Ján Urbánek

Pandorina skrinka

alebo
Vo svetle sváru


A zas je to tu. Zas je tu problém, ktorý prerastá celou spoločnosťou. Dotýka sa vlády, parlamentu, omieľajú ho médiá, prosto je všade. Na prvý pohľad to vyzerá ako problém, ako problém. Napr. umelé ukončenie, či ako vravia poslanci - prerušenie tehotenstva. Nie je to však celkom tak. Keby to bol problém, tak by sa aspoň kdesi na obzore muselo črtať niečo ako riešenie. Nič také sa však nečrtá. V kontexte našej bizarne rozštiepenej spoločnosti sa totiž každý problém okamžite mení na svár. Riešenie je v nedohľadne, jednoducho nejestvuje. Nikto ho v skutočnosti ani nechce. Prednosť má svár, svár ako modus vivendi.
Svár je zlá vec. Zaseje nenávisť, skazí už i tak nedýchateľný vzduch. Má však i druhú tvár. Či chce alebo nie, vrhá svetlo na spoločnosť, v ktorej vznikol, s ktorou je geneticky spätý. Hádať sa dá vždy. Nikdy sa však nedá hádať anonymne, bez toho, aby nevychádzali na svetlo tváre účastníkov sporu. Takýmto paradoxným spôsobom aj svár o umelom ukončení tehotenstva prispieva k poznaniu pravdy, ktorá by inak asi ostala skrytá.
Nebudeme vstupovať do tohto sváru, ale všimneme si, ako sa v jeho temnom svetle zviditeľňujú schizofrenické črty času, v ktorom žijeme a ktorý je - či chceme alebo nechceme - svojím spôsobom náš. Aj tento svár odkrýva dačo z našej identity. A o nej budeme predovšetkým vravieť.

Neviditeľná ruka
Novoveká Európa je zdvojeným svetom. Možno rozvetveným, možno puknutým. Dnešné Slovensko predstavuje regionálnu variáciu tohto európskeho sveta.
Jednou z dvoch tvárí modernej Európy je liberalizmus, určitý svetonázor, postoj, určitá mentalita i určitá spoločenská prax. Slovo ”liberálny” môže mať rôzne významy. My ním budeme označovať tú formu liberalizmu, s ktorou máme skúsenosť, ktorú pociťujeme ”na vlastnej koži”.
Aj táto naša slovenská odroda liberalizmu - verná svojmu menu - človeka oslobodzuje. Oslobodzuje ho od hodnôt a zmyslu života. Pokojne možno vravieť o oslobodení, pretože hodnoty a zmysel môžu byť a často aj bývajú skutočným bremenom, i keď bremenom výsostne ľudským. Liberalizmus nám kladie dotieravé rečnícke otázky. Nie sú hodnoty a zmysel života obsedantnými predstavami, ktorých sa treba zbaviť? Má zmysel hľadať zmysel života, ktorý ak vôbec existuje, leží kdesi za horizontom? Má zmysel zaoberať sa ťažko uchopiteľnými hodnotami, keď jestvuje niečo také rukolapné ako cena? Či niečo má hodnotu, nie je vôbec isté. Isté však je, že všetko má alebo môže mať cenu. Cenu na halier presnú. Všetko sa predsa dá predať a kúpiť, všetko sa dá začleniť do kolobehu trhu. Preniká tu vôbec cez neartikulovanú vravu trhu ešte dajaká myšlienka? Gargantuovský apetít strávi všetko, čoho sa zrak alebo fantázia dotkne. Táto žravosť sa v liberálnej terminológii označuje ako šťastie. K mentalite žrúta patrí ako doplnok mentalita warkaholika. Práca ako trans, šialenstvo, droga. V liberálnom svete je to však kategorický imperatív.
Aj liberálny svet má problémy. Všetky - až na jeden - vie aj riešiť. Rieši ich ”neviditeľná ruka trhu”. Bodaj by sme videli ruku, ktorá nás drží pod krkom! Táto ruka nás starostlivo - na trhu je to zvykom - prehmatáva a šacuje. Triedi nás na cenných a bezcenných. Všetci, ktorí neprinášajú maximálny zisk, sú neviditeľnou rukou vytlačení na okraj spoločnosti. Veľmi ľahko sa to môže stať chudobným, chorým, starým i - ešte nenarodeným. Ohrození sú však i ľudia zaťažení vzdelaním, kultúrou či svedomím. Je to však svojím spôsobom spravodlivý proces. Neviditeľná ruka trhu má zaviazané oči, nepozná výnimky. Na výnimku nemá právo nik z bezcenných, ani nenarodené deti. Problém umelého ukončenia tehotenstva v dôsledne liberálnom svete nejestvuje. V kontexte tohto sveta umelé ukončenie tehotenstva môže byť racionálnym riešením pragmatického problému.
