Matej Andráš

Zaolzie – Jaworzyna 1938

Na Slovensku nikomu ani vo sne neprišlo na myseľ, že by sa malo spomínať 65. výročie udalosti na slovensko-poľskom pohraničí v jeseni roku 1938, ktoré nasledovali po Mníchovskom diktáte. Ako sa však môžeme presvedčiť z pozvánky, ktorá sa nám dostala do rúk – i keď oneskorene – inak je tomu u nášho severného suseda. Tu sa spojilo šesť rozličných inštitúcií a usporiadalo pod heslom Zaolzie – Jaworzina 1938 Akt Bezpodstawnej Agresji Czy sprawiedliwość Dziejowa? (České Tešínsko-Javorina 1938 akt neoprávnenej agresie či historická spravodlivosť?) v Nowom Targu dňa 27. novembra 2003 vedecký seminár a výstavu z cyklu ”História blizsza i dalsza”.)
Keďže poznáme v širších súvislostiach názory niektorých poľských autorov na danú problematiku, pokúsime sa preto odpovedať na položenú otázku, či išlo v jeseni roku 1938 po hanebnom Mníchovskom diktáte z poľskej strany o neoprávnenú agresiu, alebo o historickú spravodlivosť.

Stručne môžeme uviesť, že v septembri 1938, keď vrcholil Hitlerov tlak na Československo, aktivizovali sa popri Maďaroch aj Poliaci a došlo k výmene niekoľkých diplomatických nót, v ktorých Varšava žiadala okamžité odstúpenie Českého Tešínska a o ďalších svojich požiadavkách – a to sa týkalo aj slovenského územia - navrhovala usporiadať plebiscit. V tejto súvislosti prezident Beneš napísal list prezidentovi Poľskej republiky Mościckému, v ktorom navrhol úpravu hraníc. Napriek tomu poľská vláda predložila Prahe 30. 9. 1938 o 23. hod. 40.min. ultimátum odstúpiť do 24 hodín, rátajúc od poludnia 1.októbra, väčšiu časť Českého Tešínska, zvyšok potom do desať dní. Ostatné poľské nároky mali byť prerokované dodatočne. Čs. vláda poľskému ultimátu vyhovela.
Mesiac október 1938 bol vyplnený československo-poľskými rokovaniami, do čoho zapadala aj návšteva Karola Sidora vo Varšave, no ako sa potom ukázalo, ani to nepomohlo, lebo poľská vláda predložila 1. novembra 1938 nótu, ktorá obsahovala podrobné poľské požiadavky na celkovú zmenu hraníc, a to ako na českom, tak aj na slovenskom úseku. Zo Slovenska si Poliaci nárokovali územie v oblasti Čadce, na Orave obce Hladovku a Suchú Horu, oblasť Babia hora, vo Vysokých Tatrách Javorinu s Podspádmi a vnútorné slovenské Tatry, v Pieninách pravý breh Dunajca a obec Lesnicu a ďalej na východe hraničné úpravy pri Žegiestowe-Pivničnej a Lupkove-Cisnej. V nóte sa ustanovuje, že zmiešané komisie na delimitáciu hraníc začnú pracovať okamžite a ukončia práce na českom úseku do 15. 11. a na slovenskom úseku do 30. 11. 1938. Plebiscit sa už nespomína.
Zverejnenie poľských požiadaviek vyvolalo medzi obyvateľstvom Slovenska skutočný šok, lebo nič také od Poliakov nečakalo. Navyše sa to časovo zbehlo s Viedenskou arbitrážou, ktorou boli 2. novembra 1938 odtrhnuté od Slovenska veľké južné oblasti so státisícmi občanov nielen maďarskej, ale aj slovenskej národnosti a s mnohými mestami so slovenskou väčšinou až po Košice, vrátane.
V Štátnom okresnom archíve v Martine je uložený denník Delimitačnej komisie slovensko-poľskej, ktorý si písal predseda slovenskej časti komisie PhDr. František Hrušovský ako súkromný komentár od 8. do 27. novembra 1938 a v ktorom veľmi živo zachytáva atmosféru, fakty, postoje slovenských i poľských členov komisie, ale aj citové reakcie slovenských občanov, ktorí sa ocitli na území, ktoré si nárokovala poľská vláda. 3
Slovenské obyvateľstvo na severnom pohraničí prejavovalo otvorený odpor proti poľským požiadavkám. Podľa líčenia dr. Hrušovského 13. novembra časť slovenskej delegácie navštívila niektoré obce v okrese Čadca, ktorých odstúpenie žiadala poľská vláda. ”To, čo sme tam videli a počuli, otriaslo celou našou bytosťou, lebo ešte nikdy nemali sme príležitosť vidieť zúfať a plakať ľudí pre svoju prítulnosť a oddanosť k svojmu slovenskému rodu.”
To sa udialo ešte pred oficiálnym započatím práce slovensko-poľskej delimitačnej komisie, lebo poľská strana si vynútila najprv príchod slovenských členov do Zakopaného, čo sa uskutočnilo 15. novembra.
