Čriepky z emancipačného zápasu 1990 - 1992

Na odľahčenie treba povedať, že nervózny a horúčkovitý zápas emancipačných síl a zotrvačných síl Slovenska i Česka nebol len plný škriepok, ale často aj plný situačnej komiky. Bolo to celkom pochopiteľné, ilúzie sa miešali s dezilúziami. Aj na Slovensku, aj v Česku sa však uvoľnila tvorivá sila a naše domáce mutácie “rádia Jerevan” z obdobia totality už nemuseli tlmiť svoj uštipačný tón.

O márnotratnom mladšom a starostlivom, odpúšťajúcom staršom bratovi
Česká spoločnosť sa rada vciťovala do roly “staršieho” brata. Tento stav napätia medzi “susedmi”, ktorí sa vždy k sebe správajú súťaživo, je typický pre všetky etniká. Sigmund Freud v diele Civilizantion and its discontents (NY 1998) hovorí: “Je vždy možnosť spojiť väčšie množstvo ľudí vo vzájomnej láske, len keď zostanú pre uplatnenie agresivity iní. Zapodieval som sa kedysi javom, že práve susediace a inak blízke spoločenstvá sa vzájomne potierajú a stíhajú posmechom. Napr. Španieli a Portugalci, Angličania a Škóti atď. Nazval som to “narcisizmom malých diferencií”, čo pochopiteľne k objasneniu veľa neprispieva” Nuž, naozaj to nemožno vysvetliť len freudovskými “malými diferenciami”, lebo vzájomný dešpekt je výrazom konkurencie. Súťaživé hašterenie neprebiehalo len medzi etnikami, ale aj vnútri etník. Poznám veľa starých vtipov, ktoré vyjadrovali posmievačný postoj susedných obcí, miest či regiónov.
No k vlastnej anekdote. Vyrozprával ju Pražan, bývalý poslanec Federálneho zhromaždenia Dr. Ivan Fišera roku 1990 počas návštevy švajčiarskeho parlamentu. Česi vraj už zažili slovenskú vierolomnosť (myslel zrejme rok 1939), a predsa veľkoryso odpustili (zrejme roku 1945). Ani si veľmi neuvedomil, ako táto príhoda karikuje a dehonestuje “staršieho” i “mladšieho” brata. Natoľko sa vžil do dominačnej pozície “staršieho brata”, až stratil schopnosť priznať, že vtipkuje. Nuž ale k vlastnej pointe. Teda: Boli dvaja bratia, ktorí zdedili po majetok. Právom prvorodeného ho spravoval starší brat. Starší brat sa lopotil “od svitu do mrku” a mladšiemu bratovi táto lopota nevoňala. Riekol staršiemu bratovi: Ja takto nebudem ďalej žiť. Mám právo na dedičstvo. Vyplať ma a ja pôjdem do sveta na skusy a budem sa starať sám o seba. Starší brat prehováral mladšieho, aby vydržal, že ešte nemá dosť skúseností, nech dozrie a potom mu dá adekvátnu časť dedičstva. Ale mladší brat nevydržal, rebeloval, kým ho brat nevyplatil a s mešcom odišiel do sveta. Starší brat ďalej od rána do noci lopotil a darilo sa mu. Mladší brat chodil z krčmy do krčmy a rýchlo prehajdákal celý majetok. Keď už bol na psom tridsiatku, s pokorou zašiel za bratom s prosíkom, aby mu odpustil jeho neveru a aby ho prijal zase do rodiny. Starší brat útrpne hľadel na mladšieho brata a odpustil mu i prijal ho zas do rodiny na otcovskú dedovizeň. Starší brat nevie, či zase nezačnú mladšieho brata svrbieť päty a zase nepožiada o vyplatenie za služby. Ale to už je údel múdreho a bodro milosrdného staršieho brata.
Nuž táto anekdota, ktorá je variantom biblickej legendy o “márnotratnom synovi”, je vtipne prekáravá voči vlastnostiam “mladšieho”, ale predovšetkým vystihuje pokrytectvo a sebaštylizáciu “staršieho” brata. Stačí si pripomenúť, aké boli príbehy ozajstných bratských národov - naplnené nesplnenými zmluvami a sľubmi a tvrdým ekonomickým kalkulom. Je nesporné, že anekdota má veľkú typologickú cenu - odhaľuje sebaštylizačný archetyp postoja “staršieho brata”, a tak “nevinne” prefíkaným spôsobom propaguje šlachetnosť českej dominácie. Poznamenávam, že sám som zažil na jeseň roku 1992 vyčítavý výkrik o nevďačnosti. Bolo to pred Federálnym zhromaždením, kde som bol ako poslanec a podpredseda SNR na návšteve vo FZ pri prijímaní zákona o zániku federácie. Keď som vychádzal z budovy, dostal som do tváre zlostný výkrik : “Tri mesiace po osamostatnení prídete „s prosíkom“, ale už nebudeme takí veľkodušní, ako sme boli roku 1945”.

