Roman Hofbauer

Stratili sa peniaze

Stratili sa peniaze. Prirodzene nie všade a nie na celom svete. Stratili sa v našej ” krajine” po voľbách na jeseň roku 1998 . Dovtedy sme boli Slovenskou republikou a peniaze boli. Po zmanipulovaných voľbách 1998 a 2002 Slovensko sa premenilo na krajinu a peniaze zmizli. Zrazu niet peňazí na byty, diaľnice, na subvencovanie poľnohospodárstva v parametroch štátov EÚ, niet peňazí na vodovody, kanalizácie, čistiarne odpadových vôd, na ochranu pred povodňami, ani na likvidáciu škôd po povodniach, na opravy škôl, ciest, kultúrnych a historických pamiatok, na financovanie školstva, zdravotníctva a kultúry v parametroch 21. storočia a nie storočia devätnásteho. Z dôchodcov sa stali bedári, z bedárov bezdomovci. Po nástupe k moci Dzurindu, Mikloša i Schmögnerovej peniaze na Slovensku sa zázračne stratili, roztopili sa a odtiekli či sa vyparili.
Ozaj, skutočne sa stratili a pokiaľ sa tak stalo, tak kam?
Zákon zachovania hmoty a energie však platí všeobecne a vzťahuje sa aj na peniaze, či je pri moci Šavel, alebo Pavel. Ak peniaze sa kdesi vyparia, inde nevyhnutne musia skondenzovať. V tom im nijako neprekážajú ani hranice štátov či kontinentov. Ak do voľajakých vreciek peniaze majú prúdiť, z veľkého množstva iných vreciek sa nevyhnutne musia strácať: fenomén pohybu peňazí má totiž parametre prírodných zákonov.
Aby sa peniaze dostali do takéhoto cieleného a smerovo účelovo orientovaného pohybu, treba vyvolať stav, ktorý ani príroda, ani spoločnosť nepovažujú za stav stabilný: stav podtlaku a vákua. Vákuum má totiž tendenciu zapĺňania sa, takže paradoxne vákuum je východiskom pre iniciovanie pohybu. Vákuum vo finančnej sfére vyvoláva pohyb komodity, ktorou disponuje, a tými sú peniaze. Umelo spôsobený nedostatok peňazí je najjednoduchším a najúčinnejším prostriedkom na vyvolanie presunu peňazí. Obvykle presunu veľkého množstva malých obnosov od početnej množiny osôb k veľmi malej množine obrovských obnosov nepočetnej skupiny, či skupinky osôb. Pretože peniaze sa ani nestrácajú, ani sa nerodia, ale sa preskupujú.
Po takomto preskupení do malého množstva obrovských obnosov však peniaze získavajú nový parameter svojich schopností, parameter pažravosti, sebamnoženia a sebaoplodňovania, akýsi finančný hermafroditizmus. V takomto štádiu peniaze už strácajú parameter hodnotového média, ktoré má schopnosť roztáčať výrobu, produkciu, poľnohospodárstvo, zvyšovať životnú úroveň občanov a všeobecný blahobyt. Peniaze sa naopak stávajú požieračom hodnôt, živia sa sebou a svojím okolím, celkom ako zhubný nádor, množia sa geometrickým radom, samooplodňovaním ako peniaze fiktívne, úžernícke, peniaze nevytvorené produkciou hmotných statkov a teda ani nekryté hmotnými produktmi, ale peniaze bobtnajúce finančnými špekuláciami, puchnúce burzovými transakciami, umelými krízami a konjunktúrami, bankovníckou úžerou, vnucovaním nepotrebných pôžičiek za nesplatných podmienok, finančnými diktátmi a menovými machináciami. Tu už peniaze a ich vlastníci majú mocenský a veľmocenský parameter. A pokiaľ spoločenstvo či štáty takémuto procesu moci peňazí vzdorujú, ako súčasť moci peňazí nastupuje letecké bombardovanie, armádne intervencie, zvrhávanie nežiadúcich vlád a inštalovanie vlád bábkových, hlavne poslušných, buď ohňom a mečom, alebo volebnými machináciami ako na Slovensku, až kým sa štáty nepremenia iba na krajiny a ľudia zamestnaní sa nestanú slobodnými nezamestnanými, bezdomovcami, kontajnerákmi, somrákmi, kým hodnoty ich bývalého štátu nepohltia chápadlá zahraničných i domácich chobotníc.
Superveľmoc nestrácala čas okľukami a financovala svoje záujmy prostredníctvcom svojej organizácie pôsobiacej na Slovensku a napojenej priamo na Kongres.
Realizačný scenár obratu Slovenska voľbami 1998 aj jeho pokračovanie v roku 2002 za stavu zabezpečenosti potrebných finančných zdrojov už vypracovávali a zabezpečovali profesionálni odborníci na podobné udalosti. Obrat Slovenska roku 1998 navyše niesol znaky kamufláže slobodnej a dobrovoľnej voľby občanov.
