Anna Sumbalová - Záturecká

Zo spomienok na Trnavu

Trnava je mojím rodným mestom. Narodila som sa 12. decembra 1904. No moji rodičia neboli v tomto meste domorodci, ale ako sa vraví, prišelci. Môj otec dr. Ján Záturecký ako mladý lekár po nemocničnej praxi v Bratislave (vtedy Prešporku), kde sa dostal po štúdiách medicíny v Budapešti a Štrasburgu, prišiel do Trnavy r. 1903. Tu počítal s klientelou zo slovenského okolia. Pôvodom Stredoslovák z Brezna (nar. r. 1875) by bol radšej pôsobil na strednom Slovensku, ale všetky súce mestá, kde bola aká-taká slovensky uvedomelá spoločnosť, mali už svojich lekárov – Slovákov.
V rodičovskom dome dostal starostlivú rodinnú a národnú výchovu. Starý otec Peter Záturecký, učiteľ a známy zberateľ slovenských prísloví, spolu so svojou starostlivou a oddanou manželkou Máriou, rodenou Grosserovou (narodila sa r. 1850 v Magurke pri Železnom v Liptove), po 38 rokov silnou oporou v jeho živote, bohatom na prácu, neraz hostili vo svojej domácnosti Kálala, prof. Jakubca, prof. Pastrnka a iné významné slovenské a české osobnosti. Rodina Zátureckých má hlboké slovenské korene. Pochádza zo Záturčia a je najstaršou slovenskou zemianskou rodinou v Turci. Preto sa nemožno diviť, že pôvod tejto rodiny pripútal pozornosť aj historikov. Dr. Ján Šikura opísal podľa zachovaného listinného materiálu históriu tohto rodu pod názvom Zátureckých kurie (vyšlo v časopise Bratislava, IX, 1935, s. 90 – 109, ale aj ako separát). V tejto práci sa uvádza, že praotec Zátureckých Uzda a jeho synovia Meč, Strmeň, Martin a Drahomil dostali r. 1245 kráľovskú listinu s potvrdením na pozemky v chotári obce Modly (dnešné územie Martina). A môj otec takto vychovaný v pokrokových národných tradíciách a hrdo sa hlásiaci k svojmu slovenskému pôvodu nemohol vôbec počítať s nejakou štátnou službou.
Aj moja matka Viera pochádza z uvedomelej slovenskej rodiny, bohatej na národné pokrokové tradície. Jej matka ako najstaršia dcéra Viliama Paulínyho Tótha sa vydala za martinského advokáta Matúša Dulu. Otec si ju zobral krátko po príchode do Trnavy, ešte v roku 1903.
V Trnave bolo v tom čase málo slovensky uvedomelých rodín. Boli medzi nimi asi tri obchodnícke a remeselnícke rodiny a niekoľko vzdelancov. Ale tých otec vtedy ešte nepoznal. Až po otcovi prišiel do Trnavy Milan Ivanka z Martina. Pritiahol ho za pomoci martinských Slovákov môj otec na pomoc národnej veci. Onedlho sa mladý advokát oženil s dcérou trnavského pravotára Vendelína Kutlíka Elenou, ženou mimoriadne kultivovanou, taktnou a uhladeného spoločenského vystupovania. Jej matku Boženu, dcéru M. M. Hodžu, pokladali za najkrajšiu Slovenku tých čias. Na pani Boženu Kutlíkovú už ako na starú pani sa pamätám z Prešporka. Rodičia chodili do Viedne k lekárovi prof. Lorenzovi (matka bola chorá na srdce) a keď som bola ešte malá nechávali ma u Kutlíkovcov spať.
