Milan S. Ďurica

Zodpovednosť katolíkov voči výzvam súčasnosti

V polovici januára 1994 vatikánsky denník L´Osservatore Romano uverejnil ako osobitnú prílohu o 14 stranách list pápeža Jána Pavla II., ktorý adresoval talianskym biskupom. Dokument bol podpísaný na sviatok Zjavenia Pána, 6. januára 1994. Pápež sa obracal svojou naliehavou výzvou cez biskupov na celý taliansky národ. Jeho slová vyvolali živé ohlasy v širokej verejnosti a podstatne prispeli k duchovnej mobilizácii talianskych katolíkov na prípravu jubilejného roka 2000.
Keď som si v nedávno uplynulej vianočnej pohode opäť prečítal ten starostlivo v archíve uložený dokument, žasol som, ako jeho najvýraznejšie zložky nielenže nestratili všeobecnú platnosť, ale si zachovali aj úplnú aktuálnosť najmä vo vzťahu k súčasnej situácii na našom Slovensku. Preto pokladám za vhodné predložiť ich na uváženie aj našej verejnosti.

Záväznosť svedectva
Ján Pavol II. v úvode svojho listu pripomína, že súčasná historická chvíľa vyžaduje od všetkých rozhodnutie a záväznosť jeho realizovania. Konkrétne žiada od kresťanov, aby verejne dosvedčovali tie ľudské a kresťanské hodnoty, ktoré zdedili od svojich dávnych generácií.
Ide tu o dedičstvo VIERY, prijatej od nástupcov apoštolov a posvätenej aj krvou mnohých mučeníkov. Podobne ide aj o dedičstvo KULTÚRY, na ktorom pracovali najlepší synovia národa. A konečne poukazuje na dnes zanedbávané a ohrozované dedičstvo národnej JEDNOTY, vytvorené dejinami spoločného jazyka, viery a kultúry.

Budovať novú Európu
Pápež vyhlasuje, že po epochálnych zmenách z roku 1989 treba vidieť znamenie časov aj v hnutí za zjednotenie európskych národov a štátov. Boli to kresťanské ideály, ktoré inšpirovali veľkých štátnikov, akými boli Alcide De Gasperi v Taliansku, Konrad Adenauer v Nemecku a Maurice Schuman vo Francúzsku, aby prekonali zakorenené vzájomné predsudky a historické nevraživosti a usilovali sa zblížiť a v podstatných zámeroch zjednotiť všetky štátne útvary Európy. Preto ich pápež neváha označiť za „otcov súčasnej Európy“. Ale pripomína, že nemožno považovať za náhodu fakt, že všetci traja a mnohí z ich spolupracovníkov boli mužovia hlbokej viery. (O De Gasperim sa už začal kanonický proces blahorečenia.) Inšpirovali ich kresťanské ideály slobody a spolupatričnosti, vychádzali z jasného poznania historickej funkcie krasťanstva pri základoch a vo vývoji kultúr európskych národov. Toto dedičstvo otcov dnešnej Európy treba si nielen zachovať a brániť, ale aj rozvíjať a upevňovať.
V stati, ktorou pápež odpovedá na otázku, aké možnosti a akú zodpovednosť má Taliansko v tejto perspektíve, zdôrazňuje presne to, čo opätovne vyslovil aj o našom Slovensku. Že totiž máme veľa toho, čo môžeme ponúknuť Európe. V tomto ohľade nás však neváha upozorniť, že v Európe sa prejavujú aj snahy oslabiť niektoré štáty, čo je nebezpečné aj pre samu Európu. Nesmieme si pritom nevšímať hlavne tendenciu ignorovať kresťanstvo, ktorá sa prejavuje stále zrejmejšími spôsobmi. Pod zámienkou neutrálneho stanoviska voči hodnotám sa presadzujú postiluministické modely života. Odráža sa to aj v niektorých opatreniach európskych inštitúcií. V evidentnej protive k zámerom zakladateľov EÚ určité mocenské zoskupenia, ktoré dnes dirigujú jej smerovanie, zdá sa, že sa snažia zredukovať význam jej existencie a jej pôsobnosti na púhe ekonomické a sekuralistické rozmery.
Dedičom národných hodnôt pripadá preto úloha brániť pre celú Európu dejinami zdedené náboženské a kultúrne poklady. Čoskoro po rozpade moci komunizmu začali sa ozývať hlasy, že už nie je potrebné organizovať politické sily kresťanskej orientácie. Je to veľmi pomýlený pohľad na súčasnú situáciu. Lebo ak pôsobenie kresťanských laických zoskupení v spoločenskej a politickej sústave podstatne prispelo k odporu voči všetkých formám totalitarizmu až po zrútenie komunistických systémov, tak práve teraz je ich pôsobenie prepotrebné, aby dokázali vo formujúcom sa širšom spoločenstve presadzovať kresťanské kultúrne tradície tak v sociálnej ako aj v politickej rovine.
Nijako nemožno akceptovať postoje, podľa ktorých kresťanstvo a menovite jeho sociálna náuka, ktorú Cirkev predložila svetu v encyklikách od Rerum novarum, cez II. Vatikánsky koncil, až po Centesimus annus, v súčasnej situácii už stratili svoje opodstatnenie a hnaciu energiu pre sociálnu a politickú angažovanosť kresťanov. Najmä veriaci laici nemôžu sa teda práve v tomto historickom momente odtiahnuť od svojej zodpovednosti. Naopak, musia odvážne dokázať s dôverou v Boha, ktorý je Pánom dejín, že milujú svoj národ a svoj štát, a to práve tým, že sa v zásadných veciach zjednotia a poctivo a nezištne dajú do služieb spoločenstva na sociálnom aj politickom poli, pričom ostanú stále otvorení k úprimnej spolupráci so všetkými zdravými silami národa.