“Komplex menejcennosti” v rokoch 1939 a 1992
V slovenskom autonomistickom hnutí prvej ČSR boli rôzne odtiene - boli tí, čo verili, že sa s Čechmi dá dohodnúť (napríklad a najmä Jozef Tiso a Martin Sokol), boli “polonofíli” (najmä Karol Sidor), boli radikáli (najmä Alexander Mach) atď. V celom autonomistickom hnutí sa však podvedome akceptovalo, že to “ešte štátnopoliticky a ekonomicky nie dosť vieme”. Nečudo, že keď Hitler kategoricky žiadal najprv Sidora a potom Tisa, aby vyhlásili samostatnosť Slovenska, Sidor jednoducho túto požiadavku odmietol a Tiso ju odmietol bez suverénneho rozhodnutia slovenského snemu. Mám v pamäti osobné svedectvo profesora Brišku. Hitler pozval Tisa s tým, že ak hneď nevyhlási osamostatnenie Slovenska, jednoducho rozdelí Slovensko medzi Nemecko, Maďarsko a Poľsko. Tiso odpovedal, že bez legitímneho hlasovania v slovenskom sneme nemôže túto požiadavku splniť. Hitler dal teda Tisovi “posledné ultimátum” na vyhlásenie štátu. Tiso po návrate z Nemecka priznal, že stráca možnosť voľby, ale že prv než sa rozhodne, chce vedieť, či Slovensko môže ekonomicky prežiť. Prv než požiadal o mimoriadne zvolanie Slovenského snemu, povolal k sebe na poradu slovenských národohospodárov: profesorov Rudolfa Brišku, Imricha Karvaša a Petra Zaťka. Všetci traja pozvaní národohospodári - hoci boli rozdielnej politickej orientácie - ubezpečili Tisa, že slovenské hospodárstvo je nielen spôsobilé na sebazásobovanie, ale že je spôsobilé zúčastniť sa zahraničného obchodu s úspechom tak, aby získalo chýbajúce suroviny.
Aj Tisa sa zrejme v marci roku 1939 zmocnil onen komplex slovenskej menejcennosti. A ako to v živote býva - vznikla aj paralela tejto udalosti roku 1992. Mečiar bol od začiatku presvedčený o uchovaní spoločnej existencie s Čechmi a iba tlačil českých partnerov k tomu, aby akceptovali buď modifikáciu unitárnej povahy štátu na paralelnú dualitu, alebo na súštátie a aby akceptovali modifikáciu ekonomickej reformy na Slovensku, ktorá by eliminovala záporné dôsledky jednotnej reformy (napríklad spomínaných o 300% väčšej miery nezamestnanosti na Slovensku v priebehu 2 rokov “jednotnej” reformy). Keď Mečiar pochopil, že nová pravicová elita v Čechách akceptuje len ústup od našich emancipačných požiadaviek, alebo zrušenie federácie (český mandát na rozpustenie štátu), opakoval postup, ktorý v krajnej núdzi použil zneistený Tiso a pozval si ekonómov, aby mu povedali, či dokážeme ekonomický fungovať ako samostatný štát. Najprv sa pýtal mňa. Moje svedectvo mu nestačilo, tak som doviedol profesora Kočtúcha. Profesor Kočtúch a aj ja sme ho presviedčali, že sme schopní transformovať sa na trhovú ekonomiku aj naštartovať konjunkturálnu politiku. Neviem si teraz spomenúť, či sa Mečiar pýtal aj Michala Kováča. Kováč by bol určite potvrdil našu ekonomickú životaschopnosť - o jeho vlasteneckom presvedčení som vtedy ani na chvíľu nepochyboval. Mečiar sa opýtal ešte viacerých odborníkov, vrátane odborníkov z bankovníctva, a všetci vyjadrili dôveru v ekonomickú životaschopnosť Slovenka. My - Slávo Kočtúch a ja sme Mečiarovi argumentovali príkladom prvého slovenského štátu, ktorý práve v ekonomike bol ďaleko najúspešnejší, a to dokonca aj napriek tzv. clearingovému zúčtovávaniu medzištátnych platieb, pomocou ktorých Nemecká ríša vyciciavala slovenskú ekonomiku, lebo sa schválne oneskorovala vo vyrovnávaní záväzkov a od roku 1943 už uhrádzala svoje záväzky len sporadicky. Nemecko ako vojnová mocnosť vlastne Slovenskému štátu ukladala kontribučnú rentu a napriek tomu sme boli vo vojnových podmienkach do r. 1944 najúspešnejší (hneď po neutrálnych Švajčiaroch a Švédoch).
Iba na dôvažok dodávam, že trik so vsugerúvaním ekonomickej menejcennosti má zrejme všeobecnejšiu platnosť. Tri za sebou prichádzajúce delegácie expertov Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky nás začiatkom roku 1993 ubezpečovali, že ak neurobíme neoliberalistickú šokovú terapiu, nielen nevytvoríme konvertibilnú menu, ale do troch, maximálne do piatich mesiacov sa zrútime pre totálnu insolventnosť. Darmo je - keď dominačné okolie stále pripomína malým, že sú menejcenní, tak tomu napokon skoro uveria. Teraz (1998 - 2003), keď posledné dve slovenské vlády akceptovali pauperizáciu štátu rozpredaním strategického potenciálu, bude ťažšie forsírovať slovenskú konjunkturálnu politiku. Ale vnútorné rezervy nášho ľudského i hmotného potenciálu sú stále také, že vieme zaistiť nielen nevyhnutnú mieru slovenskej ekonomickej svojstojnosti, ale aj aktívnu účasť na medzinárodnej deľbe práce. Vitalita malých subjektov - ako nás o tom presvedčila evolúcia - je jednoducho obdivuhodná.

