Lopta a kalich

Keď som nedávno pri príležitosti životného jubilea legendárneho nitrianskeho futbalistu RNDr. Jozefa Beláka, zvaného familiárne „Čučo“, načrel opäť trochu do rokov svojej mladosti a slávnej histórie slovenského i stredoeurópskeho futbalu, položil som oslávencovi takúto otázku:
„Ktoré mená slávnych futbalistov z času tvojej futbalovej kariéry ti najviac utkveli v pamäti?“
„Už si na všetky mená nepamätám,“ povedal po krátkom zamyslení, „ale rád si spomínam na to, že som hral s takými futbalistami v drese Česko-Slovenska, ako boli z českých futbalistov Dr. Bouzek z Brna, Svoboda, Pazdera, Crlík, Sousedík, Jirko Tichý, ktorý potom prešiel hrať do Bratislavy a mnohí ďalší. Zo slovenských si spomínam na Buberníka, Kačániho, Lančariča, Samuelčíka, Benku, Kanašiho, Pintera, Ujváriho. Obzvlášť mi utkvel v pamäti Juraj Kadlec, zvaný Muro, pretože svojím útekom do zahraničia, kam odišiel študovať teológiu, spôsobil veľký rozruch v celej republike.“
Skutočne, bolo to tak, pretože na toto obdobie si veľmi dobre pamätám: skončil som vysokoškolské štúdiá v Bratislave, počas ktorých ešte s niekoľkými kamarátmi som vari nevynechal žiaden dôležitý futbalový zápas ako fanúšik Slovana, zatiaľ čo môj priateľ a kedysi konškolák z Komenského univerzity v Bratislave, dnes známy slovenský kultúrny dejateľ Dr. Peter Maruniak sa stal fanúšikom Interu. Sledovali sme pozorne dianie v česko-slovenskom futbale. Bolo to v čase, keď ešte doznievala posledná vlna teroru päťdesiatych rokov z éry ministra Rudolfa Baráka, v dobe, keď útek do zahraničia slávneho futbalistu bol veľkou politickou udalosťou a predmetom tichých rozhovorov aj v kruhoch vysokoškolskej mládeže. Nás mladších, čo sme Kadleca obdivovali ako futbalistu i ako človeka, fascinovalo na ňom najmä to, že v dobe všeobecného prenasledovania Cirkvi Murko Kadlec sa otvorene hlásil ku kresťanskokatolíckej viere a žiadal o možnosť štúdia na Teologickej fakulte. Bolo to v tom istom čase, keď počas známej barbarskej noci 13. apríla 1950 zlikvidovali všetky mužské reholy v Česko-Slovensku a rehoľníci skončili v koncentračných táboroch v Jáchymove, v ťažkých žalároch, ako boli Valdice, Leopoldov a iné. Hneď o rok, v januári 1951 v politickom monsterprocese odsúdili troch slovenských biskupov Buzalku, Gojdiča a Vojtaššáka na dlhoročné väzenie.
Murka Kadleca, vtedy už známeho nadaného futbalistu, napriek jeho verejne praktizovanému náboženstvu, ponechali hrať futbal a účasť na náboženských obradoch mu futbalové kluby, vzhľadom na jeho hráčske kvality a popularitu, tolerovali. Pravda, z reprezentácie ho vylúčili.
Tento futbalový gentleman, ako sme ho nazývali, sa nakoniec útekom do zahraničia k štúdiu teológie dostal. Stal sa kňazom a miestom jeho pôsobenia na dlhé roky sa stala vzdialená Kanada, odkiaľ po novembri prichádza na Slovensko a do Trnavy. Hoci je rodom Bratislavčan, ale srdcom a posledným obdobím svojej futbalovej kariéry sa natrvalo zapísal do sŕdc Trnavčanov, a naopak oni mu trvale prirástli k srdcu, takže sa nakoniec stal Trnavčanom. Tohto roku mu milovaní Trnavčania udelili Čestné občianstvo. O jeho dobrodružnom živote a životných osudoch už prestali kolovať chýry, pretože svoj literárny talent využil na to, aby svoj životný príbeh o futbalovej sláve, dobrodružnom úteku spod dozoru ŠtB, o svojom štúdiu až po kňazskú vysviacku opísal v knihe Lopta a kalich, ktorá najskôr vyšla v dvoch vydaniach v zahraničí, ale nakoniec sme sa dočkali toho, že po páde železnej opony vyšla aj na rodnom Slovensku. Jej prvé slovenské vydanie malo slávnostnú prezentáciu za jeho osobnej prítomnosti pred rokom v Trnave.
