ý

Dva príhovory spisovateľa Laca Ťažkého

Pomaly sa už stáva tradíciou, že sa v tejto sále stretáva duchovný parlament slovenského národa. Schádza sa dobrovoľne, tak dobrovoľne, ako sme sa doň sami zvolili, t. j. prijali pozvanie na jeho výročné zhromaždenie. Ten, kto prišiel, má čo povedať, alebo chce počuť, čo si myslí a čo chce národu povedať ten druhý.
Čas, ktorý žijeme, alebo presnejšie, čas, v ktorom prežívame i živoríme, je čas bolestivých a nebezpečných premien (kedy nebol?), čas zlomov, likvidácií (hodnôt ekonomických i duchovných a najmä národných), čas predajcov a kupcov (t. j. čas obchodu, či obchodníkov, čas tzv. reforiem, presnejšie foriem zdierania Jozefov Makov a Jankov Chrobáčikov, tých obyčajných ľudí milión, z ktorých sa žmýkajú miliardy, tých, ktorých okradli a sľubujú okradnúť.
Čudujeme sa, že práve tých ”ľudí milión” ubúda? Ja ich chápem, lebo pochádzam z nich. Ubúda ich preto, že to je jediná ich zbraň, ktorou sa bránia, vymierajú a pri tom si spievajú a recitujú: ”...voľ nebyť ako byť otrokom.” Otrokom, ktorému aj niekoľko mesiacov nedajú mzdu, aby sa mohol najesť, obnoviť pracovnú silu, uživiť rodinu a nestať sa bezdomovcom. Jednoducho nedajú mu šancu pracovať. Človek milión sa bráni aj tým, že nerozširuje rodinu, lebo nechce, aby sa jeho deti rodili do jeho neprajného osudu. Je tu síce jedna národnosť, či jedno etnikum, ktorá sa rozmnožuje bez ohľadu na životnú úroveň a na budúcnosť, ale Slovák dnešnej doby sa rozhodol inak. Že jeho rod začína vymierať, to si ešte nestihol uvedomiť. Začína však cítiť, že na jeho miesto sa už tlačí ešte biednejší z východu. A jeho na západ alebo do Ameriky stále nepúšťajú.
Do času, v ktorom žijeme, prišlo to, čo sme nečakali. Tých, ktorí to predvídali a upozorňovali, volali na poplach, sme nepočúvali. Ich hlas zanikol v štrnganí kľúčov, hurhaji rozvášnený tribún a v speve, v ktorom ktosi komusi sľuboval lásku, z ktorej sa ani nie za deväť mesiacov zrodilo niekoľko desiatok nemanželských detí. Rodili sa z nenávisti, lebo nenávideli jedno druhé. Boli to politické strany, ktoré si dávali honosné mená. Všetky zneužívali demokraciu, kresťanstvo, Slovensko, národ a ľud. Darmo si zakladali politické masky, ktoré ich mali jednu od druhej rozlíšiť, keď im ju občas niektorej nejaký odvážlivec strhol, všetky mali jednu podobu a jedno meno: MOC. Peniaze. Pofidérna sláva. A sluhovstvo silnému. A čo ide s mocou a za mocou, to vieme. Cíti to rovnako robotník, roľník, alebo inteligent, vedec, umelec, spisovateľ, lekár a najnovšie aj študent, ten mladý revolucionár a nositeľ globálneho rána, ”cítia to aj tí, čo im prestávalo záležať na svojom slovenskom mene.
