Edita Tarabčáková

Turulománia – návrat k pohanstvu

Pri putovaní po južnom Slovensku v posledných rokoch som sa v dedinách i mestečkách často stretla s novopostavenými pomníkmi akéhosi vtáka. Vták, spravidla s roztiahnutými krídlami, mi raz pripomínal jastraba, inokedy orla, alebo vtáka, ktorého aj erudovaný zoológ by mal problém zaradiť do zoosystému. Podobné pomníky s vtákmi som si všimla aj v Maďarsku. Vtákopomníky v Maďarsku sú spravidla väčšie ako na Slovensku, zato ich je v priemere na km2 podstatne menej. Keď som sa na existenciu a zmysel týchto pomníkov informovala u miestneho obyvateľstva, tak na južnom Slovensku ako aj v Maďarsku, dozvedela som sa len toľko, že je to jeden z najcennejších symbolov maďarstva a že vták sa volá Turul madár, čiže vták Turul. Prekvapilo ma, že viac ako niekoľko desiatok opýtaných mi o danom vtákovi nevedelo nič viac povedať. Len jeden či dvaja uviedli, že ide o veľmi starý mýtus (či legendu), ktorý sa traduje už viac ako tisíc rokov. Jeden z opýtaných mi odporučil, že o Turulovi viac informácií nájdem v spise Gesta Hungarorum od anonymného autora, ktorý bol notárom kráľa Bela, a odporučil mi tiež niekoľko starších i novších historických kníh. Bol to jediný človek (z opýtaných), ktorý mi o Turulovi vedel dať aspoň aké–také základné informácie.
Literatúru som si zaobstarala a po jej preštudovaní som nevychádzala z údivu. Údaje o vtákovi Turulovi sú v maďarskej literatúre veľmi, veľmi skromné. Autori publikácií vychádzajú z niekoľkých viet Anonymovej kroniky Gesta Hungarorum, pričom niektorí z jeho textu vynechali, iní k nemu niečo pridali, alebo inak “vylepšili“.
Anonymus kroniku napísal okolo roku 1210. Použité publikácie uvádzam na konci tohto článku, pričom, ako vidieť, čerpala som prevažne z maďarskej literatúry.
Ako som už uviedla, základné údaje o vtákovi Turulovi sa nachádzajú v Kronike anonymného autora, notára kráľa Bela. Historici sa zhodujú v tom, že ide o Bela III. (1172 – 1196). V súčasnosti aj maďarskí historici uznávajú, že celá kronika sa hemží výplodmi fantázie autora a obsahuje často neuveriteľné a neoveriteľné údaje. Pri čítaní kroniky k tomu dospeje aj menej sčítaný čitateľ.
Anonymus to opisuje v podstate takto: V roku vtelenia Pána 819 Ugek bol po uplynutí dlhšieho času najvýznamnejším kniežaťom Skýtov z rodu kráľa Magoga. Ten si priviedol do Dentumageru manželku menom Emeše, dcéru kniežaťa Eunedubeliana a splodil s ňou syna, ktorý dostal meno Álmoš. Álmoš však dostal meno vďaka niečomu inému. Jeho matke sa snívalo, že ju počas spánku oplodnil stepný jastrab, ktorý jej pritom údajne oznámil, že z jej lona vyrazí bystrina a že z jej bedier sa zrodia slávni králi, no nebudú sa množiť vo svojej krajine. A keďže sen sa po maďarsky povie álom a narodenie chlapca bolo predpovedané vo sne, dostal meno Álmoš. Tak opisuje Anonymus okolnosti narodenia Álmoša. V ďalšom opisuje vlastnosti Álmoša, jeho zvolenie za knieža a len tak mimochodom uvádza, že je to priamy potomok kráľa Húnov Atilu. Potom podrobne rozvádza prísahu, ktorou sa siedmi náčelníci zaviazali, že: „Od dnešného dňa ťa volíme za nášho vodcu a príkazcu a kam ťa povedie tvoj osud, tam ťa budeme nasledovať.