypracoval na veľkého znalca národnej kultúry i jej minulosti a na rozhľadeného slavistu. Získal si značné zásluhy v oblasti slovenskej literatúry. Nie však ako prozaik a prekladateľ, ale ako redaktor, znalec, kritik, obdivovateľ a nadovšetko podporovateľ slovenského slova. To vyplývalo z jeho presvedčenia, že: “čo dokáže sa v literatúre, to nevezme nám nikto a to nás raz pozdvihne... Národ, ktorý má literatúru, nezanikne. Takému bude pomáhať celý vzdelaný svet.”
V Škultétyho rukách sa Slovenské pohľady stali vrcholným orgánom slovenskej vedy, vhodným spojivom s vyspelými slovanskými kultúrami a najmä tribúnou, kde debutovali a umelecky dozrievali významní predstavitelia nášho realizmu. V liste Františkovi Richardovi Osvaldovi napísal, že sa ich snaží redigovať tak, “aby celý náš národ mohol ich považovať za svoje.” K časopisu, ako zrkadlu duchovného života celého národa, sa mu podarilo pritiahnuť najlepších slovenských spisovateľov, literárnych teoretikov a odborníkov z rôznych vedných odborov. Umne vyhľadával talenty, získaval ich pre spoluprácu s ním redigovanými periodikami a usmerňoval ich rast. Burcoval nádejných literátov: “Tvorte, umelci slovenskí? vynášajte na svetlo krásy svojho kraja, originálne typy a ducha svojho národa... Ak v dielach opravdu umeleckých zvečníte svoj národ, nechže sa potom medzičasne stane čokoľvek, prídu ľudia za vašimi tvorbami a s nimi vyhrabú, vynesú na svetlo celý národ slovenský.”

Starostlivosť o jazyk
Hlavnými oblasťami účinkovania Jozefa Škultétyho boli: literatúra, dejiny a jazyk – slovenčina. Nimi naozaj verne slúžil svojmu národu, národným ideám a vstupoval do neľahkých bojov a polemík. Dobre vystrojený znalosťami z teórie i dejín jazyka, ako autor, redaktor a korektor väčšiny textov tlačených v Martine, v praxi naplno uplatňoval požiadavky čistoty a správnosti materinskej reči. Vo svojej novinárskej a redaktorskej praxi radil, poúčal, upravoval a očisťoval slovenčinu od nežiadúcich cudzích vplyvov. Žiadal písať tak, “aby celý spôsob nášho vyjadrovania bol národný, slovenský.” Škultétyho dôraz na jazykovú správnosť sa v Slovenských pohľadoch zračí počas celej doby, keď ich redigoval. V oblasti kultúry jazyka možno funkciu časopisu v značnej miere pokladať za normotvornú. K tomu prispievali SP jazykovou kvalitou príspevkov i odbornými jazykovednými článkami, ktoré prinášali v rubrike Slovenský jazyk.
Sám sa obšírne venoval dejinám jazyka a porovnávacej jazykovede. Ako jeden z tvorcov a udržiavateľov martinského úzu ho vnášal do literárnej reči. Z tohto úzu mnoho prešlo do neskorších gramatických príručiek i do pravopisných pravidiel. “Škultétyho jazykovedné dielo smerovalo najmä k posilneniu idey autochtónnosti a čistoty slovenčiny a vedno s prácami Samuela Czambela má veľký význam pre ustaľovanie normy a kodifikáciu spisovnej slovenčiny na konci 19. a v prvých desaťročiach 20. storočia” (Ján Kačala).
Okrem redigovania novín a časopisov sa podieľal na mnohých spoločenských a kultúrnych aktivitách v Martine. Koncom 80. rokov 19. storočia vyvrcholilo úsilie o Národný dom. Ako jeden z iniciátorov tejto akcie prešiel po slovenských stoliciach aby zbieral peniaze a členské účastiny. Začiatkom 90. rokov zakladali Muzeálnu slovenskú spoločnosť, pri ktorej zrode i činnosti v ďalších desaťročiach sa znova stretávame s ním. Kníhtlačiarsky účastinársky spolok a Kníhkupecko-nakladateľský spolok boli takisto úzko späté s týmto univerzálnym typom vedeckého a kultúrneho dejateľa, ktorý svojím zameraním, postojom a vplyvom usmerňoval ich koncepčné otázky a vývoj.
