Kardinál Ján Chryzostom Korec

Na skale pevných zásad

l. január je sviatkom Panny Márie ako Matky Božieho Syna. Ako Evanjelium hovorí o Kráľovstve Božom, ktoré Ježiš, Syn Boží, ohlasoval a ustanovil, Panna Mária má v tomto Božom kráľovstve ako Matka Spasiteľa osobitné postavenie. Litánie loretánske ako výraz viery kresťanského ľudu ju oslovujú ako Matku Spasiteľa, ako Matku Cirkvi, ako Pomocnicu kresťanov, ale aj ako najväčšiu v Kráľovstve Božom – ako Kráľovnú patriarchov, prorokov, apoštolov, mučeníkov a vyznavačov, všetkých svätých a ako Kráľovnú pokoja. Veď ona je Matkou všetkých národov. Všetkých ľudí dostala slovami z kríža za svojich synov a dcéry. Bolo vhodné vybrať práve jej sviatok, l. január ako Matky Spasiteľa aj za Svetový deň pokoja pre národy sveta pod jej ochranou.
Svetový deň modlitieb za pokoj zaviedol roku 1968 pápež Pavol VI. ako želanie a prísľub pokojného rozvoja života sveta a dejín. Pavol VI. predložil do konca svojho života 11 hlavných myšlienok pre každý nasledujúci 1. január. Medzi témami boli aj tieto: Práva človeka sú cestou k pokoju. Ak chceš pokoj, uskutočňuj spravodlivosť. Pokoj závisí aj od teba. Ak chceš pokoj, chráň život. Nie násiliu, áno pokoju. Každý človek je môj brat.
Svätý Otec Ján Pavol II. pokračoval od roku 1978 v tejto tradícii Svetového dňa pokoja l. januára každého roka a predkladal cez 25 rokov svojho pontifikátu na každý prvý deň roka základnú tému na uvažovanie. Medzi témami boli: „Pravda ako sila pokoja.“ – „Slúžiť pokoju rešpektovaním slobody.“ – „Kľúčom pokoja sú rozvoj a solidárnosť.“ – „Pokoj s Bohom je pokojom stvorenia.“ – „Ak chceš pokoj, choď v ústrety chudobným.“ – „Žena a matka – vychovávateľka k pokoju.“ – „Nauč sa odpúšťať – je to cesta pokoja.“ – „Niet pokoja bez spravodlivosti, niet spravodlivosti bez odpúšťania.“
Pre l. január 2004 Svätý Otec predložil na uvažovanie tému: „Výchova k pokoju.“ Túto tému rozoberá stručne vo svojom tohtoročnom posolstve o pokoji. Základnou podmienkou pokoja je úcta k životu, úcta k človeku a k ich zákonnej ochrane.
Jednou z podmienok pokoja národov a štátov je preto úcta a rešpektovanie medzinárodného práva a poriadku. Medzinárodné právo udržuje vo svete pokoj. Medzi národmi a štátmi nemôže vládnuť chaos a svojvôľa, lež medzinárodný poriadok a právo. Toto právo má byť zakotvené v základnom prirodzenom práve života človeka, ktoré sa opiera o ľudskú dôstojnosť, o slobodu národov a ich zdravý rozvoj. Vyjadruje to Charta ľudských práv. Z nej vyplýva úcta k sile práva, nie právo sily. Len tak možno zabezpečiť spravodlivý život národov v pokoji a vyhnúť sa ničivým vojnám, aké sme prežili v dvoch svetových vojnách.
