Peter Brňák

Kresťanstvo a právo na Slovensku

Usporiadanie ľudských celkov je určované normami, patriacimi k rôznym normatívnym systémom: sú to predpisy náboženské, mravné, právne, spoločenské konvencie, tradície a pod. Medzi nimi osobitné postavenie majú normy právne. Odlišujú sa od ostatných predovšetkým svojou ucelenosťou. Právny poriadok je (chápané vo význame mal by byť) úplný, objektívny, zrozumiteľný, kodifikovaný a logicky usporiadaný normatívny systém. Najvyššou normou, z ktorej právo odvodzuje svoju platnosť, zdrojom platnosti právneho poriadku je ústava, ktorá sama svoju právnu platnosť od vyššej normy už neodvodzuje; to samozrejme nevylučuje, aby sa odvolávala na normy iného systému, napr. mravného alebo náboženského.
Právne normy sa už oddávna tvoria medzi dvoma mlynskými kameňmi. Podľa prvého z nich môže byť právom (zákonom) všetko, čo za zákon prehlási panovník (neskôr napr. parlament). Táto zásada, známa už z dôb starovekého Ríma (Ulpianus), sa v novej podobe objavila pri deformácii marxistického poňatia práva. Podľa Vyšinského panujúca trieda bez obmedzenia sama určuje, čo je právom, pokiaľ je to v jej záujme. V duchu druhého mlynského kameňa sa právo odhaľuje podľa princípov, ktoré nezávisia od zákonodarcu. Problém nespočíva v tvorbe, ale v odhaľovaní práva podľa zákonov prirodzených (Božích). Tieto dva kamene v zjednodušenej podobe rozdeľujú aj dnešných právnikov či inú verejnosť na právnych pozitivistov (čo je napísané, to je dané) a stúpencov prirodzenoprávneho učenia (hľadanie spravodlivosti aj mimo napísaného).
Ak sa v ďalšom texte bude hovoriť o práve všeobecne, myslím tým tak právo verejné, ako aj právo súkromné. Existencia tohto rozlíšenia práva trvá už takmer dve tisícročia, pričom už podľa klasickej definície rímskeho právnika Ulpiana zo začiatku 3. stor. n. l. súčasťou súkromného práva je to, čo slúži záujmu jednotlivca a naopak to, čo slúži záujmu celku, je súčasťou práva verejného. Dejiny práva (európske, stredoeurópske, slovenské) sa v zachovanej spisbe prevažne venujú právu verejnému.
„Právny dejepis je sústavné spracúvanie minulosti práva za účelom jej poznania alebo popisu“. Takto začína svoje “Dejiny súkromného práva na Slovensku“ akademik Štefan Luby, jeden z nepočetných slovenských právnikov, ktorým bolo dožičené poznať a rozvíjať právo v širokých súvislostiach nielen právnych, ale tiež historických, filozofických, logických, sociologických, teda ovládal právo nielen fortieľne, ale aj všestranne. Právny dejepis nevytvárali v našich podmienkach iba normy, inštitúty, ale tiež osoby (napr. myslitelia, právnici, umelci, politici, kňazi či teológovia), ktoré svojím životom a tvorbou zanechali stopu (okrem iného) aj v oblasti práva. Dejiny práva vo všeobecnosti sú úzko spojené s dejinami štátu, ktoré (až na svetlé okamihy) v slovenských pomeroch absentujú, hoci dokladov na identitu, či vedomie spolupatričnosti Slovákov je hodne a ich počet postupne vzrastá. Aj preto bola vytvorená určitá tradícia chápať dejiny Slovenska (aj právne dejiny) ako dejiny teritória. Táto tendencia je z pohľadu slovenského (rozumej národnoštátneho) záujmu kontraproduktívna a vzhľadom na masívne budovanie historického vedomia našich susedov aj naivná. Skutočné zjednotenie Európy bude mať nádej na úspech iba vtedy, ak sa jednota bude vytvárať skrze rôznorodosť národov a štátov Európy. Inak chápaná jednota môže byť