Môže sa veru zdať, že liberálny svet je dokonalým, logicky uzavretým, koherentným svetom. Nie je to však tak. Liberálny svet má svoju Achilovu pätu. Ako k močiarom patrí malária, tak k liberálnemu svetu patrí jeho choroba, existenciálne vákuum. Postihuje predovšetkým celebrity, elitu, smotánku, prosto tú skupinu ľudí, ktorú ”neviditeľná ruka trhu” vyniesla na vrchol, na panteón liberálneho sveta. V riedkom vzduchu panteónu je však málo kyslíka, stráca sa tu preto chuť do života. Patológiu tohto stavu opísal Viktor E. Frankl v knihách (vyšli v Česku, tak ich názov uvediem podľa českého prekladu, ktorý sa mi dostal do rúk) ”Vůle po zmyslu” a ”Lékařská péče o duši”. Obe knihy vydalo nakladateľstvo Cesta v Brne roku 1994. Život však musí mať zmysel, keď jeho neprítomnosť má také rukolapné a fatálne následky! Utrpenie ľudí, postihnutých esenciálnym vákuom, zreteľne vraví o tom, že liberálny svet a jeho mentalita musia mať alternatívu.

Horizont
Alternatívou k liberálnemu svetu je konzervatívny, kresťanský svet, kresťanská mentalita a kresťanská spoločnosť. Kresťanský postoj k svetu človeka tiež oslobodzuje. Oslobodzuje ho spod teroru trhu a cien, od otroctva šialenej práce a drogovej závislosti od spotreby. Uvoľňuje zovretie neviditeľnej ruky trhu. Kresťanský svet je predovšetkým svetom hodnôt a zmyslu. Svet práce, trhu, cien a peňazí nie je ním spochybnený. Spochybnená je len výlučnosť, ktorú tomuto svetu pripisuje liberalizmus. Svet práce a trhu je začlenený do širšieho kontextu, do sveta hodnôt a zmyslu, pretože človek sa skutočne neživí iba chlebom.
Svet hodnôt je inak prítomný v našom živote ako svet cien. Jeho prítomnosť sa podobá horizontu, ktorý leží kdesi ďalej ako v diaľke. Odtiaľ, zďaleka, ovláda kompozíciu a perspektívu nášho bezprostredného sveta. Všetko, čo nás obklopuje, sa usporadúva, alebo sa môže usporadúvať, vo vzťahu k tomuto vzdialenému zmysluplnému horizontu. Deje sa to nezávisle od sveta cien a trhu. Každá jednotlivá vec, osoba či udalosť môže byť začlenená súčasne dvojakým spôsobom, raz do sveta cien a raz do sveta hodnôt.
Jestvuje knižný trh. Kniha doň vstupuje prostredníctvom ceny na záložke. Nezávisle od ceny žije však kniha svojím vlastným životom. Píše a číta sa nezávisle od ceny. Píše a číta sa kvôli v nej vyjadrenému zmyslu. A ten nemá žiadnu cenu, nestojí ani veľa a ani málo. Nemá cenu, ale má hodnotu. Celá oblasť kultúry je takýmto spôsobom autonómna, nezávislá od vravy trhoviska pod ňou. Autonómia však neznamená úplnú nezávislosť. Závislosť tu je a môže byť fatálna. Celá kultúra sa dá zredukovať do roviny trhoviska, zničiť. Akú cenu má láska medzi mužom a ženou? Nestojí ani korunu, ani veľa korún, je bezcenná. Má však hodnotu, prebleskuje cez ňu niečo zo zmyslu života. Ak ju však trh strhne do svojho kolotoča, predáva už iba jej mŕtvolu. Každý medziľudský vzťah - láska k rodičom, deťom, priateľstvo - je rovnakým spôsobom bezcenný a rovnakým spôsobom hodnotný. Každé spoločenstvo, rodina, národ, štát má svoju hodnotu, každé naznačuje čosi zo zmyslu ľudského života. V rámci kresťanskej spoločnosti majú preto hodnotu všetci ľudia. Majú ju veľmi starí i veľmi mladí, zdraví i chorí, narodení i ešte nenarodení, živí rovnako ako mŕtvi. Všetci majú miesto vo svete hodnôt. S umelým ukončením tehotenstva sa preto v dôsledne kresťanskom svete nespája žiaden problém. Tento problém tu nejestvuje, tak ako nejestvuje ani v liberálnom svete. Nejestvuje však celkom inak. Má opačné riešenie.