„Veľmi dobre si ho pamätám ako futbalistu,“ spomína Dr. Peter Maruniak, ktorého sme vo všeobecnosti v našom ročníku považovali za najlepšieho znalca slovenského i česko-slovenského futbalu. „Nebol vysoký, ale podsaditý, fyzicky dobre stavaný hráč, ktorý mal razantnú strelu, ale čo bolo hlavné, mal veľkú výdrž. Bol to poctivý dráč, dalo by sa povedať; preňho nebola takmer žiadna lopta stratená! Bol preto ideálny záložník.“

Hľadanie Boha
Dnes s odstupom času sa človek zamýšľa a hodnotí osudy známych ľudí. Aké sú tie cesty životom krivolaké a predsa majú svoju logiku, ktorá však poväčšine má zmysel len z veľkého, veľkého nadhľadu! Mladý Juraj Kadlec mal viacero možností uplatnenia. Ako sám hovorí vo svojej životopisnej knižke Lopta a kalich, ktorú napísal v Taliansku už pár rokov po úteku do zahraničia, na strednej škole bol veľmi dobrý v slohu. Veď sa aj uchádzal o štúdium literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Ako to dopadlo? Presne v štýle prijímacích pohovorov v päťdesiatych rokoch, ako o tom sám píše:
„Prišiel rad na mňa. Zaklopal som a vošiel. ´Česť práci! Sadnite si! Ako sa voláte?´ Dobre vedel ako sa volám, ten starý lišiak uhladených spôsobov, ale menej uhladeného charakteru, len si pripravil efektný začiatok. Dostalo sa mi totiž výnimočnej pocty, keď popri komisárovi zo strany, zástupcovi z fabriky i dvoch mládežníkoch, jednej deve a jednom mládencovi, sám slávny súdruh dekan si ma rezervoval na pohovor...
´Volám sa Kadlec.´
´Kadlec... Ahá, Kadlec! Ten, čo si robí posmech zo všetkého!´
Zarazil som sa. V jednej sekunde preletelo mojou mysľou asi desať myšlienok: Čo to hovorí? Odkiaľ to vie? Ó, zrejme museli poslať zlý kádrový posudok. Ale kto?...“
Až o pol storočia vlani, na posedení v Trnave počas Dní Trnavčanov sa od svojho priateľa docenta Štefana Knoteka z Nitry dozvedel, že tým dekanom vtedy bol súdruh Siracký. Tak ako na Univerzite Komenského, skončilo to aj u dekana súdruha Cicváreka na Vysokej škole obchodnej na Palisádach. Poradil mu však jediný spôsob, aký bol vtedy možný na vylepšenie zlého kádrového posudku: odísť na rok do výroby. A Juraj Kadlec aj tak urobil – odišiel na rok do výroby a na mesiac na brigádu na Trať družby a jeho kádrový posudok dostal novú náplň... Takýto preškolený v prostredí robotníckej triedy a nadšených zväzákov sa nakoniec dostal na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, na odbor Literárna veda – Slovenčina. Bolo to v roku 1951, v čase vrcholiaceho komunistického teroru. Vrhol sa vášnivo do štúdia ako človek, čo dlho túžil dostať sa k prameňu poznania. Zistil však, že to, čo mu predkladajú v prednáškach, najmä na hodinách marxizmu-leninizmu, prefiltrovaných dejín a prehodnotenej literárnej histórie, nie je to, po čom túžil. Keď vzal do ruky knižku „O marxizme v jazykovede“, pripisovanú Stalinovi ako univerzálnemu vedátorovi, vedel už naisto, že šlapol vedľa. Uvedomil si, že byť literátom a nedajbože novinárom v tých časoch bezprávia, pretvárky a zvrátenej krutosti znamená rozísť sa so svedomím. Na druhej strane veľa čítal z duchovnej tvorby, ktorú dychtivo vyhľadával ako hľadač Boha, aby nakoniec dospel k tomu Augustínovmu poznaniu: „Nespokojná je duša moja, kým nespočinie v Tebe.“ Požiadal o prestup na teologickú fakultu. Keď mu to neumožnili, žiadal uvoľnenie zo štúdia.