iba naoktrojovaná, so všetkými konzekvenciami z toho plynúcimi. Nielen história, ale tiež veda a literatúra práva na Slovensku bola z dejinného pohľadu pestovaná skôr ako uhorská, rakúska alebo československá, iba málokedy ako slovenská. Ani kontext stredoeurópsky nie je z hľadiska právnej histórie dostatočne spracovaný a viac pozornosti sa venuje ešte všeobecnejším dejinám európskeho práva. V tejto spisbe sú právne dejiny Slovenska už celkom utopené. Je to vcelku „prirodzené“, pretože základné právne inštitúty sa aj v slovenských (uhorských, československých) podmienkach porovnávali alebo odvodzovali zo širšieho európskeho priestoru. Ako píše akademik Luby, „bez takého porovnávania nemohli by byť mnohé inštitúty úplne dokreslené a objasnené, tým menej ich vznik, vývin a zánik, ktorý obyčajne podliehal vplyvu ideových, kultúrnych, sociálnych a hospodárskych prúdov, uplatňujúcich sa solidárne v právnej kultúre väčšej čiastky Európy.“
Aby sme mohli (úmerne možnostiam tohto príspevku) hovoriť v dejinnom kontexte o vplyve kresťanstva na slovenské právo, nedá sa vyhnúť širšiemu vzťahu kresťanstva k právu stredoeurópskemu či európskemu; tento širší vzťah bol v raných začiatkoch právnych dejín Slovenska takmer v úplnosti a neskôr v základe určujúci.
Kresťanstvo bolo a stále (do značnej miery) zostáva jedným z najvýznamnejších duchovných zdrojov, ktoré ovplyvňujú v posledných dvoch tisícročiach myslenie o štáte a práve. Ranné kresťanstvo (aj na území dnešnej Európy) spočiatku vyjadrovalo skôr pasívny protest, ktorý sa vyznačoval utrpením, bezmocnosťou a hriešnosťou ľudského pokolenia na jednej strane a láskou k blížnemu, vierou v príchod Spasiteľa a posmrtný večný život na strane druhej. Ani v tejto situácii však nebolo celkom možné, aby sa výrazné kresťanské osobnosti tohto obdobia nevyjadrovali k otázkam majúcim určitým spôsobom vzťah k organizácii spoločnosti (štátu) a k normám upravujúcim život v takej spoločnosti (právu). V tomto ohľade nimi boli napr. sv. Ambróz (339? – 397), sv. Bazil Veľký (329/30 - 379), sv. Gregor Naziánsky (asi 330 – 390), či sv. Ján Zlatoústy (zomrel r. 407), ktorí sa verejne a treba povedať, že aj dobovo vyjadrovali napr. k vlastníctvu (súkromnému, spoločnému), k rovnosti všetkých ľudí, k chápaniu významu štátu a pod. Významným prameňom práva tohto obdobia, aj dôsledkom ktorého kresťania a kresťanstvo menia svoj postoj k verejným veciam, teda aj na štát a právo, bol “Milánsky edikt“ z roku 313. Týmto výnosom spoluvládcov Rímskej ríše Konštantína Veľkého a Licínia bola priznaná kresťanom sloboda vyznania a rovnoprávnosť. „Ja cisár Konstantinus a ja cisár Licinius sme uvážili všetko, čo prospieva blahu a úžitku štátu a rozhodli sme sa poskytnúť kresťanom rovnakú slobodu uctievať ich Boha, ako majú ostatní, aby nám božstvo a nebeská bytosť, nech už to je ktokoľvek, bola milostivá“ (toľko citát z “Milánskeho ediktu“). Toto nové obdobie vývoja kresťanstva je spojené s významnou kresťanskou osobnosťou - sv. Augustínom (354 – 430), ktorý svoju víziu človeka, spoločnosti, cirkvi, štátu a práva vyjadril vo viacerých spisoch – predovšetkým “Vyznania“ (Confessiones), “Proti akademikom“ (Contra academicos), “O blaženom živote“ (De vita beata) a v neposlednom rade “O Božom štáte“ (De civitate Dei). Toto filozoficko-historické dielo autor napísal v rokoch 412 až 427 pod dojmami spustošenia Ríma Alarichom. V tomto