Ďalší vývoj už netreba modelovať, stačí monitorovať náš vývoj, ktorý je už jednoduchý a pre dosadených víťazov aj bezproblémový. Pretože právo, zákony a aj ústava platia iba pre podrobených, pre víťazov platí výlučne právo víťazstva. V prípade potreby sa zmenia ľubovoľné zákony ľubovoľným spôsobom, rovnako aj ústava v štáte, ktorý sa stal už iba krajinou. Prísne zahraničie, ktoré neľútostne kritizovalo a odmietalo všetky predchádzajúce kroky štátu, zázračne sa zmenilo na láskavých podporovateľov úplne akýchkoľvek beťárstiev dosadených správcov krajiny, ktorí z vďačnosti za získanie moci okamžite spúšťajú mechanizmus odstredivky peňazí zo Slovenska: však aj im sa ujde aspoň vylízanie mastného hrnca. Parlament i vláda sa stali personálnou fraškou panoptika podenkových osôbok, pretože skutočné vedenie krajiny uskutočňuje podľa zahraničných inštrukcií politbyro ”koaličnej rady”, ktorú nie je možné ani brať na zodpovednosť, ani odvolať, pretože nikdy nikým nebola zvolená, celkom podľa vzoru komunistického politbyra, alebo KC VPN. Odpor jednotlivcov i skupín spoločnosti proti devastačnej diktatúre sa likviduje zhodnými metódami, aké uplatňovala uhorská vláda Kolomana Tizsu voči Slovákom: súdnymi procesmi s dôsledkami väzenia a finančných postihov, kriminalizovaním a osočovaním zo zločineckých činov a konečne hospodárskym, mediálnym a spoločenským útlakom a terorom.
Je naprosto príznačné, že úplne prvým zákonom po voľbách roku 1998 na Slovensku bol zákon zrušujúci predchádzajúci zákon o revitalizácii hospodárskych podnikov. Prostredníctvom rušeného zákona slovenská vláda cielene podnecovala rozvoj vybraných kľúčových priemyselných podnikov, minimálne po jednom v každom zo 79 okresov, na ktoré prirodzenými hospodárskymi vzťahmi boli naviazané malé a stredné podniky v okresoch. Zrušením revitalizačného zákona prišlo ku zrúteniu tejto koncepcie hospodárskej štruktúry a k reťazovému úpadku podnikov. Súbežným krokom tandemu Mikloš-Schmögnerová bolo zastavenie prevádzkových úverov bánk podnikom a organizáciám s dôsledkom ich hospodárskeho kolapsu, bankrotu a likvidácie, alebo vynútenou zmenou vlastníka za príslušníka vládnej koalície, prirodzene doslova za babku.
Okamžité zastavenie výstavby diaľničnej siete po voľbách, zastavenie predinvestičnej prípravy jej nových súborov stavieb a zrušenie predchádzajúcou vládou schválenej koncepcie výstavby diaľnic malo za následok skolabovanie podnikov spojených s touto činnosťou a zabezpečilo zakonzervovanie územia Slovenska na dopravný skanzen, s odsúdením rozľahlých oblastí na hospodársky a sociálny úpadok. Nezamestnanosť na Slovensku následne prekročila 20 %, čím bol dosiahnutý neslávny európsky rekord.
Najdôležitejším hospodárskym rezortom je nesporne rezort dopravy, pôšt a telekomunikácií. Ním pretekajú najväčšie objemy finančných tokov štátu, a preto jeho riadenie bolo zverené osobe najbližšej premiérovi a vedeniu vládnej koalície. Jeho údery boli rýchle a presne cielené: Okamžité odobratie dopravnej licencie leteckej spoločnosti, zapečatenie lietadiel získaných zdarma z deblokácií zahraničných dlhov, čím vzniká polmiliardová strata z príjmov domácemu prepravcovi a súčasne otvorenie slovenského vzdušného priestoru pre konkurenciu zahraničných spoločností. Zastavenie zákonom stanovených platieb zo strany štátu železniciam za výkony vo verejnom záujme spôsobilo zastavenie zákonných platieb zo strany železníc voči zdravotnej a sociálnej poisťovni a následne poisťovne opäť v rozpore so zákonom zastavili platby voči nemocniciam, lekárňam a sociálnym ustanovizniam. Vláda štátu, v ktorom prevzala správu jeho riadenia, vedome a zámerne zabezpečila likvidáciu jeho príjmov do štátneho rozpočtu a zabezpečila aj kolabovanie zdravotnej a sociálnej poisťovne. Tým sa cielene vytvorilo východisko pre tvrdenia o potrebe ”ozdravenie bánk” a o privatizácii bánk a hospodárskych strategických podnikov štátu vstupom ”strategických” investorov, ktorí údajne zabezpečia prítok financií do bánk a investovanie do sprivatizovaných podnikov s následným rastom výroby, zamestnanosti a prosperity štátu. Tí, ktorí tieto bludné hypotézy hlásali, sami vopred vedeli, že luhajú a že konajú v súlade s cudzími inštrukciami v prospech cudzích záujmov. Motivovala ich k tomu vidina provízií za takúto devastáciu štátu a jeho výpredaj do zahraničných rúk, keď ”strategickými” investormi, čiže kupcami boli výhradne zahraničné subjekty, vybrané a odporúčané opäť výlučne zahraničnými ”poradcami”.
