Edita Tarabčáková

Mýty a historiografia

Trinásť tzv. „maďarských“ aradských martýrov

Dňa 6. októbra 1849 bolo v Arade (Rumunsko) popravených 13 generálov, veliteľov uhorskej revolučnej protihabsburskej armády. Tento deň si Maďari pripomínajú ako významný a pamätný deň maďarského národa. Túto dlhé roky pretrvávajúcu spomienku na popravených generálov si treba u Maďarov vážiť. V dňoch okolo tohto výročia zo všetkých maďarských masmédií zaznievali slová uznania, chvály i obdivu k trinástim aradským martýrom. Aktivity týchto martýrov však boli opisované len veľmi hmlisto. Prakticky som sa nestretla s objektívnym a podrobným rozborom udalostí, ktoré sa stali v revolučných rokoch 1848 – 1849 a ktorých bezprostrednými účastníkmi boli aradskí martýri. O etnickom pôvode aradských martýrov nebola nikde ani zmienka. Radový občan jednoducho musel nadobudnúť dojem, že aradskí martýri boli rýdzimi Maďarmi. Každý, aspoň stredoškolsky vzdelaný človek však vie, že tomu tak nebolo.

(Dokončenie z predchádzajúceho čísla)
Uprostred júna 1849 vstúpili cárske vojská do Uhorska a tým bol osud uhorskej revolúcie spečatený. Paskievič mal k dispozícii asi 140.000 mužov a proti nemu stálo okolo 170.000 honvédov. Aj rakúska armáda bola zreorganizovaná a mala v Uhorsku okolo 127.000 mužov. Údaje o početných stavoch armád jednotlivých štátov sa u rôznych autorov líšia niekedy až o 20%. Uvádzam hodnoty, ktoré sa mi zdali najvierohodnejšie.
Generál Görgey vypracoval plán, podľa ktorého revolučná uhorská armáda mala najprv rozdrtiť rakúsku a potom sa postaviť celou silou proti ruskej armáde. Z plánu však nebolo nič. Jedna revolučná uhorská armáda bola porazená pri Rábe (Györ) a o 3 dni potom utrpel drvivú porážku generál Bem pri Šegešvári. Dlho sa verilo, že na konci boja pri Šegešvári padol aj básnik Petrovič-Petöfi. V súčasnosti je známe, že ho kozáci zajali a zvyšok svojho života prežil na Sibíri, kde sa aj oženil a ďalej písal básne, ale v ruštine. Vrátil sa aj k svojmu pôvodnému menu. Na náhrobku má napísané Alexander Stepanovič Petrovič.
Čoskoro revolučná uhorská armáda utrpela v krátkom slede za sebou niekoľko porážok, z ktorých porážka pri Segedíne a najmä Temešvári (9. augusta) bola z pohľadu Uhorska osudová. Revolučná uhorská armáda prestala byť pri veľkých bojových stretnutiach bojaschopná. Na aradskom hrade sa 10. augusta medzi štyrmi očami stretli Košút a Görgey. Výsledok boja pri Temešvári im vtedy ešte nebol známy. Dohodli sa, že keď pri Temešvári zvíťazí Bem, Görgey spojí svoju armádu s Bemovou a spoločnými silami napadnú hlavné sily ruskej armády. „A čo bude ďalej, sa ukáže.“ Pokiaľ ale Bem bude porazený, neostáva iná alternatíva ako kapitulácia, teda zloženie zbraní. Ako už vieme, Bemova armáda bola rozdrvená a sám Bem bol ranený. Teda všetko bolo rozhodnuté.
Košút na 11. augusta zvolal vládnu radu, ale schôdze sa zúčastnili len traja ministri. Ostatní totiž, aj premiér Semere, už boli v Turecku, alebo boli na úteku do Turecka. Košút prítomných informoval o situácii (aj o porážke pri Temešvári) a oznámil im, že abdikuje a všetky civilné i vojenské „plné moci“ mieni odovzdať gen. Görgeymu, ktorý bol prítomný. Prítomní traja ministri Košútov návrh schválili. Dokument o abdikácii Košúta a plných mociach pre Görgeya podpísal Košút a traja prítomní ministri. Dokument nadobudol platnosť o ôsmej hodine večer. V dokumente je celkom jednoznačne a nespochybniteľne uvedená abdikácia Košúta a poverenie plnými mocami Görgeya. V dokumente sa stručne ale výstižne uvádzajú príčiny tohoto kroku v tom zmysle, že „nie je možné dúfať na úspech obranných bojov.“ Ďalej sa tam píše, že „zachrániť život národa a zabezpečiť jeho budúcnosť môže len vrchný veliteľ armády“ a že „terajšia vláda je nielen zbytočná, ale priam škodlivá.“
Večer o desiatej hodine bolo zverejnené vyhlásenie Görgeyho. Oznámil občanom svoje plné moci a vyzval ich, aby zotrvali v pokoji a zdržiavali sa vo svojich bytoch. Görgey po dlhších úvahách prišiel k záveru, že jediné východisko je bezpodmienečná kapitulácia. Rozhodol sa, že zbrane zloží pred ruskou armádou. S jeho plánom súhlasila vojenská rada, včítane generála Damjaniča. V noci ku Görgeyovi prišiel posol gen. Rüdigera. Ruský generál informoval Görgeyho, že súhlasí s jeho plánom o zložení zbraní a uviedol niektoré technické spresnenia.
