Viliam Judák

Európa Kresťanstvo Slovensko

Európa je časť sveta, ktorá svojou históriou a bohatým duchovným dedičstvom má svoje výnimočné a nezastupiteľné miesto medzi inými svetadielmi. Napriek tomu hľadá svoje miesto, svoje hranice, svoju identitu a sebadefiníciu celé stáročia. Nemožno však obísť, že týchto 10,5 milióna km2 s viac než 700 miliónmi obyvateľov predstavuje napriek mnohým rozdielnostiam spoločnú ideu a určitý spôsob myslenia. Preto „mnohí v budúcej Európe vidia nádej, iní vnímajú skôr nebezpečné tendencie. Jedni poukazujú na nové možnosti pokojného spolužitia národov, kultúr a náboženstiev. Dúfajú, že pri riešení celosvetových problémov zaznie spoločný hlas nášho kontinentu. Iní varujú pred Európou, ktorá by svojimi hospodárskymi možnosťami mocensky ovládala chudobnejšie národy a uzavrela sa do svojho bohatstva, pričom kriticky poukazujú na tendencie vzdať sa kultúrnych a morálnych hodnôt, ktoré po stáročia patrili k cennému kresťanskému dedičstvu Európy. Predovšetkým vidia, že dôstojnosť ľudského života je ohrozovaná mnohorakými spôsobmi“ – ako to zdôrazňuje dokument biskupov Kristus – nádej Európy o Stredoeurópskych katolíckych dňoch 2003/2004.
Súčasná hlava Cirkvi Svätý otec Ján Pavol II. často hovorí o povolaní Európy (počas svojho pontifikátu odznelo z jeho úst vyšše 700 príhovorov a homílii na adresu Európy) a o spoločnej európskej identite, ktorá „je skutočnosťou, a ktorú nemožno ľahko definovať. Je veľa dávnych zdrojov tejto civilizácie“ – hovorí pápež – „pochádzajúcich z Grécka a Ríma, z prvkov keltských, slovanských a germánskych, ktoré boli hlboko poznačené kresťanstvom. Vieme, ako sa jednotlivé národy a oblasti odlišujú svojím jazykom, kultúrou, právnymi tradíciami a inštitúciami. Ale v očiach ostatných kontinentov sa Európa javí ako jediná jedna jednota, i preto, že tí, ktorí ju tvoria, vnímajú túto spolupatričnosť menej jasne. (...) Počas takmer dvadsiatich storočí vytvorilo kresťanstvo pohľad na svet a na človeka, ktorý zostáva i dnes zásadným prínosom napriek všetkým rozdeleniam, slabostiam a dokonca i napriek zabúdaniu zo strany kresťanov.“
V podobnom duchu sa nesie aj postsynodálna apoštolská exhortácia Jána Pavla II. Ecclesia in Europa, ktorú vydal 28. júna 2003, v ktorej o. i. hovorí: „Niet pochýb o tom, že v zložitých dejinách Európy predstavuje kresťanstvo ústredný, určujúci prvok, utvorený na pevnom základe klasického dedičstva a mnohostranného prínosu rozmanitých etnicko-kultúrnych prúdov, ktoré sa tu po stáročia objavovali. Kresťanská viera formovala kultúru kontinentu a neodlučiteľne sa prelína jeho dejinami. Bolo by nepochopiteľné, keby sme sa neodvolávali na udalosti, ktoré charakterizovali najskôr veľké obdobie evanjelizácie, a potom dlhé storočia, v ktorých sa kresťanstvo napriek bolestnému rozkolu medzi Východom a Západom presadilo ako náboženstvo Európanov. Aj v súčasnej modernej dobe, keď sa náboženská jednota postupne trieštila, či už v dôsledku ďalšieho delenia kresťanov alebo v dôsledku procesov vzďaľovania kultúry od horizontu viery, úloha kresťanskej viery je stále značná“ (čl. 24).
Záujem, ktorý Cirkev javí o Európu, vyplýva z jej povahy a poslania a v ďalšej časti spomínaného dokumentu sa hovorí: „Cirkev totiž po stáročia bola úzko spätá s naším kontinentom, takže duchovná tvár Európy sa utvárala vďaka úsiliu veľkých misionárov, svedectvu svätcov a mučeníkov a neúnavnému pôsobeniu mníchov, rehoľníkov a duchovných pastierov. Z biblickej koncepcie človeka Európa vybrala to najlepšie zo svojej humanistickej kultúry, čerpala inšpiráciu pre svoju intelektuálnu a umeleckú tvorbu, vypracovala právne normy a v neposlednom rade pozdvihla dôstojnosť človeka, zdroj neodcudziteľných práv. Takto Cirkev ako strážkyňa evanjelia prispela k rozšíreniu a upevneniu tých hodnôt, ktoré urobili európsku kultúru univerzálnou“ (čl. 25).