Ako z jeho memoárov vyplýva, ako aj zo spomienok jeho súčasníkov, predovšetkým jeho vtedajšieho najlepšieho priateľa a dnes môjho dobrého priateľa a suseda Štefana Knoteka, Kadlecov rozchod s univerzitou mal formu veľkej spoločenskej udalosti, akú ani v dnešných pomeroch si nevieme predstaviť. Zvolali plenárnu schôdzu študentov, na ktorej sa malo rozhodnúť o tom, či má byť z vysokoškolského štúdia uvolnený alebo vylúčený. Na schôdzi sa najskôr ujal slova predseda. Na jeho obvinenia vzkypela v Kadlecovi krv a prihlásil sa o slovo, ktoré mu s istou nevôľou bolo udelené. Čo o tom sám hovorí vo svojej memoárovej knižke:
„Najskôr som povedal, s akými ideálmi som prišiel na univerzitu, chcel som celého seba a svoj život zasvätiť literatúre, službe ľudu a jeho výchove. ´Ale to, čo som tu našiel, priatelia, je jedna lož, jeden klam. Dejiny sú sfalšované, história literatúry podobne zmenená, vynikajúci autori nie sú ani len spomínaní, lebo mali iné filozofické názory a patrili medzi stúpencov kresťanského učenia, všetko je preberané pod uhlom hospodárskej výroby. Tejto literatúre sa mám venovať? Toto by som mal prednášať mládeži? To, čo sám nemôžem stráviť? Áno, nechodil som pol roka na prednášky, pretože som už nemohol tie výmysly a nezmysly počúvať! Ale takýmto spôsobom získaný čas som využil užitočnejšie, pozoroval som život, uvažoval, čítal dobré knihy a opäť premýšľal. Kedysi som i ja neveril, teraz však verím. Boh je stred sveta a života. Preto som sa rozhodol ísť na bohoslovie, lebo len tam sa učí o Bohu.... Viete pri mojich úvahách som prišiel na to, že keby som k niektorému umierajúcemu prišiel s Marxovým Kapitálom, určite by zozbieral posledné sily a vykopol by ma von; k umierajúcemu, priatelia, chcem prísť s Kristovým evanjeliom.´“
Slúži ku cti vtedajšej slovenskej univerzitnej mládeži, ktorá sa ešte o pár rokov neskôr znovu osvedčila vo svojej rebélii v roku 1956, že s veľkým nadšením prijala slová svojho druha a funkcionárov vypískala. Bol to škandál, o akom sa v Bratislave a na univerzite dlho hovorilo a ktorý sa stal súčasťou legendárnej histórie tejto univerzity, aby aspoň čiastočne vyvážil negatívne legendy o prepúšťaní nevhodných profesorov, študentov, kádrovaní a prenasledovaní, o S–coch, H–coch a im podobných, ktorí sa stali nástrojmi politickej moci na univerzite, a ktorých mená sa i dnes človek bojí vyslovovať, pretože ich zoskupenia a potomci sú opäť pri moci. Dokázal im, že je slobodný človek v Bohu, a nie fanatik, ale že skutočnými fanatikmi opretými o systém štátnej moci a o bezprecedentný teror a násilie každého druhu sú oni!