Pondelok, 13. augusta o 10. hod. sa velitelia Görgeyho vojska objali, potom vyskočili na kone a pohli sa na miesto kapitulácie – odovzdania zbraní. Na dohodnutom mieste a v určený čas sa stretli generál gróf Teodor Vasiljeič Rüdiger a generál Görgey. Miesto zloženia zbraní (kapitulácie) bol Világoš neďaleko Aradu. Spolu s generálom Görgeym sa Rusom vzdalo 11 generálov, 1426 dôstojníkov a 32.314 vojakov so 64 bojovými zástavami. Uhorská revolučná armáda zložila všetky zbrane. Celá procedúra kapitulácie skončila pred západom slnka. Rüdiger na koni v doprovode Görgeya bez slova prešiel medzi radmi vojakov, ktorí zložili zbrane a takto sa stali zajatcami.
Príklad Görgea nasledovali aj ďalší velitelia. Postupne kapitulovali všetci velitelia vojsk a to prevažne pred ruskou armádou. Niektorí velitelia sa vzdať nechceli, napr. gen. Bem. Keď však zistil, že celá jeho armáda (až na 9 mužov) sa rozutekala, ušiel i on sám do Turecka. V podstate celá revolučná uhorská armáda do konca augusta kapitulovala. Výnimkou bola pevnosť v Komárne, ktorá na čele s generálom českého pôvodu Klapkom sa vzdala 2. októbra. Tým sa definitívne skončila revolúcia v Uhorsku, ktorá prerástla do boja za nezávislosť.
A čo robil v tom čase Košút, vodca a duch revolúcie i boja za nezávislosť Uhorska? Ako už vieme, 11. augusta abdikoval, opustil Arad a odcestoval v kočiari smerom na Oršavu, odkiaľ potom 17. augusta svoju cestu nasmeroval do Vidína (vtedy to bolo v Turecku, dnes v Bulharsku). Utekal z Uhorska preoblečený za komorníka poľského grófa. Povestnú bradu si oholil a zmenil si aj účes. Mal so sebou dva pasy, jeden maďarský na meno Udvardy Tamás a druhý anglický na meno James Bloomfield. Vo svojich pamätiach uvádza, že pred prekročením hranice padol na rodnú zem a plačúc ju pobozkal. Za hrsť uhorskej zeme si zobral aj so sebou. A o chvíľu bol, ako sám hovorí, bez vlasti (hontalan). Vo Vidine sa stretol s takmer 5 000 utečencami, prevažne vedúcimi osobnosťami revolúcie a boja za nezávislosť v armáde i civilnej správe. Mnohí významní aktivisti revolúcie utekali do zahraničia aj cez Rakúsko.
Ruská armáda do konca augusta odovzdala všetkých zajatcov Rakúšanom. Cárske vojsko sa začalo vracať do Ruska 30. augusta a do októbra všetci opustili územie Uhorska. Prakticky všetci maďarskí historici zdôrazňujú ušľachtilé správanie sa ruských vojakov v boji i po kapitulácii uhorskej revolučnej armády. Ušľachtilosť prejavil aj Sovietsky zväz, keď uhorské vojenské zástavy (64 kusov) vrátil Maďarsku.
Paskievič odporúčal cárovi i cisárovi, aby účastníkom revolúcie i boja za nezávislosť udelil amnestiu. Jeho posol, knieža Bariatinský, už 22. augusta priniesol správu, že cár Görgeymu „odpúšťa“ a ak by cisár Görgeymu neodpustil, tak mu cár poskytne i spolu s jeho rodinou azyl vo svojej ríši. Cisár však Görgeyovi „odpustil“ a tak Görgey spolu so svojou rodinou putoval do Klagenfurtu, kde v skromných podmienkach domáceho väzenia mal žiť 18 rokov.