To staré prežité, životom vyskúšané, odtrpené v robote, na poli, vo fabrike i vo väznici bolo treba vytrhnúť z nášho života a nahradiť ľudským. Sám som si nie istý, či to bolo možné bez silného otrasu. Ale nie takého silného, ktorý zrútil budovu, ktorá sa volá ekonomika. S ňou sa najsilnejšie zatriasli sociálne istoty, najhlbšie však padli morálne hodnoty, najviac úderov dostala kultúra, školstvo a zdravotníctvo a najviac sa sprostituovala politika. A na všetko doplatil národ a štát. Najviac získali maďarské nacionalistické strany.
Prepáčte mi, nepovedal som nič nové. Povedal som to len preto, že iné povedať neviem, vypovedal som len to, čo vo mne prežíva, čo ma bolí.
Navrhni inú alternatívu, povedal by mi premiér Sľubovač. A ja by som mu odpovedal: Neviem! Žiadnu nemám! Preto idem preč od toho, nech to skúsi iný. Ale on dobrovoľne od toho a iní s ním neodídu, aj keď to od nich samé odchádza. Neklamal by som národ, zaradil by som sa do jeho radov a hľadal schopných vodcov. A možno by som medzi živoriacimi a nezamestnanými našiel predsa len nejakú alternatívu. Akú? Nebol by som si rozpredal majetok, bol by som zabránil nevídaným krádežiam, prísne by som trestal korupciu a vykorenil podsvetie. Aj to politické. Zakázal by som ďalej predávať národné ekonomické a kultúrne hodnoty. A povedal by som národu, že záchrana je len a len v nás, v našom práve, v našom slobodnom rozhodovaní, v našej zodpovednosti voči sebe, v slobodných voľbách. Práve v nich sme my Slováci vari voči sebe najnezodpovednejší národ na svete. Volíme toho, ktorého nám v krásnom balení dennodenne ponúkajú masmédia do ohlúpnutia.
Spasiteľ v nás nám hovorí, odpusť, ale nie tomu, ktorý sa ti z odpustenia vysmieva. Spasiteľ v nás hovorí, miluj blížneho svojho ako seba samého, ale nie toho, ktorý sa ti aj z tvojej lásky vysmieva a považuje ju za slabosť a hlúposť.
Priatelia! Slovenská inteligencia, najmä tá umelecká, rozbitá na... všetci vieme na aké skupinky... pardon...na nezmieriteľné národné a protinárodné hnutia, ak si neuvedomí, že jej povinnosťou, ľudským prikázaním (proti ktorému nič nemá ani to Božie) je budiť Jozefov Makov a Jankov Chrobáčikov, otvárať ”ľuďom milión”, teda miliónom mysle, srdcia, burcovať svedomie, a presviedčať ich, že byť sám sebe katom je nedôstojné a hodné opovrhnutia.
Preto som aj prišiel na tento Duchovný parlament, aby som sa posilnil vo svojej viere, že Spasiteľ je naozaj v nás. Ja ho vidím už v tom, že ste prišli. Vítam Vás a ďakujem”

