Viktor Trstenský

Súdenie, odsúdenie a väznenie biskupa Jána Vojtaššáka (1)

Keď uchvátitelia moci nevládali biskupa Vojtaššáka umlčať a zlomiť vyhrážkami, hrozbami, potupami, bratislavským žalárovaním a napokon ponižovaním tzv. vládnymi zmocnencami v jeho vlastnom dome, chceli sa ho zbabelo zbaviť tým, že ho 3. júna 1950 zatvorili v biskupskej rezidencii.
Sám o tom autenticky po rokoch napísal: ”Mňa 3. júna 1950 v biskupskej rezidencii internovali, izolovali a pod kľúč vzali. Okrem spomenutých dvoch zmocnencov dosadili troch strážcov a jedného vrátnika; legitimovali priepustkou každého, kto chcel prísť do rezidencie. Domáci mohli mi priniesť pokrm len v sprievode dozorcu. Jeden z tých strážcov bol robotníkom na železničnej stanici v Margecanoch. Rád vstúpil do tej služby, ako povedal, lebo Nič nerobic a pekni plat mac, ta to hej.
Tak som sa sužoval doma až do 15. septembra, keď ma v noci podvodom uniesli do Trenčína, vraj na ”schôdzku kňazov.”
Internáciu pánu biskupovi sťažili nielen prísnou izoláciou, bez dozoru sa nemohol ani hnúť, ale aj tým, že internovali vtedy, pravda, nie s ním spolu v jednej izbe, lež v osobitných miestnostiach aj svätiaceho biskupa Dr. Štefana Barnáša a tajomníka Jozefa Vrbovského. Svätiaci biskup Dr. Štefan Barnáš prijal biskupskú vysviacku ako rektor veľkého seminára na Spišskej Kapitule v kaplnke seminára 5. novembra 1949. Vysvätil ho biskup Vojtaššák za účasti spolusvätiteľa titulárneho biskupa Dr. Martina Khebericha.
Ale pánu biskupovi Vojtaššákovi sa podarilo aj z tej prísnej izolácie poslať šifrovaný lístok tajnému generálnemu vikárovi X. Y., ktorý bol odkazom pre všetko kňažstvo diecézy, tohto znenia: ”Zachovajte jednotu s Cirkvou, medzi sebou a veriacim ľudom, buďte pravoverní v zmýšľaní a konaní, svätosťou svojho života si vyprosujte ochranu a pomoc Božiu v nastávajúcich ťažkých časoch, vytrvajte vo vernosti Bohu a Cirkvi i ľudu!”
Pánu biskupovi až rozdierala srdce myšlienka, že kým on musí sedieť bezmocný za zamknutými dverami svojho vlastného príbytku a môže iba ako kedysi Mojžiš na vrchu Horeb dvíhať ruky k nebu a prosiť o pomoc a zmilovanie za svoje milované duchovné dietky, zatiaľ mu ich sprava i zľava napádajú svorky šakalov a dravých vlkov. A i keď bol odjakživa mužom modlitby, teraz tu v internácii zmnohonásobil svoje prosby k Otcovi svetiel, pravdy, sily a odvahy, vediac veľmi dobre, že takto najlepšie pomôže tým, ktorých neprestal milovať a o ktorých sa neprestal nikdy starať.
Už predtým síce ustanovil svojich zástupcov v osobách tzv. generálnych vikárov, z ktorých trom priamo Svätá stolica udelila všetky práva biskupov – ordinárov, ale vymohol aj prenasledovaným kňazom, ktorí sa museli alebo skrývať, alebo ktorých väznili, veľmi rozsiahle a predtým Cirkvi neslýchané privilégiá ako napríklad celebrovanie svätej omše na hocakom mieste, bez liturgických predpisov, bez liturgických nádob, rúch, sviečok, neobmedzené vysluhovanie svätých sviatostí, pravda, okrem kňazstva, rozhrešovanie od hriechov a cirkevných trestov, ktoré si osobitným spôsobom vyhradil Svätý otec krátko: postaral sa, aby veriaci aj po jeho odstavení z funkcie biskupa mohli byť dostačujúco obslúžení. No jednako ho trápilo vedomie, že bez viditeľnej a zjednocujúcej hlavy v biskupstve môžu nepriatelia Boží ľahko rozdrobiť jeho duchovnú rodinu. Veď už oddávna mali pripravený plán na túto satanskú robotu.