Už 11. augusta 1849, bývalý ministerský predseda Semere a 12. septembra sám Košút, označili Görgeyho za zradcu. Aj keď toto obvinenie nebolo nikdy doložené, Görgey sa Košútových výčitiek nikdy nezbavil. Semere a Košút doslova „zdupkali“ a len čo boli v relatívnom bezpečí, doslova si vyrábali alibi. Chudáka Görgeya, na plecia ktorého preniesli bremeno osudových rozhodnutí, potom ohovárali celý život. Neskôr Košút dokonca svoju abdikáciu z exilu odvolal. Našli sa v minulosti maďarskí historici, ktorí písali: „Görgey mal otvorenú cestu do Turecka. Keby bol zložil zbrane s celou armádou pred Turkami, nebol by dlhé roky biľagovaný ako zradca. Veď Turci poskytli azyl aj Tökölimu a jeho vojsku i ďalším protihabsburgským uhorským bojovníkom!? Dokonca, snáď i Rakúšania by to lepšie pochopili, než skutočnosť, že Görgey kapituláciou pred Rusmi hlboko ponížil rakúsku armádu.“ (Márki Sándor).
Najväčšiu radosť mal mladý cisár. V Bad Ischlu slávil svoje 19. narodeniny. Tirolskí speváci mu zaspievali (okrem iných piesní): „Gott erhalte, Gott beschützte unseren Kaiser, unser Land.“ Čoskoro nato rada ministrov, za predsedníctva cisára, rozhodla, že všetci uhorskí vodcovia, počínajúc štábnymi dôstojníkmi, budú postavení pred súd. V liste z 26. augusta odôvodňoval cisár svoj postoj Paskievičovi: „sú to sväté povinnosti voči mojím (cisárovým) národom,“ ktoré ho nútia, aby mal také stanovisko. Vykonanie rozhodnutia ministerskej rady bolo zverené generálovi Júliusovi von Haynau, ktorý si vyslúžil prezývku „hyena z Brescie“ za jeho pôsobenie v Taliansku a neskôr ešte aj „krvavý pes“. Svojmu predstavenému, poľnému maršalovi Radeckému, sám Haynau napísal: „Som muž, ktorý urobí poriadok. S pokojným svedomím dám postrieľať stovky ľudí.“ Haynauove bezohľadné sklony boli všeobecne známe. Nie je vylúčené, že predseda rakúskej vlády Schwarzenberg ho vybral práve pre tieto vlastnosti. Haynau, aby mal voľné ruky a aby bol pánom nad životom a smrťou súdených si vyžiadal, aby jeho rozhodnutie bolo konečné. Stačilo, keď vykonané rozsudky smrti boli uvedené v hlásení. Haynau už 21. augusta sa nasťahoval do Aradu a zriadil tam svoj hlavný stan. Aby nikto nemal pochybnosti, kto je Haynau, hneď na druhý deň dal zastreliť plukovníka Norberta Ormaiho (Auffenberga). Dňa 23. a 24. augusta priviedli do Aradu zajatcov. Zajatci boli čo najprísnejšie strážení. Vojenský súd zasadal v hlavnej strážnej budove aradského hradu pod predsedníctvom Ernsta. Aradskí martýri boli súdení a odsúdení v dňoch 21. a 26. septembra. Ďalej uvádzam mená odsúdených i spôsob popravy tak, ako to uvádzajú maďarskí historici: Kiss Ernö, Schweidelt József, Lázar Vilmos, Dessewffy Ariszted – všetci štyria zastrelení; Pöltenberg Ernö, Török Gábor, Lahner György, Knézics Károly, Nagy-Sándor József, gróf Leiningen-Westerburg Károly, Aulich Lajos, Damjanich János, gróf Vécsey Károly – všetci deviati obesení.
Bola to neobyčajne krutá odplata. V polovici 19. storočia celkom nezvyčajná. Česť ich pamiatke. Rozsudok bol vykonaný 6. októbra 1849 (výročný deň lynčovania ministra vojny Latoura). Popravu zastrelením štyroch generálov vykonala popravná čata v priekope napravo od mikalakskej hradnej brány. Kat vykonal rozsudok obesením všetkých 9 generálov uhorskej armády v priestore nachádzajúcom sa naľavo od druhého mosta novoaradskej cesty. Celá poprava trvala okolo dvoch hodín. Na druhý deň v kostole minoritov bolo slúžené Te Deum na oslavu nastolenia mieru v krajine.
Medzi trinástimi aradskými martýrmi bol jeden Nemec pochádzajúci z Nemecka, jeden rakúsky Nemec, dvaja uhorskí Nemci, jeden Chorvát, jeden banátsky Srb, dvaja Maďari arménskeho pôvodu a päť rýdzich Maďarov. Z týchto piatich rýdzich Maďarov ani jeden nevedel rozprávať po maďarsky, ani maďarčine nerozumel. Tak to uvádza P. Lendvai vo svojej knihe Die Ungarn, Občania Uhorska na aradských martýrov nezabudli. Až do Rakúsko-Uhorského vyrovnania (1867) si výročie popravy pripomínali tajne, po vyrovnaní otvorene a dôstojne. Už v roku 1874 na mieste šibeníc postavili skromný kamenný pomník, ktorý v roku 1881 bol prestavaný na veľkolepejší. Na vtedajšom námestí Slobody v Arade bolo v roku 1890 postavené súsošie martýrov, ktoré bolo odhalené 6. októbra toho istého roku. V nasledujúcom roku (1891) bolo v Arade zriadené múzeum určené pre zbierky súvisiace s činnosťou aradských martýrov a revolučnej uhorskej armády v r. 1848-1849.