Dňa 16. novembra ráno sa vydala delimitačná komisia na spiatočnú cestu zo Zakopaného cez Javorinu, Ružomberok do Žiliny a v aute dr. Hrušovského sa viezli aj prof. Zaborski, predseda poľskej časti komisie a dr. Gotkiewicz, aby sa po ceste mohli porozprávať o čiastkových otázkach. V Javorine viala čierna zástava a nápis: ” Nedajte nás Poliakom, my sme tu Slováci”. Ženy a deti mali popripínané slovenské trikolóry. Keď sa naše auto pohlo, ozval sa strašný plač a prosby zhromaždeného zástupu...”
Dňa 17. novembra prešla delegácia cez Turzovku na Biely Kríž, potom peší na Malý Polom, kde vytýčili prvý bod novej hranice.
18. novembra v blate a snehu pokračovali vo vytyčovaní hraníc od Malého Polomu. V Rakovej napadli miestni obyvatelia poľských železničných expertov a surovo ich urážali. Prof. Zaborski ubezpečoval členov slovenskej delegácie, že sú milí, ale prerušil rokovania a odišiel s členmi poľskej delegácie do Tešína.
O 17. hodine bola v Čadci desaťtisícová protipoľská demonštrácia a ”mohla presvedčiť každého, že Kysuce sú a chcú byť vždy slovenské a že iná je vôľa a život národa ako papierové výskumy tzv. vedeckých odborníkov”.
19. novembra profesor Zaborski odcestoval do Varšavy podať správu ministrovi Beckovi.
20. novembra odišla slovenská delegácia do Tešína. Zaborski sa vrátil z Varšavy, kde vraj boli prekvapení slovenským postojom. Poľsko vraj vždy podporovalo požiadavky Slovákov, čo chce teraz, sú len malé korektúry hraníc. Mohli by chcieť podstatne viac.
21. novembra sa delegácie stretli pri škole v Svrčinovci, aby pokračovali v práci v teréne. ”Spočiatku išla práca bez ťažkostí, kým sme boli v lese. Ale keď sme začali zostupovať do doliny, kde sa objavili prvé domčeky Rakovej a Čadce, zbadali nás ľudia, ktorí pracovali vonku. Keď sme zostupovali k osade Prívary a Megoňky, prišli nám do cesty mladé ženy zo železnými hrabľami. Pýtal som sa ich čo robia s tými hrabľami. Vraj na postieľanie zhrabujú lístie. Ale bolo vidieť, že nemajú chuť viesť rozhovory o takých všedných veciach, keď ich srdce niečo iné tlačí. Tieto mladé, chudobou, prácou a starosťami strhané ženy zo zapadnutých dedín najsevernejších Kysúc sa zrazu veľkým krikom vyrútili na Poliakov, dvíhali svoje hrable a nadávali nevyberaným spôsobom... vyhrážali sa, že ony Poliakov povraždia, pretože ony do Poľska nechcú, že svoje deti do poľskej školy posielať nechcú a radšej svoje deti pobijú. Zúfalý nárek a divoké vyhrážky žien niesli sa stráňami týchto pohraničných hôr - ale z týchto primitívnych, ale tým úprimnejších prejavov bolo cítiť smrteľnú nenávisť voči tým, ktorí sa nehanbili uplatňovať svoje nároky na tiché, skromné a spokojné osady kysuckých Slovákov. Boli to scény, na ktoré budeme všetci spomínať. Potom sa ženy rozbehli dolu svahom po chlapov, aby vraj títo išli brániť. Komisia postupovala ďalej a ľud z blízkych osád začal sa zhromažďovať, nariekať, hromžiť a hroziť. Chcel som ich ako tak utíšiť, nemalo to však úspech, ba videl som, že i mňa začínajú podozrievať, že ich predávame Poliakom a ich divoké lamentácie divokou ozvenou niesli sa nad malebnou dolinou Milošovky. Prichodili chlapi a mládenci, ktorí spomínali pomstu a vyjadrovali sa tak: ak máme pripadnúť Poliakom, radšej zahynieme, to nám je už jedno. - ”Či sa nehanbíte brať takéto chudobné roličky a biedne chalupy? Choďte si ta domov robiť hranice, tu nemáte čo hľadať!”- Atmosféra sa stávala čoraz nebezpečnejšia, četníci museli zvláštnym kordónom chrániť komisiu, ktorá sa rozhodla odísť po takomto poučení na poľskú stranu do Mostov...”
22. novembra pokračovala komisia v určovaní hranice pri železnici Skalité-Čierne. ”Ľud chcel Poliakov hlušiť a i nás považoval za zradcov, ktorí ho chceme Poliakom zapredať. Nastúpili sme do vlaku. Ľud rútil sa za nami. Kričal, plakal, nadával, ženy pľuvali, četníci museli utvoriť kordón, aby sa rozvášnený ľud nevrhol na vlak a nerozdrúzgal ho.”