Postupne prichádzali do Trnavy aj iní slovensky uvedomelí vzdelanci, s ktorými sa rodičia spoznali. Ale keď si otec zriadil v Trnave ordináciu ako praktický i zubný lekár, nebolo tam slovenskej spoločnosti, našej rodine primeranej čo do veku a záujmov. Tento nedostatok som pociťovala ako dieťa aj ja. Otec mal byt s ordináciou na hlavnej ulici. Nebolo dvorov, záhrad alebo záhumní, ako to býva v menších mestách, kde by si deti mohli vybehnúť a hľadať priestranstvá pre hry a zábavy a zároveň detské kamarátstva. V rodinách, s ktorými sa rodičia intenzívnejšie stýkali, nebolo dievčatiek v mojom veku. Učiteľ Ferko Urbánek, autor divadelných hier zo života ľudu, mal troch starších synov, Jožka, Janka a Ivana a dcéru Aničku, všetci boli veľmi aktívni pri ochotníckom predvádzaní otcových (Urbánkových) hier. Bol tam advokát dr. Ján Galla, ten mal dcéru Elenu, mladšiu ako ja, potom sa narodila Ivankovcom dcéra Naca, čiže Naďa (Nádejka) a naposledy (r. 1910) moja sestra Viera. Kým nebol tento dorast väčší, musela som sa uspokojiť so spoločnosťou starších platených sprievodkýň na dlhšie prechádzky. Na kratšie som chodila s rodičmi (matka so srdcovou vadou sa nemohla pohybovať podľa vôle zdravého dieťaťa). Poznala som s nimi mesto a jeho ulice i staré hradby, cintorín, promenádu, park, na konci ktorého boli za železničnou traťou už polia, z nich na jar čerstvo zoraných vylietali škovránky a spievali, neskôr kvitli červené maky, nevädza a kúkoľ, na okrajoch rozvoniaval agát. S jednou z mojich sprievodkýň som sa dostala aj do kasární. Išla ta navštíviť svojho milého a vzala ma so sebou.
Posadili ma na gavalec a dali okúsiť čierneho chleba-komisárka, ktorý mi veľmi chutil. No potešenie rodičov, keď som im o zážitku rozprávala, bolo problematickejšie.
Starú Trnavu v slávnostnom rúchu som poznala z oblokov nášho bytu na veľkonočnú procesiu. V každom obloku na ulici, dokonca aj v bytoch nekatolíkov, museli na mestský príkaz horieť sviece. Na Božie telo pred Invalidovňou stála vojenská čestná stráž. Pochodovali veteráni v slávnostných uniformách. Či aj posádka a hasiči, na to sa už nepamätám.
Roku 1910 som začala chodiť do školy. V Trnave bola aj na ľudovej škole vyučovacia reč maďarská. Keď som bola prvý raz za trest po škole, ani som nevedela prečo sa tak stalo. Nerozumela som, že máme niečo na domácu úlohu. Podobne sa povodilo väčšine detí, pravda okrem detí mešťanov a niekoľkých maďarských úradníkov. Na školu nemám najlepšie spomienky. Prišla som síce k detskej spoločnosti, ale nespomínam si dobre na učiteľov. Boli dvaja za štyri školské roky. Jeden z nich hovoril o nekultúrnosti Slovákov, keď o nich bola reč v zemepise. Jedia vraj z jednej misy, či zemiaky, či halušky. Cítila som sa urazená a ukrivdená ako Slovenka, majúc pred očami kultivované stolovanie rodín našich priateľov a našej rodiny. Druhý učiteľ bil deti, nie síce mňa a deti z ”lepších rodín”, ale zmlátil raz trstenicou veľké, zrejme chudobné dievčatko len preto, že nevedelo úlohu. Dievča to prijímalo celkom trpne. Ani by ma to snáď nebolo tak zarazilo, keby bol zbil nezbedných chlapcov - bitkárov. Aby mi maďarčina išla ľahšie, otec mi našiel staršie inteligentné dievča, Irmu Škodulovú, Slovenku, ako družku mojich dlhých prechádzok a domáceho učenia. Po vypracovaní domácich úloh sme spolu čítali Dobšinského Slovenské povesti a spievali z Venčeka ľudových piesní. Sestra mojej domácej priateľky Milka robila v čokoládke, v ktorej aj ona sama príležitostne vypomáhala.