Svätý Otec Ján Pavol II. sa tohtoročným posolstvom pokoja obracia aj na teroristov a píše o terorizme. Terorizmus hovorí, že zápasí o spravodlivosť. Ale slepým vraždením a ničením kompromituje od koreňa práve spravodlivosť, o ktorú chce zápasiť a ktorú chce presadzovať. Ničí slepo a bezhlavo. Po tejto stránke sa terorizmus stal otrasným bičom a nešťastím sveta. No terorizmus nemožno odstrániť len silou a násilím. Akokoľvek treba niekedy siahnuť aj k sile, boj proti terorizmu musí zahrnovať aj čestnú a odvážnu analýzu jeho príčin a jeho pohnútok. Treba odstraňovať najmä nespravodlivosť, ktorá vedie často k zúfalstvu a krviprelievaniu. Nie je možné pripustiť boj všetkých proti všetkým. Tam, kde sa nahromadili krivdy, je potrebné liečiť v prvom rade spravodlivosťou, ale liečiť i odpúšťaním. Odpúšťanie je však veľmi hlboký duchovný postoj k životu. Vo svete hovorí o odpúšťaní najviac kresťanstvo a Cirkev.
V Európe si mnohí mysleli, že národy sa zaobídu bez Boha. Vypracovali sa programy premeny života vedou a technikou s cieľom dosiahnuť raj na zemi. Vznikol však pravý opak – vo dvoch svetových vojnách, v miliónoch mŕtvych, v rozpade mravných hodnôt vzniklo čosi ako peklo. Človek bez Boha sa stal čisto biologickou bytosťou. Štáty bez Boha sa stali organizáciami zverstiev. Prázdnota bez Boha však pokračuje. Svet nevie, čo ďalej s človekom a čo s ľudstvom. Ide o zachovanie života človeka, ale aj o zachovanie zeme a sveta, kde by sa dalo žiť. Na jednej strane sa ľudia takmer šialene zabávajú, na druhej iní zomierajú od hladu. Veda a technika objavili závratné veci pre dobro ľudí, ale utvorili aj chemické, biologické a jadrové zbrane, ktoré ohrozujú život i svet. Pokrok bez Boha ukázal svoje hranice – v zásobách surovín, v znečistení vody i vzduchu, v rozpade manželstva a rodiny, v zneuctení života.
Novodobý život ukázal, že bez Boha sa žiť nedá! Ako presvedčivo to ukazuje i dnes! Moderný život má síce obrovské technické možnosti. Ale nedávajú nám nijakú skutočnú, hlbokú duchovnú oporu, ani istotu. Vedu a techniku môže využiť každá moc, ktorej sa podarí ovládnuť spoločnosť, pre svoje vlastné ciele, aj pre ciele naničhodné. Videli sme, ako bezohľadná moc proti vôli väčšiny zorganizovala už neraz všetky zdroje – vedu i techniku – do služieb smrti, zabíjania ľudí vo väzeniach alebo v plynových komorách...
Vedu a techniku treba používať podľa hlbokej pravdy života a jeho cieľov. Potrebujeme hlboký duchovný základ, ktorý by všetko usmerňoval k spoločnému dobru a zaväzoval všetkých! Aby sme nebudovali len na neistej rovnováhe fyzickej sily, ktorá sa stále nebezpečne kolíše zo strany na stranu. Život treba budovať na skale, ktorou je spoľahlivosť pevných zásad, pomocou ktorých sa dajú riešiť všetky konflikty – medzi mocou a spravodlivosťou, medzi rozumom a pudmi, technikou a humanitou, osobným záujmom a obecným dobrom.
Tento hlboký základ nám ponúka Evanjelium, keď poukazuje na duchovné základy sveta a na zodpovednosť pred večnosťou. Tento princíp odmieta ľudské vášne a sebecké záujmy, má na zreteli dobro osoby i spoločnosti, dobro všetkých. Ak máme prežiť apokalyptickú krízu našich čias, neunikneme vážnej voľbe – musíme uznať tento duchovný základ života. Je ním Boh. Je ním Kristus.