Pokušenia moci
Ján Pavol II. veľmi dobre pozná ľudskú slabosť aj medzi verejnými činiteľmi, ktorí sú vystavení nespočetným príležitostiam vychutnávať moc a držať sa jej až po nerozumnú zotrvačnosť, ktorá škodí nielen ich zoskupeniu, ale neraz i celému národu. Vie, že moc možno ľahko zneužiť na egoistické presadzovanie nekalých vlastných a straníckych záujmov, na nečestné obohacovanie sa korupčnými aférami až po kolosálne okrádanie celého spoločenstva, na protizákonné ovplyvňovanie súdnictva a jeho orgánov, a na mnohé iné netransparentné a nespravodlivé činy. Preto nalieha na biskupov, aby intenzívne pracovali na dôkladnej duchovnej, teda náboženskej, kultúrnej a mravnej obnove ich pastierskej starostlivosti zverených veriacich, a to nielen vo všeobecnosti, ale aj s osobitnou starostlivosťou o mravné povznesenie tých, ktorí sa uchádzajú o vedúce funkcie a zodpovedné miesta v štátnych zriadeniach. Majú vyzývať všetkých, aby si dokonale spytovali svedomie aj čo do ich verejného pôsobenia v konkrétnych funkciách nielen z čisto politického, ale aj z kultúrneho a hlavne z etického uhla pohľadu.

Potreba jednoty a - modlitby
Vyzýva verejných činiteľov, aby sa vyhýbali drobeniu politických síl pre utilitárne a konjunktúrne čiastkové záujmy, ktoré treba prekonať pestovaním úprimnej lásky voči národu a jeho spoločnému dobru. Iba tým možno dosiahnuť obnovu cítenia solidárnej a plodnej vospolnosti v danom spoločenstve, počnúc rodinou ako jeho základnou zložkou a rozprestierajúc ho na širšie územné spoločenstvá, až po celý národ a rodiny národov, so stálym ohľadom na princíp subsidiarity.
V ďalšom pápež poukazuje na vážne nebezpečenstvo, aké pre mravnú obnovu a duchovné pozdvihnutie spoločnosti predstavuje manipulovanie verejnej mienky rafinovaným ovplyvňovaním a nátlakmi masovokomunikačných prostriedkov.
Nakoniec Ján Pavol II. pripomína tak biskupom ako aj všetkým veriacim, že na dosiahnutie duchovnej obnovy národa popri všetkom naznačenom nutnom a mravne povinnom angažovaní sa tak na etickom, politickom, kultúrnom a komunikačnom poli, my veriaci kresťania nesmieme zabúdať, že musíme systematicky používať aj nadprirodzený prostriedok úprimnej MODLITBY. Lebo Boh je pánom dejín a iba on môže dať naším šľachetným podujatiam plnú účinnosť a trvácu plodnosť.
Môže byť niečo aktuálnejšie na uvažovanie pre nás Slovákov teraz na začiatku roku 2004? Veď nás v ňom očakáva hustý rad veľmi náročných úloh na možné očistenie verejného života, na lepšie usmernenie politického i hospodárskeho života, na zachovanie a zveľadenie našich kultúrnych hodnôt a s ním súvisiaceho upevnenia národnej identity, ale predovšetkým na opravdivú duchovnú obnovu a mravné povznesenie celého nášho národného i štátneho spoločenstva. Iba toto nám umožní vstúpiť do zjednocujúcej sa Európy ako skromný, ale sebavedomý, svojprávny a plne hodnotný subjekt tohto vyššieho spoločenstva národov a štátov.