Malá zábavná spomienka z prvých dní dochádzky do školy. Novopečená malá školáčka referuje rodičom: ”My sa modlíme aj k drakovi.” Táto exotická predstava modlitby v evanjelickej ľudovej škole pochádza z fonetickej interpretácie modlitby ”Požehnaj nám Otče...”, po maďarský ”Atyánk add ránk áldásodat...”, čo dievčatko vnímalo a čo si preložilo ako ” Otec a drak”.
Radostné spomienky na časy z ľudovej školy mám na majálesy, ktoré sa konali vždy na konci školského roku. Odohrávali sa v tzv. Kamennom mlyne, háji s malým močaristým rybníčkom, kus za parkom medzi poľami. Keďže Trnava nemá, bohužiaľ, prírodu, ktorá by povzbudzovala fantáziu, bolo aj toto pre nás lákavým dobrodružstvom, so všetkými hrami, závodmi v jedení lekvárových koláčov so zaviazanými rukami (odvážili sa na ne len chlapci) a konečne s možnosťou previezť sa na starom drevenom člnku. Myslín, že som to skúsila len raz, privátne, a aj to so smutným koncom: nohy po kolená v bahne. Ale dobrodružstvo bolo.
K prvému dňu školy sa viaže spomienka na Rybník. Vtedy, po zápise, nebolo hneď vyučovanie a Rybník nebol ďaleko od školy. Bola to rozsiahla rovná lúka, lemovaná vysokými topoľmi, kde v tom čase zo zelenej trávy vyrážali jesienky. Iste tam kedysi bol rybník, ako tomu nasvedčuje aj názov, lebo sa tam mohla udržať tráva, zelená až do jesene. Nad lúkou vysoké modré nebo, chlapci si tam púšťali šarkany.
Keď sme ako deti rástli, najčastejšie k nám chodili Ivankovci. Neraz si dr. M. Ivanka u nás sadol v izbe na pokrovec a napínal naše vnímavé detské dušičky improvizovanými rozprávkami. Ako nám otec už v čase nášho dospievania rozprával, len sa nám tak oči ligotali radosťou, čo sme s nadšením počúvali zaujímavého rozprávača.
Z neslovenských rodín nás navštevovali Kesslerovci. Nemec Kessler, lekárnik, bol národnostne vlažný. Jeho manželka, lekárnička a absolventka filozofie, bola veľmi vzdelaná žena. On i ona účinkovali pri našich domácich koncertoch, hrali v kvartete, ktoré si vtedy v Trnave založili. To však bolo už po prevrate.
S rodinami dvoch statkárskych rodín, ktoré tiež patrili medzi povedomých Slovákov sme sa nestýkali. O jednom, Imrichovi Parákovi, sme počuli, že je veľký zberateľ keramiky, o druhom Jozefovi Slezákovi, sme zase vedeli, že chodí do Monte Carla a nemá usporiadané rodinné pomery.
Naša domácnosť sa stala miestom stretania významných verejných činiteľov, keď sa otec zapojil do čulého politického a kultúrneho života Trnavy. Len matne sa pamätám na Franka Veselovského, uvedomelého trnavského advokáta, ktorý sa spomína v súvislosti s politickou činnosťou môjho otca a dr. Ivanku. Zato sa dobre pamätám na iných politikov, ktorí sa u nás schádzali. No po poriadku.