23. novembra odišla slovenská delegácia do Jablunkova napísať protokoly... Práca delimitačnej komisie sa tým na Kysuciach skončila a mala pokračovať na Orave.
Podľa dohody mala časť slovenskej delegácie ísť cez Oravu do Zakopaného a druhá časť do Tatranskej Lomnice. Poľská delegácia nocovala v Dolnom Kubíne. Dňa 24. novembra pokračovala časť slovenskej delegácie do Trstenej. V Oravskom Podzámku ”muselo naše auto zastať, pretože na ulici pred hotelom stálo vojsko. Domnieval som sa, že úzka cesta nedovoľuje nám pokračovať v ceste. Vystúpil som von a vidím, že pred nami stojí vlastne autobus poľskej delegácie, zastavený kordónom vojska, ktoré bránilo Poliakov pred rozbúreným ľudom. Ľudia rozbili všetky obloky poľského autobusu, dvoch členov zranili, celú cestu zabarikádovali vozmi, skalami a vyzbrojení čakali na Poliakov. Prišiel som k poľskému autobusu a pýtal sa prof. Zaborského, čo sa vlastne stalo. Vyložil mi, že ich tu zastavil ľud, rozoštvaný falošnými správami o rozsahu poľských požiadaviek na Orave a že ich i naši dôstojníci uvarili...”
Poľská delegácia sa vrátila cez Zázrivú, Žilinu a Čadcu do Poľska a slovenská pokračovala do Tatranskej Lomnice. Jej predseda informoval telefonický predsedu slovenskej autonómnej vlády o situácii.
Večer bola v Tatranskej Lomnici veľká demonštrácia obyvateľov Ždiaru a Javoriny proti pripojeniu k Poľsku, na ktorej sa slovenská delegácia nezúčastnila. ”Krásna je naša vlasť, nie div, že Poliaci vystierajú na ňu svoje dravé pazúry. Bratská láska, priateľstvo - to všetko trvá len dotiaľ, kým nepríde apetít, potom prestáva všetko. Ale zo všetkého najkrajší a najcennejší je náš slovenský ľud. Nikdy by som nebol veril, že v duši nášho človeka je toľko rodolásky, toľko vlasteneckého nadšenia, toľko oddanosti k svojej domovine”, poznamenal si dr. Hrušovský do svojho denníka.
25. novembra už od rána sa dr. Hrušovský pokúšal nadviazať spojenie so Zakopaným, no telefonické spojenie bolo prerušené. Odišiel preto autom cez Spišskú Starú Ves do Czorsztyna, odkiaľ hovoril telefonický s prof. Zaborským v Zakopanom a dozvedel sa, že musia čakať na rozhodnutie Varšavy, ktoré nám oznámia večer alebo až ráno.
Po návrate do Tatranskej Lomnice sa dozvedeli, že vyslanec Papée odovzdal čs. vláde nótu, v zmysle ktorej poľská armáda ešte dnes (25. XI.) obsadí čadčiansky úsek a 27. XI. ostatné úseky tak, ako sa delimitačná komisia predbežne a ešte nepresne dohodla.
26. novembra dr. Hrušovský hovoril s ministerským predsedom dr. Tisom, ktorý ”nás vyzýval, aby sme upokojili obyvateľstvo pohraničných krajov, aby sa neopakovali incidenty.”
Okolo poludnia telefonoval prof. Zaborski, že podľa príkazu poľskej vlády bude komisia pokračovať v rokovaní zajtra o 14. hodine v Zakopanom.
27. novembra po raňajkách stretol sa predseda slovenskej delegácie v kancelárii hotela Lomnica s generálom Šidlíkom, ktorý vydával práve rozkazy pre jednotky, rozmiestnené v úsekoch, v ktorých sa mala vytyčovať nová hranica. Po obede odišla slovenská delegácia do Zakopaného. V Ždiari bolo už plno nášho vojska.
”Na ceste, vedúcej zo Ždiaru do Javoriny stáli naši dôstojníci a jeden poľský kapitán. Pozhovárali sme sa s nimi... a pokračovali sme v ceste proti poľskému vojsku, ktoré obsadilo čiaru, dotýkajúcu sa cesty pri horárni. 4/ Tu sa dozvedeli, ”že pred chvíľou hoci bolo odtrúbené paľbu zastaviť, hoci styční dôstojníci vyjednávali o prímerí, kým sa obidve delegácie delimitačnej komisie nedohodnú na presnej hranici - českí vojaci ešte strieľali z guľometu a zabili majora Ragu a kaprála ťažko zranili.”