Predstavme si, že by ho boli prijali na vysokú školu. Mohol sa stať literárnym vedcom, alebo spisovateľom a bol by rozmnožil rady „inžinierov ľudských duší“, ale... touto cestou by sa naisto k Bohu nedostal. Tým viac, že nepochádzal z rodiny, kde by viera bola každodennou súčasťou života. Stratil literárnu kariéru, ale našiel navždy Boha.

Futbalová kariéra
Mladý Jurko, neskôr Murko Kadlec bol od svojej mladosti upísaný športu. Predurčovala ho na to genetická výbava – dobrá telesná konštrukcia a fyzická vybavenosť, ktorá mu umožňovala pestovať akýkoľvek šport. Ale už v 15. roku života v r. 1946 začal hrať futbal v drese ŠK Poštári Bratislava, kde pôsobil až do konca roka 1949. Za ŠK Bratislava hral opäť po tri roky a to v rokoch 1950 – 1952. Bolo to v dobe najväčšej slávy tohto futbalového klubu, pretože v rokoch 1950 a 1951 ŠK Bratislava bola majstrom Česko-Slovenska a v roku 1952 mužstvo skončilo na druhom mieste.
Keď sme my mladší prišli na univerzitu do Bratislavy, to už existovala Červená hviezda Bratislava a keď sme sa od starších študentov dozvedeli, aké to má politické pozadie, a že do nej prestúpili niektorí populárni hráči zo Slovana, boli sme tiež rozhorčení a trochu i sklamaní, že je medzi nimi aj Muro Kadlec. Ale po čase sa na to zabudlo úmerne s tým, ako stúpala ich výkonnosť. Je zaujímavé v memoárovej knižke priameho účastníka tohto vnútorného zákulisného diania, ktoré síce nebol schopný ovplyvniť, ale jeho dopad zažíval a zvažoval, ako hodnotí mužstvo. Podľa neho bol to lepší hráčsky kolektív, s lepšími kamarátskymi vzťahmi, než boli v Slovane a to aj napriek tomu, že tu pôsobenie štátnych orgánov bolo väčšie. Dnes, keď sa otvárajú mnohé archívy, bolo by vhodné pre historika nakuknúť aj do temného zákulisia každého mužstva a dozvedieť sa aj to, kto koho „strážil“ vo vtedy veľmi vychýrených futbalových kluboch. To však pre naše rozprávanie teraz nie je dôležité. Oveľa významnejšie bolo pre nášho futbalistu zistenie, že mu hrozí vojenská služba u PTP. Tí mladší vôbec nevedia čo to znamená, pre nás starších to znie hrozivo, takmer rovnocenne, ako napr. gulag, väzenie, nútené práce. Nakoniec sa z toho dostal ako známy futbalista, o ktorého malo záujem aj všemocné Ministerstvo vnútra, ale sa stal vojakom Pohraničnej stráže. Vydržal všetko a po svojom obrátení aj za tých podmienok, že keď mohol, každý deň chodil do kostola!

Z Trnavy do Ríma
Zvábil ho Miško Benedikovič, ktorý ohlásil prestup do Trnavy. Po vyše troch rokoch opäť menil svoje pôsobisko, tentoraz aj bydlisko. Najskôr cestoval na tréningy do Trnavy vlakom, ale keď 8. augusta 1957 nastúpil do práce v Tatracheme Trnava, ukázalo sa, že dobre spravil, že si tu našiel ubytovanie. ŠtB ho mala, – vlastne ako každého, kto sa trochu vymykal z priemeru, – dobre zmapovaného a preto nakoniec sám dospel k záveru, že po r. 1956 dvere štátnej reprezentácie v národnom mužstve ČSR má navždy zatvorené. V Trnave sa mu však otvorili iné dvere, z hľadiska večnosti a naplnenia vlastného životného poslania oveľa významnejšie – k oltáru.