Kňazstvo si roztriedili na tri grupy. Do prvých si zadelili slabých služobníkov oltára, ktorí sa slepo vrhnú do náručia nových mocipánov a chlebodarcov, tešiac sa na koštiale, ktoré sa im ujdú. Do druhej grupy zadeľovali tých kňazov, ktorí nevedia, kde je ich miesto. Tretiu grupu tvorili kňazi s pevnou chrbtovou kosťou, ktorí stáli ako odolná žula. Týchto sa chcel nepriateľ zaraz zbaviť tak, že ich odvliekol do táborov nútenej práce alebo do žalárov. Príslušníkov druhej, váhavej grupy mali presviedčať príslušníci prvej grupy, a to rečami i vábivými finančnými ponukami. Za získanie jedného váhajúceho kňaza sa sľubovala odmena aj 60 000 korún v starej mene. Príslušníci prvej grupy mali mať a aj mali všelijaké výhody: od najlepších fár cez peniaze až po najvýnosnejšie a najhonosnejšie postavenia.
Opakovala sa história z judskej púšte: ”Toto všetko ti dám, ak padneš a budeš sa mi klaňať.” (MT 4, 9). Žiaľbohu, našli sa aj takí, najmä z tých, ktorí už dávnejšie zradili v sebe kňazskú dôstojnosť. Pán biskup v svojej izolácii o tom vedel, a preto vrúcne sa modlil, obetoval svoje utrpenie Pánovi, prosiac ho slovami zo záhrady Getsemanskej: ”Prosím za nich! Nie za tento svet prosím, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú Tvoji... Posväť ich pravdou... aby všetci jedno boli, ako Ty, Otče, si vo mne a ja som v Tebe, aby aj oni v nás jedno boli... (Jn 17).
S modlitbou a obetou spájal čítanie, štúdium, aby sa pripravoval na súboj so lžou, ktorej záplavy počal režim bojujúceho ateizmu chrliť po celom Slovensku. Na príklade pápeža Pia VII., savonského zajatca, ktorého životopis začal čítať, učil sa vytrvalosti a odvahe v boji s pekelnými mocnosťami. Zaoberal sa aj dejinami Cirkvi a vieroukou, aby obrnený neotrasiteľnými pravdami Božími mohol pevne odmietať zvody satanáša: ”Odstúp odo mňa, satan! Lebo je napísané: Pánu Bohu svojmu sa klaňaj a jemu jedine božskú poctu vzdávaj!” (Mt 4,10)
15. septembra 1950 vkročili do izby biskupa Vojtaššáka chlapi a bez predstavenia mu oznámili, že v sobotu 16. septembra sa koná v Trenčíne schôdza kňazov, na ktorú bezpodmienečne musí ísť aj on. On sám takto opisuje svoj nástup na krížovú cestu: ”Stratil som sa tak, že okrem tých, čo ma unášali, nikto nevedel, kde som sa cez noc do rána podel. Unášatelia ma vylákali v noci z piatku na sobotu 15.septembra 1950, keď sa končil deň Sedembolestnej. O 24 hodín ma sľúbili priviesť domov. Ocitol som sa nie v Trenčíne, ale po štrnásťhodinovom cestovaní vo vyšetrovacom väzení v Ruzyni.”