Na Slovensku sa konečne vytvorilo zahraničím tak vytúžené peňažné vákuum, ktoré sa stalo zdôvodnením na pohyb slovenských peňazí v ich zhmotnenej forme. Prirodzene jednosmerným koridorom výlučne preč zo Slovenska a na pohľad paradoxným, no úplne logickým priebehom: čím viac sa ”strategickým” investorom odpredá, tým je na Slovensku menej peňazí, tým väčšia je chudoba jeho obyvateľov, no tým je na slovenské pomery bohatšia stále užšia vrstva rozpredávačov Slovenska. Zo sociálneho štátu a vlády sa stala vláda a štát asociálny, pohŕdajúci ľudskou prácou, štát protiľudový, protiobčiansky, štát s vysťahovalectvom, z ktorého sa uteká za obživou do cudziny, štát s bezdomovcami, s prudkým nárastom samovrážd sociálnych zúfalcov, jediný európsky štát, v ktorom sa rušia železničné trate a autobusové linky, rušia sa školy a nemocnice a rodiny nezamestnaných sú uväznené v hladových dolinách svojej vlasti. Zdravie a vzdelanie sa stávajú luxusom a slušné bývanie nedostupným!
Takéto Slovensko je zahraničnými kruhmi stále viac a viac vychvaľované a v NATO a EÚ je dychtivo očakávané, aj keby v súčasnosti v ňom vypukol kanibalizmus.
Vládou organizovaný a uskutočňovaný výpredaj Slovenska do zahraničia sa začal podivnou zhodou okolností v čase, keď začalo bezprecedentné raketové a letecké bombardovanie armádami USA a NATO starobylého slovanského štátu, ktorý nebol vo vojnovom stave so žiadnym iným štátom sveta. Je príznačné, že vláda rozpredávajúca Slovensko protiústavne zavliekla náš štát do tejto vojenskej agresie. V tom čase mlčaním boli obostierané neobjasnené úmrtia Alexandra Dubčeka, Romana Zelenaya i Jána Duckého, ktoré mali parametre politicky motivovaných vrážd, aj útoky na žurnalistov, vrátane autora tohto článku.
Je príznačné, že prvým ”sprivatizovaným”, čiže odpredaným strategickým podnikom boli štátne Slovenské telekomunikácie a ich ”strategickým investorom”, čiže kupcom boli nemecké štátne Deutsche Telecom. ST, š. p., rok pred predajom vykázali zisk 12 miliárd korún. Predané boli za smiešnych 20 miliárd, kým ”sprostredkovateľská” firma za výber kupca z jedinej ponuky dostala pol miliardy korún. Nedlho po tejto vydarenej transakcii nemecký vlastník potvrdil, že do rozvoja telekomunikácií nehodlá investovať, ale naopak, zo zisku na Slovensku bude sanovať chradnúcu materskú firmu v Nemecku.
Predaj akcií Východoslovenských železiarní, ktoré vládnym výpalníctvom boli odobraté pôvodnému vlastníkovi, sa uskutočnil za rovnaký obnos, aký zaplatil FC Barcelona za futbalistu Figueoa. Americký vlastník na dôvažok od vlády obdržal daňové prázdniny do roku 2009, následne sa zbavil všetkých prevádzok okrem výroby ocele a prepustil tretinu zamestnancov. Podniky naviazané na VSŽ následne postupne skolabovali.
Odpredaj najmodernejšej stredoeurópskej rafinérie Slovnaft maďarskej firme MOL sa uskutočnil ako vopred jednoznačný krok, dôsledok predchádzajúcich menových machinácií vzťahu koruny k doláru. Slovenské vedenie rafinérie bolo vymenené za maďarské, došlo k zániku výskumno-vývojovej základne pre ropu a uhľovodíky na Slovensku a o zamestnanie prišlo viac ako tisíc pracovníkov Slovnaftu.
Predaj 49 % akcií Slovenského plynárenského priemyslu, ropovodnej siete a energetických rozvodov sa už uskutočnil konšpiračnou formou. Vláda nikdy nezverejnila výšku ceny predaja, nezverejnila účel použitia prostriedkov získaných predajom, nezverejnila výšku honoráru ”sprostredkovateľským poradcom” a kúpnopredajné zmluvy vyhlásila za tajné dokumenty. Tým iba potvrdila oprávnenosť nedôvery voči svojmu konaniu. Tým aj nepriamo priznala, že minoritným akcionárom predala aj riadiace manažérske kompetencie týchto podnikov, čím sa ich faktický zbavila. Machinácie pri týchto výpredajoch a pri ďalších transakciách viedli k personálnej výmene vo vedení ministerstiev dopravy, hospodárstva aj vo vedení Fondu národného majetku. Koaličná justícia a orgány činné v trestnom konaní tak ako predtým a aj neskôr všetko spoľahlivo ”zamietli pod koaličný koberec”. Nikto nikdy nebol za nič stíhaný.