”V Zakopanom panovala divná nálada... Cítili sme, že sa s Poliakmi dnes nedohovoríme. Pretože nám veľmi záležalo na tom, aby sme pre Ždiar zachránili aspoň časť pasienkov, chceli sme rokovať o hraničnej čiare javorinskej... Záležalo nám na dohode o tejto čiare tým viac, lebo hrozilo nebezpečie ďalších prestreliek a nepriali sme si, aby sa zbytočne prelievala ľudská krv, na jednej lebo na druhej strane. Predebatovali sme niekoľko úsekov. Nepristúpili sme na to, aby Poliaci obsadili Babiu Horu, aby sa tlačili na Oravu, protestovali sme proti obsadeniu Smerdžonky a časti chotára Haligovce. V týchto veciach poľská delegácia bola ochotná k ústupkom, - ale pri Javorine narážali sme na húževnatý odpor, ktorý prof. Zaborski odôvodňoval tým, že varšavská vláda dala poľskej delegácii príkaz neustupovať v Javorine ani o krok... Rozlúčili sme sa s Poliakmi a vybrali sme sa na spiatočnú cestu. Až teraz sme si všimli, že Poliaci obsadili Javorinu motorizovanými oddielmi. Ich tanky nás nijako neprekvapili, pretože robili dojem naozaj akýchsi ”plecháčov” – ako ich nazval major Jurech.
Po návrate do Tatranskej Lomnice podal dr. Hrušovský do Bratislavy situačnú správu. Do svojho denníka napísal ešte ”28. novembra”, ale v písaní denníka už nepokračoval.
Poľská delegácia už potom odmietla prísť do terénu na slovenské územie a rokovalo sa len v Zakopanom, kde delegácie podpísali protokol dňa 1. decembra 1938. Odstúpené územie pri Čadci, na Orave obce Suchá Hora a Hladovka a oblasť Babej Hory, vo Vysokých Tatrách Javorina, Podspády a časť katastra Ždiaru no a celé slovenské vnútorné Tatry s Bielovodskou a Javorovou dolinou ako aj Zadnými Meďodolami a časťou Belianskych Tatier až po Kopské sedlo, v Pieninách pravý breh Dunajca a obec Lesnica a ďalšie úpravy hraníc pri Pivničnej a Lupkove ako aj Cígeľke, tvorilo spolu 226 km2 so 4300 obyvateľmi, ktorí sa hlásili k slovenskej národnosti.
Aby sme mali pohľad aj z druhej strany, siahneme po knihe poľského autora Edwarda Długajczyka 5, v ktorej opísal udalosti na československo-poľských hraniciach po Mníchove. Po obsadení Českého Tešínska 1. októbra už 3. októbra vyslanec Papée oznámil Prahe územia, na ktorých by sa mal podľa poľských diplomatických nót z 27 a 30. septembra uskutočniť plebiscit Čs. vláda neprotestovala, lebo sa nemusela obávať plebiscitovej konfrontácie. Beck si toho bol vedomý a po niekoľkých taktických manévroch zmenil front a v inštrukcii z 11. októbra prikázal vyslancovi Papéemu oznámiť v Prahe, že je pripravený vzdať sa plebiscitu a uzavrieť dohodu, ktorá zabezpečí ”racionálnu rektifikáciu hraníc... ” Táto inštrukcia precizovala tiež poľské požiadavky na Kysuciach, Orave a Spiši. Definitívne poľské požiadavky obsahovala poľská nóta z 1 .novembra 1938.
”Južne od Jablunkova, poniže Mostov začína Slovensko. Dnes sa tam nachádza hranica, oddeľujúca obidve republiky, ktoré vznikli po rozdelení Československa. Potom ďalej rovnobežne s hranicou, už na slovenskom území, vedie cesta a železničná trať, ktorá spája Čadcu zo Zwardoňom. Poľsko požiadalo o časť tejto železničnej trate od Svrčinovca a Skalitého smerom na Zwardoň.
Počas delimitačných prác na tomto území miestne obyvateľstvo kládlo odpor. Dňa 18..novembra v Čadci zmlátili poľských delegátov. Keď 24. novembra sa incident zopakoval, tentoraz v Oravskom Podzámku počas cesty delegátov na Oravu, Poľsko zareagovalo ozbrojeným zásahom. Generál Botnowski dostal rozkaz obsadiť delimitované územie. Operácie sa zúčastnili jednotky Samostatnej operačnej skupiny ”Ślask”, ktoré na druhý deň po incidente s delegáciou obsadili územie po požadovanú hranicu. Došlo k ozbrojenej zrážke s československým vojskom a nezaobišlo sa to bez obetí. Priebeh operácie opísal Jerzy Kuplińskí 6/ v súhrnnej správe o Česko Tešínsku. Uverejňujeme úryvok opisu, ktorý zanechal účastník tejto udalosti Stanisław Kossowskí, záložný dôstojník 1. pluku podhalianskych strelcov v Nowom Saczi, prevelený po mobilizácii začiatkom novembra k 1. bataliónu, umiestnenému v Jablunkove.”