V roku 1906 hľadal na viedenskej univerzite pramene pre svoje práce o Uhorsku anglický historik R. W. Seton Watson, píšúci pod menom Scotus Viator. Bol obdivovateľom Maďarov. Poznal sa tam s ním mladý Anton Štefánek, ktorý ho oboznámil so skutočnou situáciou Slovákov a vzbudil v ňom záujem o voľby, ktoré vtedy u nás prebiehali. Tak sa Scotus Viator ocitol aj v Trnave, kde ho informovali Milan Ivanka a môj otec o národnostnom útlaku Slovákov. Navštívili aj Martin a iné mesta. V Martine mu hovorili o slovenských veciach a na spoločnom obede v Národnom dome Matúš Dula, vtedy miestopredseda Slovenskej národnej strany, ale aj iní národovci. To malo potom za následok veľké politické vyšetrovanie v Martine (o tom ešte poviem ďalej). Scotus Viator obrátil svoje pôvodne sympatie k Maďarom na Slovákov a v tom zmysle potom písal svoje knihy a aj konal, keď sa rozhodovalo o našom mieste v povojnovej Európe. Na cestách po Slovensku (vtedy Hornom Uhorsku) získal mnoho poznatkov, ktoré spolu s prameňmi o slovenskej histórii, hospodárskom a kultúrnom živote, ktoré mu poskytli slovenskí vzdelanci, uverejnil v knihe Národnostná otázka v Uhorsku (preklad vyšiel v češtine r. 1913 v Brne). V knihe sa mladý anglický historik usiluje vzbudiť záujem sveta o slovenský problém a dožaduje sa, aby Slováci a Česi boli spojení do samostatného spoločného štátu. O Slovákoch sa vyjadruje s úctou a uznaním. Pokladá ich za jeden z najnadanejších národov Európy.
R. 1907 boli v Uhorsku voľby do poslaneckej snemovne. Prípravou na ne, ako bolo v Uhorsku v tom čase obvyklé, bolo nákladné kortešovanie s cieľom znemožniť slovenských ablegátov. Kandidátom za trnavský volebný obvod bol Martin Kollár, katolícky kňaz a spisovateľ. Za pezinský obvod dr. Milan Ivanka. Otec sa dal s Ivankom do kortešovania za slovenských ablegátov. Za Kollárom stala aj Spolok sv. Vojtecha. Vídala som u nás aj Msgr. Mariána Blahu aj Ferdiša Jurigu v horlivých poradách. Milan Ivanka bol ako advokát a politik za ablegáta najpovolanejší. Horlivá práca medzi ľudom mala napriek vládnym machináciám úspech. M. Kollár
bol zvolený za poslanca za trnavský volebný obvod až tri razy, Ivanka za pezinský obvod raz. Do stoličného výboru boli zvolení dr. Ivanka aj otec. Mohli sa tam dobre zastávať vecí malých slovenských roľníkov. Na ich hospodárske povznesenie založili aj Hospodársku banku v Trnave, ktorá veľmi dobre prosperovala.
Dr. Ivanka bol po zvolení za poslanca súdený, zbavený mandátu za údajne poburujúce reči pri voľbách (v skutočnosti len bránil materčinu a chcel ju presadiť na školách a úradoch). Sudca konal 31. júla a 10 augusta 1908. Ivanku odsúdili na celý rok štátneho väzenia vo Vacove a veľkú peňažitú pokutu (15 tisíc korún) okrem súdnych trov. Ten proces mal Scotus Viator vidieť zblízka. I keď snáď nie je v ľudských silách opisovať históriu celkom objektívne, Scotus Viator mal poctivú snahu podávať ju pravdivo. Dr. Ivankovi sa podarilo prepašovať z väzenia články do slovenských novín a uverejňovať ich pod pseudonymom dr. Vacovský. (Píše o tom Jozef Rotnágl, Rotnáglov zborník, Praha 1935, s. 44-47), pôvodom Moravan, priateľ Slovákov, ktorý bol neskôr pútaný k Slovensku aj rodinnými zväzkami. Mal za manželku Vilmu Makovickú, dcéru Petra Makovického, ružomberského bryndziara a Oľgy, rod. Dulovej, sestry mojej matky.