Ak sa však čosi evidentne zmenilo, tak to bol bývalý odmietavý postoj vplyvných zahraničných kruhov voči Slovensku. USA, Nemecko, Francúzsko i Veľká Británia sa predbiehali v chválení koaličnej vlády pri jej transformačných rozhodných krokoch, čím sa iba priznali k ich scenáru. Nemálo občanov si súčasne pripomenulo fakt, že tri z týchto mocností už o nás v minulosti rozhodovali: v Mníchove! Slovensko sa stalo obratom členom OECD, údajne za priaznivé výsledky v trhovej hospodárskej politike.
Výpredaj slovenských bánk sa udial ešte hanebnejším spôsobom. Predchádzal mu vládou riadený bankrot piatich bánk, pričom banku Devín bezprostredne pred krachom vláda sanovala 11 miliardami korún a pred krachom SKB magistrát do tejto banky vložil prostriedky z predaja mestských obligácií Bratislavy. Zbankrotovaná banka bola pritom priamo personálne previazaná s vedením Bratislavy. Výpredaju zostávajúcich bánk predchádzalo ich oddĺženie, keď nedobytné klasifikované úvery z predchádzajúcich rokov ostali ako bremeno Slovensku. Zahraniční kupci teda obdržali banky výlučne s aktívami, keď vláda v kúpnopredajných zmluvách sa zaviazala aj k úhrade dodatočne zistených záväzkov. Proces oddĺženia a predaja bánk sa teda stal exhibíciou zámernej devastácie slovenskej ekonomiky už tým, že v súlade s koncepciou koaličnej vlády žiadna slovenská banka sa nesmela dostať po oddĺžení do slovenských rúk!
Najvýznamnejšia banka Slovenská sporiteľňa bola oddĺžená o úvery vo výške 38 miliárd korún a následne bola predaná rakúskej Erste Bank za 18 miliárd korún spolu s 250 miliardami vkladov slovenských klientov, vrátane reprezentačných bankových budov v centre Bratislavy, aj s reštaurovaným rokokovým Erdödyho palácom.
Investičná a rozvojová banka bola odpredaná maďarskej OTP Bank za 750 miliónov korún, čo nie je ani cena reprezentačnej bankovej budovy na nároží ulíc Štúrovej a Gröslingovej. Maďarský vlastník však získal aj všetkých slovenských klientov a veriteľov a tým aj rozhodujúci vplyv na chod a existenciu ich podnikov prostredníctvom úverov a ich splácania.
Slovenskú poisťovňu vláda predala nemeckej poisťovni Allianz, Všeobecnú úverovú banku kúpili Taliani, vrátane bankovej novostavby na Karadžičovej ulici a reprezentačnej budovy, v ktorej sídli aj Divadlo P. O. Hviezdoslava.
Tatra banku ešte v predchádzajúcom období ovládla rakúska Reifaisen Bank, poslednú predávanú Banku Slovakia kúpila opäť rakúska Meinel Bank.
Koaličné Slovensko sa tak stalo štátom bez vlastných bánk, na ktoré by mohlo mať vplyv vedenie štátu a Národná banka ako emisný ústav. Predané banky sa stali filiálkami svojich zahraničných centrál, do ktorých prúdia aj miliardové zisky z ich chodu. A aby zisky bánk boli maximálne, medzi bankami pôsobia kartelové dohody, keď úroky na vklady sa blížia nule, za vedenie účtov a za každú bankovú operáciu banky si účtujú poplatky, aké nemajú obdobu v ich materských krajinách. Vo všetkých predaných bankách došlo k zrušeniu koncepčných a manažérskych oddelení a k prepusteniu ich pracovníkov. Erste Bank priznala, že pred vážnymi problémami ju zachránila iba kúpa Slovenskej sporiteľne, ktorej zisky sanujú materskú rakúsku banku. Vklady klientov v bankách na Slovensku sa nezhodnocujú, naopak, roztápajú sa a tečú zo Slovenska preč!