Kresťanský svet hodnôt nie je žiadnou idylou. Nie je v ňom nič z dajakej nirvány či iného ”happy endu”. Je to príbeh človeka, ktorý sa živí chlebom, no nie iba chlebom. Je to príbeh biblickej Marty i Márie naraz. Človek je v ňom postavený na ťažkú kráľovskú cestu, ktorú sám - ak mu niekto nevyjde v ústrety - nezvládne. Je to skutočná alternatíva k liberálnemu svetu, k jeho existenčnému vákuu.

Zlovestné dedičstvo
Stret kresťanského, konzervatívneho sveta s liberálnym pokrokovým svetom patrí k nosným témam európskeho novoveku. Je to téma bez konca. Asi skončí až spolu s novovekom. V predchádzajúcich riadkoch sme načrtli menej ako jej obrysy. Nešlo nám však o túto tému v celej jej šírke a hĺbke. Nás predovšetkým zaujíma jej slovenská, regionálna verzia.
Aj na Slovensku sa stretávajú tieto dva svety a stretávajú sa na slovenský spôsob.
Ak si všimneme náš verejný život, tak sa nám bude zdať, že predchádzajúce úvahy boli zbytočné. Vyzerá to totiž tak, akoby sa u nás žiaden takýto stret nekonal. V našom verejnom živote dominuje liberalizmus tak výrazne, že možno vravieť o hegemónii či totalite. Vyjadrený a zakotvený je v celom systéme zákonov. Určuje povahu starostí, práce, voľna i zábavy. Ovláda atmosféru všedného dňa. Deň sviatočný zlikvidoval. Liberalizmus ovláda i zrkadlo spoločnosti - médiá. Kontroluje médiá elektronické, neelektronické, verejné i súkromné. ”Pod palcom” má i najčítanejšie mienkotvorné periodiká a najnavštevovanejšie televízne kanály. Práca a spotreba sú vytáčané do najväčších obrátok a v tejto podobe šialenstva sú patrične glorifikované. Kultúra sa stáva zábavou, zábavným priemyslom. Iné ambície nemá a ani o nich vari už netuší. Zdravotníctvo tiež ako keby už ani nebolo. Splýva s veterinárnou starostlivosťou na zajačej farme. Rodina, národ, štát sa stali reminiscenciami na časy dávno minulé.
Hegemónia liberalizmu je absolútna. Svedčia o nej jasné, typické príznaky. Stále zreteľnejšie sa ozýva zúfalý krik, upozorňujúci na nebezpečenstvo klerikalizmu. Úbohý liberálny svet to má prosto nahnuté. Ak ho nezachránime, je s ním koniec. Je to osvedčený taktický manéver odpozorovaný z predchádzajúcej totality. Dedičstvo viac ako zaujímavé. Hegemónia liberalizmu vo verejnom živote však neznamená, že alternatívny modus vivendi u nás vôbec nejestvuje. Ak ho však chceme nájsť, musíme ho hľadať mimo sféry verejného života. Kresťanský spôsob života nájdeme v osobnom živote mnohých jednotlivcov, v živote rodín, v živote cirkevných spoločenstiev a inštitúcií. Tento životný štýl je zákonom chránený. Zákon ho vskutku chráni. Vymedzil kresťanstvu jeho ”piesoček” a nedovolí, aby ho tu niekto vyrušoval. Zákon robí dokonca i viac. Chráni liberálnu spoločnosť pred kresťanským spôsobom života, verejná sféra musí ostať doménou liberálneho života, pre kresťanstvo musí ostať táto téma ”tabu”. Je to dačo ako indiánska rezervácia či geto. V tejto rezervácii sa kresťanstvo ocitá v spoločenstve s mnohými záujmovými organizáciami, ako je zväz turistov, záhradkárov, rybárov a pod. Ocitá sa v situácii, akoby bolo jednou z mnohých záujmových organizácií, a nie nosnou kostrou civilizácie a kultúry Slovenska.