Seton Watson rád dokladal svoje práce štatistickými údajmi. Podobnú metódu použil aj Matúš Dula. V liste Dr. Alojzovi Kolískovi z 12. júna 1914 píše, ako uhorské úrady začali pohon proti Slovákom v Martine za to, že sa stýkali so Setonom Watsonom. Žiada Kolíska, aby to oznámil aj Setonovi Watsonovi (fotokópia bola odtlačená v Slovenskom denníku zo 14. júna 1939, s. 4). Dula podnikal práve akciu za rozšírenie slovenských škôl. Žiada od Kolíska údaje ”koľko nás Slovákov v Uhorsku, na Morave (na Slovácku a Valašskú) a v Amerike. Koľké teritórium obývajú moravskí Slováci v to počítajúc aj Valachov.” Prvá svetová vojna ďalšie kroky M. Dulu a martinských Slovákov už prekazila. Na Scota Viatora sa mohli Slováci vo svojej tiesni vždy obrátiť, aj sa obracali. Preto mu patrí naša vďaka.
Trnava bola v lete horúcim a prašným mestom. Preto rodičia vždy hľadali miesta na letný pobyt pre nás (detí a matku) na vidieku. Najprv to bol Martin, kde bol matkin rodný dom, ale bol pre otca príliš vzdialený, aby mohol za nami častejšie cestovať. Potom, keď milovaná stará mama Vilma Dulová umrela, dohodla sa rodina, že pôjde so starým otcom do Luhačovíc, aby mu pomohla preklenúť prázdnotu a prísť na iné myšlienky, najmä v rozhovoroch so slovenskými, moravskými a českými národovcami (členmi Československej jednoty, ktorá sa tam každoročne schádzala) a aby bol pritom s nami. Môj ujec Peter Makovický, bryndziar z Ružomberka, manžel matkinej sestry Oľgy, tam i častejšie chodieval. Bol tam aj ujec dr. Igor Dula, matkin brat, lekár, neskoršie po zložení právnických skúšok pracoval v štátnej administratíve, bol županom a krajinským viceprezidentom v Bratislave. Obidvaja tam boli s rodinami. Mali sme tam aj známych, otcových kolegov zo západného Slovenska; dr. Pavla Blahu, lekára zo Skalice a dr. Slabeya, lekára z Myjavy a ich rodiny. Vtedy som poznala nášho Janka Blahu prvý raz. Chodili sme príležitostne ako deti i naše matky v slovenských krojoch, pochutnávali sme si na znamenitých ”trdelníkoch” v Slovenskej búde a pestovali ”vzduchoplavbu”, t. j. telocvik pod šírym nebom. Chodievali ta i známe rodiny z Nového Mesta, Trenčína, Mikuláša a ďalších slovenských miest. Samozrejme rodina sa tu zoznámila s mnohými Moravanmi a Čechmi. Otec si v Luhačoviciach na leto pokusne otvoril zubolekársku ordináciu, veľa však z toho nemal. Letný byt bol pre nás príliš nákladný, aj keď starý tatušo akiste pomohol.