Prvý prezident Nemeckej spolkovej republiky po druhej svetovej vojne Teodor Heuss pri jednej príležitosti v predstihu potvrdil tieto slová, keď povedal, že Európu akoby niesli tri stĺpy z troch hôr: Akropola v Aténach, Kapitol v Ríme a Hora Golgota v Jeruzaleme. Myslel tým na grécky, rímsky a oba spájajúci kresťanský základ európskych dejín.
Akropola predstavuje skúmajúceho vnímavého gréckeho ducha, ktorý cestou filozofie sa usiluje hľadať pravdu. Kapitol predstavuje „léges“ zákonov, ktoré majú za cieľ chrániť slobodu a rozdeľovať moc. Gréci a Rimania videli tri sily, ktoré hnali svetové dejiny dopredu: hlad, lásku a moc. Predstavovali ich tri božstvá: Demeter, Afrodita a Mars.
„Golgota,“ hovorí T. Heuss, „to znamená podrobovanie a očisťovanie od hladu, erosu a moci cez kríž a zmŕtvychvstanie.“ Veľká zásluha kresťanstva pozostáva v tom, že sa tu nielen ohlasovalo, rozširovalo a žilo učenie, ktoré smerovalo človeka k nadprirodzenu, ale tiež sa spájali také veľké duchovné prúdy ako grécka filozofia, rímske právo a biblické učenie. Kresťanstvo spájalo európske národy sieťou nadštandardných zariadení: kláštory, školy, univerzity. Až do dnešného dňa musíme priznať, že žijeme z plodov stredovekých a poststredovekých dejín. A preto sa môžeme dnes právom pýtať, keď sa zdá, že Európa sa vzďaluje od Golgoty: Ako sa môže pridŕžať ešte dedičstva Akropoly a Kapitolu?
Kresťanstvo uskutočnilo v Európe mohutný integračný proces, na konci ktorého stálo kresťansko-humanistické smerovanie národov. Pojmy ako ľudská dôstojnosť, ľudská sloboda, zodpovednosť, spravodlivosť, solidarita, spoločenstvo... predsa neoznačujú pôvodne typicky kresťanské hodnoty, a preto kresťanstvo nemá ani monopolný nárok na ne. Pochádzajú vo svojej praforme z predkresťanského času. Sokrates, Platón, Aristoteles a ich žiaci už pred Kristom ich formulovali ako etické požiadavky. Preto sa k nim až do dnešných dní hlásia aj nekresťania. Čo však pripojilo kresťanstvo k týmto hodnotám, bolo ich transcendentné spojenie s Bohom, bolo ich zviazanie s božskými čnosťami: viera, nádej, láska.
Je naozaj historickou skutočnosťou, že jednou z hlavných hodnôt Európy bolo rozšírenie kresťanstva. Vznik kresťanských inštitúcií, presadenie sa novej kresťanskej kultúry. Kresťanstvo sa stalo tmelom, ktorý spájal rôzne kmene do väčších celkov, a zabezpečovalo nové formy existencie nielen v lokálnych, ale aj v širších medzinárodných súvislostiach.
Nemožno však nevidieť, že k utváraniu Európy neprispievali len dejiny veľkých etník, veľkých národov, udalosti politickej histórie, obdobia hospodárskych vzrastov a úpadkov, život na hradoch, v mestách, ale aj v tichu kláštorov či pustovní, tiež skúsenosti a zážitky pospolitého ľudu. Na stavbe Európy je časť muriva aj naša - slovanská. Áno, pre takúto hlbšie zjednotenú Európu ako jednotu v rozmanitosti, mala značný prínos aj Cirkev v slovanských krajinách.