Novoveká Európa je puknutým svetom, ktorý je frontovou líniou rozdelený na dva tábory. Aj slovenský svet je takto puknutý. Na Slovensku má však frontová línia zvláštny priebeh. Oddeľuje sféru súkromnú od sféry verejnej. Má tendenciu prebiehať nielen naprieč spoločnosťou, ale i naprieč každým jednotlivcom. Dôsledky sú viac ako nepríjemné. V takto puknutom svete sa môže stať schizofrenická mentalita normou, normou pre každého prispôsobivého, ”slušného” človeka. Za celkom normálne sa môže považovať, ak človek je v súkromí veriaci kresťan-katolík a na verejnosti zanietený liberál. Kabát si prevracia na prahu svojej domácnosti. Nepripomína nám to niečo?
Mysleli sme si, že to odniesol čas, no neodniesol. To len dedičstvo starej totality ožilo v rukách dediča. Za starej totality, ešte včera to bolo predsa takto podobne. Tiež puknutý svet, tiež schizofrenická mentalita. Puklina bola na tom istom mieste, presne medzi súkromným a verejným životom. Doma kresťan, za prahom domova kolaborant, či dokonca aktívny straník. Za nespochybniteľnou podobnosťou sa však týči neprehliadnuteľný rozdiel. Prasklina medzi osobným životom a životom na verejnosti ostala, no v roku 1989 zmenila svoju povahu. Moc sa presunula do rúk následníka. A ten je iný.

Patológia nežnosti
Štyridsať rokov mali v rukách moc komunisti. Odvolávajúc sa - podobne ako liberalizmus - na dedičstvo z roku 1789, na revolučné ideály pokroku, slobody, rovnosti zlikvidovali na Slovensku všetky kresťanské inštitúcie. Kresťanský spôsob života vytesnili do najužšieho súkromia, neraz nie väčšieho ako cela. Sféru verejného života si celú uzurpovali. Po štyridsiatich rokoch prišiel podivný rok 1989. V sfumate nežnosti sa moc presunula. Najskôr opatrne padla na zem, aby vzápätí bola zdvihnutá.
V roku 1989 sme si mnohí mysleli, že sme svedkami i účastníkmi revolúcie, po ktorej budú kresťanmi nielen jednotlivci, ale že i slovenská spoločnosť sa stane kresťanskou. Nič také sa nestalo a ani nemuselo stať. Len ľudia sa mali domnievať, že sa tak stane. Moc sa v skutočnosti nechcela vzdať moci. Preto sa opatrne presunula do stabilnejšej pozície, prešla do mladších rúk nástupcu. Novej bezmennej moci sa podaril husársky kúsok. Pod zástavou kresťanskej demokracie sa jej podarilo odviesť obyvateľov Slovenska - presnejšie polovicu ich tradične schizofrenickej mentality - do tichých vôd súkromného života. Tam si v pokoji žijú svoj kresťanský život. Pod tou istou zástavou sa novej moci podarilo odviesť obyvateľov Slovenska - presnejšie druhú polovicu ich schizofrenickej mentality - do búrlivých vôd verejného liberalizmom ovládaného života. Plní elánu žijú tu svoj druhý život.
Staré mocenské štruktúry môžu nad noblesou svojich nástupcov blednúť závisťou. Žiadna brutalita, žiadne ”barbarské noci” či podobné excesy. Len nežné gestá a vľúdna manipulácia. Je to skutočne parádny kúsok odviesť pod tou istou zástavou každú časť zdvojenej slovenskej mentality, kam patrí. Každú pritom umiestniť do jedného z dvoch znepriatelených táborov a zároveň zabezpečiť pokoj na oboch stranách frontovej línie. Dokázať, aby sa každá časť zdvojenej mentality pokojne hrala na svojom piesočku, aby svedomie ich majiteľov hlboko spalo. Je to spánok skutočne hlboký, hlbší ako za starej totality, keď sa protirečenie medzi súkromným životom kresťana a verejným životom straníka predsa len občas pociťovalo.