(Prednesené na zhromaždení
Stálej konferencie slovenskej inteligencie
Korene-Slovakia Plus 19. 12. 2003)


V živote každého z nás pribudol rok. Rok, v ktorom je na konci štvorka. Dobre sa pozrime na ňu a postavme ju z hlavy na nohy. Áno, štvorka je stolička. To znamená, že tento rok bude rokom stoličiek, stolcov a kresiel. V tomto stoličkovom roku sa budú zvádzať zápasy, ba aj zákulisné i volebné boje o miesta poslancov a komisárov v EÚ a ak budú predčasné voľby, tak zase sa bude neľútostne bojovať o stoličky poslancov NR SR a ministrov vlády. Teda štvorka, stolička si príde na svoje. Bude to boj, zase boj a ďalej len boj. Mám strach, aby sa slovenský národ neubojoval, nedobodal na smrť, a to len pre tie stoličky alebo kreslá.
Príde aj boj o prezidentské kreslo. Ako pozorovateľ mienky národa zisťujem, že sa už mobilizujú družstvá, čaty, roty znepriatelených bojovníkov, ktorí ho budú chcieť dobyť. Národ, volič, ktorý ho môže dobyť hlasmi, zatiaľ drieme a jedným očkom sa pozerá na harcovníkov, jedným uchom počúva bubny a činely, ktoré ho prebúdzajú. Tento boj o prezidentský palác vyhrá ten, kto znepriatelených spriatelí. Zatiaľ nového prezidenta nepoznám. Ale tuším, kto sa ním stane. Isto viem len to, kto by ním nemal byť.
Zatiaľ som len zhrozený z toho počtu kandidátov, ktorých bolia nohy, preto túžobne očakávajú deň, keď si konečne sadnú na päť rokov do prezidentského kresla. Prepáčte mi, že nemám výstižnejšie prirovnanie tejto akcie ako to, ktoré nám ponúkajú všetky supermarkety v oddeleniach, kde sa predáva tovar po záruke. Akcia kandidátov.
Sme tu samí...- skoro som sa pomýlil- samí dobrí vojaci, ale bez stotníka Amenmáriu tu nemôžu byť... teda sme tu samí majstri, umelci, kultúrni činitelia. Prepáčte, slovo celebrity sa mi sprotivilo, lebo sa sprofanovalo. Patrilo by sa hovoriť alebo aspoň spomenúť už aj nás, tvorcov, naše diela, posťažovať si na možnosti a podmienky tvorby a vôbec povedať pár slov o stave kultúry na Slovensku. Slovenská kultúra je v takom stave, v akom je samotná Slovenská republika, o ktorom ste aj vy, pán prezident, niekoľkokrát hovorili. Meno kultúra tu ešte je, ale čo sa za ním skrýva, to zistí už len patológ. Slovenská kultúra na Slovensku totiž pomaly, ale isto zomiera. Nie, to nie je kuvičí hlas - nárek – predpoveď. To je smutné konštatovanie.
Len zázrakom (alebo nezáujmom?) sa ešte nekonal jej protištátny pohreb. Národ si nestihol uvedomiť, čo stráca, preto až na pár jednotlivcov nevyronil za ňou slzu. A na čo aj? Slovenská zomrie, nahradí ju svetová, globálna. Slovenská kultúra mala byť uložená na večný spánok v sarkofágu a zároveň v mauzóleu, ktorý sa volá takmer už predané národné divadlo. Nuž, porovnajme: Česi majú Prodanou nevěstu a budú ju mať aj ďalšie storočia v Národnom divadle-opere. A Slováci? Nie je isté, či nebudú mať Predané národné divadlo ako dar bohatej neveste.
Je tu Nový rok, rok 2004. Patrí sa povedať aj nejaký vinš, nejaké želanie, ktoré by sa z prezidentského paláca dostalo k národu, lebo patrí najmä jemu.
Ako starý vojak zavolal som si na pomoc presmutnú vojnovú pesničku, hymnu nešťastných Slovenských vojakov: Slovenské mamičky, pekných synov máte...
Slovenskému národu a všetkým ľuďom, ktorí žijú na Slovensku, zvlášť tým, ktorí ho majú radi ako svoju vlasť, želám veľa mladých mamičiek (lebo tých práve slovenských nám z roka na rok ubúda) a tým mamičkám želám samých pekných synov (nie vojakov!) a dcéry, aby ich dobre vychovali a doma ženili a vydávali, na vojnu nedávali, aby na ich hroboch ruky nezalamovali.
Slovenským mamičkám ešte želám, aby ich synovia, ak predsa len vojaci doma vlasti slúžili, aby v cudzom svete žoldniermi neboli (tak ako sme aj my boli), aby sa vo svete nestali vývozcami krvi, tej krvi červenej, ktorá sa vleje do tela iných národov, alebo počítačoví otroci a dcéry len a len a na doživotie operky, alebo ženy na krátke použitie, nech ich pekní synovia a dcéry chodia do sveta ako hrdí, vzdelaní odborníci, solventní turisti a obchodníci, podnikatelia, Slovensko milujúci diplomati, kultúrni pracovníci, spisovatelia a umelci, zdatní športovci a najmä, zdôrazňujem, najmä múdri, charakterní, skúsení a vlasť milujúci politici, poslanci, ministri, premiéri a prezidenti.
Ako vojaci na fronte i v zajateckých lágroch sme si rok čo rok želeli len MIER. A vytúžený civil. Nuž teda k mladým mamičkám a ich pekným synom želám Slovensku, Európe i svetu MIER. A pokoj v duši. To všetko ostatné sa zrodí v ňom.

Prednesené v Prezidentskom paláci
v mene pozvaných umelcov 12. 1. 2004