Predseda Nemeckej biskupskej konferencie kardinál Karl Lehmann na Kongrese charitatívnej organizácie Renovabis (5. 9. 2002) vo Freisingu zdôraznil, že pri budovaní Európy sa treba zamerať predovšetkým na znovuobjavovanie vlastných koreňov. V tomto zmysle hovoril o „europeizácii“ Európy, ktorá už akoby zabudla na svoje kresťanské korene, hoci je jediným kontinentom celým poznamenaným kresťanstvom. Zdôraznil, že „pri zjednocovaní Európy treba mať na mysli, že nejde iba o spájanie štátov, ale o spájanie ľudí.“
V našom národe sa od začiatku prejavuje hlboká oddanosť k Večnému mestu ako ku „caput et mater“ kresťanstva. Toto duchovné spojenie s Rímom a Petrovou katedrou trvá už vyše tisícsto rokov.
Sme na začiatku tretieho tisícročia našich dejín a ako súčasníci tohto prelomu vekov sme svedkami obrovských zmien. Avšak nemôžeme nemať pred očami historickú chvíľu, keď si naši dávni predkovia v duchu Rastislavovom a Metodovom po prvý raz vytyčovali svoju (a tým aj našu) kresťanskú orientáciu. A máme pred očami aj starobylý Rím, kolísku našej európskej civilizácie, ktorý napriek búrkam storočí stojí na „skale“, t. j. na učení Kristovom ako duchovne nedobytná bašta.
Význam i zmysel kresťanstva si už dávno naši predkovia zhrnuli do pojmu „dedičstvo otcov“, čiže do cyrilo-metodského kultu, ktorý nikdy neprestal pôsobiť v našich dejinách, ale tu žil a účinkoval ako živá sila viery, udržiavajúca nás v ťažkých časoch našich dejinných osudov.
Od čias, ako byzantskí misionári sv. Konštantín (Cyril) a sv. Metod, pre nás všeobecne známi ako Apoštoli Slovanov, pripútali starých Slovákov v Moravskej ríši ku kresťanskému Rímu a tým aj k západnej kultúrno-náboženskej orientácii, stala sa cyrilo-metodská idea po celé naše dejiny druhou prirodzenosťou slovenského života. Stopy cyrilo-metodstva v našich dejinách upevňovali nás nielen v jednote s Rímom, ale prehlbovali aj naše vedomie s vlastnými dejinnými osudmi. Preto tieto hodnoty zostávajú pre Slovákov prameňom obnovy tých duchovných síl, ktoré nás udržali pri živote a pri viere po celé tisícročie.
Ako uvádza Imrich Kružliak, od chvíle, keď pápež Hadrián II. roku 867 privítal v Ríme Rastislavovu veľkomoravskú kresťanskú delegáciu na čele s Konštantínom a Metodom, ktorí priniesli do Ríma staroslovanské bohoslužobné knihy, a čo otec kresťanstva vyslovil súhlas s touto liturgiou, vstúpilo Slovensko do dejín kresťanského Ríma a do dejín Európy. Prerástlo tak hranice Veľkomoravskej ríše a začalo sa podieľať na európskom duchovnom dianí. A keď sa Metod stal arcibiskupom a metropolitom novozriadenej moravsko-panónskej cirkevnej provincie, vyrástol v strednej Európe – „pod ochranou sv. Petra“ - nový cirkevnopolitický faktor, ktorý museli rešpektovať, aj pre vzťah k Rímu, oveľa väčšie štátne útvary tých čias.
Stredoeurópsky slovanský svet sa popri mocensko-politickom zápolení dostal aj cirkevnopoliticky do záujmového konfliktu s etablovanou latinskocirkevnou mocou bavorských (vtedy východofranských) biskupov.
„V našej oblasti učíš,“ znelo na adresu Metoda. Arcibiskup Metod, vedomý si svojej právomoci, sa bráni: „Keby som vedel, že je vaša, odstúpil by som - no ona je sv. Petra.“
Vieme, že toto menovanie a vernosť ho stálo dva a pol roka utrpenia vo väzeniach v Švábsku. Po zásahu pápeža Jána VIII. bol síce oslobodený, ale aj podozrievaný zo svojej pravovernosti. Po mnohých intrigách voči nemu objasňuje pred Svätou stolicou svoju činnosť a Rím bulou Industriae tuae roku 880 Metoda potvrdzuje v hodnosti metropolitu, v hodnosti arcibiskupa moravského - Sanctae Ecclesiae Maravensis archiepiscopus.