Novej moci sa čoskoro po revolúcii podarilo vrátiť situáciu do starých koľají. Schizofrenická mentalita v novej podobe prerástla celou spoločnosťou. Stala sa normou pre radového občana i pre politickú elitu, kde sa rozvinula do celej krásy. Predseda vlády i predseda parlamentu ako aj exprezident či súčasný prezident sa otvorene hlásia ku kresťanstvu. Považujú sa za kresťanov, katolíkov. To isté platí aj o viacerých ministroch, ako aj o mnohých poslancoch v radoch väčšiny parlamentných strán. Nielen jednotliví politici, ale i politické subjekty sa hlásia ku kresťanskej tradícii. Tri zo štyroch koaličných strán sa deklarujú ako kresťanské. Dve z nich to majú explicitne v názve. Tretia vládna strana vznikla zjednotením subjektov, z ktorých najväčší mal tiež v názve predikát ”kresťanský”. Patrí sa nám domnievať, že pod silnou etnickou škrupinou je i v tomto politickom subjekte kresťanský základ. Iba štvrtá, najmenšia, koaličná strana je otvorene liberálna.
“De jure” je moc v rukách kresťanskej demokracie. “De facto” však vládne ”neviditeľná ruka trhu”. Spoločnosť je zo dňa na deň stále viac liberálna. Vládnúci kresťanskí demokrati (všetkých odtieňov) sú kresťanmi možno v súkromnom živote. Vo verejnom živote, ako politici kresťanmi nie sú, pretože sa tu správajú ako liberáli. Kabát sa otáča na prahu vlády, parlamentu a podobne. Pokojne, bez väčších výčitiek svedomia, neraz dokonca so sebavedomím a hrdosťou žijú dva životy. Žiaden pocit rozdvojenia, pretože každý náznak protirečenia je stlmený v nežnom všeobjímajúcom náručí našej prečudesnej slovenskej kresťanskej demokracie. Dnes je schizofrénia nežná, bezbolestná. V sfumate nežnosti, ktorá v roku 1989 zdvihla z ulice opustenú moc, sa všetky kontúry a rozdiely strácajú. Žiadne ostré svetlo a ostré tiene, iba bezohľadne prispôsobivé šero. Táto plazivá nežnosť sa stala súčasťou nášho života. O nej zrejme vravel v roku 1996 kardinál Jozef Ratzinger. ”Eventuálna budúca protikresťanská diktatúra bude asi oveľa stabilnejšia ako to, čo sme doposiaľ poznali. Bude zdanlivo kresťanstvu naklonená, ale pod zámienkou, že nebudú dotknuté formy jej správania a myslenia” (P. Seewald, Jozeph Ratzinger, Portál, Praha 1997).
V subtílnom prostredí takejto nežnosti je nebezpečenstvo prispôsobivého kresťanstva zvlášť veľké. No aj v tejto patologickej situácii jestvujú privilegované okamihy, keď v záblesku nevšedného svetla ustupuje nežná hmla a odhalia sa kontúry skutočného sveta, keď zamlčiavané a zahmlievané protirečenia vyjdú na svetlo. Jedným z takýchto okamihov je svár okolo umelého ukončenia tehotenstva. Pochopiteľne, že celú problematiku stretu liberálneho a kresťanského sveta nemožno zúžiť na tento problém či svár. Je však zaujímavé, že práve tento svár má akési privilégium vrhnúť svetlo na našu zdeformovanú spoločnosť. Je zvláštne, že práve naši nenarodení si na nás takto posvietili, akoby zvažovali, či sa majú narodiť medzi nami.

Prológ
Možno sme si už zvykli na pokojný beh udalostí. Schvaľuje sa jeden liberálny zákon za druhým. Liberálna spoločnosť rastie ”do krásy”. Možno sme už aj zabudli, že na čele našej spoločnosti stoja ľudia, z ktorých sa väčšina považuje za kresťanov. Idylku však zrazu preruší niečo ako výstrel. Keď Pán Boh chce, aj motyka vystrelí. A strelila aj tá naša. Kresťanskí demokrati sa prudko strhli z letargie a zrazu začali sypať piesok do súkolia nimi rozbehnutej liberálnej mašinérie. Proti rozvinutému liberálnemu systému, ktorý prinajmenšom pomáhali budovať, postavili osamelú hodnotu nenarodeného života. Vznikol tak svár. A to je dobre, pretože v jeho svetle sa dá všeličo rozlišovať, dajú sa vidieť široké súvislosti.