“ Podľa Anonyma “Álmoš sa oženil v tejže krajine (Skýtii) s dcérou akéhosi veľmi vznešeného kniežaťa. S tou splodil syna menom Arpád, ktorého doviedol so sebou do Panónie“ (Karpatskej kotliny – pozn. autora). Cestu im vraj ukazoval vták Turul až po Karpaty. Uzavretie zmluvy medzi náčelníkmi siedmich kmeňov a zvolenie Álmoša za knieža bolo vyvolané podľa Anonyma tým, že “krajina, v ktorej žili, bola preplnená množstvom tam narodených ľudí a zem ich tam už nevedela ani pojať ani uživiť. Preto sa sedem náčelníkov, ktorí sa až dodnes nazývajú Hetumoger, neznesúc stiesnenosť miesta, po spoločnej porade rozhodli opustiť rodnú zem a zbraňami a bojom si nájsť územie, ktoré by mohli obsadiť a obývať. Vtedy sa odhodlali vyhľadať panónsku krajinu, o ktorej sa zo správ dopočuli, že bola zemou kráľa Atilu, z ktorého pokolenia vraj pochádzal knieža Álmoš, Arpádov otec.“
V ďalšom Anonymus opisuje spôsob tzv. zaujatia vlasti, a ten najlepšie charakterizuje P. Lendvai vo svojej knihe Tisíc rokov maďarského národa nasledovne: “Dvaja nadaní uhorskí kronikári Anonymus a Šimon Kézai sa svojimi podaniami plnými fantázie a svojím fabulačným umením pričinili o to, že sa rané dejiny Maďarov javili v lesku a opare magických udalostí a že množstvo generácií pokladalo veci vybájené za veci historické.“
Maďarskí historici ako v minulosti, tak i teraz pristupujú k historickým faktom často svojvoľne a vysvetľujú ich z pohľadu záujmov maďarstva. Najlepšie to osvetľuje prípad štefanskej koruny. Každý maďarský historik vie, že štefanská koruna v jej dnešnej podobe je mýtus. Koruna, ktorá bola vystavená v Národnom múzeu v Budapešti a roku 2000 s veľkou slávou prenesená do budovy Parlamentu, bola zhotovená až roku 1074 (dolná časť, zvaná grécka) a v 13. stor. (horná časť, zvaná latinská). Teda Štefan I. ju nemohol ani vidieť, keďže zomrel roku 1038. Maďarskí historici vytrvalo zamlčujú, že cisár Henrich III. po porážke pohanského povstania v Uhorsku roku 1044 skutočnú štefanskú korunu ukoristil a poslal ju späť do Ríma.
Pravda, sú aj iné teórie o strate skutočnej štefanskej koruny. Prečo stále znovu a znovu je koruna, ktorú Štefan I. ani nevidel, označovaná za svätoštefanskú? Odpoveď nájdeme v rozsiahlom diele profesorov Bendu K. a Fügediho E.: Tisíc rokov svätoštefanskej koruny. Uvedení profesori histórie to vysvetľujú svojrázne: “Táto viera sa po stáročia vytrvalo upevňovala. Historikovi dnes nezostáva nič iné, ako na to pristúpiť (teda to akceptovať): V tomto prípade nie je podstatné, či táto koruna ako predmet bola ozaj Štefanovou korunou, podstatná je nezvratná viera všetkých, že ňou bola.“ Podobný prístup majú maďarskí historici aj k mnohým ďalším historickým faktom: Čo je výhodné pre maďarstvo, to je pravda, čo je nevýhodné, to treba zamlčať. A s takýmito historikmi by mali naši slovenskí historici vypracovať a vysvetľovať spoločné dejiny Slovákov a Maďarov ?!
Ako to všetko v skutočnosti bolo? Je vcelku možné, že Ugekova žena Emeše mala sen o tom, že bola oplodnená stepným jastrabom. Dokonca je možné aj to, že nad putujúcimi starými Uhrami sa sem–tam objavil aj nejaký jastrab, aby si pomaškrtil na zvyškoch jedál odhadzovaných putujúcim Álmošom, jeho synom Arpádom a ich spolupútnikmi, starými Uhrami. Ťažšie je však vysvetliť, ako stepný jastrab-Turul, ktorý oplodnil Emeše, sa dožil niekoľko desiatok rokov, keď mal Álmoša a jeho druhov viesť do Karpatskej kotliny. To by musel mať viac ako 70 rokov. Pritom je známe, že jastraby sa dožívajú veku 10-15 rokov. Ešte zložitejšie je vysvetliť, prečo nevedel zabrániť rituálnej vražde Álmoša, ktorá sa udiala niekde v Sedmohradsku. Podobných nevysvetliteľných otázok je viac ako dosť. Pokúsim sa v ďalšom stručne opísať, ako to bolo.