diele sa podávajú v ucelenom súbore cirkevné názory na štát a boli položené základy kresťanského prirodzenoprávneho učenia. Okrem prirodzeného práva uznával sv. Augustín aj právo platné, pozitívne, ktoré vytvárajú ľudia tak, že obsah prirodzeného práva premietnu prostredníctvom štátu do všeobecne záväzných a štátnou mocou vynútiteľných právnych noriem. V následnom období 5. až 8. storočia bola grécko-rímska kultúra vystriedaná feudálnou, ktorej výdatnou oporou bolo práve kresťanstvo. Začiatkom 9. storočia bola svetská oblasť pod nie bezvýznamným vplyvom kanonického práva, ktorého hlavným prameňom boli uznesenia cirkevných snemov (koncilov), výnosy (dekréty) rímskych pápežov a normatívne výroky Písma svätého a významných cirkevných otcov. Kodifikáciou týchto prameňov v neskoršom období vzniklo súborné dielo tzv. “Gratianov dekrét“, ktorý predstavuje komplex stredovekého právneho myslenia. Jeho doplnením o “Liber extra“ (Gregora IX.), “Liber Sextus“ (Bonifáca VIII.), “Konštitúcie“ (Klementa V.) a “Extravaganty“ (Jána XXII.) a neskôr (v roku 1500) o zbierku pápežských dekretálií, vytvorila základ “Corpus iuris canonici“, súboru práva, ktoré katolícka cirkev používala až do roku 1917. Mohli by sme v ďalšom spomínať množstvo významných kresťanských osobností, ktoré zanechali viditeľnú stopu aj v oblasti práva. Dominikán Tomáš Akvinský (1225 – 1274) a jeho scholastický výklad myslenia o štáte, predovšetkým cez vzťahy vlastníctva, spravodlivosti, rovnosti a práva, jeho názory na právo a zákony v diele “Summa Theologica“, ďalej Dante Alighieri (1265 – 1321), Thomas More (1478 – 1535) a ďalší.
V slovenských podmienkach podľa už spomínaného akademika Lubyho všetky pramene poznania dejín nášho práva možno zoradiť do tohto poradia: 1. legendy, 2. kroniky, 3. listiny, 4. obyčajové právo, 5. zákony, 6. privilégiá, 7. štatúty, 8. Tripartitum, 9. súdna prax, 10. právna veda, 11. nariadenia, 12. Dočasné súdne pravidlá. Jedným z prvých dochovaných dokumentov majúcich vzťah k slovenským právnym dejinám (s prirodzenou väzbou na kresťanstvo) možno označiť listinu datovanú 20. februárom 860, ktorou kráľ Ľudovít Nemec schválil a potvrdil darovanie pozemkov kniežaťom Pribinom kláštoru v Niederalteichu pri Pasove. Ako uvádza historik Milan S. Ďurica – v tejto listine použitý výraz Slougenzin Marcham (Slovenská marka ako pohraničné územie Slovákov) možno pokladať za jeden z prvých dokumentov slovenského jazyka a geografického označenia Slovenska. Azda najvýznamnejšie pramene práva v slovenskom právnom dejepise (v jeho počiatkoch) sa viažu na dnešných spolupatrónov Európy, učiteľov viery a práva sv. Konštantína-Cyrila a sv. Metoda, ktorí prišli na naše územie roku 863. Do vtedajšej slovenčiny (slovienčiny) preložili časti Písma svätého a niektoré texty cirkevného a rímskeho práva. Diela tohto obdobia ako “Proglas“, “Napomenutie vladárom“, “Zákon sudnyj ljudem – veľkomoravský zákonník“, “Nomokánon – veľkomoravský právny poriadok“, “Život Konštantína“, “Život Nauma“ vyformovali na rozhraní latinskej a byzantskej kultúry nielen jedinečnú sloviensku kultúru, literatúru, ale tiež spísané právo v rámci stredoeurópskeho prostredia. Bullou “Industriae tuae“ z roku 880 pápež Ján VIII. oznamuje Svätoplukovi, že prijíma jeho kráľovstvo pod ochranu sv. Petra a potvrdzuje arcibiskupa Metoda a cirkevný jazyk. Po zániku Veľkej Moravy (okolo roku 1000) sa na