Našli sme si teda na leto zákutie na Píle za Častou, kam mohol otec každú sobotu za nami. Zaviezli sme sa ta z Trnavy kočom, len raz prišiel otec za nami autom, neviem už, kto ho zaviezol – to som vtedy videla auto zblízka prvý raz. Aby tam matka nebola opustená, bývali s nami aj jej sesternica z Prešporka, dievčatá Jela, neskôr manželka ministra dr. Ivana Dérera a Lula, čiže Ľudmila, neskôr Kutlíková, dcéry advokáta Miloša Štefanoviča a Eleny, rodenej Paulíny Tóthovej, sestry mojej starej mamy. Inokedy zase sem prišli otcove netere Oľga, neskôr manželka evanjelického seniora Juraja Struhárika v Bzinciach, a Helena, potom v Bratislave banková úradníčka, dcéry evanjelického vojenského kňaza Gustáva Koričanského. Ich matka Bela (Albína) bola sestrou môjho otca. Robili sme odtiaľ návštevy po známych slovenských rodinách. Boli sme v Pezinku u Krnovcov (rodina advokáta Vladimíra Krnu, pozdejšie mešťanostu v Bratislave), na Kráľovej u Jurkovičovcov (Vladimír Jurkovič, evanjelický farár, jeho syn Ing. Miloš Jurkovič, pracovník Slovenského národného múzea v Bratislave), v Modre v rodine evanjelického farára Samuela Zocha (po prevrate župana v Bratislave). Zväčša sme chodili na ľahkom vozíku – bričke. Matka (bola chorá na srdce) a ani sestra Vierka (mala choré nohy) nemohli veľa chodiť pešo. Iba na Kráľovú som išla niekedy so staršími sesternicami pešky. To som sa vždy obávala temného lesa pred Dubovou. Vyvolával vždy predstavu zbojníkov a obavy z prepadnutia. Na Píle som mala aj kamarátku Aničku Brunovských, mlynárovu dcérku. Obdivovala som jej odvahu, s akou odohnala besného psa, ktorý napadol ich psa – chlpáča. Na píle som bola veľmi šťastná. Bol tam blízko domu potok so sálavom, lúka a hory, navrchu romantický zámok. Posledná takáto idyla bola prerušená vyhlásením vojny a mobilizáciou.
Aj môj otec musel narukovať a uvideli sme ho až pred koncom vojny, keď sa vrátil ako chorý človek. Najlepší naši priatelia v Trnave, Ivankovci, museli tiež preč. Ivanku počas vojny za policajného dozoru prekladali z mesta do mesta a rodina bola pozbavená živiteľa. Pani Elena Ivanková sa uchýlila k rodine do Prešporka a v hmotnej tiesni a duševnej osamelosti začala písať svoje zaujímavé historické a spoločenské novely pod zn. N. Bola veľmi verzovaná vo vtipnej konverzácii. Jej príspevky vychádzali v Slovenských pohľadoch a neskôr (r. 1929) ich vydali súborne, pomenované podľa jednej z noviel V krinolíne.
Len čo sa ukazovalo, že vojna potrvá dlhšie, museli sme s matkou hľadať útulok u starého otca Matúša Dulu v Martine. Pekný, nový veľký byt, konečne s plynovým osvetlením, v budove Hospodárskej banky v Trnave, kam sme sa práve presťahovali, musela matka dočasne vydať (nábytok napratala do dvoch malých izieb). Nebola by mohla platiť byt s ordináciou z otcovej gáže. Okrem toho bola ako panslávka vystavená inzultovaniu niektorých rozvášnených maďarónov. Niekto si pred ňou na ulici aj odpľul (okrem nepekných poznámok). Odobrali sme sa teda od známych slovenských rodín, ako aj od tých niekoľko trnavských starousadlíkov a prišelcov, v ktorých nebol vtedy šovinizmus a s ktorými si rodičia po čase predsa našli styčné body kotviace vo viedenskej kultúre.
Aké korene mala u nás viedenská kultúra? Počas návštev u lekára vo Viedni s matkou a neskôr so sestrou Vierou (to už brávali potom aj mňa) sme navštevovali divadlá a koncerty, oboznamovali sme sa s novou módou, najnovším typom nábytku, a tak udržiavali kontakt s viedenským životom, s kultúrnym a technickým pokrokom. Viedenská výchova spočívala aj v tom, že slovenské rodiny rady posielali svoje deti do viedenských a iných rakúskych škôl, kde si v internátoch osvojovali ”viedensky” pokrokovejší spôsob života. Takto sa uvedomelí Slováci vyhýbali spiatočníckej výchove maďarských škôl. Moja matka absolvovala vyššiu dievčenskú školu v Těšíne. Otec pravidelne čítal aj viedenské noviny.