Na rozdiel od tvrdení Anonyma, Maďari nie sú pokrvní príbuzní ani Skýtom, ani Húnom, ani Avarom. Starí Uhri patria do uralskej jazykovej skupiny, ktorá má tri vetvy: 1. sámčinu, 2. ugrofínčinu, 3. samojedčinu. Ugrofínskymi jazykmi hovorí okolo 20 miliónov ľudí. Ďalšími dvomi len niekoľko desiatok tisíc ľudí. Ugrofínčina sa delí na štyri podvetvy a to: 1. pobaltská fínčina (spolu asi 7 mil.), 2. povolžská fínčina (spolu asi 2 mil.), 3. permčina (spolu asi 1 mil.) a 4. ugrovčina. Ugrovčina sa delí na maďarčinu (13 mil.), východojakčinu, zvanú tiež chantyjčina (asi 19 tisíc) a vogulčinu, zvanú aj mansijčina (asi 6 tisíc). Etniká, hovoriace poslednými dvomi jazykmi, sú najbližšími príbuznými Maďarov.
Je zaujímavé, že prvé objavy v poznaní príbuznosti Maďarov a Fínov už koncom 18. stor. urobil vedec Ján Šajnovič. O pravlasti etník uralskej jazykovej skupiny a ich postupnom členení sa je niekoľko teórií. Tu stručne opíšem teóriu, ktorá je odborníkmi najviac prijímaná.
Ako spoločná pravlasť etník uralskej jazykovej skupiny sa predpokladá oblasť vnútornej Ázie, kde žili už v 5. tisícročí pr. Kr. Etniká ugrofínskej vetvy sa oddelili a postupne presúvali do oblasti medzi Altajom a Sajánom, kam doputovali už pred 3. tisícročím pr. Kr. V 2. tis. pr. Kr. putujúc na západ sa dostali do oblasti ohraničenej východnými svahmi Urulu a rieky Ob. Časť z nich putovala ďalej na západ. Etniká, z ktorých pochádzajú Maďari, ostali ešte niekoľko storočí v západnej Sibíri. Na prelome letopočtu (storočia pred a po Kr.) predkovia Maďarov patriaci do ugorskej podvetvy uralských jazykov prekročili Ural a kočujúc so svojimi stádami v druhej polovici 4. stor. po Kr. doputovali (pod tlakom Húnov) do oblasti dolnej Kamy a strednej Volgy.
Neskôr starí Uhri (predkovia Maďarov) putovali južným smerom a dostali sa do styku s Onogurmi, čo boli turecké kmene. V priebehu 5.-6. stor. si Onoguri, teda Turci “podmanili celé maďarstvo“ a za náčelníkov ugorských (uhorských) kmeňov dosadili svojich ľudí, teda Turkov. Na spolužitie Ugorov (starých Maďarov) a Onogurov (Turkov) poukazuje aj skutočnosť, že v staromaďarčine viac ako 6% slov má turecký pôvod. Dokonca aj latinské označenie pre Maďarov “Hungaros“ je odvodené od onogurského slova.
V druhej polovici 6. stor. Ugor – Onoguri sa dostali do styku s Chazarmi, Bulharmi a kmeňmi východných Slovanov. Tu došlo k vzájomnému intenzívnemu premiešavaniu týchto etník. Napr. cisár Konštantín (913-959) uvádza, že manželka 1. kniežaťa Turkov (Maďarov) Levediho, bola chazarská šľachtičná. Starouhorské kmene mali na čele onogurských náčelníkov, teda Turkov. Pod vedením kniežaťa Levediho v priebehu prvej poloviny 8. stor. sa “maďarstvo“ usídlilo niekde v oblasti ohraničenej tokom dolného Dona, dolnej Volgy, Kubáne a predhoria Kaukazu. Táto oblasť bola podľa cisára Konštantína pomenovaná Levedia podľa ich prvého “vajdu“ (knieža?). Cisár Konštantín a všetci byzantskí učenci a historici “maďarstvo“ vždy nazývajú Turkami. Zrejme majú na to dôvod.