Evanjelium blahoslaví tých, ktorí šíria a utvárajú pokoj. Boh je Boh pokoja. Slovo pokoj zaznieva denne v evanjeliu i v bohoslužbe. Vianočné sviatky nám to živo pripomenuli spevom Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle. Poriadok a úcta k človeku, sociálna spravodlivosť a pokoj vyvierajú najspoľahlivejšie z opravdivej úcty a oddanosti Bohu. To platí vo veľkom pre svet, to platí aj pre nás, pre pokoj na Slovensku.
V tomto duchu povedal Svätý Otec Ján Pavol II. aj nám na Slovensku pri svojej tretej návšteve tieto slová: Starajte sa o slabých a chudobných, v ktorých Kristus chce byť poznaný. S evanjeliovou zanietenosťou stojte pri nezamestnaných, zaoberajúc sa ich zložitou situáciou a povzbudzujúc všetky sociálne zložky, aby urobili všetko možné na utvorenie nových pracovných príležitostí, aby predovšetkým mladí mohli vhodne uplatniť svoje schopnosti.“ Áno, aj u nás na Slovensku je potrebné zabezpečovať pokoj presadzovaním spravodlivosti pre všetkých.
Náš najväčší žijúci básnik dostal pred Vianocami otázku: Z čoho pramení váš pokoj? Čo dnes znamenajú slová „pokoj ľuďom dobrej vôle“? Odpovedal: Priznám sa vám, že toto staré biblické slovo „pokoj“ ma naplňuje akýmsi tušením. Chcel by som upozorniť na to, že oblúk Kristovej misie, ktorá zmenila svet a vytvorila v ňom osobitnú civilizáciu, sa nielen začína, ale aj uzatvára slovom „pokoj“. Lúčiaci sa Ježiš hovorí: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam.“ Z tohto pokoja žije aj môj pokoj, zatiaľ čo môj nepokoj je hrubo kŕmený nepokojom sveta. Sveta, z ktorého – kdekoľvek sa ho dotknete prstom – zovšadiaľ vyrazí nepokoj, hystéria, zášť, hraničiaca s amokom - šialenstvom. Ak toto bude pokračovať, potom ľudstvo raz neustráži samo seba. A potom dejiny zveria túto civilizáciu odvozu a likvidácii odpadu a smetí. Nebola by prvou civilizáciou, ktorú dejiny vypľuvali zo svojich úst. Preto by som prosil, aby sme ono vianočné „A na zemi pokoj...“, nechápali ako nejaký cirkevný folklór. V danej situácii to totiž môže byť aj SOS zabávajúceho sa Titanicu, ktorý narazil na neviditeľnú ľadovú kryhu zostudenej ľudskosti. Toľko náš vzdelanec a básnik.
Ak sme vstupovali do tretieho tisícročia v očakávaní lepších dní, dnes otvárame oči nad tým, čo sa vo svete deje. Svätý Otec, ktorý povzbudzoval svet k zmene zmýšľania a k zmene činov, bol nútený vo svojom vianočnom príhovore zvolať: „Vrúcne sa modlime: Salvator mundi, salva nos – Spasiteľ sveta, zachráň nás! Zbav nás veľkého zla, ktoré kmáše ľudstvo ...Osloboď nás od vojen a ozbrojených konfliktov, ktoré pustošia celé oblasti zemegule. Osloboď nás od šialenstva terorizmu a iných foriem násilia, ktoré trápia slabých a bezbranných ľudí. Zbav nás každej bezradnosti.“
Európa žila po stáročia v atmosfére kresťanského života. Manželstvo a rodina boli posvätné ustanovizne, Desatoro vyjadrovalo práva a povinnosti človeka a zaväzovalo život jednotlivcov i národov. Pri výchove detí sa vedelo, čo je dobré a dovolené, a čo je zlé, čo neslobodno robiť. Kresťanstvo pomáhalo riešiť sociálne problémy a rozvíjať zdravú kultúru, ktorej plody nás obohacujú dodnes. Napriek všetkým slabostiam. Boh bol pevnou oporou života jednotlivcov i národov.