Na rozlúčku s Trnavou som dostala od Msgr. Mariána Blahu ako od uvedomelého Slováka a Slovana, priateľa našej rodiny prvú ruskú čítanku. Bola to od neho odvaha, veď Rakúsko-Uhorsko práve vypovedalo vojnu Rusku. Svoje slovenské cítenie prejavil aj pri zmene svojho mena. Pôvodne sa volal Blcha, čo neznelo pre jeho hodnosť dosť dôstojne. V čase pomaďarčovania mien zmenil ho zase na slovenské Blaha. Chcel vlastne Blaho, ale to nepovolili, koncovka -a znela úradom predsa maďarskejšie.
Odsťahovali sme sa do Martina, kde sme išli predsa akosi viac domov než do cudzieho prostredia. Pocit domova, pravda, narúšala neprítomnosť môjho otca. Vtedajší Martin opísali už mnohí povolanejší a náš tamojší pobyt zachytila vo svojich spomienkach aj moja sestra Viera, neskôr Markovičová (jej manžel bol Karol Markovič, neskôr riaditeľ Národnej banky v Bratislave) pod názvom Moje detstvo (v knihe Vlastná podobizeň, vyšlo v Bratislave r. 1958).
Spomeniem tu aspoň našich učiteľov. Sestru tam učil po slovensky Ján Meličko, otec známej herečky Hany Meličkovej (jeho druhá dcéra Oľga sa vydala za maliara Milana Mitrovského) a Oľga Šoltésová-Hrušovská, manželka Ivana Šoltésa, syna spisovateľky E. M. Šoltésovej, ktorého poznáme z jej diela Moje deti, učiteľka, pôvodom z Nového Mesta nad Váhom, sestra spisovateľa Jána Hrušovského a teta filozofa prof. dr. Igora Hrušovského, dcéra Oľgy, rod. Pauliny-Tóthovej, sestry mojej starej mamy). Ja som zasa v maďarskej meštianke vedela už viac po maďarsky než väčšina ostatných dievčat. Súkromne ma učil matematiku profesor obchodnej školy a francúzštinu Anča Gašparíková, dcéra známeho martinského kníhkupca, neskôr manželka prof. J. Horáka. Takto som sa pripravovala na diferenciálne skúšky z meštianky na gymnázium.
Nemysleli sme si, že sa náš pobyt mimo Trnavy predĺži až do roku 1919. Ja som do Trnavy prišla ešte neskôr až za ostatnou rodinou. Po štyroch triedach maďarskej meštianky v Martine a po zložení diferenciálnej skúšky na gymnázium som začala chodiť do kvinty slovenského reálneho gymnázia, ktoré sa vo februári 1919 otvorilo v Ružomberku. Tu som mohla bývať u tety Oľgy Makovickej, matkinej sestry. Až na konci školského roku som sa vrátila domov, do Trnavy.
Trnava sa spoločensky zmenila. Bolo tam úradníctvo slovenské i české, učiteľstvo z väčšej časti nové, nemocnica s novým osadenstvom, veľa nových súkromných podnikov, no a naše, československé vojsko. Zapadli sme do spoločenského diania. Priatelia Ivankovci sa už z Bratislavy nevrátili. Dr. Milan Ivanka tam dostal miesto vládneho referenta. Msgr. Blaha sa stál vikárom v Spišskej kapitule, pozdejšie biskupom v Hronskom Sv. Kríži.
Do Trnavy prichádzalo čoraz viac nových ľudí. Otec spoznal obchodníka Jána Bakoša, ktorý sa vrátil s rodinou do vlasti. Priatelila som sa z jeho najstaršou dcérou Nelly (Petronelou) Najmladší syn, vtedy ešte malý Koľa, sa stal pozdejšie univerzitným profesorom (Mikuláš Bakoš). Priateľka Nelly sa učila spievať, mala pekný hlas, potom sa vydala a osud ju odvial do cudziny. Jej mladšia sestra Marusia sa vydala za Štefana Hozu.