O dispozičnej nevoľnosti
Rokovania v roku 1992 boli vysokou stresovou záťažou pre každého účastníka, ale všetci účastníci v podstate s učenlivou príčinlivosťou a angažovane “hrali” svoje úlohy. O napätia nebolo núdze. Keď sa českí partneri príliš vžívali do argumentačnej nadradenosti, spustil som príklady z kybernetiky. Spomínam si , že po jednom mojom “systémovo-kybernetickom” argumentovaní skoro prešiel pán Klaus do afektu, respektíve od pobúrenia mohol dostať dočasnú nevoľnosť. Neznášal, ak nemohol svojou “drviacou” iróniou “uzemniť” protipartnera. Prerušili sme na chvíľu rokovanie. Po prestávke členovia českej delegácie žiadali od Mečiara, aby bol zo slovenskej delegácie suspendovaný Húska. Vraj moje denervujúce argumentácie spôsobili nevoľnosť šéfovi ich delegácie. Vyzeralo to, akoby som ohrozoval Klausovo zdravie. Mečiar túto “fintu”, ktorá mala vyskúšať mieru solidarity v slovenskej delegácii, odhalil a požiadavku kategoricky odmietol. Našu vôľu a solidaritu českí partneri viac neskúšali.

O separátnej porade
Vždy dochádza k pokusom zvýšiť svoju informovanosť o zámeroch partnerov a je práve také samozrejmé, že partneri nevychádzajú so svojimi zámermi na bubon. Stalo sa, že počas rokovaní jeden alebo viacerí členovia delegácie vypustili “pokusný balónik”. Napríklad slovenský vyjednávač Kováč ešte v prvom kole rokovaní - v Tugendhatovej vile v Brne - vypustil balónik s návrhom, aby sme sa pokúsili pretvoriť unitárnu federáciu na “obranno-ekonomické spoločenstvo”. Bol to nečakaný balónik a slovenská delegácia si overila, že česká delegácia hrá viac na vlastnú českú štátnosť než na dvojštátie. Každý sa snažil svoje tromfy takpovediac držať pod stolom a vytiahnuť ich vtedy keď mohli mať najväčšiu účinnosť. Taktiež sa stávalo, že nastala patová situácia v rokovaní a pre taký prípad si vedúci delegácií naordinovali “stretnutie medzi štyrmi očami” a vrátili sa až vtedy keď mali priechodný kompromis. Na jednom rokovaní v Čechách sa však stalo, že sme začínali viaznuť, a to i spochybňovaním už dohodnutých kompromisov. Česká delegácia však nenavrhla osobitné stretnutie predsedov, ale navrhla, aby sme uskutočnili operatívne izolované porady oboch delegácií s tým, že česká delegácia odíde do inej miestnosti. Súhlasili sme. Keď rokovaciu miestnosť opustil posledný český partner, Mečiar s prstom na ústach a šibalským žmurknutím naznačil, aby sme boli ticho a potom nadmerne prenikavým a rozhorčeným hlasom zvolal približne toto: “Chlapi, ide sa domov. Tu schválne zablokovali ďalší postup a kladú podmienky, o ktorých vedia, že ich nemôžeme prijať. Nemáme tu už čo porábať, pozbierajme sa a poďme. Už sa zrejme nedohodneme”. Po týchto Mečiarových slovách sme formálne súhlasili a vyšli sme von, nedá sa nič robiť, odchádzame. Českí partneri nás však nato chlácholivo požiadali, aby sme predsa skúsili pokračovať v rokovaní. A naozaj, rokovanie už prebiehalo pomerne hladko a bez obštrukcií. Nuž, naši českí partneri mali telepatickú spôsobilosť aj na diaľku vedieť, o čom hovoria ich slovenskí partneri. Nemôžem však ani dokázať, že mali v rokovacej miestnosti zariadenie, ktorým sledovali naše rozhovory. Ale faktom je , že vtedy zmenili svoje tvrdšie postoje na ústretovejšie. Pri tak vážnych rokovaniach zrejme každý testuje vôľu svojho partnera rozličným spôsobom.