V Levedii usídlené kmene napadli Pečenehovia a uštedrili im ťažkú porážku. Tí, čo prežili, s vezírom, vajdom či kniežaťom Levedim ušli na západ do oblasti Etelközu. To je územie medzi Dneprom a Dnestrom. V ich susedstve tu žili Slovania a Bulhari. Etelköz je miesto, kde sa odohrala Anonymom opísaná udalosť medzi Emeše a Turulom. Etelköz sa stal dočasným domovom starouhorských a aj k nim pripojených kmeňov iných etník. Tu sa narodil Álmoš a jeho syn Arpád a tu vznikol zväz 7 kmeňov starouhorských. Je zaujímavé, že len dva kmene (Nyék a Megyer) majú pomenovanie v staromaďarčine. Álmoš a jeho syn Arpád boli náčelníkmi kmeňa Meder (Megyer), ako aj kniežatami celého kmeňového zväzu. Príslušníci tohto kmeňového zväzu boli animisti, ktorí verili v existenciu duše nezávisle od tela. Ich šamani v extáze vedeli komunikovať s duchmi z druhého sveta. Verili, že tí, ktorých zabili, budú im na druhom svete slúžiť. Niektorým číslam priznávali magické vlastnosti. Číslo 7 bolo pre nich sväté. Starí Uhri mali vo veľkej úcte totemy, rôzne balvany a zvieratá. Totemové zvieratá pomenovávali podľa ich vonkajších znakov. Predpokladá sa, že totemový vták Turul vznikol v súvislosti s poľovačkou pomocou cvičeného jastraba. Z uvedeného je vidieť, že príslušníci starouhorských kmeňov boli v Etelköze v 9. stor. pohania.
Z toho, že Onoguri (Turci) už v 5.-6. stor. si podmanili starých Uhrov a za kmeňových náčelníkov dosadili ľudí zo svojej elity, teda Onogurov, vyplýva, že Álmošovi rodičia Ugek a Emeše boli etnickí Turci a etnickými Turkami (aspoň po meči) boli aj ich potomkovia Álmoš, Arpád a ďalší arpádovci, až do roku 1301. Po vymretí arpádovského rodu (1301) panovali v Uhorsku už len králi pochádzajúci z cudzích etník. Z toho vyplýva, že v dejinách Uhorska nebol ani jeden panovník (knieža, kráľ), ktorý by bol etnický Maďar. Nepriamo to potvrdzuje aj tzv. štefanská koruna. Táto koruna vznikla spojením dvoch častí rozličného pôvodu. Spodná časť je zlatý byzantský diadém, nazývaný grécka koruna. Vpredu nad čelom je postava tróniaceho Krista, po obvode sú dvaja archanjeli a štyria svätci. Úplne vzadu je trojica panovníkov. V strede, ako Kristov pozemský protipól, je zobrazený cisár Michal III. Dukas (panoval 1071-1078), po bokoch jeho brat a spoluvládca Konštantín Porfyrogenet a uhorský kráľ Gejza I., označený ako “Geovitzas pistos krales Tourkias“ (Gejza I., verný kráľ Türkie). Zdôrazňujem, že byzantská literatúra vždy označovala starých Uhrov ako Turkov. Vysvetľujem si to tak, že byzantínci pri jednaniach so starými Uhrami mali za partnerov buď nejaké knieža (neskôr kráľa), alebo hodnostárov, a tí boli väčšinou Turci (Onoguri). Keďže Gejza I. bol vlastne Turek, byzantínci predpokladali, že aj jeho poddaní sú Turci.