Vo väznici v Ruzyni bol krutý väzenský režim: vstával ráno o piatej, pravda, po noci viac-menej bezsennej. Strážca ho podchvíľou s krikom zobúdzal a volal ho alebo na vyšetrovanie, prípadne na skúšku z textu zápisnice, alebo aby mu so satanskou rozkošou prerušil spánok. Po poriadku v cele s vecami, ktoré mu strážca rozhádzal, poumýval sa, vždy do pol tela, pozametal celu a čakal na raňajky, ktoré sa skladali z trochu kávovej žbrndy a z 15 dkg tzv. chleba na celý deň. Pri raňajkách smel sedieť. Po nich, tak znel prísny rozkaz, musel v nemotorných drevákoch chodiť po cele o rozmeroch 2 x 2m, a to od 6. hodiny ráno do 22. hodiny večer, s kratučkou prestávkou cez poludnie a večeru. Strážca pozeral ”špejhýrom”, či plní rozkaz. Ak sa oprel o stenu cely, krik strážcu ho upozornil na väzenskú povinnosť. Ak však od vyčerpania a únavy padol na zem, vedro vody, prípadne údery a kopance strážcu ho postavili na chvejúce sa nohy. Pritom niekoľko ráz denne sa pokračovalo vo vyšetrovaní alebo skúšaní vyznávania sa zo zločinov, určených mu štátnou bezpečnosťou. Ak sa skúška nedarila, uťahovali mu zo stravy, už i bez toho mizernej, znásobovali nočný a denný teror, presne podľa receptu ruzyňských oblúd.
Denník Smena píše (19. 6. 1968, čís.168): ”Je známe, že v povestnej pražskej väznici Ruzyň sa diali v päťdesiatych rokoch hrozné a neľudské udalosti. Nevinných ľudí a medzi nimi i niektorých vysokých straníckych a štátnych činiteľov tam trýznili hladom, častovali bitkou, veľkým psychickým a fyzickým tlakom, fingovali tam popravy, používali ľadové sprchy a ako napísal vo svojej knihe Eugen Lőbl, zaväzovali hlavy do mokrých handier, pri schnutí to spôsobovalo šialené bolesti. S väzňami tam hovorili hrubými slovami, proste a stručne: boli tam pomery ako vo fašistických koncentrákoch a vyšetrovatelia, niektorí činitelia ŠtB sa väzneným súdruhom právom javili ako odporní a neľudskí...“
Ešte podrobnejšie svedectvo o zverských metódach pri vyšetrovaní v Ruzyni vydávajú sami príslušníci Ministerstva vnútra: ”Z výpovedí príslušníkov MV Bohumila Doubka a V. Kohoutka je možno zistiť, že zatknuté osoby boli nepretržite vypočúvané, a to ”na smeny” tak, že museli pri vyšetrovaní stáť, že im nebol dovolený spánok za tým účelom, aby sa dosiahlo únavy a zmenšenej odolnosti, že protokoly boli upravované vyšetrujúcim orgánom, boli z nich vypustené okolnosti, ktoré poľahčovali alebo znižovali mieru previnenia a nebola pripustená obhajoba. Na podpísanie takých protokolov bolo v prípade nesúhlasu použité psychického nátlaku.”
”A viete si predstaviť, čo je nespať päť, šesť i viac nocí za sebou, alebo neprestajne chodiť po cele a sadnúť si nesmiete, hoci ste už úplne vysilený? Celú noc v cele svietila silná žiarovka a bolo pravidelné zobúdzanie dozorcom. A potom hladný v horúčkach a blúznení, po nociach strávených v mrazivej cele s otvoreným oblôčikom, byť predvedený pred vyšetrovateľa a vypovedať, prirodzene ”len a len o vine?” Vie si to vôbec ten, kto to nezažil, nejako predstaviť, čo znamenajú tieto slová ”nepretržitý výsluch” alebo ”výsluch na smeny?”
Po celý čas tohto nepretržitého výsluchu, ktorý sa začal predpoludňajšou smenou vypočúvaného, musel som stáť na opuchnutých nohách pripútaný povrazom k stene. Po skončení svojej ”práce” vypočúvajúci ma odovzdal ďalšiemu, ktorý prišiel na popoludňajšiu smenu a ten zasa – už celkom zrúteného - odovzdal opäť tretiemu, ktorý prišiel na ďalšiu smenu tak okolo polnoci... myslím si, že i bezprostredné svedectvo každej z takýchto chvíľ môže dať len hmlistú predstavu o skutočnom utrpení vypočúvaného...”(Smena zo 4. apríla 1968, číslo 94.)