”V noci z 24. na 25. novembra 1938, - zaznamenal si, - bol poplach v súvislosti so zneuctením poľskej delimitačnej komisie pri Oravskom Zámku. Prvý batalión dostal rozkaz obsadiť územie, ktoré nám bolo priznané, to znamená Kysuce až po železničnú trať vedúcu od Čadce cez Svrčinovec – Čierne – Skalité do Zwardoňa. Po príchode k dočasnej vytýčenej hranici v Šanciach, batalión zastal a čakal na rozkaz zaútočiť. Prvá rota, ako predná tvorila čelo v sile čaty. Veliteľom čaty som bol ja. Po obdržaní rozkazu ”napred”, po prekonaní 80 metrov o 8.25 padol prvý výstrel zo strany československej hliadky a potom nasledoval náš normálny útok (bez delostreleckej podpory) na priestore dva a pol kilometra. V priebehu hodiny bol ten úsek zaujatý...napriek paľbe Čechov. Moja čata bola prvá a vysunutá dopredu v hlavnom smere pozdĺž cesty mala najťažšiu úlohu, pretože mala zabezpečovať rozvíjanie sa roty, čoho výsledkom boli najväčšie straty v prvej čate, to znamená dvaja zabití (Mlekodaj a Storch) a siedmi ranení, pričom iné čaty mali len dvoch ranených. Paľba Čechov trvala od samého rána až do neskorého súmraku takmer bez prestávky. O. hod.(?) začalo sa zakopávanie na čerstvo obsadenom území Svrčinova pod paľbou čs. guľometov a delostrelectva, ktoré trvalo až do súmraku.” Toľkoto St. Kossovskí.
E. Długajczyk ešte dodáva: ”Dňa 30. novembra 1938 Poľsko podpísalo v Zakopanom zmluvu so Slovenskou vládou. Drobné, vynútené korektúry hraničnej čiary priniesli Poľsku viac škody ako úžitku. Otriasli polonofilstvom dokonca aj tých Poľsku najoddanejších Slovákov.”
Pozoruhodná je ešte jedna okolnosť. St. Kossowski uvádza začiatok poľskej vojenskej akcie v noci z 24. na 25. novembra. Dr. Hrušovský vo svojom denníku uvádza, že vyslanec Papée odovzdal v Prahe nótu o vojenskom obsadzovaní delimitovaných území dňa 25. novembra o 13. hodine a čs. vláda ju prijala o 16. hodine, čiže v čase, keď vojenská akcia na Kysuciach už bola v plnom prúde, resp. bola už ukončená. Chybné sú tiež domnienky, že prvé výstrely pred vypuknutím druhej svetovej vojny padli v marci 1939, počas tzv. ”malej vojny” pri násilnom obsadzovaní slovenského územia na východnom Slovensku maďarskou armádou. V skutočnosti prvé výstrely padli už v novembri 1938 pri obsadzovaní slovenského územia poľskou armádou.
Poľský autor Dr. Henryk Siatkowski 7 takto líči poľskú vojenskú akciu:
”Najvážnejší incident bol dňa 24. novembra 1938 v Oravskom Podzámku. Autobus, ktorý viezol delegátov, bol zastavený slovenskými žandármi, ktorí vykonali kontrolu dokumentov a skonfiškovali fotografické aparáty, čím porušili medzinárodné právo, zaručujúce exteritoriálnosť medzinárodnej delegácie. Počas kontroly dokladov objavil sa v blízkosti strážnice dav, poštvaný slovenskými nacionalistami a hádzal na autobus kamene. Počas tohto útoku boli zranení dvaja členovia delegácie a vodič. Tento incident vyvolal ostrú reakciu poľskej vlády, ktorá ho použila ako zámienku na obsadenie vojskom územia, podliehajúceho delimitácii pred termínom oficiálneho ukončenia prác komisie. Vojenská operácia sa uskutočnila 25. novembra 1938 v oblasti Čadce a 27. novembra v oblasti Oravy, Spiša a Pienin. Rozkaz obsadiť územie podliehajúce delimitácii v čadčianskej oblasti vydal v noci 25. 11. 1938 šéf Generálneho štábu poľského vojska generál Wacław Stachiewicz po dohode s hlavným veliteľom armády maršálom Edwardom Rydz-Śmigłym. Po dohode s ním veliteľ SGO ”Ślask” generál Władysław Bortnowskí určil na vykonanie bojovej operácie útvar pridelený pod velenie plk. dipl. Mikołaja Bołtucia. Skladal sa z 1 pluku podhalianskych strelcov, 7. pluku jazdeckých strelcov, určený útvar z 25 DP, 31 delami, obrnenej eskadróny Veľkopoľskej BK a dvoch batérií protileteckého delostrelectva. Počas obsadzovania spomínaného územia došlo k bojom s českým 42. plukom pechoty zo 16. horskej divízie. Počas bojov na poľskej strane padli 2 vojaci a ďalší 10 boli zranení. Česká strana priznala oficiálne 4 zabitých a 14 ranených. Naproti tomu dňa 27. novembra 1938 10. brigáda motorizovaného jazdectva, ktorej velil plk. dipl. Stanisław Maczek, uskutočnila druhú fázu operácie. Toho dňa začalo obsadzovanie osád na Orave, Spiši a v Pieninách. Počas plnenia rozkazu došlo k ďalšiemu ozbrojenému incidentu na Príslope nad Ždiarom. V dôsledku výmeny ohňa zahynul poľský dôstojník major Štefan Rago a 13. januára 1939 zomrel na následky zranení kaprál Henryk Oleksowicz, obaja z 24. pluku hulánov.”