Nie inak je to aj s ostatnými podnikmi predanými do zahraničia. Nemcom predané Slovenské telekomunikácie za 9 mesiacov roka 2003 vykázali čistý zisk 2,3 miliardy korún. Maďarom predaný Slovnaft roku 2002 dosiahol zisk 3,8 miliardy korún a za 9 mesiacov roku 2003 vykázal zisk ”iba” 1,8 miliardy korún. Američanom predané VSŽ roku 2002 vyrobili 4,5 milióna ton ocele a iba na daňových prázdninách udelených vládou získali vyšší zisk o dve miliardy. Zisky odpredaného plynárenského priemyslu, ropovodov a elektrárenských prenosových sietí pred verejnosťou sú zatajované a vláda vie prečo. Aj tieto zisky odtekajú do zahraničia bez toho, že by ich noví vlastníci znamenali pre Slovensko akýkoľvek prínos, pričom ceny nimi poskytovaných produktov trvalo násobne rastú, zneužívajúc svoje monopolné postavenie.
Vláda, ktorá štát namiesto jeho zhodnocovania vedome a zámerne devastuje a hodnoty vytvorené generáciami jeho obyvateľov rozpredáva, vedome a zámerne ženie obyvateľov do biedy, chudoby a beznádeje v súlade s cudzími záujmami a v súlade s vlastnou chamtivosťou po žolde od tých, ktorým slúži. Takéto konanie vlády a celej koalície je bezprávne, je nulitné od samotného počiatku.
Keď vláda všetko rozpredala a štátny rozpočet nenapĺňa výsledkami hospodárstva štátu, nastupuje žmýkanie občanov. Z občanov a ich zdravia, z pacientov a ich chorôb, z dôchodcov a ich zaslúženého dôchodku i z mladých ľudí a ich vynútených odvodov do zlodejských penzijných fondov sa stáva kšeft, úžernícke kupčenie a exekútorské výpalníctvo, keď pracovné a sociálne práva občanov sú zdegradované do bezprávneho stavu. Rezorty zdravotníctva, školstva a sociálnych vecí sa menia na vládne tunely parametrov investičných akciových fondov ako Drukos, Horizont, BMG invest, zatiaľ čo ministerstvo kultúry finančnou anémiou cieľavedome likviduje slovenskú kultúru. Daňová reforma s 19 percentnou daňou zabezpečí, aby bohatí bohatli ešte rýchlejšie, prirodzene na úkor chudobných, ktorí naopak budú rýchlejšie chudobnieť. 19 percentná daň z pridanej hodnoty drastický zdraží úplne všetky životné potreby, kým 30 percentné zdraženie elektriny, plynu a tepla sa premietne do ďalšieho násobného zdraženia úplne všetkého.
Dariť sa bude iba mimovládnemu tretiemu sektoru, ktorého aktivity a nadácie budú financované priamo zo zákona dvomi percentami daní občanov: týmto činom oficiálne sa z nich stanú štátni paraziti, zatiaľ čo dividendy boháčov sa vôbec nebudú zdaňovať!
Slovensko za súčasnej koalície a za pochvalného potlesku zo zahraničia bolo nasmerované na argentínsku cestu do ekonomickej priepasti. A aby tá cesta bola radostná, o to by sa mali starať provládni humoristi, zabávači, koaliční talkshowisti, rehotači nad sebou, celé armády celebrít, osobností televízií, súťaží krásy a herci rozdávajúci poučenia a uvádzajúci recepty varenia z obrazoviek. V tejto oblasti súčasné Slovensko vykazuje najvyššiu hustotu výskytu zo všetkých tranzitívnych krajín.
Ešte stále je čo predávať a tak tempo výpredaja sa zrýchľuje s blížiacim sa vstupom do EÚ, keď nerešpektovanie hraníc deficitu štátneho rozpočtu si môžu dovoliť v EÚ iba štáty, ktoré prísne kontrolujú novoprijímané krajiny. Pre koalíciu je to cenná výhovorka pre ďalší výpredaj. Vláda presadila a koaliční poslanci schválili dopredaj 51 % akcií strategických podnikov, čím štát nad nimi stratí akýkoľvek vplyv, aj predaj 100 % akcií Slovenských elektrární s rovnakým dôsledkom. Hypotéka, ktorú zahraničiu podpísala vládna koalícia za zmanipulované voľby v roku 1998 a za volebný podvod v roku 2002 je bezpochyby obrovská. Vláda takúto hypotéku nechtiac priznala, keď z okruhu uchádzačov o privatizáciu Slovenských elektrární vylúčila jediných dvoch slovenských záujemcov s odôvodnením, že nespĺňajú podmienky výberového konania poradcami, čím potvrdila, že všetky predaje sú vopred vyhradené výlučne do zahraničných rúk.
Predajným hitom sa stala slovenská pôda na výstavbu zahraničných montážnych fabrík ”priemyselných parkov”. Vláda stanovila cenu slovenskej pôdy účely zahraničných podnikateľov na východnom Slovensku na neuveriteľných 30 Sk za meter štvorcový, najlepšia čiernozem pri Trnave je po 130 Sk za štvorcový meter.Za takúto cenu sa nedá kúpiť ani vo výpredaji ten najlacnejší koberec!
