Ján Švidroň

Za Milkou Boldišovou

Koľko myšlienok sa mi natíska nad nečakanou smutnou správou, ktorá nás zastihla v posledný deň minulého roka ...
Bolo to práve pred dvadsiatimi rokmi, keď mladá, priateľská dievčina vyučovala nemecký jazyk na Inštitúte zahraničného obchodu v Bratislave, vtedy ešte pod svojím rodným menom. Znova sa mi vynorila až po rokoch, keď medzi prvými po roku 1989, v pozoruhodnom článku uverejnenom v Literárnom týždenníku, odvážne a s rozhodnosťou, literárne veľmi kultivovane, vystúpila na obhajobu Slovákov a slovenskosti v polemike s urážajúcimi názormi Ludvíka Vaculíka.
Naše prvé osobné stretnutie po mnohých rokoch sa uskutočnilo spontánne na pôde ateliéru Viliama Hornáčka, kde sa práve rodila Spoločnosť slovenskej inteligencie Korene. Pravdaže, pod nenávistnou paľbou mnohých čechoslovakistov, medzi nimi aj tých, ktorí sa dnes už opäť hlásia k „slovenskosti“; patrí medzi nich aj Ľubomír Feldek. Naše ďalšie stretnutia boli na pôde redakcie Koridoru, ktorého šéfredaktorom bol Jerguš Ferko.
Na základe bezprostredného podnetu Emílie Boldišovej som koncom roku 1992 súhlasil so svojím členstvom v Rade Slovenskej republiky pre rozhlasové a televízne vysielanie. Spolu s ňou, Fedorom Bartkom, Drahošom Machalom a ďalšími sme v prvom období vzniku tejto „licenčnej rady“ museli čeliť mediálnym útokom z rôznych strán, osobitne však od predchádzajúceho ministra kultúry Ladislava Snopka. Ten svojho času, v rozpore s vtedy platným zákonom, udelil prvé licencie na rozhlasové a televízne vysielanie a zanechal „licenčnej rade“ množstvo „bômb“ pod nohami. Nový zákon, narýchlo prijatý bezprostredne pred voľbami v roku 1992 – s účinnosťou „dňom vyhlásenia“ – zveril tejto rade vykonávanie štátnej správy v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania, avšak bez akejkoľvek organizačnej a ekonomickej prípravy. Ťažké začiatky licenčnej rady, na čele ktorej bola Milka Boldišová, sú publikačne zdokumentované v periodikách z tohto obdobia. Mohla ich prekonať len vďaka účinnej podpore vtedajšieho ministra kultúry Dušana Slobodníka.
Kreativita Milky Boldišovej bola neuveriteľná. V posledných rokoch pripravila aj viaceré rozhlasové a televízne dokumenty o smutných ľudských osudoch, ktoré však ukazujú silu ľudského ducha v spojení s vierou.
Po rokoch sme sa s Milkou opäť stretli na „donquijotskom stretnutí“ koncom roku 2000 v Klube slovenských spisovateľov; zúčastnil sa ho aj Jerguš Ferko – krátko predtým ako nás navždy opustil. Je smutné prezerať si videozáznam a hľadieť na fotografie priateľských tvári, z ktorých dve, patriace osobnostiam bezhranične oddaným slovenskému národu a slovenskej kultúre, k svojím už napísaným a vysloveným slovám nepridajú nijaké ďalšie ...
A Milka už nedokončí rozpracovaný filmový dokument o prof. Ing. Eugenovi Kramárovi, DrSc., ktorý spolu s rodinou tohto popredného slovenského architekta pripravovala ako pracovníčka Slovenskej televízie už skôr. To, čo bolo jej srdcovou záležitosťou, jej zmaril vývoj v Slovenskej televízii.
Kniha jedného života sa uzavrela, avšak inšpirácia z neho u tých, ktorú Milku Boldišovú priateľsky poznali a mali ju v úcte, nikdy nevyprchá.