Čitateľ bude akiste so mnou súhlasiť, ak napíšem, že išlo nesporne o zbytočné straty na ľudských životoch, lebo práca delimitačnej komisie - napriek zjavnému odporu slovenského obyvateľstva – pokračovala a príslušná medzištátna dohoda o odpustení slovenského územia bola napokon 1. decembra 1938 v Zakopanom podpísaná. E. Długajczyk uvádza podľa všetkého nepresne dátum 30. novembra 1938. Podľa medzinárodných zvyklostí malo po tomto termíne dôjsť k odstúpeniu delimitovaných území.
Na záver našej spomienky na udalosti spred 65 rokov a na otázku, či išlo o neoprávnenú agresiu, alebo historickú spravodlivosť, ktorými sa začínala doteraz v dejinách najkrvavejšia druhá svetová vojna, uvediem hodnotenie týchto udalostí z pera Winstona S. Churchilla, britského štátnika a jedného z troch najvýznamnejších vodcov protihitlerovskej aliancie. Jeho preukázateľnosť, objektívnosť a priam vedecká exaktnosť je frapujúca. Citáty sú z Churchillových pamätí Druhá svetová vojna 8.
”...Ale Nemci neboli jedinými supmi, ktoré sa zlietli na mrcinu. Bezprostredne po podpísaní Mníchovskej dohody 30. septembra zaslala poľská vláda Čechom ultimátum, ktoré malo vypršať za 24 hodín a v ktorom sa žiadalo bezodkladné vydanie pohraničného územia Tešínska. Tejto bezohľadnej požiadavke nebolo možné nijako vzdorovať...
Maďari sa taktiež vyskytovali na okraji mníchovských diskusií. Horthy navštívil koncom augusta 1938 Nemecko, ale Hitler zaujal veľmi zdržanlivý postoj. Hoci viedol 23. augusta popoludní dlhý rozhovor s maďarským regentom, neprezradil mu dátum zamýšľaného vystúpenia proti Československu.. Sám ešte nevedel termín. Každý, kto by sa chcel deliť o jedlo, by sa mal podieľať taktiež na jeho varení.” Ale hodina jedla nebola prezradená. Teraz však Maďari prišli so svojimi požiadavkami. 9.
Oficiálne delenie koristi Nemci uskutočnili začiatkom novembra. Poľsko si mohli ponechať obsadené Tešínsko. Slováci, ktorých Nemci využívali ako pešiakov na šachovnici, získali neistú autonómiu. Maďarsko urvalo kus mäsa na účet Slovenska... 10 /
14. marec sa stal svedkom rozbitia a ujarmenia Československej republiky. Slováci oficiálne vyhlásili nezávislosť. Maďarské vojská podporované potajme Poľskom, vkročili na východné územie Československa nazývané Podkarpatská Rus, na ktoré si Maďari robili nároky. 11
Za to, čo nás všetkých malo postihnúť, padá na ľudí nesúcich zodpovednosť, nech boli ich pohnútky sebaušľachtilejšie, vina pred históriou. Obzrite sa dozadu a uzriete, čo všetko sme postupne prijali, alebo čo sme naopak odhodili: Nemecko odzbrojené posvätnou zmluvou, Nemecko znovuvyzbrojené porušením posvätnej zmluvy, premrhanú leteckú prevahu a dokonca aj rovnováhu, Porýnie obsadené násilím a Siegfriedovu líniu buď už vybudovanú, alebo práve budovanú, vytvorenie Osi Berlín-Rím, pohltenie a strávenie Rakúska Ríšou, opustenie Československa a jeho skazu spôsobenú Mníchovskou dohodou, pevnostnú líniu v nemeckých rukách a mohutný arzenál Škodovky nabudúce vyrábajúci výzbroj pre nemecké vojská, na jednej strane mávnutie rukou nad úsilím prezidenta Roosevelta stabilizovať alebo vyhrotiť európsku situáciu zásahom Spojených štátov a na druhej strane prehliadať nepochybnú ochotu Sovietskeho zväzu spojiť sa so západnými mocnosťami a urobiť všetko pre záchranu Československa, odhodenie služieb tridsiatich piatich československých divízií proti ešte nevyzretej nemeckej armáde v čase, keď samotná Veľká Británia bola schopná vyslať na posilnenie frontu vo Francúzsku iba dve - to všetko hodené do vetra.