Starí Uhri a s nimi spojené kmene iných etník neputovali do Karpatskej kotliny ako to tvrdí Anonymus preto, lebo v pôvodnej vlasti (Etelköze) ich “nevedela zem ani pojať ani uživiť“, ale bolo to čosi oveľa hrozivejšie. Boli to útoky Pečenehov a Bulharov. Hlavný útok Pečenehov dopadol na sídla starých Uhrov nečakane r. 895. Pečenehovia využili tú skutočnosť, že hlavné sily starých Uhrov pod velením Arpáda sa v tom čase nachádzali v Sedmohradsku, a preto ich domáce sídla neboli dostatočne chránené. Útok Pečenehov bol taký prudký a krvavý, že napadnutí boli radi, keď si zachránili holé životy. Časť zúfalo utekajúcich sa pokúsila dostať do bezpečia (Sedmohradska) cez oblasť dolného Dunaja, ale tých napadli Bulhari, pobili ich a rozohnali. A keďže Turul už bol starý, zrejme im nedokázal ukazovať správny smer. Starouhorskí utečenci prekračovali Karpaty na mnohých miestach. Boli to napr. priesmyky Verecký, Tatársky a ďalšie, ale tiež aj početné tiesňavy.
Táto katastrofa vyústila do rituálnej vraždy chránenca (či syna) Turula – Álmoša. Zúfalstvo zo série ťažkých porážok priviedlo ostatných veliteľov k presvedčeniu, že Álmoš stratil priazeň bohov, a tak má byť (podľa zvyku kočovníkov) obetovaný. Táto rituálna obeta sa mala uskutočniť údajne v oblasti Vereckého priesmyku. Niektorí historici túto udalosť obchádzajú mlčaním, píšu, že Álmoš sa jednoducho z dejín vytratil. Z dejín sa vytratil aj vták Turul. V žiadnych starých mýtoch či legendách nie je ani jediná zmienka o tom, že by Turul bol preletel ponad Karpaty a poletoval nad priestormi karpatskej kotliny a už vôbec nikde sa nehovorí nič o tom, čo tvrdia súčasní maďarskí iredentisti, že Turul označoval miesta, kde sa majú Maďari usadiť.
Zdalo by sa logické, že po prijatí kresťanstva v čase panovania veľkokniežaťa Gejzu a Štefana I., Turul pôjde do múzea a turulizmus sa v krátkom čase z povedomia starých Uhrov vytratí. Keď Turul, ako symbol pohanstva, pod ktorým starí Maďari desiatky rokov zabíjali, pálili a vraždili od Dunaja až po Atlantik, Jadran a Čierne more, nakoniec ich samých priviedol na hranicu zániku. Len kresťanstvo zachránilo Uhorsko pred zánikom. Ukázalo sa však, že ani katastrofa na Lechovom poli (955), ani krutá porážka pri Konštantinopole (970), mnohých náčelníkov, ba i ľud, dostatočne nepoučili. A tak sv. Štefan už na začiatku svojho panovania (997 ešte ako knieža) musel čeliť pohanskému povstaniu Kopáňa. V Štefanovom vojsku bojovali pohanskí etnický Maďari.) Ďalšie veľké pohanské povstanie (pogánylázodás) bolo r.1046. Vtedy ľudové masy za všetky ťažkosti vinili kresťanstvo. Ľudové masy žiadali, aby mohli žiť ako pohania, aby boli zbúrané kostoly, a aby sa namiesto kresťanskej viery mohli klaňať totemom, balvanom a Turulovi. Vtedy smrťou martýrov zomrel aj čanádsky biskup Gerhard (Gellért). Povstalci ho vysypali z voza, doslova ukameňovali a pre istotu ešte opakovane prepichli mečom. V povstaní zahynulo veľa kňazov a väčšina kostolov bola zrovnaná so zemou. Princ Andrej (Endre) len s pomocou ruských vojakov, ktorí s ním prišli z Kyjeva, povstanie rozdrvil. Po povstaní bol korunovaný za kráľa. Ďalšie pohanské povstanie bolo ešte r. 1061. Možno povedať, že to bolo posledné veľké pohanské povstanie v Uhorsku.
Pre zaujímavosť uvádzam, že za svoju činnosť na poli šírenia kresťanstva v Uhorsku a za martýrsku smrť bol Gerhard, pochádzajúci z Benátok, kanonizovaný za svätého ako tretí svätý (v časovom poradí) v Uhorsku. Prví dvaja boli Slovania – sv. Svorad (- Andrej) a sv. Benedikt. Štvrtý a piaty v poradí boli sv. Štefan a jeho syn sv. Imrich.