Vládne tvrdenia o správnosti a výhodnosti takéhoto výpredaja ako aj tvrdenia o potrebe úspor z dôvodu nedostatku peňazí sú nezmyslom a klamstvom najhrubšieho zrna. Pretože táto vláda kšeftárov a korupčníkov rozhadzuje peniaze v rozsahu, aký nemá obdobu, a to súbežne s klientelistickými a korupčnými aférami, ktoré taktiež nemajú obdobu. Všetky však sú priebežne zahladzované. Ich neoddeliteľnou súčasťou bolo ”podnikanie” nebankových inštitúcií BMG Invest, Horizont Slovakia či Drukos Invest, v ktorých sa bez stopy stratili miliardy korún úspor dôverčivých občanov za mlčanlivej nečinnosti vládnych orgánov poverených kontrolnou činnosťou v tejto finančnej sfére. Vládna nečinnosť mala podozrivo zhodnú dĺžku trvania s výplatou vládnych dlhopisov. Väčšina občanov príjmy z dlhopisov uložila práve do týchto nebankových subjektov, ktoré sľubovali v reklamách verejnoprávnej televízie nereálne vysoké úrokové zhodnocovanie vkladov.
Zákon o verejnom obstarávaní sa stal vládnym zdrapom papiera, keď žiadny z rezortov ho neberie vážne, a za jeho vládne ignorovanie nik nie je stíhaný či dokonca trestaný. Aféra na ministerstve dopravy súvisiaca s nákupom ľahkých motorových vlakových súprav za 35 miliárd korún zapadá prachom zabudnutia, rovnako ako tajomný bankrot Hydrostavu, ktorý prekvapujúco skrachoval napriek tomu, že žil z vládnych zákaziek. Dvojmiliardové predraženie diaľničného tunela Branisko, miliardové obchádzanie zákonov zo strany železníc, či výstavba polmiliardovej administratívnej budovy pre železničnú spoločnosť, to sú iba také beťárstva, ktoré vláda ani len nevyšetruje.
Nezmyselná ”reforma” štátnej správy, keď zrušením okresov a okresných úradov, vznikom tri razy početnejších štátnych úradov chaoticky porozhadzovaných po celom území štátu, vláda vyplytvá stovky miliónov korún daňových poplatníkov s jediným efektom: výmeny doterajších úradníkov za členov koalície.
Miliardu korún ročne pohlcujú slovenské intervenčné vojenské jednotky obhajujúce v cudzích štátoch cudzie záujmy, od Kosova, cez Golánske výšiny, až po Irak. Štvrť miliardy korún vláda dala na ”odstupné" pracovníkom STV.
Šesť a pol miliardy korún hltá príprava staveniska pre francúzsku automobilku pri Trnave a ďalšie miliardy pre francúzske záujmy vláda zabezpečí ”inými formami”, ako znelo šalamúnske priznanie vlády.
Úplne mimo štátneho rozpočtu, no za peniaze štátu vláda dala vybudovať v Bratislave bombastické tenisové centrum. Tenisové primadony majú za pol miliardy korún tenisovú halu s odsúvacou strechou, údajne tretiu tohto druhu na svete.
Potom už nemôže byť žiadnym prekvapením, ak tá istá vláda údajne nemá pol miliardy korún na dostavbu Národného divadla a minister kultúry v seniorskom veku i jeho maďarský štátny tajomník sú uzrozumení s jeho predajom.
Tempo výpredaja Slovenska sa zrýchľuje a predáva sa úplne všetko. Po predaji piešťanských kúpeľov maďarskému kupcovi a predaji námorných lodí vláda predala lietadlá Slovenských aerolínií, odpredala sa dunajská plavba a prístavy, minister zdravotníctva rozhodol o predaji hrubej stavby modernej fakultnej nemocnice a kliník v Bratislave, armáda rozpredáva kasárne a vojenskú techniku, železnice i Slovenská televízia sa chystajú na odpredaj ”nadbytočného” majetku... Ozaj, čo je ešte na predaj?! Veľa!
Vláda sľubuje, že predávať sa nebudú štátne lesy, vodné zdroje, poľnohospodárska pôda, železničná dopravná cesta a pošty. Vláda však tým iba potvrdzuje, že touto vecou sa zaoberá a jej prísľuby sú rovnako dôveryhodné, ako boli sľuby dvojnásobných platov po voľbách 1998. Avšak premena štátnych lesov na akciovú spoločnosť ministrom Zsoltom Simonom a vymenovanie za jej generálneho riaditeľa koaličného laika bez elementárnych vedomostí o problematike lesného hospodárstva predznačuje, že výpredaj lesného bohatstva slovenských lesov Stranou maďarskej koalície a koaličnou vládou je predo dverami.
Do kompetencie toho istého ministra prináleží aj druhý okruh slovenského bohatstva, a to vodné hospodárstvo, povrchové i podzemné vody, vodárenské nádrže i vodné toky, diaľkové i regionálne a miestne vodovody. Slovensko je najväčšou zásobárňou pitnej vody v Európe. Práve voda bude v 21. storočí najdôležitejšou surovinou, vzácnejšou než ropa či zemný plyn a o tomto slovenskom bohatstve rozhoduje iredentistická strana pôsobiaca na etnickom princípe.