Trnava bola v tieni Bratislavy, tak trochu v závetrí a preto tu mohol skôr diskrétne začať sa pripravovať na svoje duchovné poslanie. Začal s tajným noviciátom. Pritom nezanedbával ani svoje zamestnanie, ani hráčske a tréningové povinnosti. Ako sám hovorí, Trnava bola vtedy najbojovnejším futbalovým celkom v ČSR a mužstvo sa pomaly ťahalo do stredu poľa a potom i vyššie v tabuľke. S pribúdajúcou výkonnosťou mužstva, v ktorom patril k spoľahlivým oporám, pribúdal aj športový veľhlas Spartaka Trnava a možnosti vycestovania na zápasy so súpermi v zahraničí. Pre takého cieľavedomého človeka, akým už v tomto období trnavský futbalista Juraj Kadlec bol, znamenalo to veľkú príležitosť dostať sa von z klietky, v ktorej bol, vzhľadom na svoje vybrané povolanie, uväznený. Stále naliehavejšie si kládol otázku – dokedy ešte budem naháňať loptu, keď chcem pôsobiť medzi ľuďmi ako kňaz?
Nakoniec sa mu to podarilo počas zájazdu na zápas s AS Roma do Večného mesta, zo slovenského Ríma – Trnavy do Ríma svojich snov a sídla Kristovho nástupcu. Jeho dramatický útek a jeho príprava ešte pred odchodom z Trnavy je veľmi dobre opísaná v jeho knihe a v našom rozprávaní by si vyžiadala novú stranu, ktorú nám už šéfredaktor neuvoľní. Podstatné je, že ho v Ríme prichýlili a umožnili mu študovať teológiu, postupne sa naučil taliančinu, neskôr i angličtinu a trvalo zakotvil v pastorácii ako svetský kňaz v komunite moravských Slovákov v Chathame, pričom slúži aj komunite Slovákov v neďalekej Sarnii v Kanade. Okrem spomínanej memoárovej knižky Lopta a kalich napísal aj knižky Zo zápisníka priateľa, Zápisky nevedomca alebo Náčrt absolútnych vied, satiru Diablovi do hrtana a Antikrist.

Namiesto epilógu
Keď mu tohto roku udeľovali v Trnave titul Čestný občan mesta Trnavy, povedal, že sa sem opäť vráti, preto tento článok nemôžeme skončiť epilógom. Kto ste ho videli naživo, musíte uznať, že nebyť tých šedín a vyššej váhy, ani sa veľmi nezmenil. Vždy žil striedmo a alkoholu neholdoval. Tak ako on sa teší z toho, že sa dožil návratu do slobodnej vlasti, tak aj jeho milí Trnavčania i my, čo sme sledovali jeho futbalovú kariéru v čase našej mladosti, sme radi, že sme sa dožili pádu komunizmu i jeho návratu medzi svojich doma. Knižku Lopta a kalich, ktorú mi podaroval náš spoločný priateľ docent Knotek alias Števko Knotek, mi dobrí nitrianski priatelia a pamätníci zašlej slávy slovenského futbalu toľko požičiavali, až sa nenašiel nikto, kto by mi ju vrátil, pretože sú v nej hojne zastúpené historické fotografie takých pánov futbalistov, ako boli Malatinský, Benedikovič, Vičan, Hložek, Laskov, Reimann, Kačáni, Stacho, Pšenko, Tibenský, Štibráni, Jarábek, Adamec, Švec a mnohí iní a samozrejme aj Juraj Kadlec, alias Muro. Keby mi pani Margita Kániková, známa trnavská publicistka a autorka zaujímavej knižky o živote nášho legendárneho básnika a lekára Andreja Zarnova "V znamení púpavy", nebola vypomohla svojimi fotografiami, ani by sme nemali čím ilustrovať tento článok. A bola by to škoda, pretože jeho životný príbeh je príkladom toho, ako človek, ktorý hľadá Boha, nájde ho a ako sa zo slávneho futbalistu Murka Kadleca stal sluha Boží, kňaz Juraj Kadlec. Nech mu dá Boh zdravia, aby mohol dlho slúžiť svojim veriacim vo farnosti, lebo Amerika duchovnými povolaniami neoplýva, a aby mu aj pero dobre slúžilo, pretože jeho literárne dielo už plní poslanie aj medzi slovenskou mládežou. Blahoželáme, Čestný občan mesta Trnava!