Je dobré, že svár vznikol. Inak by sme asi aj zabudli, že máme politikov, ktorí by mali byť aj ako politici kresťanmi, politikov, ktorí sa významným dielom podieľajú na moci. Prudko zobudení nám pripomenuli, že by mohla jestvovať alternatíva voči liberalizmu, že naša spoločnosť by mohla byť aj iná ako liberálna. Je dobre, že svár vytrhol svedomie kresťanských demokratov z letargie, aspoň si môžeme uvedomiť, ako dlho spalo spokojne, splývajúc so svedomím liberálnym. Problém nenarodených sa od začiatku niesol vo vzrušenom, moralizujúcom tóne. Aj to je dobre. Dramatický tón chce spravidla dačo zdôrazniť, dačo zakryť, chce prosto odlákať pozornosť od niečoho dôležitého. V probléme nenarodených sa snaží prekričať skutočnosť, že sa nám predkladá fragment namiesto celku. O hodnote a teda aj o ochrane nenarodeného života nemožno - z pohľadu kresťana - pochybovať. Rovnako však nemožno pochybovať, že jeho hodnota spočíva v tom, že je súčasťou celého, nedeliteľného systému hodnôt spätých so všetkými prejavmi ľudského života. Platí totiž, že ”... ľudský život je posvätný a nenarušiteľný v každej svojej forme a situácii, je nedeliteľným dobrom. Preto sa treba starať o celý život a pre všetkých” (Ján Pavol II., Encyklika Evangelium vitae, SVV, Trnava 1995).
Šírka nedeliteľného dobra je v Encyklike načrtnutá skutočne veľkoryso. Problém nenarodeného života sa v jej kontexte dostáva do širokých, zmysluplných súvislostí. Nenarodený život je prológom k ľudskému životu. Otvára sa pred ním dlhá cesta, narodenie, detstvo, mladosť, dospelosť, staroba, smrť. Ani krok na tejto ceste nemusí urobiť sám, ak jestvuje spoločenstvo, ktoré ho chráni, pomáha mu a nesie ho. Rodina, obec, kultúra, národ, štát, to všetko sú mená pre rôzne životné prostredia, ktoré môžu a majú mať ľudskú tvár, môžu a majú byť človeku na jeho ceste životom ochranou a oporou. Ochrana nenarodeného života je prológom k ochrane života vo ”všetkých jeho formách a situáciách”, prológom k ochrane detí, mladých, dospelých i starých prológom k ochrane rodiny, kultúry, národa a štátu.
Je dobré, že svár okolo ochrany nenarodeného života sa dotkol celej spoločnosti. Kresťanskí demokrati, ktorí ho otvorili, už nemôžu z neho so cťou vycúvať, hoci dnes už možno aj tušia, aký problém vlastne otvorili. Ak sa budú pokúšať o ochranu života v celej jeho šírke, tak na každom kroku narazia na odpor liberálnej spoločnosti, ktorá má inú ochranársku politiku. Chráni trh, a nie život v celom spektre jeho foriem a situácií. Situácia je však zložitejšia. Kresťanskí politici pri každom kroku narazia na vlastné dielo. V ceste im stojí liberálna spoločnosť, ktorú prinajmenšom pomáhali budovať, spoločnosť, v ktorej čele stoja.
Problém nenarodených akoby mal skutočne určité privilégium, privilégium vytiahnuť na svetlo latentnú schizofréniu našej spoločnosti. Spôsobil, že kresťanskí demokrati sa strhli z letargie a v návale entuziazmu začali pod zástavou kresťanskej demokracie dobíjať liberálnu pevnosť, pevnosť, na ktorej však veje tá istá zástava. Obliehanie bude veľmi ťažké, pretože útočník a obranca budú splývať do jedinej osoby. Kresťanskí demokrati na každom kroku narazia na protivníka, ktorý bude vyzerať ako ich dvojník, na každom kroku narazia na prekážku, ktorú sami pomáhali stavať. Celý čas budú zbierať ovocie za služby dvom pánom. Možno už tušia, že problémom nenarodených otvorili Pandorinu skrinku. Ak budú verní odkazu pápežskej encykliky Evangelium vitae, ak budú dôsledne presadzovať ochranu života v celej šírke, tak sa zreteľne ukáže ich zdvojená mentalita.