Po mučení v Ruzyni boli už mocipáni presvedčení, že všetky prípravy na aranžovanie súdneho divadla sú vykonané, a tak po štvormesačných tortúrach previezli pána biskupa spútaného v železách s handrou na očiach v osobitnom vlakovom oddelení do Bratislavy pred Štátny súd.
Keď pán biskup nemal nijakú náklonnosť a chuť podpísať zápisnice, ktoré stavali pravdu a skutočnosť dolu hlavou a všetko obracali naopak a keď odoprel učiť sa ich naspamäť, bol nepravdivo odsúdený. Bol odsúdený z úkladov proti republike, dopustil sa vraj velezrady, v treťom bode ho obvinili z vojenskej zrady a obžalovaný za zločin vyzvedačstva a špionáže, a to na 24 rokov väzenia a na 500 000 korún pokuty.
Pán biskup takto reagoval: 1. ”Nikdy nič som si nebol vedomý, že by som bol či už slovkom alebo písmom podnikal, čo by sa mohlo skutočne obrátiť k úkladom proti republike.”
2. ”Dopustil som sa vraj velezrady. Čo bolo podkladom mojej velezrady? Možno to, čo mi referent vyšetrujúci sudca privlastnil v zápisnici o vyšetrovaní, že som nepojednateľný odporca ľudovodemokratického zriadenia. Ale na tom základe museli by obviniť milióny občanov v republike, nakoľko okrem niekoľko presvedčených a zarytých komunistov ostatnému občianstvu republiky sa tá diktatúra proletariátu nijako nepáči a prechováva živelný odpor proti nej.”
3. ”V treťom bode ma obvinil štátny žalobca z vojenskej zrady. Vojakom som nikdy nebol, s vojskom som nemal do činenia, len toľko, že som po vzniku Slovenského štátu bol ministrom národnej obrany požiadaný vykonávať vojenskú duchovnú správu na krátky čas.”
4 .”Keď som protirečil, že som nepodával správu cudziemu, vatikánskemu štátu, nechceli rozumieť, je to vraj predsa špionáž.“
Z Bratislavskej väznice odviezli pána biskupa 14. februára 1951 do Valdíc pri Jičíne v Čechách. Po zrušení kartuziánov kláštor vo Valdiciach zmenili po čase na väznicu. Pristavali ku
kláštoru niekoľko budov, dielní a postupne utvorili z Valdíc jeden z najtvrdších žalárov pre 2000 až 3000 väzňov.
Väzenský život vo Valdiciach bol ťažký. Pošmúrne cely-kobky boli deprimujúce. Všade bolo zima. Vykurovalo sa akýmsi kúrením, ktoré mohli eufemisticky nazvať ”ústredným”, kde vchádzalo trocha teplého vzduchu akýmisi ”teplovodnými kanálmi.” Cely boli tmavé a vlhké. A ešte horšie to bolo s robotou, ktorú museli väzni vykonávať. Konali sa tu všelijaké druhy práce; navliekali sa špendlíky a ihly na papiere, navliekali sa korálky na šnúry, lepili sa papierové vrecúška, brúsili sa všelijaké sklenené výrobky. Na lepenie vreciek platila vysoká tvrdá norma, až 1400 kusov za osem hodín.
Trýznivo pôsobili okrem toho časté prekvapenia strážcov ”bacharov”, ktorí by neboli mohli azda ani žiť, keby sa neboli mohli občas pokochať na útrapách odsúdeného. Keď sa zjavili, bolo treba sa hlásiť, pravdaže nie menom, ale číslom, pripojiť k tomu stav obyvateľov cely. Hlásenie muselo byť ešte ostrejšie ako vojenské, prednesené krikom. Potom nasledovala zväčša prehliadka ”filcung”. Väzeň sa musel vyzliecť do naha a podľa zvole strážcu pred ním sa obracať a skláňať. Pritom strážca vyslovoval sprosté a tupé poznámky. Tak pána biskupa častovali otázkami: ”A vy ještě věříte?” Potupovali ho a zosmiešňovali. Ťažko si možno predstaviť, čo cítilo šľachetné a citlivé srdce tohto jemného a z viery žijúceho nášho Otca, keď to musel prežívať.