jej území vyprofilovali tri štáty – Česko, Poľsko a Uhorsko. Vznikajúca štátna organizácia v rámci Uhorského kráľovstva (ako ďalšia súčasť slovenských právnych dejín) v mnohom prevzala predchádzajúcu – slovenskú územnosprávnu organizáciu, vrátane jej viacerých centier, ktoré sa stali sídlami žúp. Veľa údajov (určitým spôsobom dotýkajúcich sa právneho života v najstarších slovenských dobách) sa zachovalo prostredníctvom legiend, t. j. podaní o živote svätých, ktoré po dlhý čas predstavovali bohatý zdroj poznania aj v oblasti práva. Takými boli napríklad prepisy legiend “Život sv. Metoda“ a “Život sv. Cyrila“ (12., 13., resp. 15. storočie), životopisy dvoch zoborských pustovníkov sv. Svorada a Benedikta, ktoré vznikli niekedy v druhej polovici 11. storočia (autorstvo sa pripisuje biskupovi Maurusovi). Významné (z hľadiska právnych informácií) boli tiež legendy o sv. kráľoch – “Legendy o sv. Štefanovi“ (celkom štyri od konca 11. do konca 12. storočia), “Legenda o sv. Imrichovi“ (koniec 11. storočia) a “Legenda o sv. Ladislavovi“ (koniec 12. a začiatok 13. storočia). V kronike Jána Thurocziho (právnika v službách múdreho zákonodarcu Mateja Korvína) sú zachytené uhorské udalosti až do roku 1464.
V oblasti súkromného práva na Slovensku bolo najvýznamnejším prameňom od najstarších čias obyčajové právo. Okrem samotných legiend sú z hľadiska právnej histórie a kresťanstva významné kráľovské dekréty – sv. Štefana (“Codex Admontensis“ z 12. storočia), sv. Ladislava, Kolomana, Ondreja II. (“Zlatá bula“ z roku 1222, ktorá je jedným z najvýznamnejších uhorských dobových (nielen právnych) dokumentov. “Zlatá bula“ mala existovať v 7 exemplároch – po jednom u pápeža, u johanitov,, u templárov, u kráľa, u kapituly ostrihomskej a kaločskej a u palatína. Zachovala sa však iba v jej odpise z neskoršieho času). Napriek tomu, že tak slovenskí ako aj uhorskí králi od začiatku rozvíjali moc zákonodarnú, prevažne prostredníctvom dekrétov, tieto mali zväčša len dočasnú platnosť a nebola ani zabezpečená ich trvalá a všeobecná známosť. V tých časoch platil všeobecný názor, že obyčajové právo je významnejšie (zaužívanejšie, stabilnejšie) ako právo zákonné. Až v 15. storočí došlo k určitej kodifikácii práva; boli spísané tak platné zákony ako aj obyčajové právo. Zavŕšenie kodifikácie obyčajového práva od roku 1514 sa realizovalo vo Verböczyho “Tripartite“, ktorá fakticky predstavovala Uhorský zákonník (v latinskom jazyku), aj keď nebola nikdy signovaná panovníkom. Toto písané, ale tiež nepísané obyčajové právo na Slovensku, zdokonalené a zmodernizované súdnou judikatúrou, pretrvalo (až na obdobie od roku 1853 do roku 1861, kedy platil v Uhorsku rakúsky občiansky zákonník) vo svojej občianskoprávnej podstate až do roku 1950, pričom dodnes je v súdnych konaniach na Slovensku stále “živé“ aj obyčajové uhorské právo. Aj Verböczyho “Tripartita“ bola inšpirovaná cirkevným právom, predovšetkým prostredníctvom kanonického práva. Napr. v druhej časti pod názvom “Právo a jeho rozdelenie“ v ustanovení § 5 je uvedené: „Ináč sa ďalej rozumie prirodzeným právom to, čo obsahuje zákon Mojžišov a evanjelium, ktoré káže inému robiť to, čo chce, aby sa jemu robilo a zakazuje inému robiť to, čo nechce, aby sa jemu robilo. Podľa toho verš: Čo chceš, aby sa ti robilo, urob mne, čo nechceš, aby sa tebe nerobilo, nerob ani ty; tak sa bude môcť žiť na zemi podľa práva nebies“.