Turul a turulizmus postupne upadal do zabudnutia. Zmienka o Turulovi sa objavila až v Anonymovej kronike, ktorá bola napísaná asi roku 1210. Kroniku si v Uhorsku v podstate ani nikto nevšimol. Až koncom XVII. stor. sa rukou napísaná kópia tejto kroniky objavila v Rakúskej národnej knižnici. Čo sa s kronikou dialo do tejto doby, nie je známe. V 18. stor. však kronika vyvolala polemiku medzi maďarskými a nemaďarskými historikmi, ale, žiaľ, i politikmi. V. Múcska – autor vynikajúceho prekladu Gesta Hungarorum do slovenčiny v úvode píše: “Gesta Hungarorum sa teda stali nielen záležitosťou historikov, ale aj nástrojom maďarských ideológov a politikov nepokojného 19. storočia. Najmä oni ich často využívali – - a zneužívali – na výpady proti nemaďarským národom v Uhorsku a na ich dehonestovanie .“ Keď sa postupne dokázalo (aj maďarskými historikmi), že väčšina údajov v kronike sú ničím nepodložené, neuveriteľné výmysly, kronika opäť upadla do zabudnutia. Ja si myslím, že Anonymus sa preto na kroniku nepodpísal, lebo v tom čase bolo zvykom luhárov a klamárov ukameňovať.
Turula začali znovu kriesiť až po r. 1990 iredentisti u nás na južnom Slovensku, ale i v Budapešti. Z maďarských učebníc, ale i vedomia sa vytratili myšlienky zakladateľa uhorského kráľovstva sv. Štefana, že dobrý panovník sa musí držať katolíckej viery, vážiť si pravdu, byť tolerantný a trpezlivý, s láskou prijímať cudzincov a občanov inej národnosti, lebo “jednojazyčná krajina je slabá a pominuteľná“. Súčasní Maďarskí politici zrejme zabudli, prečo sa Uhorsko v roku 1918 rozpadlo. Veď to boli práve maďarskí politici, ktorí koncom 18. stor., ale najmä v 19. a 20. stor. z multietnického Uhorska urobili väzenie národov.
Kriesenie Turula a akási turulománia je v 21. stor. nielen anachronizmom, ale priam hlúposťou. Mne to pripomína, že v zjednocujúcej sa Európe maďarskí politici v Budapešti i z okolitých krajín chcú vytvoriť veľké Uhorsko a urobiť z neho Pusztaszer (pohanské obetné miesto). Jedným z takýchto turulizmov je aj Zákon o zahraničných Maďaroch. Predstavme si, že by Nemci vyrukovali so Zákonom o zahraničných Nemcoch, Rusi o zahraničných Rusoch, atď. Hneď by bolo po globalizácii i po Európskej únii a nastal by všeobecný strach, kedy TO zas vypukne.
Takže, nie. Vracať sa stáročia dozadu ku kultúre uctievania totemov a pohanských božstiev, a pritom chcieť vstúpiť medzi vzdelané a kultúrne európske národy 21. storočia, o taký štát a o takýchto občanov spoločenstvo vyspelých európskych národov nemôže mať záujem. Tí by tam boli len na posmech.



Literatúra:
1.) Múcska, Vincent: Kronika anonymného notára kráľa Bela. Gesta Hungarorum. Bratislava: RAK, 2000. 159 s.
2.) Bertényi, I. - Gyapai, G.: Magyarorzság rövid törtenete. Budapest: 1995.
3.) Ferko, J.: Maďarské (seba) klamy. Martin: Matica slovenská, 2003. 200 s.
4.) Lendvai, P.: Die Ungarn. München: 1999.
5.) Babits, M.: Mi a Magyar? Budapest, 1939. ,
6.) Kol. autorov: Záhady okolo nás. In Reader`s Digest – Výber, 1999.
7.) Kol. autorov: Rodinná encyklopédia svetových dejín. In Reader`s Digest – Výber, 2000.
8.) Klanicay, T.: A magyar irodalom törtenete 1600-ig. Budapest: 1964.