Pavol Muška

Za Milanom Mravcom

Na palete farba, nedokončený obraz, nedopitý pohár – to ako keby si umelec len odskočil – možno na Kysuce, do Rakovej či napadol sneh, alebo len tak z vnútra na povrch pozrieť, či človek je už človekom, či má hlavu na krku, alebo či ruka má stále päť prstov. Koľkokrát to tak bolo.
Milan Mravec bol najmladší z jedenástich súrodencov, otec invalid z I. svetovej vojny spolu s matkou boli roľníci. Po smrti otca sa takmer ako pätnásťročný rozhodol odísť do sveta – dovtedajší Milanov život - veľké krásne detstvo – ako sám povedal, práca na poli, pasenie kráv, pomoc v kováčskej vyhni, ale aj rozprávanie otca, pozorovanie biedy a núdze vôkol – to všetko akoby predurčilo jeho osud a sám sa inštinktívne prihlásil na umeleckú školu do Bratislavy, akoby cítil, že výtvarné umenie je tou pravou a jedinou formou, ktorou dokáže svetu povedať to, čo cíti, čo sa deje v jeho vnútri, s čím sa pasovali jeho predkovia, že dokáže upozorňovať na nesprávnosti sveta, ktorého strojcami sú ľudia.
Už jeho prvá výstava v roku 1958 ako aj nasledujúce po ukončení Vysokej školy výtvarných umení boli vyjadrením jeho zážitkov popretkávaných hlbokým sociálnym cítením so psychologizujúcou atmosférou. Postupne, deň za dňom sa vo svojom vyjadrení dostáva hlbšie a hlbšie. Videné, hlboko prežité sa stáva jediným motívom v jeho expresívnej tvorbe. On sám sa stáva osobnosťou a jeho dielo osobité. Nepripojil sa k nijakým módnym prejavom, ostal sám sebou. Naďalej odhaľuje svoje pocity a vnútorné vyznania, ktoré konfrontuje na Medzinárodnom bienále mladých výtvarníkov Danúvius ´68 v Bratislave, alebo účasťou na XI. medzinárodnom bienále umenia v Sao Paolo roku 1971.
Stal sa maliarom obrazov s veľkou výpovednou silou. Obrazov, na ktorých je vždy človek. Výpoveď je razantná, jasná, bez pochybností. Vedel, že obrazom veľa toho nezmení, svoje pocity a poznanie musel vyjadriť. Úprimnosť a autenticita jeho prejavu ho zaraďuje medzi výrazné osobnosti v rámci dejín slovenského výtvarného umenia. Jeho diela nechýbali na žiadnej národnej prehliadke slovenského umenia. Roku 1998 mu bola udelená Cena ministra kultúry Slovenskej republiky.
Maľba a kresba, dve tradičné maliarske formy, pre Milana Mravca dominantné, išli súbežne vedľa seba, aby pocit bol vyjadrený vždy úplne. O to mu predsa vždy išlo. Hutná, robustná a agresívnosťou presvedčujúca maľba a na druhej strane doznievanie myšlienky zachycujúca kresba. Inokedy samostatne znovu a znovu sa objavujúce prchavé záznamy spomienok na detstvo. Presne tak, aký bol on sám. Nespokojný, nedočkavý, vrhajúci sa vždy do novej a novej výpovede, pripravený ochotne sa porozprávať, ale aj dlho mlčať, ukrývať svoje pocity, aby v pravú chvíľu boli plne k dispozícií a vedeli riadiť jeho výtvarnú spoveď.
Mal veľa priateľov - veľa ľudí ho malo za priateľa, patril totiž k tým, ktorí vás nikdy nesklamali, patril k ľuďom, ktorých keď stretnete hoc aj po roku, máte pocit, že ste sa nevideli len niekoľko dní, ako keby ste rozhovor len prerušili. Mal dobrú povahu, nikdy nerušil. Nezbadali ste, kedy prišiel, a už vôbec nie, kedy odišiel. Keď však už niekde bol, všetci vedeli, že tam je. O tom nenechal nikoho na pochybách.
Milan Mravec patril k zakladateľom Galérie mladých v Bratislave, Kysuckej galérie v Čadci, bol pravidelným účastníkom projektov Kysuckej kultúrnej nadácie, bol vždy tam, kde cítil, že jeho prítomnosť je potrebná, aby povzbudil, dodal odvahy a zároveň upozornil na márnosti a nezmyselnosti. Mnohokrát nič nepovedal, stačil len jeho jediný pohľad. Jeho ľudský rozmer bol tým, čo dokázalo pomáhať.
Milanova tvorba je prejavom ľudského utrpenia. Utrpenie je však najlepším médiom na prebudenie duše, ktorá nás potom upozorňuje, aby sme odkaz ktoréhokoľvek z nás mali na zreteli pri našich každodenných rozhodnutiach.
Jeho tvorba nám to každým dielom pripomína.

Pavol Muška, akad. maliar