Na čele Matice slovenskej
Celé medzivojnové obdobie je vyplnené Škultétyho intenzívnou činnosťou vo vedúcej matičnej funkcii, pri vykonávaní ktorej mu na tajomníckych postoch výdatne pomáhali také individuality ako Štefan Krčméry (do r. 1933) a Jozef Cíger Hronský (do začiatku 40. rokov, keď Škultéty vo vysokom veku odišiel do ústrania). Súčasne s povinnosťami reprezentačnými a organizačnými svoje matičné (a na FFUK začas aj pedagogické) účinkovanie využil taktiež na prehlbovanie a dotváranie bádateľského programu v odboroch, ktoré rozvíjal už v predchádzajúcom období, teda hlavne vo všeobecnej a literárnej historiografii. Ako správca sa značne zaslúžil o to, že sa Matica slovenská (MS) organizačne dobudovala a stala sa skutočne celonárodnou inštitúciou. S rozvojom činnosti vedeckých odborov dokázala veľmi dobre organizovať kultúrne, umelecké i literárne dianie a vydavateľskú činnosť. MS najmä v 30. rokoch znamenala veľa pre Slovensko a Slovákov, veď bola prakticky akadémiou vied s vlastnou členskou základňou, s miestnymi matičnými odbormi, s vydavateľstvom a s tlačiarňou.
Za Škultétyho účinkovania našla v Matici miesto tiež snaha o udržanie a čistotu slovenčiny a jej ochrana pred cudzími vplyvmi. MS bola po desaťročia jeho pôsobenia baštou ochrany slovenčiny. V medzivojnovom období útoky proti nášmu materinskému jazyku bohužiaľ narastali. Dokonca sa našli Slováci, ktorí sa usilovali dokazovať, že slovenčina nie je spisovnou rečou národa, ale len nárečím. Nezabudnuteľné zostane stanovisko tohto človeka, čo vlastne vyniesol našu materčinu z 19. storočia až na prah jej súčasnosti, v zápase o Pravidlá slovenského pravopisu (PSP) proti návrhom Václava Vážneho, presadzujúceho zbližovanie slovenčiny s češtinou. Keďže dobre poznal kontinuitu slovenského národného života a jeho histórie, osud nášho jazyka mu nebol ľahostajný. Prvým PSP vyčítal, že umelo odstupujú od toho, čo je v spisovnej reči stredoslovenské a úzom ustálené.
Škultétymu išlo predovšetkým o zásadné jazykovedné stanovisko, o zachovanie systému a štruktúry slovenčiny. Bol presvedčený o tom, že ak by sme svoju reč nepestovali, “veď by ona zakrnela a nás pre takú ľahostajnosť a či nerozhľadenosť odsúdilo by nielen naše potomstvo, ale i široké Slovanstvo.” Ako prijala verejnosť na Slovensku PSP dokazuje známy 12. máj 1932, keď na martinskom valnom zhromaždení MS povedomá slovenská inteligencia predložila návrh, žiadajúci revíziu PSP a ich urýchlené druhé vydanie. Táto udalosť rozhodla o smerovaní Matice i o ceste vývinu nášho jazyka, čo malo pre vývoj Slovenska ďalekosiahly význam. Správnosť Škultétyho lingvistických náhľadov na slovenčinu potvrdil ďalší vývoj. Rezolútnosťou pri obhajobe samobytnosti nášho národa a jeho spisovnej reči si získal popularitu u inteligencie a aj u najširších ľudových vrstiev.