Okrem menovania nitrianskeho biskupa Vichinga sa v bule hovorí: "Chceme tiež, aby si nám so súhlasom a podľa výberu arcibiskupa v príhodnom čase poslal ešte jedného spôsobilého kňaza alebo diakona, ktorého by sme vysvätili pre inú cirkev (t. j. biskupstvo), kde podľa Tvojej mienky je potrebná biskupská starostlivosť. S týmito dvomi nami vysvätenými biskupmi spomenutý váš arcibiskup bude môcť podľa apoštolských predpisov vysvätiť biskupov pre ďalšie mestá, kde sa to ukáže za potrebné a kde biskupi budú môcť počestne žiť."
Teda napojenie na Rím prostredníctvom samostatnej cirkevnej provincie malo všetky predpoklady sľubne sa rozvíjať. Čiastočne do tohto sľubného začiatku zasiahlo obmedzenie slovanskej liturgie zo strany pápeža Štefana V. Smrť Metoda a neprajnosť voči jeho žiakom narušili tieto snahy, hoci Mojmír II. obnovuje krátko pred rokom 900 cirkevnú hierarchiu vo svojej ríši. Pápež Ján IX. na jeho žiadosť posiela na Moravu arcibiskupa Jána a biskupov a Benedikta a Daniela s poverením, aby zreorganizovali cirkevnú provinciu na území Veľkej Moravy. Pápežskí legáti tu vysvätili jedného arcibiskupa a troch biskupov-sufragánov. Moravská ríša ako samostatná cirkevná provincia bola pravdepodobne rozdelená na štyri diecézy. S najväčšou pravdepodobnosťou bol za arcibiskupa menovaný kňaz Gorazd, pochádzajúci z nášho územia, ktorého určil na túto službu arcibiskup sv. Metod pred svojou smrťou.
Stretnutie dvoch rozdielnych svetov už v 9. storočí európskeho politického ranoveku ukazuje ťažkú úlohu Ríma v ustaľovaní globálnej stability Európy aj na cirkevnom poli. Cudzia moc, chyby a omyly na všetkých stranách prispeli k zániku nielen staroslovanskej liturgie, ale aj Metodovej samostatnej cirkevnej provincie. Dlhé ťažké stáročia prežila len Konštantínova abeceda, ktorá sa stala základom slovanskej písomnosti. Ale trvalé stopy zanechala aj Metodova cirkevnopolitická misia, ktorá je celé ďalšie dejiny (aj podvedome) spájala záujmy kultúrno-náboženské a národnopolitické. Tak vyrástol u Slovákov cyrilo-metodský kult ako symbióza slovenskej duchovnej i národnej orientácie. Slováci a Rím, to znie dosiaľ v našom svete i chápaní ako Slováci a Európa alebo Slovensko a Európa. Nech ako bolestné a tragické i smutné boli dlhé stáročia zápasov o slovenské bytie a národnú i politickú identitu Slovákov, osvetľované cyrilo-metodským krížom zostali nám trvalo živými fakľami na dejinných cestách slovenského vývoja.
Po zániku veľkomoravskej štátnosti zanikla aj slovenská cirkevná samostatnosť. Bez štátnej politickej moci nemohla existovať ani jeho samostatná cirkevná správa. Nezanikli však kresťanské stopy cyrilo-metodského pôsobenia. Priam poeticky to vyjadril slovenský spisovateľ žijúci nútene v zahraničí Pavol Hrtús Jurina:
„To sme i my, to sú i naše ústa, čo kedysi v piatom či šiestom storočí po príchode na podtatranské svahy a do dunajskej kotliny hovoria: Tu sa usadíme, tu bude náš domov.
To sme my, čo miešame maltu pre murárov, keď stavajú prvý kresťanský kostol v starodávnej Nitre.
To sme my, čo vítame s nadšením a s radosťou v duši svätých bratov zo Solúna. Vinieme sa k nim, lebo hovoria našim jazykom, ktorému rozumieme. Sú naši a sme ich.
To sme my, čo pred tisícsto rokmi kľačíme skrúšení a v bolesti, keď Metod, veľký oráč na Kristovej roli dokonáva pozemskú púť.
To sme my, čo utekáme do hôr pred divokými prišelcami z ázijských stepí.
To sme my, čo utekáme pred Tatármi.
To sme my, čo utekáme pred Turkami.
Utekáme pred husitmi.
Utekáme pred labancami.
Utekáme pred kurucmi.
To nás drancujú hordy Tőkőlyho.
To nás zdierajú a ničia lúpežníci za čias Bočkajových.
To i naše dediny ničia hordy za čias Bethlena, Rákociho, za čias Belzebuba takého, čo onakého. Vždy sa našiel pekelník, čo nám cical krv a priživoval sa na našom tele.