V súčasnosti nás prekvapila polemika o budúcej ústave Európskej únie, o tom, či v nej má byť zmienka o Bohu, o kresťanských koreňoch európskych národov. Niektorí vysokopostavení ľudia sa postavili rozhodne proti takejto zmienke. Niektorým priam vyhovuje život Európy bez Boha. A my si kladieme otázku – aj keby to mal byť život bez svedomia, bez mravného zákona, život mafií či teroru?
Dostojevskij v románe „Besy“, či „Diablom posadnutí“ vylíčil život spoločnosti bez Boha, ktorý rozvinuli anarchisti. Vyjadril nakoniec takýto záver: Ak sa raz vybuduje veľké spoločenstvo štátu bez Boha, vznikne taká tma, čosi tak neotesané, že sa celá stavba zrúti pod ťarchou ľudského preklínania.
Európa zažila v 20. storočí dva takéto systémy života bez Boha – v nacizme a v ateistickom komunizme. Oba systémy sa zrútili pod ťarchou ľudského preklínania, keď sa na rozkaz vládcov a za pomoci ich podlých služobníkov páchali neslýchané zverstvá. Prečítajme si znova niečo o Osvienčime. Alebo si prečítajme životopis teraz už blahoslavenej sestry Zdenky, ako ju katani vo väzení zversky týrali. Chceme v Európe žiť bez Boha? Chce Európa prežívať aj tretí raz otrasný experiment života bez Boha?
Petrov nástupca sa roku 2003 vyslovil mnohokrát o usporiadaní života v novej Európe. „Európa musí uznať pôvod svojho bohatstva nadobudnutého v priebehu stáročí prostredníctvom pokladu kresťanskej viery a vytvoriť od základu nový život.“
Svätý Otec v posledných mesiacoch stále znova vyzýval k tomuto novému utváraniu starého sveta nášho svetadielu. Preto zdôraznil: „Najvýznamnejším prínosom je vernosť Kristovi a Evanjeliu. K tomu sú povolaní kresťania pri vytváraní novej Európy. Európa potrebuje v prvom rade svätých a svedkov viery.“
Toto presvedčenie viedlo Svätého Otca okrem iného k tomu, aby zaviedol toľké procesy blahorečenia a svätorečenia. Stali sa znamením jeho pontifikátu. Títo európski svätci majú byť podľa jeho slov vzormi hodnými nasledovania.
„Spomeňme si iba na Matku Teréziu z Kalkaty, obraz milosrdného samaritána. Ona sa stala pre všetkých, veriacich či neveriacich, nositeľkou posolstva lásky a pokoja.“
Vzhľadom na napätia, ktorým je vystavené spolunažívanie národov, označil potom Ján Pavol II. za najnaliehavejšiu úlohu našich čias výchovu ľudí k pokoju a vydávanie svedectva o tomto pokoji.
Podľa Svätého Otca to sú najaktuálnejšie úlohy vo svete, v ktorom sa na horizonte črtajú ďalšie skúšky a nebezpečenstvá ohrozujúce pokojné spolunažívanie ľudstva. Aj dnes je pokoj možný. Áno, on nie je iba možný, ale je našou spoločnou úlohou, dokonca povinnosťou!“ A to nás zaväzuje všetkých.
Pred rokmi nám Svätý Otec v Bazilike sv. Petra v Ríme povedal: „Slovensko má čo ponúknuť rodiacej sa Európe. Dobre si to uvedomte.“ A uviedol našich mučeníkov, vyznavačov, naše nové generácie. Mohli by sme nad tým rozmýšľať v nádeji. A spájať nádej s modlitbou:
Sláva Bohu na výsostiach, a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle. Kráľovná pokoja, oroduj za nás!

Homília prednesená 1. januára 2004 – vo Sviatok Panny Márie Bohorodičky
v Bazilike – katedrále sv. Emerána v Nitre