Ferko Urbánek režíroval ďalej svoje hry na ochotníckych predstaveniach, ktorých bolo teraz viacej. Bol založený Sokol a otca, ktorý bol už predtým na zlete v Prahe, zvolili za starostu. Myslím, že aj v Kultúrnej besede a organizácii ŠK Trnava mal nejakú funkciu. Pamätám sa na jeho prednášku o civilizácii a kultúre a na svoje recitácie pri rôznych príležitostiach, do ktorých ma otec zaúčal.
Bližších priateľov sme mali v nemocnici, kde sme rodinami riaditeľa, primára – chirurga Karola Krčméryho, ostatných lekárov nemocnice a ďalších spriatelených rodín hrávali v lete v záhrade volejbal. V zime sme sa schádzali občas v domácnostiach. U primára Krčméryho býval jeho otec, prísny, dôstojný starý pán, predtým profesor slovenčiny v Sedmohradsku, autor gramatických prác, ďalej jeho (primárova) sestra Gabi s manželom, primárom – internistom dr. Jurajom Mayerom, sedmohradským Nemcom. Bola tam primárova neter Priska, sirota, dcéra po jeho zosnulej sestre a slečna Mahuliena, dcéra univerzitného profesora Augusta Rátha z Právnickej fakulty v Bratislave, ktorá sa neskôr stala primárova mladá manželka. Milým členom spoločnosti bol Mikuláš Schneider-Trnavský, ktorý oplýval slnečným humorom a dobrým vtipom. Nebolo menín, kde by oslávenec nebol býval obdarený príhodným veršom. I jeho žena, pani Ida bola veselá, dobrosrdečná, rozkošná. Chodil tam i profesor Ján Hajdócy s paňou, dcérou trnavského obchodníka Sadloňa, horlivý organizátor telovýchovy a tréner, pozdejšie dobre známy aj v Bratislave (bol riaditeľom vysokoškolského internátu Lanfranconi). Cvičil i nás dievčatá na gymnáziu a veľmi sa hneval, že sme každá iných rozmerov, roztrúsené po jednej až troch od prímy až po oktávu. Ako si má s nami poradiť? Aj najstarší z Urbánkových synov sa oženil a chodil medzi nás, mladší boli jednak na štúdiách, jednak na vojenčine.
Raz v zime sme mali u nás maškarný, či kostýmový večierok. Ženy si samozrejme neodpustili, aby boli vystrojené čo najslušivejšie a opísať ich, to by bavilo len čitateľky spoločenského žurnálu, ale muži boli originálnym prínosom pre zábavu. Bolo treba vidieť Mikuláša Schneidera-Trnavského v kostýme dojky s dvoma bábami - dojčatami v detskom vozíku, chirurga primára Karola Krčméryho ako kuchára s dlhým mäsiarskym nožom, policajného kapitána Dvorského, ktorý sa ohlásil miesto zvonenia hrou na verklík, ako tuláka – pijana vo veľmi autentických handrách. To bola zábava a smiech najmä pre nás mladých.
V letné nedele bývali na promenáde koncerty vojenskej hudby, a to bola pekná príležitosť pre naše korzovanie. V tom čase sme nemali v Trnave plaváreň, kde by sme sa mohli v lete kúpať. Za horúcich letných popoludní sme chodili vlakom do Serede na Váh alebo do Leopoldova na jazero vykúpať sa a zaplávať si. Obetavý otec držal s nami dievčatami.
A ja som mala okrem tejto dospelej spoločnosti aj spolužiakov z gymnázia. Pravda, dosť obmedzene. Polovica žiakov triedy boli klerici z konviktu, tým nedovolili stýkať sa s dievčatami mimo školy. Medzi nimi bol aj Jožko Nižnánsky, pozdejšie známy spisovateľ, ktorý mal veľký hlad po knihách, tak som mu požičiavala, čo naša knižnica mala, aj v češtine, nemčine, hlavne svetovú literatúru v prekladoch. Bolo to hneď po prevrate, tak ešte nebol taký výber v knižniciach. Náš profesor slovenčiny a češtiny Švamberk rád videl samostatné rozvíjanie takýchto záujmov.
(Dokončenie v budúcom čísle)