Viaceré pokusy o kodifikovanie uhorských zákonov boli pre ten čas zavŕšené v roku 1696 profesorom univerzity v Trnave Martinom Szentiványim z Liptovského sv. Jána, a to vo forme “Corpus Iuris Hungarici“, na vydávanie ktorého dostali privilégium od Márie Terézie (roku 1743) jezuiti. Po zrušení ich rehole privilégium prešlo na trnavskú univerzitu. Vhodné je z uhorských zákonov spomenúť ten, ktorým 19. 9. 1536 potvrdil uhorský snem Bratislavu za hlavné mesto Uhorska – čl. 49 –„Miestom spravovania kráľovstva (pokiaľ s Božou pomocou nebude kráľovstvo obnovené) sa stáva Bratislava“ (hlavným mestom bola až do roku 1783). Z množstva zachovanej spisby v neskoršom období, ktorá má výslovnú väzbu kresťanstva na dejiny slovenského práva, možno spomenúť diela a činnosť širšieho spoločensko-vedného charakteru, ale nesporne majúce vzťah aj k pomerom právnym. Juraj Papánek (1738 – 1802, rímskokatolícky kňaz) a jeho “Dejiny slovenského národa – O kráľovstve a kráľoch Slovákov... “ (1780), Anton Bernolák (1762 – 1813, rímskokatolícky kňaz – “Kritická rozprava o slovenských písmenách... “, Juraj Fándly (1750 – 1811, rímskokatolícky kňaz) – “Stručné dejiny Slovákov“, “List Uhorskému snemu“, biskup Štefan Moyses, Matica slovenská, Andrej Hlinka, Jozef Tiso a ďalšie kresťanské osobnosti zohrávali významnú úlohu aj v oblasti dejín slovenského (predovšetkým verejného) práva. V neskoršom období slovenských právnych dejín treba pripomenúť dátum 30. decembra 1977, kedy pápež Pavol VI. konštitúciou “Praescriptionum Sacrosancti“ oddelil definitívne územie trnavskej apoštolskej administratúry od Ostrihomu a konštitúciou “Qui divino“ ju povýšil na arcibiskupstvo. Z hľadiska verejného práva uvedené dokumenty významnej medzinárodnej autority potvrdili štátne hranice Slovenska a uznali (v istej forme) suverenitu Slovenska. Významným prameňom slovenského verejného práva v poslednom období je “Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou“, ktorú NR SR schválila 30. 11. 2000. Čiernym obdobím novodobých právnych dejín Slovenska, ktoré devastovalo nielen právne, ale tiež kresťanské hodnoty, treba pomenovať (a preventívne neustále opakovať) existenciu komunistického režimu, počas ktorého vládla diskontinuita tak v oblasti práva ako aj kresťanstva.
V neposlednom rade zdrojom pamäti úzkeho (a treba povedať, že aj výhodného) minulého vplyvu kresťanstva na slovenské právo je preambula “Ústavy Slovenskej republiky“, ktorá má normatívnu povahu. Ak chce skutočne slovenská spoločnosť v zmysle preambuly Ústavy Slovenskej republiky pamätať na kultúrne dedičstvo svojich predkov, najmä na cyrilo – metodské duchovné dedičstvo, potom by mala podporovať všetko, čo umocňuje životné smerovanie, charakterizované predovšetkým týmito rysmi. Kresťanstvo zdôrazňujúce zásady nesebeckosti, sebaovládania, solidarity, vcítenia, nenásilia a poctivosti má nezastupiteľnú stabilizačnú a integračnú úlohu v spoločnosti, ale tiež vystupuje ako inšpiračný zdroj reformných a revolučných premien spoločnosti, teda aj práva.