Teodor Križka

Jeden z nich

Nechcem vstupovať do niečoho, o čom nemám dostatok informácií. V súvislosti s búrkou v pohári vody okolo tzv. skupinky či skupiniek, ktoré označila Pittnerova SIS ako škodiacich štátu, však musím spomenúť osobnú skúsenosť s jedným jej aktérom, ktorého meno najčastejšie v tejto kauze vystupuje a ktorý okolo seba sám najviac múti vodu. Zrejme si je vedomý viacerých nekalých skutkov, keď sa celý prípad všemožne pokúša preniesť z vecnej roviny do roviny rasovej či náboženskej neznášanlivosti. Vidí sa mu (veď v podobných prípadoch vždy a všade to v minulosti aj súčasnosti zaberalo), že ak sa prihlási k svojmu pôvodu, poľahky sa vyhne problémom, ktoré si navaril vlastným fanatizmom a predovšetkým patologickou nenávisťou k Slovákom a všetkému slovenskému.
Písal sa rok tuším 1986. Dotyčný pán, dnes už podnikateľ, vtedy ešte mladý, začínajúci autor, mi zatelefonoval do redakcie vydavateľstva a pozval ma na pohár vína do známej bratislavskej kaviarne Štefánka. Šiel som. Aké bolo však moje prekvapenie, keď som z jeho úst počul vetu, ktorú si ťažko vytrieť z pamäti, a tak ju budem citovať doslova, tak, ako mi ju vtedy šplechol do tváre: „Ak budeš v literatúre presadzovať Krista, zničíme ťa!“
Sedel som ako obarený.
Čo je to? Výbuch choromyseľnosti? Paranoja? Provokácia?
Po zvážení situácie som sa rozhodol zachovať pokoj.
Nasledoval podivný výklad účinkovania Pána Ježiša a pôsobenia prvých kresťanov v súvislosti s pohanskou Európou. Údajne to bolo iba preto, aby sa oni (príslušníci jeho náboženskej skupiny) zmocnili nášho kontinentu, no nastal čas dať „obsah“ Európy na pravú mieru.
Nasledovala spŕška urážok na slovenský národ, ktorý bol podľa dotyčného iba národom ožranov, povaľačov, obmedzencov, ktorí nikdy nič nepochopili a len geniálnym ľuďom pod nohy hádžu polená.
Nato som sa predsa len neovládol a usiloval som sa mu vysvetliť, že nie je prejavom inteligencie či kultúry pohŕdať národom, uprostred ktorého žije. V mojich predstavách je znakom kultúry úsilie pochopiť prostredie, jeho mentalitu, tradície atď. Neexistujú vyššie a nižšie kultúry, neexistujú vyspelé a tzv. primitívne národy. Každý národ, uprostred ktorého sa dobrovoľne či nedobrovoľne ocitnem, má predsa aj svoje dobré aj zlé stránky, každá kultúra je vyjadrením skúsenosti, okrem iného aj z hľadiska hľadania zmyslu života a ak sa s ňou alebo s jej nositeľmi nemôžem stotožniť, tak v tichosti odídem a hľadám si iné, môjmu gustu, mojim predstavám bližšie spoločenstvo.
Nepochodil som. A tak sme sa rozišli každý svojou cestou. Dodnes mi však hučí v hlave ono podivné ultimátum, ktoré som nemohol dodržať a nikdy ho nenaplním.
Odvtedy sa naše cesty nikdy nestretli. Ba predsa len raz, keď som si pri istej spoločenskej akcii musel vypočuť, že ak ma nemôžu položiť na lopatky písaním o mne a mojej práci, zložia ma – čuduj sa svete – mlčaním. Zabudli však, že ich (koho vlastne?) mlčanie ma nemohlo nikdy vyviesť z miery. Nakoniec netvorím pre pochybnú slávu, pre pochvalu v recenzných rubrikách, tobôž pre peniaze, ale preto, lebo inak nemôžem.
Toľko moja skúsenosť s jedným hlasným aktérom „skupinky“. Od poézie sa po novembri okázalo prehupol k politologickým úvahám a neskôr k podnikaniu. Povrávalo sa, že mnohé doterajšie zahraničné intervencie voči Slovensku, týkajúce sa údajnej rasovej a náboženskej neznášanlivosti a xenofóbie u nás, nesú aj jeho rukopis. Svedčil o tom začiatkom deväťediatych rokov predo mnou dokonca jeho príbuzný. Stačilo na to málo: postriekať paneláky hanlivými nápismi a snímky ukázať na patričných miestach v mocenských centrálach, prípadne zorganizovať pováľanie náhrobných kameňov.
Ktosi potrebuje nenávisť za každú cenu. Komusi sa nepozdáva, že Božie mlyny melú inak, po svojom.