Najcennejším slovenským bohatstvom je však samotné Slovensko, jeho pôda, intenzívne obrábaná, či úhory, polia, pasienky, lúky. Generácie Slovákov obrábali a zúrodňovali svoju zem, amerikánski vysťahovalci za krvopotne zarobené peniaze v pennsylvánskych baniach prikupovali ku dedovizni ďalšie švíky polí, lúk či pasienkov. Pôda bola vždy to posledné, čoho slovenský gazda v čase núdze bol ochotný sa zbaviť, veď pôda pre usilovného je jeho živiteľkou. Na Slovensku každý štvorcový meter pôdy má svojho majiteľa, patrí naším obyvateľom, obciam, mestám či štátu. A práve pôda štátu sa stala predmetom najnehoráznejšieho kupčenia, keď koaliční poslanci NR SR schválili zákon, podľa ktorého pôda ”neznámych” vlastníkov, čiže štátna pôda, má prejsť do vlastníctva obcí... O jej prenájme či predaji budú rozhodovať starostovia obcí a obecní poslanci. Takouto zdanlivo demokratickou fintou najúrodnejšia pôda na južnom Slovensku konečne spočinie v maďarských rukách, celkom tak, ako to bolo za Hortyho, alebo za posledného uhorského cisára Karola I.
Za koaličnej vlády však žiadna pôda na Slovensku nie si je istá pred predajom. Postačuje, aby koaličná vláda sa uzniesla na koaličnom kšefte vyhlásenia núteného výkupu pôdy vo ”verejnom záujme” pre zahraničného podnikateľa, ktorý využije na manuálne práce slovenských robotníkov za minimálnu mzdu. Slovensko sa tak stáva doménou splietania autokáblov či šitia autopoťahov, čo nechcú robiť ani Indonézania či Malajci. Na východnom Slovensku v ”priemyselnom parku” Kechnec zahraničný ”investor” bude dokonca vyrábať kompóty a kyslú kapustu, ako keby Slováci za súčasnej koalície už načisto osprosteli.
To, ako je žiadúce zmiznutie peňazí zo Slovenska, zbedačenie jeho obyvateľov a aký veľký je záujem v EÚ o Slovensko, či presnejšie o územie Slovenska, čiže o lacnú slovenskú pôdu, ktorú budú predávať zbedačení Slováci, rukolapne dokazuje fakt, že popredné miesto medzi vybranými prioritami úloh Slovenska voči EÚ je dokončenie úplnej pasportizácie a definitívne skompletizovanie katastra nehnuteľností Slovenska, aby hneď po kýženom vstupe do EÚ Slovensko mohli zaplaviť už teraz číhajúci holandskí a belgickí kupci najlacnejšej a najúrodnejšej pôdy v Európe, krajiny, ktorá sa pretransformovala z vyspelého štátu na vydrancovanú kolóniu, presne s koncepciou svetových globalizátorov.
Vládna propaganda pritom systematicky odkláňa pozornosť občanov od tohto vyčíňania koalície, preto prostredníctvom politicky ovládaných médií zaneprázdňuje verejnosť umelo vykonštruovanými ”problémami”, umelo vykonštruovanými kauzami voči opozícii, škriepkami v koalícii, odpočúvaniami, potratmi, zatiaľ čo pracovitý minister spravodlivosti mení Slovensko na súdnokratickú demokratúru, v ktorej kúpení konfidenti naučenou obžalobou môžu prostredníctvom koaličných súdov dostať do basy či skompromitovať kohokoľvek a čokoľvek.
Vykresľovanie radostných obrázkov zo strany vládnej koalície občanom Slovenska o tom, aký blahobyt ich čaká po vstupe do EÚ, patrí do rovnakej sféry, ako boli sľuby o hojnosti po vstupe do komunizmu, dvojnásobné platy, alebo roztúžené očakávanie Kukučínovho chválenkára na to, až báčik z Chocholova umrie. Podmienky vstupu Slovenska do EÚ sú totiž najnevýhodnejšie zo všetkých novopríjimajúcich štátov. Slovensko po vstupe bude musieť platiť každoročne poplatok 10 miliárd korún, za čo bude môcť čerpať prostriedky z fondov EÚ: má to však obrovské množstvo háčikov, ba priam hákov. Z finančných prostriedkov, ktoré bude možné čerpať od EÚ, iba jedna desatina bude formou priamych platieb s využitím podľa vlastného uváženia vlády. . 90 % možných prostriedkov bude prideľovať Brusel na základe ním schválených projektov vypracovaných slovenskou stranou. Bruselskí úradníci budú posudzovať, či slovenská požiadavka je vôbec náležitá, či nie je zbytočná, či netreba prostriedky venovať na úplne iné účely. Deväť desatín teoreticky možných prostriedkov teda bude úplne nezáväzných, závisiacich výlučne od bruselskej ľubovôle. V prípade schválenia slovenského projektu minimálne tretinu nákladov musí zabezpečiť slovenská strana, pričom zvyšné dve tretiny Brusel poskytuje spravidla až so spätnou platnosťou. Bruselské subvencie slovenského poľnohospodárstva budú iba štvrtinou výšky subvencií súčasných členských štátov, čo naše pôdohospodárstvo a potravinársky priemysel spoľahlivo položí na lopatky.
