Ján Maršálek

Koza celá, sýty vlk

Zaiste ste už postrehli, že sme od Nového roka zvýšili cenu Kultúry z 15,- na 20,- Sk. Urobili sme tak neradi po šiestich rokoch cenovej stability. Hoci výrobné náklady od začiatku viacnásobne presahujú predajnú cenu nášho časopisu, naším predsavzatím je dosiahnuť pravý opak, čo najnižšiu cenu periodika. Nechceme ho predsa urobiť nedostupným pre našich najvzácnejších čitateľov, ktorí si Kultúru kupujú s veľkou obetavosťou! Donútila nás však k tomu 19% DPH. Nijaký výrazný zisk z tohto nárastu redakcia mať nebude, iba zabránime ešte väčšiemu nárastu našej hospodárskej straty.
Žiaľ, v situácii, keď štát prichádza neraz o desiatky miliárd korún nehospodárnym správaním sa jeho predstaviteľov a účelovou privatizáciou, nenájdu sa v jeho rozpočte dva milióny korún, ktoré by postačili, aby sme Kultúru mohli distribuovať za symbolickú sumu, prípadne iba s uhradením poštovného. Týka sa to aj iných náročnejších periodík, ba i vydávania pôvodnej neperiodickej tlače, ktorá sa stáva pre slovenského čitateľa nedostupná.
Aký paradox! Rúcali sme ideológiu predchádzajúceho režimu, ale v knižniciach zostávajú trvalo prítomní väčšinou autori minulých desaťročí, lebo knižnice na nákup súčasných autorov, prípadne bývalým režimom cenzurovanej či zakázanej literatúry v mnohých prípadoch nemajú finančné prostriedky. Na mnohých základných školách ani iných spisovateľov nepoznajú okrem tých, ktorých si starší učitelia pamätajú z minulosti. Ba z osobnej skúsenosti môžem potvrdiť, že ani pedagógovia na cirkevných školách neovládajú – až na výnimky – predstaviteľov duchovne orientovanej literatúry. Pritom napr. vydavateľ poézie velikána exilovej literatúry Karola Strmeňa predáva tri zväzky jeho básní v luxusnej úprave dovedna za symbolických sto korún! A koľko kníh tohto slovenského génia sa doteraz predalo? Hanbím sa uviesť to ponižujúce číslo.
Niekto má hneď poruke výhovorku: Čo vlastne chceme od učiteľov za symbolický plat? Entuziazmus? Obetavosť? Viac ako profesionalitu? Osobný prístup k deťom? Aj to je argument. Ale budúcnosť potvrdí aj staré múdre: Výhovorka býva horká.
Na jednej cirkevnej základnej škole som hneď vo vstupnej hale našiel veľký nápis: MY CHCEME DO EURÓPY! Až mi tak stislo srdce. Nič proti Európe, veď sme hádam v Európe, nie v Ázii! Naši predkovia vlastnými životmi bránili Európu pred ničivými vpádmi. Svedčia o tom vyplienené a vypálené hrady – na západ od Slovenska zrúcaniny hradov nájdete iba zriedka.
Do akej Európy to však chce vstúpiť cirkevná škola? Do Európy bez Boha? A stačilo tak málo, len doplniť heslo o jediné, také prirodzené slovíčko: MY CHCEME VSTÚPIŤ DO KRESŤANSKEJ EURÓPY! A všetko by bolo v úplnom poriadku. Ako sa vraví, aj koza by bola celá, aj vlk sýty.
Darmo bude Európa zakazovať kvôli moslimom nosenie náboženských symbolov v štátnych úradoch a školách (čo je nakoniec namierené aj proti kresťanom, teda je to bič o dvoch koncoch)! Ak Európa neupevní svoje kresťanské základy, dlhodobo nebude môcť vzdorovať náporu náboženstiev, ktoré preukazujú väčšiu vitalitu.
Načase, aby sme sa spamätali aj my na Slovensku. Kandidát na prezidenta František Mikloško vo svojom predvolebnom rozhovore priznáva, že pretváraním sa na štát nás EÚ dobehla. EÚ nás však dobehla nielen v tomto bode. Dobehla nás spolu s USA vo všetkom, čo je spojené s demontážou komunistického systému. Pravda, okrem faktu, že exponentom bývalej ideológie sa nič nestalo, ba naopak, výmenou za spoluprácu si ponechali hospodársku a politickú moc v krajine.