Okrem 13 aradských martýrov v Arade boli popravení aj ďalší revolucionári. Popravy sa diali aj v iných mestách. Odhaduje sa, že bolo vykonaných okolo 120 exekúcií. Okolo 2 000 dôstojníkov a povstalcov dal Haynau uvrhnúť do žalárov po celej rakúskej ríši.
A čo priniesla revolúcia a boj za nezávislosť? Smrť tisícov, utrpenie státisícov a nevyčísliteľné hospodárske škody. Údaje jednotlivých autorov o počte padlých sa značne líšia. Uvediem preto tie, ktoré sa mi zdajú byť najobjektívnejšie. Na strane Uhorska padlo asi 50 000 vojakov. Aj rakúska armáda mala asi 50 000 padlých. Ruská armáda mala 543 padlých v bojoch. Pomerne veľké straty malo aj civilné obyvateľstvo, najmä na juhu Uhorska, v Zadunajsku, Sedmohradsku a samozrejme v oblasti bojov. Mnoho ľudí zomrelo na infekčné (aj iné) choroby. Veľké straty boli na hospodárstve. Do emigrácie odišlo niekoľko tisíc vojakov a civilov. Uhorsko sa tretí raz dostalo do postavenia, v ktorom „stratilo“ právo na nezávislosť.
A čo nemaďarské etniká? Tie mali dve skúsenosti: 1. Habsburgovcom sa nedá veriť. Ešte aj najvernejším, Chorvátom, nesplnili sľuby. Ako splnili sľuby Slovákom, je dobre známe. 2. Pred i počas revolučných rokov 1848-1849 sa ukázalo, že maďarskí politici si postavili za cieľ za každú cenu asimilovať Nemaďarov. Napriek porážke v roku 1849 v tom pokračovali a pokračujú naďalej.
Ako som už v úvode uviedla, občania Maďarska i Maďari roztrúsení po svete na výročie popravy 6. októbra venujú aspoň krátku spomienku „maďarským“ martýrom z Aradu. Žiaľ, absolútna väčšina Maďarov nemá ani tušenie o tom, že takmer 2/3 martýrov boli Nemaďari a 5 z nich síce boli „rýdzi Maďari“, ale po maďarsky ani slova nevedeli. Je to zásluha maďarských škôl, ktoré tieto ilúzie vtĺkajú do hláv mládeže a tak z generácie na generáciu prenášajú mýty namiesto toho, aby učili maďarskú mládež pravde. Zdá sa, že ani sami Maďari nechcú vedieť skutočnú pravdu o svojich dejinách a radšej veria výmyslom, že Uhorsko bolo Maďarsko a že Uhor bol Maďar. A potom snívajú o svojom „poslaní“. „Snenie, poškuľujúce na maľované nebesá, je ničiteľ života…“(Ábrandozás az élet megrontója, mely kancsaul a festett egekbe néz.- Vörösmarty Mihály).



Literatúra:
1. Bertényi, I. – Gyapay, G.: Magyarország rövid története. Budapest, 1995.
2. Crankshaw, Edward: The Fall of the House of Habsburg. London, 1963.
3. Here, F.: Keiser Franz Joseph von Österreich, sein Leben und seine Zeit. Köln am R., citované podľa 6.
4. Homan, B. – Szekfü, Gy.: Magyar történet. Budapest, 1936.
5. Kosáry, D.: Wiederaufbau und Verbürgerlichung. Budapest, 1990.
6. Lendvai, P.: Die Ungarn. München, 1999. (český preklad: Tisíc let maďarského národa. Praha, 2002.)
7. Macartney, E.: Geschichte Ungarns. Stuttgart, 1971.
8. Mann, G.: Wallenstein. Frankfurt, 1971., citované podľa 6.
9. Márki, S.: A magyar nemzet története. Budapest, 1898.
10. Sekfü, Gy.: Der Staat Ungarn. Eine Geschichtsstudie. Stuttgart – Berlin, 1918.
11. Sinor, D.: Hungary. London, 1959.
12. Smirnov,N.A a kol.: Dejiny sveta.VI. Praha, 1964.
13. Taylor,A. J. R.: The Habsburg Monarchy. London, 1947.
14. Višváder, F. a kol.: Kniha kráľov. Bratislava, 1998.