Severín Zrubec

Hodina stromov

Hodina stromov je zbierkou veršov autora, ktorého meno sa často zjavovalo na stránkach časopisov v časoch literárnych začiatkov terajšej staršej básnickej generácie. Po mnohoročnom mlčaní pripravil Severín Zrubec knihu lyriky, ktorou sa predstavil verejnosti svojou tvorbou z posledných rokov, vzdialený od svojich literárnych prvotín a snažiaci sa zapojiť do kontextu súčasnej básnickej tvorby. Sila prírody a menlivý rast spoločnosti zaujali autora práve tak, ako hľadanie výrazu medzi literárnymi postupmi staršej školy a uvoľneným veršom nových básnických úsilí. Pravidelne rytmicky a rýmovo organizovaná pieseň a monológ nepravidelných veršov sa stretajú a prepletajú v takej miere, ako stúpa a klesá intenzita emócie a myšlienky pri básnikovom styku s realitou. Zrubec je básnikom, u ktorého sila a kladné stránky skutočnosti prerástli okruh subjektívnych pocitov. Chce postihnúť skutočnosť okolo seba, lebo verí, že ona je formovateľom človeka a prúd života, i keď neraz spenený a zvírený, valí sa ponad dočasné problémy jednotlivca, unášajúc ich k novému poznaniu a novému riešeniu


Pokora

Keď príval svetla dlaň zachytí,
čo k duši priam ostro chvie sa,
monogram lásky dávno vyrytý
na každom prste odhalí sa:
litery jeho v krvi bolia,
a predsa v úsmev srdce krúži,
aby keď pôjde tulák z poľa,
sklonil sa v úcte k tŕňom v ruži.


Sú chvíle

Sú chvíle, keď červené srdce
žilky lásky odmotáva
a v rukách stŕpnu oči zabudnuté.

Na letnom slnku pyšná tráva
do povrazca ciest
ponúka svoje vlasy žlté.

Niet o čo zachytiť sa naraz;
a uschnuté dávne slzy
slaný tieň hádžu na nás.


Zamyslenie

Zavriem oči:



pustý strom vytkáva si listy,
rozospieva kvety
a organ jeho haluzí
naraz mocne počuť hrať.

Lež prečo listy a kvety
zo stromu opadnú
a organ stíchne,
keď oči otvorím?


Posledný vánok

Úžasne vždy som rád,
keď na tvár ticho padne
a všetky ohne zhasnú.

Pichľavý piesok dní
zaoblí ich lakte,
čo bolelo, nebolí väčšmi.
A predsa ako by blízke kroky,
nečujné, mäkké,
ako keď na dlho, možno celkom
posledný vánok lásky odchádza.

Nerušiť...


Pod kosy

Zem bola pustá. A nebolo piesku,
neboli stromy, lístie nebolo.
Lež povstal človek vyrovnať sa blesku,
tvoril a rúcal všetko okolo.

A zem si každý kameň zapamätá,
na vlasy času voda čerň nanosí.
Nachový úsvit i bodľačie sveta
na konci leta padnú pod kosy.


Zelený večer

Prelomiť oblúk, čo sa vzpiera
od dlane k vánku; neopáli;
zelené slzy do večera
na čelo husle naplakali.




Oblúk zaiskril, ale chladne
a vánok úzkosť nezastaví.
Márne sú kňažne múry hradné
už dlhé roky plné trávy.


Aspoň na dohľad

Deň čo deň zľahka zostupujem
po zamatových stupňoch nepokoja
k láskavým vodám tušenia:
v ktorých krokoch
blízkosť hviezdy zuní
a čo len o vlások posunie
naše oči na dohľad k mostu,
po ktorom možno až k srdcu
bezpečne prejsť?


Hrdza

Hrdzu nikto do podkovy nesadí,
ani do železnej ruže na bráne,
ani do nožníc, čo strihajú čas.
Príde sama.

Zapustí korene
a nehnete ňou ani o vlások,
poznačí vám prsty,
zareže sa do oka
a potom páli v krvi.

Len dávnu lásku
ešte nikdy nepremohla.
A preto je v nej veľmi často,
v tej láske,
šťastie málo.

Ale podkova,
vraj,
prináša šťastie
i keď je hrdzavá.


Tichá prosba

Mnoho vzal kamienok




ku riečnemu dnu,
ešte viac v jednom lístku
zo stromu k zemi spadlo.

Len ty mi zostaň,
gaštanček lásky mojej,
ako jazvička z detstva
po očkovaní.


Účtovanie

Skladám vás, dni moje,
z popálených prstov
za oknom privretým
i pod vŕbou hustou,
keď kameň od kvetu
nerozoznávam v tráve
a oheň zabolí,
keď svietiť má práve.


Výčitky

Výčitky so zlomeným ostňom
a predsa klíčia a kvitnú do tŕňa
i keď nebolo to také krásne
ako mučivé.

A človek im neunikne
ani keby si akokoľvek zmenil meno,
objavil najtajnejšiu chodbu,
zamurované dvere,
vymyslené okno.

Najlepšie bude teda zostať,
nech bodajú,
nech sa hviezdnato sypú
zo srdca i z fantázie
kvapky i zrnká,
určite jedno z nich
bolo láskou.

A tá aj v bolesti jasá.







O cengnutie piesku

Ako minci, ktorú po koľajnici prešiel vlak
ani najmúdrejšie rydlo
hrdý erb do pravej podoby nevráti
ani najohnivejšou rukou,
nevypovie naklonená váha pobozkanej cesty,
blízkej, ale nedokráčanej,
na ktorú stranu ešte dnes
boľavý krok, krásny boľavý krok,
aspoň o cengnutie piesku
preváži.
A tak je to dobre.
Srdce s jeho slnkom i slnečnicou
neobzerá sa za seba,
aby utekalo kamenieť.


Nepozná vädnutie

Na tmavú rieku môjho tieňa
ktosi ohnivo stúpa
a ozvena jeho krokov,
klopot starého mlynského kolesa,
hrdzavým klincom s nachovou hlávkou
odkvitajúceho divého maku
môj čas k zemi prikováva.
Zelený tátoš vinohradov
a vlna leta
v žltej blúzke dozrievajúcich pšeníc
chystajú sláviť tajné zásnuby,
na ktoré klavír topoľov
už dávno struny vyladil.
Čakajú len na mňa,
pretože kytica lásky
nepozná vädnutie.


Čierny kameň

Raz možno predsa stretneme
i tú spadnutú hviezdu,
čo prudko vzbĺkla v sláve
svojho úžasného záblesku.

I keď nás zabolí,
že z toľkej žiari




dnes tu iba čierny kameň
zanovito mlčí.

Jej sestry sa o svoje oči
každú noc v modrej tme chvejú
a čierny kameň vie,
že ani ich nič iné nečaká.

Vo svojom mlčaní
im však dnešnú slávnu triašku
zo dna zeme závidí.