Nie všetky prístupové štáty dopadli tak ako Slovensko. Poliaci získali podstatne výhodnejšie subvencie pre poľnohospodárstvo, kým Slovinci dosiahli opačný pomer bruselských príspevkov: 90 % formou priamych platieb, 10 % podľa schválených projektov.
Slovenskí žiadatelia o príspevky z bruselských fondov pritom už teraz stavajú na vode, veď koaličná vláda rozpredala celé imanie nášho štátu, a preto už v súčasnosti štát nemá peniaze vôbec na nič, tobôž nebude na tretinu nákladov slovenských projektov predkladaných do Bruselu. Koaliční bossovia to dobre vedia a snovaním nereálnych sľubov iba predlžujú svoj vlastný koristnícky čas.
Návrhy projektov zo Slovenska pre Brusel budú zostavovať a posudzovať koaličné ministerstvá, a to hlavne ministerstvá výstavby a regionálneho rozvoja, pôdohospodárstva, životného prostredia a ich zastrešenie bude zabezpečovať podpredseda vlády pre európsku integráciu. Títo traja ministri i podpredseda vlády sú členmi etnickej Strany maďarskej koalície. Samotnú prípravu a kompletáciu projektov bude zabezpečovať cca 500 ”euroúradníkov” na ministerstvách a na úrade vlády, ktorých nábor zabezpečil podpredseda vlády Csáky. Spoločným parametrom týchto osôb je nezanedbateľná znalosť akéhokoľvek svetového jazyka, chatrná znalosť slovenčiny ako úradného jazyka nášho štátu a plynulá znalosť maďarčiny. Takáto personálna zostava, ktorú pre kontakty s Bruselom zabezpečila koaličná vláda, už vopred garantuje známu selekciu a deľbu chatrných a neistých europeňazí. Nič sa neujde pre Oravu, Liptov, Kysuce, Považie, Pohronie, Spiš, Šariš, či Zemplín, Gemer, alebo Hont, pravda s výnimkou obcí so starostom maďarskej národnosti.
Takže aký je záver odpovedí na otázku v úvode?
Všetko nasvedčuje tomu, že peňazí na Slovensku nebude. Peniaze podľa Karla Čapka vraj kazia charakter, takže Slováci možno získajú na charaktere. Ten istý Čapek však opatrne poznamenáva, že charakter kazí aj nedostatok peňazí. Slováci sa budú musieť zaobísť bez nich a prežiť. Neplatí to, pravda, pre všetkých, veď aj vo vyplienených rímskych provinciách nežili iba otroci, ale aj pažraví rímski miestodržitelia, napríklad Pontius Pilatus, či Herodes a ich rovnako nenasýtné správcovské dvory slúžiace svetovládnemu Rímu. Ten od vlastnej nenásytnosti a napriek obrovskému počtu légií nepretržite bojujúcich proti stále početnejším barbarom (skoro som sa pomýlil, že teroristom) sa rozpadol tak, že aj archeológom sa darí iba s krajnou námahou rekonštruovať mozaiku toho, prečo taká mocná ríša tak zrazu zmizla, zrútila sa sama do seba ako astronomická čierna diera, ktorá vlastnou gravitáciou pohltala celý okolitý priestor, vrátane seba.
Takže nevedno, ako to so Slovákmi bude. Slovenské peniaze ani žiadne iné peniaze sa zaručene nestratili, iba sa presunuli a preskupili. Zo Slovenska sa síce vyparili, no inde skondenzovali a sú tam. V Európe asi ťažko, keď ešte i Francúzsko, Nemecko i Veľká Británia sa topili v štátnych dlhoch a rozpočtových deficitoch. Nie všetci sú na tom tak.
Rozpočtová kapitola ministerstva obrany USA napríklad pre rok 2004 počíta so spotrebou 401,5 miliárd dolárov na zbrane a armádu, čo po prepočte na koruny je nepredstaviteľných 1.428.000.000 korún. Iste v tom sú aj peniaze zo Slovenska. Je to viac peňazí než spolu vynakladajú na zbrojenie a obranu všetky ostatné štáty sveta. To napovedá, že táto superveľmoc vo veľmi krátkom čase ráta s vojnou proti všetkým a na celom svete, keď podľa jej predstavy svet sa skladá z vyvolených a z teroristov.