A teraz, keď boli všetky tieto možnosti a výhody premrhané, alebo odhodené, Veľká Británia sa zrazu vzchopí k činu, chytí za ruku Francúzsko a prikročí ku garantovaniu územnej celistvosti Poľska - toho istého Poľska, ktoré sa pred iba šiestimi mesiacmi s apetítom hyeny podieľalo na plienení a skaze československého štátu. 12
Poliaci získali hanobným postojom k likvidácii československého štátu Tešínsko. Čoskoro za to mali sami zaplatiť. Ribbentrop 21. marca 1939 pri schôdzke s poľským veľvyslancom v Berlíne pánom Lipskim nasadil ostrejší tón ako v predchádzajúcich rokovaniach. Okupácia Čiech a utvorenie Slovenského štátu otvorili Nemecku prístup k južným hraniciam Poľska. Lipskí oznámil Ribbentropovi, že jednoduchí Poliaci nechápu, ako sa mohla ríša ujať ochrany Slovákov, keď je zameraná proti Poľsku. Taktiež sa usiloval získať informácie o Ribbentropovej nedávnej schôdzke s litovským ministrom zahraničia. Týkali sa rozhovory Memelu? Odpoveď dostal o 2 dni (23. marca) Nemecké vojská Memel okupovali.
Prostriedky k organizovaniu akéhokoľvek odporu proti nemeckej agresii vo východnej Európe teraz boli praktický vyčerpané. Maďarsko bolo v nemeckom tábore. Poľsko sa už predtým dištancovalo od Čechov a teraz nebolo ochotné spolupracovať príliš tesne s Rumunmi. Kľúčom k veľkej aliancii bolo dorozumenie s Ruskom. 13 ”Nekrvavé riešenie českého konfliktu v jeseni 1938 a na jar 1939 spolu s anexiou Slovenska”, povedal generál von Jodl v prednáške prednesenej po niekoľkých rokoch, ”zaokrúhlilo územie Veľkého Nemecka takým spôsobom, že bolo možné prikročiť k úvahám o riešení poľského problému na základe viac-menej priaznivých strategických predpokladov.” 14
Nemecko-poľský pakt (rozumej: o neútočení z roku 1934, pozn. autora) umožnil nacistom sústrediť pozornosť na Rakúsko a Československo a to týmto nešťastným krajinám prinieslo skazu. Na čas oslabil vzťahy medzi Francúzskom a Poľskom a znemožnil, aby sa medzi štátmi východnej Európy vyvinula záujmová solidarita. A keď poslúžil nemeckému cieľu, bol jednostranne odhodený. Poľsko bolo implicitne vyrozumené, že leží v oblasti potenciálnej agresie.” 15/
Na záver sa žiada uviesť ešte niekoľko poznámok. Hranice medzi Poľskom a Československom mali byť po prvej svetovej vojne určené na základe plebiscitu na Tešínsku, Orave a Spiši. Nestalo sa tak pre sovietsko-poľskú vojnu a hranice určila konferencia veľvyslancov r. 1920 od zeleného stola a to tak, že ČSR dostala časť Tešínska a Poľsko časti Oravy a Spiša. V roku 1938 poľská vláda vystúpila s požiadavkou odstúpiť Tešínsko okamžite a o ďalších poľských nárokoch sa malo rozhodnúť ľudovým hlasovaním (plebiscitom). ako bolo uvedené v poľskej nóte z 27. septembra 1938. Na tento svoj návrh však poľská vláda hneď zabudla a 1. novembra predostrela jednostranné požiadavky aj voči Slovensku a vynútila si pripojenie niektorých území, pričom najmä záber Javoriny s celými vnútornými Tatrami a slovenskej časti Pienin s obcou Lesnicou bolo skutočne kruté. Prečo poľská strana odstúpila od riešenia plebiscitom? A ak pominieme všetky okolnosti, za akých sa to udialo, slovenská strana mala prinajmenšom morálne právo požadovať na sporných územiach plebiscit, ktorý však mal byť uplatnený aj oravsko-spišským obciam, pripojeným k Poľsku r. 1920. Miesto toho sa z poľskej strany postupovalo mocou, podfarbenou horúčkovitou nedočkavosťou.
Vlastné prežitia ma vedú k presvedčeniu, že odpor slovenského obyvateľstva voči poľským nárokom bol spontánny a vôbec ho nebolo treba podporovať, ale skôr tlmiť. Že dochádzalo aj k otvoreným stretom, ako to uvádza vo svojom denníku dr. Hrušovský, bolo logickým dôsledkom celkovej situácie. Treba pritom podčiarknuť, že slovenský aktívny odpor zaznamenal aj čiastočné úspechy, aspoň dva prípady možno zaznamenať podľa relácie dr. Hrušovského: pri Čadci stlačenie poľských požiadaviek na minimum, v úseku Raková - Čadca dokonca na starú hranicu, a druhý prípad sa odohral na Príslope nad Ždiarom, keď poľskí vojaci prekročili delimitačnú čiaru v úsilí vniknúť do obce Ždiar, no zastavila ich streľba čs. vojakov, ktorí zasiahli poľského majora Ragu a zranili kaprála Oleksowicza. Major bol pochovaný na mieste, kde padol pri kríži na Strednici a na tom sa nič nezmenilo ani po prinavrátení tohto územia k Slovensku po 1. septembri 1939. Exhumovali a odviezli si ho Poliaci až po skončení vojny.