Premrhala sa tak šanca, ktorá sa tak ľahko nezopakuje. Jediným mávnutím ruky sa vyhodil von oknom celý entuziazmus 150 miliónov ľudí v krajinách bývalého komunistického bloku, ktorí budú súčasťou rodiaceho sa superštátu, ktorí však namiesto víťazstva museli pocítiť trpkosť porážky. S kým chceme teda tvoriť lepšiu budúcnosť? Od koho chceme, aby zodpovedne pristupoval k volebným urnám, keď politické strany bez ohľadu na to, či sú koaličné, či opozičné, rad radom zrádzajú svoje programy? Od koho chceme, aby sa celou bytosťou zapojil do obnovy krajiny, ak sme si urobili fetiš z individuálneho bohatstva bez ohľadu na chudobu väčšiny?
Prebuďme sa, kresťania! Prebuďme sa, ľudia, ak nám záleží na holej existencii!
Chcem azda priveľa? Je azda priveľa prosiť učiteľov našich slovenských detí, aby sa na chodbách cirkevnej školy popri politicky páčivom hesle objavili napr. aj fotografie slovenských básnikov, ktorí celou svojou podstatou zápasili o kresťanskú podobu vlastného národa? Nájdete na chodbách niektorej školy portrét Andreja Hlinku, bez účinkovania ktorého by bolo Slovensko červené omnoho skôr ako po pražskom komunistickom puči 1948? Koľko cirkevných škôl nesie meno predstaviteľa Katolíckej moderny?
Na ktorom námestí za posledných štrnásť rokov postavili súsošie sv. Cyrila a Metoda? Kde pribudol pamätník niektorého zo slovenských kniežat, dejateľov, politikov, spisovateľov? Slovenskosť sa vytráca z našich miest ako ranný opar. Zato v tomto opare sa ako huby (nie bez podpory vlády) množia pamätníky maďarských národných symbolov.
Otázok by bolo na celé baly novinového papiera. Jediná správna odpoveď na ne je uplatnenie dobrej vôle, zodpovednosti a hlavne úcty k samým sebe. Tá úcta sa prejavuje záujmom o hrdinský život osobností vlastného národa, ktoré za to, že dnes páni učitelia môžu učiť po slovensky, zaplatili chudobou, ponižovaním, zdravím, ba i životom. Ak sa nám bude zdať významnejšie výročie samovraždy zahraničného rockového speváka alebo správa o smrti herečky, ktorej telo poznali diváci dôkladnejšie ako jej herecký talent, potom niet dobrých vyhliadok pre Slovákov do budúcnosti.
Urýchlene sa v našej krajine zmenili vlastnícke vzťahy. Štát sa zbavil stratových podnikov, ale aj lukratívnych, ziskových „zlatých nosníc“. Predali sme a predávame všetko. A predávame to do rúk jednej-dvoch krajín, ktorých predstavám o usporiadaní Strednej Európy sa ruka v ruke s týmto procesom podriaďujeme. Nenechali sme si pritom ani poistku pre prípad, že noví vlastníci našich lacno predaných fabrík budú sponzorovať náš morálny a duchovný rozvrat. A tak denníky a televízne či rozhlasové spoločnosti, ktoré vytrvalo pracujú na vytváraní takých podôb slovenských vlád, ktoré budú vyhovovať záujmom zahraničných privatizérov, prinášajú celostranové reklamy za obrovské sumy, o akých nijaký skutočne slovenský vydavateľ nemôže ani len snívať.
Dnes známkou poctivosti tlače je takmer s istotou chudoba a absencia sponzorov a reklamy. To mi verte.
Toto je obraz dneška. A obraz zajtrajška? Ak sa nič nezmení k lepšiemu, teda v prospech ochrany kultúrneho dedičstva a rozvoja slovenskej kultúry, možno takmer s istotou načrtnúť, aký bude. Ale to by som maľoval čerta na stenu. Radšej chcem veriť, že ešte sme schopní obnovy vlastných duchovných síl a vôle k národnému životu.
Vlk už nie je iba za dverami, vlka sme si pustili do obývačky. Voľme teda v budúcnosti tak, aby naša koza zostala ak už nie bez rán po lačných zuboch, tak aspoň aby neskončila v jeho žalúdku.