Pandorina skrinka
L. Hanus napísal, že spisovatelia a novinári usporiadali v 19. storočí doslova pohon na rodinu. Aké slovo by použil dnes, keď sa rodina pod tlakom liberálnej spoločnosti, jej trhu a kultúry otriasa doslova v základoch? Nie je si istá, či je ešte monogamná a pochybuje už aj o tom, či je heterosexuálna.
Jeden mladý, vysokoškolsky vzdelaný muž mi rozprával o svojich plánoch. Povedal mi, že rodinu nemá a ani mať nebude, pretože nemá a ani mať nebude dosť peňazí na byt a na ľudsky dôstojný život rodiny. Zodpovednosť voči rodine môže mať aj takúto podobu. Bol to príbeh konkrétneho človeka, ale zároveň príbeh typický. Typický do tej miery, že sa už premieta i do demografickej krivky.
Ak to kresťanskí demokrati myslia s ochranou nenarodeného života vážne, tak sa musia snažiť o to, aby sa tento život mohol narodiť do prostredia, v ktorom bude môcť žiť ako človek až dokonca. Tu však narazia na odpor. Ich zámeru bude v ceste stáť liberálna rodina, presnejšie ruina rodiny, ruina, ktorá je nedeliteľnou súčasťou liberálneho sveta. Zruinovaná rodina je dielom liberálnej politiky, politikov, ktorí nechránili rodinu pred neviditeľnou rukou trhu. Od tohto diela sa však našim ku kresťanstvu hlásiacim politikom sotva podarí dištancovať. Žiadna politická vôľa, žiaden politický čin, ktorý by účinne chránil rodinu, nesvedčí o prítomnosti kresťanských politikov vo vláde a parlamente.
Čoskoro po narodení každý človek prekročí prah svojej rodiny. Urobí to prvým slovom, ktoré vysloví a ktoré ho svojím významom a melodikou uvedie do jeho národa, do kultúry zakorenenej v jeho rodnej zemi. Domov sa rozšíri, rozrastie. Možno vykročiť z úzkeho kruhu rodiny a kráčať doďaleka bez toho, aby sme ju opustili. Národ je svojou kultúrou, svojou históriou, časom, ktorý plynie i trvá, hlboko zakorenený v konkrétnej krajine. Národ je preto výsostne ľudským prostredím, prostredím nevyhnutným k rozvoju zrelého ľudského života.
Ak to naši kresťanskí politici myslia vážne s ochranou života, tak musia chrániť i kultúru národa v celej jeho šírke. To by však narazili na prekážku, ktorú sami postavili. Stavali ju, keď sa správali ako liberálni politici, ktorým idea národa - slovenského národa zvlášť - nepredstavuje žiadnu hodnotu, iba staromódnu veteš.
SNR prijala 25. 10. 1990 jazykový zákon, ktorý nerešpektoval návrh Matice slovenskej. Tým bol udaný základný tón, základný postoj k národu a jeho kultúre. Ako tento varíroval v rôznych konkrétnych situáciách, sa možno doslova deň po dni dočítať v knihe Milana Ďuricu ”Dejiny Slovenska a Slovákov” (Lúč, Bratislava 2003). Rozprávanie Ďuricovej knihy sa končí rokom 2000. Nekončí sa však postoj k národu zadefinovaný v roku 1990 v jazykovom zákone. Nie je vôbec ťažké vybrať zo širokej palety niekoľko jeho aktuálnych prejavov.
Keď bola v Bratislave premiestňovaná socha Š. Petöfiho, sprevádzal túto udalosť oveľa väčší záujem politikov, ako keď v Komárne konečne inštalovali súsošie Cyrila a Metoda. Proti gustu žiaden dišputát. Príbuznosť duší pôsobí vždy príťažlivo. Je pravdou, že vojaci v dobrovoľníckych uniformách z meruôsmych rokov boli vzdať česť generálovi Klapkovi? Neraz veru ťažko veriť i vlastným očiam. Na fasáde opery na Hviezdoslavovom námestí sa v piatich doposiaľ prázdnych nikách objavili busty. Tri z piatich búst patria maďarským dramatikom. Ani jedna nepatrí slovenskému dramatikovi. Napriek tomu je na tej istej budove tesne pod spomínanými bustami umiestnený nápis ”Slovenské národné divadlo”. Nápis asi zabudnutý, zabudnutý asi dočasne. Ťažko sa totiž domnievať, že so starou budovou Slovenského národného divadla sa to myslí ako so symbolom národnej kultúry vážne, keď nová budova sa už ide predať.