To sú naše rady, čo Caraffa rozrieďuje, to sú naši bratia, ktorých vešajú v Prešove.
To my hynieme morom.
To sa my zvíjame na dereši.
To my utekáme pred krivdou s Jánošíkom a s mojim kysuckým rodákom Uhorčíkom.
To nás vešajú v Mikuláši v roku 1713.
To my padáme od hladu a vysilenia v robote na panskom.
To sme my, čo utekáme do sveta, lebo v zemi, ktorú voláme otčinou, krivda sadla za stôl a pravda pri dverách žobre.
To sme my, čo ponúkame svetu šafran.
To sme my, čo sa túlame s drotárskou krošňou po Rusku, po Poľsku, kadekde.
Úbohé Slovensko, tak priliehavo zasvätené Matke Sedembolestnej, ktorej srdce prebodlo sedem mečov bolestí.
Našich mečov bolo viac ako sedem. Viac ako sedemdesiat sedem!
Ubiedený národ, krajina náreku.
A predsa ňou nepohŕdame, ale dojato sa k nej vinieme a prihovárame sa jej tými najvrúcnejšími slovami, na aké sa môžeme zmôcť: Slovensko moje, otčina moja!“ (Jurina, H. P.: Diera do sveta, Vzlet, Čadca 2000).

Celkom oprávnene platia slová biskupa M. Rusnáka: „Pri Božom oltári sa náš národ zrodil, v tôni oltára sv. Cyrila a Metod žil a rástol, v krušných časoch sa okolo oltára združoval. Kresťanský Boh je preto nielen symbolom, ale podstatnou silou a nádejou nášho národného života“ (Tamtiež, s. 8).
Napriek rôznorodej nepriazni zostali sme živými a spojení s Rímom, teda s Európou až do týchto čias. Áno, Slováci sú nepopierateľne súčasťou kultúrnej a duchovnej Európy od zrodu ich kresťanskej, národnej, kultúrnej a duchovnej identity vďaka napojeniu na Rím. Darovali Európe mnohoraké kultúrne a duchovné hodnoty ako aj osobnosti medzinárodného významu.
Cesta k samostatnosti aj k samostatnej cirkevnej provincii bola vykupovaná celé roky, ba storočia ťažkými zápasmi i veľkými obeťami. Po druhej svetovej vojne prišli udalosti, ktoré napáchali známe aj neznáme nespravodlivosti voči Cirkvi. Rím sa nás, ako predtým, ani vtedy nezriekol. Potvrdzoval svoju náklonnosť voči Cirkvi na Slovensku pri každej príležitosti. Často zaznieval hlas, hoci bezmocne, z Večného mesta proti nespravodlivosti páchanej na jej deťoch. Spomeňme za všetkých len prejav otcovskej starostlivosti Svätého otca Pia XII., keď posiela do väzenia v Leopoldove biskupovi Pavlovi Gojdičovi pri príležitosti jeho sedemdesiatin r. 1958 povzbudivé a oceňujúce slová, či biskupovi Michalovi Buzalkovi do Tábora. Nie menej bolo šľachetné gesto prijatia „biskupa v moterkách“ Jána Chryzostoma Korca na súkromnej audiencii pápežom Pavlom VI. – 8. 7. 1969. Svätý otec „tajnému“ biskupovi po srdečnom a dôvernom rozhovore daroval svoju vlastnú berlu z Milána, prsteň, zlatý pektorál a vlastné mitry (!)
O starostlivosti Ríma o Slovákov svedčí aj vyznanie Slováka bez vlasti, ako ho uviedol pred päťdesiatymi rokmi exilový časopis Rím: „Prišli sme pokorení po najnižší kameň, na prašný prach vyhnaneckých ciest, a keď sme z milosti Božej zachránení zastali na Svätopeterskom námestí, cítili sme živo, že i ten rímsky kameň má voči nám viac citu ako celé vtedajšie Slovensko.“ Zriadenie Vatikánskej rady pre utečencov Exsul familia napomohlo zriadenie slovenských misií vo Francúzsku, Nemecku, Rakúsku, Belgicku, Austrálii, Argentíne, Taliansku...