Hraničné spory medzi Poľskom a Slovenskom (česko-poľský spor ponechávam teraz bokom, hoci sme v dôsledku tohto sporu boli výrazne poškodení) vyplynuli z pochybnej tézy, že národná príslušnosť človeka sa určuje výlučne podľa jazykových znakov. Toto je však v príkrom rozpore so zásadami, ku ktorým dospela Európa v priebehu 20. storočia, že totiž národnosť je otázkou individuálnej voľby. Je preto dnes už najvyšší čas, aby sa ľuďom prestalo vnucovať na základe čohokoľvek, akej sú národnosti. Na tomto podklade tzv. vedy pochádzajúcej z 19. storočia, sa napáchalo v priebehu 20. storočia príliš veľa zla.


Poznámky:
1/ Na pozvánke, ktorej faksimile uverejňujeme, sú uvedení nasledujúci pozývatelia: Komisia dejín vojenstva v Nowom Targu, Mestské stredisko kultúry v Nowom Targu, Tatranské múzeum v Zakopanom, Múzeum 24. pluku hulánov v Kraśniku, Poľský historický spolok v Cieszyne, Cieszyńska knižnica.
Na vedeckom seminári mali odznieť nasledujúce prednášky: České Tešínsko vo veľkej a malej politike 1918-1938 (Dr. K. Nowak zo Sliezskej univerzity v Katowiciach); Vytváranie poľsko-československej hranice v rokoch 1918-1938 (Dr. J. M. Roszkovskí z Tatranského múzea v Zakopanom); Práca poľsko-slovenskej Delimitačnej komisie v svetle relácie dr. Mariana Gotkiewicza (Mgr. Marek Gotkiewicz z Podholianskeho spolku priateľov vied v Nowom Targu); Vojenské aspekty revindikácie Hladovky, Suchej Hory, Javoriny a Lesnice k Poľsku v r. 1938 (Mgr. R. Kowalski z Komisie histórie vojenstva v Nowom Targu).
+/ Pozoruhodný je použitý termín ”revindikácia”, ktorým sa zvyknú v poľskej literatúre- nesprávne a mätúco – označovať nároky na slovenské územie v oblasti Vysokých Tatier, Spiša , Oravy a Kysúc. Tieto územia neboli historicky nikdy poľské. Slovo ”revindikácia” má latinský pôvod a znamená žiadať niečo späť, nazad...

2/ Slovenská autonómna vláda menovala 8. XI. 1938 do slovensko-poľskej delimitačnej komisie PhDr. Františka Hrušovského ako predsedu a ako členov Dr. Ivana Krnu, Ing. Jána Slávika, mjr. gen. štábu Štefana Jurecha, Pavla Čarnogurského, Antona Granatiera a Milana Poláka. ( Fr. Hrušovský, Denník delimitačnej komisie československo-poľskej, s. l/ Poľskú časť delimitačnej komisie tvorili: predseda prof. Bogdan Zaborski, členovia: inž. Albert Diakiewicz, dr. Marian Gotkiewicz, kpt. Olgierd Jakubowski, Bronisław Jan Knapik, Aleksander Kwiatkowski, inž. Tadeusz Meyer.(Dr. H. Szatkowski, Sprawozdanie Henryka Szatkowskiego z prac Komisji Delimitacyjnej z roku 1938. Almanach nowotarski. Rok 2002. Nr. 6. Podhalańskie Towarzystwo Przyjaciól Nauk w Nowym Targu. Nowy Targ 2002.)

3/ Jozef Šimončič, Denník delimitačnej komisie slovensko-poľskej roku 1938. Slovenská archivistika XXVII, 1992, ss. 105-109.

4/ Horáreň stála pri starej ceste zo Ždiaru do Javoriny v mieste ”pod Príslopom”, približne tam, kde teraz odbočuje z novej cesty vpravo lesná cesta do Osturne.(pozn. autora)

5/ Edward Długajczyk, Tajný front na granicy cieszyńskiej. Wywiad i dywersja w latach 1919-1939. Wydawca ”Ślask” Katowice 1993. Rozdział VII Zajecie Zaolzia i co dalej? ss. 171-174.

6/ Jerzy Kupliński, Polsko-czechosłowackie kontakty wojskowe od wiosny 1938 do jesieni 1939
roku. Gdańsk 1977, cz. II, ss. 42-51.

7/ Henryk Szatkowski, Sprawozdanie z prac Komisji Delimitacyjnej z roku 1938. Almanach nowotarski, rok 2002, nr. 6. Pohalańskie Towarzystwo przyjaciół Nauk w Nowym Targu. ss. 64-71.

8/ Winston S. Churchill, Druhá svetová vojna, I diel. Blíži sa búrka. Kapitola 18. Zima po Mníchove, podtitul Poľsko a Maďarsko: Dravé šelmy... Nakladateľstvo Lidové noviny Praha 1992 s. 291.

9/ Tamže... s. 292
10/ Tamže... s. 300
11/ Tamže... s. 309
12/ Tamže... s. 312
13/ Tamže... s. 314
14/ Tamže... s. 319
15/ Tamže... s. 325