Blížia sa prezidentské voľby. Kresťanskí demokrati navrhli svojho kandidáta. Keď vyhrá, tak do prezidentského kresla si sadne s medailou Jánoša Esterházyho na krku. Dokáže zlúčiť obe tradície? Bude sám sebe iredentou? Možno že aj. Jeden z najvyššie postavených kresťanskodemokratických politikov sa vyjadril, že slovenský národ ani veľmi históriu nemá. Neskôr sa vyjadril miernejšie. Z jeho novoročného prejavu sa dá vytušiť, že predsa len nejakú históriu máme. Treba ju pravda hľadať tam, kde je. Dá sa objaviť v rámci Svätoštefanskej koruny. Niečo pravdy na tom je, historické väzby tým smerom nepochybne jestvujú. Na svätoštefanskú tradíciu nadväzovala i maďarizácia, ktorá nás takmer pripravila o národné bytie. Po skúsenostiach od roku 1990 ťažko možno pochybovať, že naši kresťanskí demokrati majú srdce na správnej strane. Zrejme im bije nie na ľavej, ale na pravej strane Dunaja. Ak to myslia s ochranou života vážne, ak im vskutku ide o ochranu života vo všetkých jeho formách a situáciách, tak sa budú musieť postarať, aby sa Slovák doma nerodil ako cudzinec, aby vo vlastnej krajine stretol predovšetkým svoju kultúru. Na ceste za týmto cieľom by však mnohí naši kresťanskí politici narazili na prekážku. Prekážkou by sa im stalo ich nesprávne lokalizované srdce.
A napokon štát. Aj táto inštitúcia, sprevádzajúca život človeka, by mala mať ľudskú tvár. Štát s ľudskou tvárou, to nie je žiadna parafráza na rok 1968. O takomto štáte hovorí encyklika Evangelium vitae. ”Keď cirkev tvrdí, že bezpodmienečné rešpektovanie práva na život každej nevinnej osoby - od jej počatia až po prirodzenú smrť - je jedným z pilierov každej civilizovanej spoločnosti, chce sa jednoducho pričiňovať o budovanie štátu s ľudskou tvárou. Štátu, ktorý za svoju prvoradú povinnosť považuje brániť základné práva človeka, najmä toho slabšieho”.
Ak to kresťanskí politici myslia s ochranou ľudského života vážne, ak to myslia v súlade s Encyklikou, tak narazia na ohromnú prekážku, na štát, na Slovenskú republiku v jej súčasnej podobe. Je to štát, ktorý - keď sa rodil - nechceli. Keď vznikol, podieľajú sa na jeho deštrukcii. Zvlášť účinne sa im ho darí ničiť najmä v rokoch, keď sa podieľajú na moci. Tento proces dnes dospieva do štádia blízkeho finálnemu. Slovenská republika je už takmer iba správcom daní. Ak má takýto liberálny štát nejakú tvár, tak rozhodne nie ľudskú. Ak dačo chráni, tak je to život trhu, nie život človeka. Voči ľudskému životu vo všetkých jeho formách a situáciách sa správa bezohľadne. Neposkytuje mu žiadnu ochranu pred tlakom nadnárodných korporácií. Každé rozhodnutie, ktoré sa urobí tuto “hore”, dopadne bezprostredne a bezohľadne nielen na národ, na jeho kultúru, ale prenikne v surovej, nekultivovanej podobe do každej rodiny, ku každému jej členovi. Je to vertikálny vpád barbarov, ktorí ľahko vyľudní bezbrannú krajinu. Tento štát, toto bizarné dielo, na ktorom majú obrovský podiel i kresťanskí politici, bude iba ťažko prekonateľnou prekážkou na ich ceste za ochranou života, či už nenarodeného, alebo narodeného.
V načrtnutom obraze našej spoločnosti dominujú pochmúrne farby. Pochmúrnosť obrazu je však možno iba záležitosťou zorného uhla. Ak by sme sa napríklad postavili na stanovisko slobodomurárov, možno by v obraze tej istej spoločnosti prevládali žiarivé, teplé farebné tóny. Kresťanskí demokrati na čele liberálneho štátu, kresťanskí politici, katolíci, ktorí si už ani pred Svätým otcom nepokľaknú, to je predsa takmer ideálny stav! Z určitého hľadiska určite.