Publicista I. Kružliak plný vďačnosti hovorí v mene slovenských emigrantov: „Vďaka ti, večný Rím! Kdekoľvek budeme, večne budeš v nás. V každom pohľade na človeka i na veci tohto sveta bude vyžarovať tvoja láska a naša vernosť. Vernosť tomu, čo dáva podstatu tvojmu trvaniu, čo spravilo z nás – bedárov a vyhnancov – rovnocenných dedičov Kristovho kráľovstva. Bol si vykúpením v našom zúfalstve.“
Prejavom mimoriadnej starostlivosti o Slovákov doma i v zahraničí bolo zriadenie Ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme (1963), ktorý sa staral o duchovné povolania slovenských mladíkov pripravujúcich sa na kňazstvo a okrem toho je známy bohatou edičnou činnosťou náboženskej literatúry a časopisov.
Podľa kresťanského presvedčenia nemožno budovať spoločenstvo ľudí postavené na kresťanskej láske k blížnemu a zabezpečiť jeho budúcnosť len individuálnym konaním, ale je potrebné aj verejné konanie zákonodarcov a politikov, opierajúce sa však o spoločné chápanie hodnôt. V Európe práve prebieha diskusia o ústave a jej orientácii. Vývoj slobodnej spoločnosti nie je dopredu naplánovaný, ale prebieha v hľadaní optimálnych riešení prostredníctvom demokratických inštitúcií. Pre vnútornú stabilitu spoločnosti je potrebný základný hodnotový konsenzus, ktorý sa diskusiou vyvíja. Od kresťanov, aj na Slovensku, závisí, nakoľko bude spoločenský hodnotový konsenzus poznačený kresťanským presvedčením.
Som o tom presvedčený, že Európa môže svoje duchovné a etické základy nielen uchovávať, ale aj ďalej rozvíjať, keď budú existovať vždy ľudia ako sv. Augustín alebo sv. Benedikt, či sv. Konštantín-Cyril a sv. Metod, ktorých životné pravidlá formovali tisíce vo svojej ľudskosti a kresťanstve. Keď budú existovať vždy ľudia ako Anzelm z Cantenbury, Tomáš Akvinský, alebo Hildegarda z Bingenu, ktorí s obrovskou duchovnou energiou spájali výsledky vedy s tajomstvom viery. Keď budú existovať vždy ľudia typu svätcov Martina z Tours, Kataríny Sienskej, Alžbety Bratislavskej-Durínskej, ktorí sa ujali úbohých a núdznych, malých a bezmocných, inšpirovaní duchom milosrdného Samaritána.
Dnešná Cirkev, majúc na pamäti toto všetko, s obnovenou zodpovednosťou upozorňuje na naliehavú potrebu zabrániť premárneniu tohto vzácneho dedičstva a pomôcť Európe vyrásť oživením kresťanských koreňov, ktoré jej dali zrod. Slovensko pritom má tiež v tomto smere dôležité poslanie a úlohu, ako na to poukázal pred rokmi Ľ. Štúr: „Naša vnútornosť, náš duch plný je pokladov v ňom zložených, a s týmto musíme ísť von a síce tak, ako sú skryté v nás a ako hýbu ducha nášho.“
Veľmi aktuálne to vyjadril Svätý otec na ďakovnej púti Slovákov 9. novembra 1996: „Drahí bratia a sestry! Európa prežíva veľmi háklivé obdobie svojich dejín: kresťania spolu s ľuďmi dobrej vôle sú povolaní ponúknuť (jej) doplnok života... Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte! Je povolané ponúknuť svoj veľmi významný príspevok k pravému pokroku európskeho kontinentu svojimi tradíciami a kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznavačmi ako aj živými silami svojich generácií.“
Jozef M. Hurban pred rokmi nazval Slovákov „národom teologickým“. Dnes, keď si uvedomujeme nenahraditeľné miesto Slovenska a Slovákov vo veľkej rodine európskych národov, „...robíme tak vo vedomí, že duch kresťanstva ešte ani dnes neopustil tento kúsok slovenskej zeme, ale robíme to najmä v úsilí, aby tu aj naďalej ostal a aby sa jeho pomocou podarilo odstrániť ten hrozivý deficit mravných zásad, ktorý zaplavuje aj náš slovenský svet, ba rozličné temné sily akoby vyvíjali osobitné úsilie o systematické ničenie tohto nášho tradičného „strážneho ducha“, a ktorého zničenie bude znamenať i našu skazu. Veď na toto teritórium ako na počiatky našich kultúrnych dejín sa viažu také vrcholné kresťanské snaženia, ktoré je užitočné mať stále na pamäti, aby sme my, potomci a vyznávači nositeľov týchto snáh, mohli pevnejšie obstáť aspoň na ich úpätí.“