Symbol slovenskosti
Osobnosť Jozefa Škultétyho možno považovať za vzácny prototyp kuzmányovsko-moysesovského matičného ekumenizmu. V tomto zmysle sa o ňom, ako o svojom veľkom učiteľovi a o učiteľovi slovenských pokolení, vyslovil Jozef Cíger Hronský: “Škultéty bol evanjelik, ale nebolo jediného slovenského katolíckeho prejavu, pri ktorom nebol by si zastal, a nebolo vysokého cirkevného hodnostára ani novokňaza, ktorý by nebol hovoril o ňom iba s rešpektom. Keďže sám rešpektoval každý jav, ktorý patril národu, a nehľadel, na akej pôde sa jav rodil.”
Jozef Škultéty bol vyslovene tvorivý typ. Mal vysoké nároky na seba a aj na tých, ktorých do literatúry uvádzal. Viaceré štúdie a knižné práce, čo vytvoril, boli vyvolané dobou a reagovali na iné diela, či príspevky, napadajúce Slovákov, ich dejiny, jazyk a kultúru. Celou tvorbou sledoval jediný cieľ: získavať pre národné veci a obraňovať ich. Súhrnný pohľad na literárny vývin na Slovensku podal v Dejinách slovenskej literatúry, napísaných pre maďarských čitateľov (1911, v slovenčine 1968). V syntetickej práci Stodvadsaťpäť rokov zo slovenského života (1920) priblížil naše dejiny od začiatku národného obrodenia po prvú svetovú vojnu, polemizujúc s Hodžovou koncepciou jednotného čs. národa. Kniha Nehaňte ľud môj! (1928) vyjadruje azda najpodstatnejšiu rovinu autorovho uvažovania a viery v Slovákov. Pod názvom O Slovákoch mu vyšiel r. 1928 výber z literárnohistorických prác. V spomínaných, ako aj v ďalších dielach “s veľkou láskou osvetľoval fakty a línie slovenského národa tak verne a vytrvalo, že pomáhal nielen vytvoriť líniu, ale sa sám stal líniou slovenského života, ktorá je živá a trvá” (Jozef Markuš).
Matica slovenská vydala v desaťročí 1982–92 dva zväzky Listov Jozefa Škultétyho a sedem zväzkov Diela J. Škultétyho (ktoré obsahujú prozaické práce, literárnu históriu a kritiku, historické štúdie a jazykovedné práce). V r. 1998 vyšiel vo Vydavateľstve MS výber z publicistiky Za slovenský život a aj titul Slovanská vzájomnosť v publicistike J. Škultétyho. Pútavý, syntetizujúci životopis Jozef Škultéty – svedok čias minulých (2003), ktorého autorom je Tomáš Winkler, nás utvrdzuje v presvedčení, že životné dielo monografovaného svojim rozsahom a hĺbkou presahuje každého, s kým by sme tohto výnimočného muža z jeho súčasníkov mohli porovnať. Možno aj preto sa nedávne 150. výročie narodenia tohto majstra ducha malo stať podnetom k dôstojným oslavám, veď ide tiež o výročie slovenskej vedy, ktorej základy kládol aj on.
Osobnosť a dielo spolutvorcu slovenskej národnej ideológie v martinskom centre nesporne formoval čas, v ktorom žil. A aký to bol čas?! Takmer celé jedno storočie. No on vždy zostával pevný a veril, že príde doba, keď Slováci budú tvorcami svojho osudu.
“Jozef Škultéty bol nielen strážcom ohňa, plápolajúceho v rodnom kozube, nielen dozorcom pri výmene stráží a zárukou organického rozvíjania tradície, tajomného prúdu mŕtvych a živých slovenských pokolení v čase, ale aj predbojovníkom budúcnosti,” napísal Jozef Kútnik Šmálov r. 1948 v časopise Verbum a dodal: “Akoby sa v ňom bolo zhromaždilo, čo sa doteraz vzácneho nazbieralo v obrobenej prsti našej duchovnosti, pod lúčmi našej národnej vzdelanosti.” Tento Škultétyho vklad zapísaný do pamäti slovenského národa je zaiste i cenným žriedlom a odkazom pre budúce generácie.

Literatúra: Jozef Škultéty (1853 – 1948). Zborník. Martin: Matica slovenská 1970? Eliáš, M.: Nerozborný val. In: Historický zborník, 8. Martin: Matica slovenská 1998, s. 193 – 196.