Dva koridory
Po prvom pražskom kole rokovaní česká delegácia neposkytla novinárom dostatok priestoru pri čakaní na výsledok kola, ale vytvorila priestor pre “pražskú verejnosť”, ktorá vytvorila dvojfunkčný koridor - akúsi uličku chvály a hany. Českí delegáti v ňom zožali potlesk a členovia slovenskej delegácie “nakúpili kopu nadávok”. Slovenskí členovia delegácie sa nehrali na Jánošíkov a pokojne opustili scénu. Nedovolili sme takú provokáciu, akú si dovolil prezident Havel, keď prekvapujúco a “hrdinsky” zamieril so suitou áut medzi masy, ktoré na námestí SNP v Bratislave organizovali povolenú manifestáciu za zvrchovanosť Slovenska. My sme sa naopak počas všetkých rokovaní snažili byť čo najmenej vyzývaví a provokujúci. Oveľa emotívnejší i tvrdší než pražský bol “koridor” pred hotelom Zlata hviezda v Jihlave, kde sa konalo jedno kolo rokovaní. Predchádzajúce kolá rokovaní už naznačili, že vývoj speje k zániku spoločného štátu a k vzniku dvoch následníckych zvrchovaných republík. Preto prišlo do Jihlavy “na diváky” viac rozrušenej občianskej verejnosti z Čiech a Moravy, ktorá doslova vytvorila ”špalier”. Nejdem reprodukovať pokriky na slovenskú delegáciu. Boli sme “zradcovská banda”, hanobili sa jednotlivé osoby, znel piskot, padali pľuvance a trochu do nás aj strkali. Česká delegácia zožala svoje hurá a ovácie obrancov českých záujmov. Aj na bratislavských rokovaniach si chceli niektoré skupinky uľaviť, ale poriadková služba strážila dôstojné podmienky. Ani slovenskí, ani českí predstavitelia a ani slovenská a česká verejnosť (s výnimkou spomenutých dvoch “koridorov”) neopustila kultivovaný priebeh zániku federácie a vzniku dvoch suverénnych republík.

Astrologické a kabalistické termíny
Zaskočil ma príval ľudí, ktorí prichádzali s “horoskopmi” a zložitými výpočtami kabalistického charakteru, ktoré mali navrhnúť termín vzniku nových štátov, aby sa “narodili pod šťastnou hviezdou”. Dokonca bol mi prednesený aj návrh, aby termíny vyhlásenia samostatnosti v oboch republikách boli rozdielne. Každý návrh uprednostňoval iný príhodný, alebo “priaznivý” tremín a dokonca vylučoval “nepriaznivé” termíny. Zároveň ma tento rozsiahli pohyb ľudí, ktorí si robili starosti, aby vznik nových štátov mal dobrý štart, napĺňal dojatím. Úderom osudu sa nedá celkom uniknúť. Vždy prídu. Bude však vždy lepšie, keď hľadáme spôsob, ako im čeliť, a nie ako sa im ustráchane podvoliť. Nevieme, či sa dve zvrchované republiky zrodili pod “šťastnou hviezdou”, ale treba sa nám všetkým pričiniť o to, aby sme pre obe republiky hľadali paralelnú “šťastnú cestu”. V knihe Čechoameričana Erica Steina o česko-slovenskom rozchode napísal úvod Lloyd N. Cutler: “Dva členské štáty je vo federácii to najhoršie, pretože každý z nich má voči druhému nutne de facto právo veta. Nakoniec sa dva štáty nedokázali zhodnúť na federatívnych aspektoch novej ústavy a po vzájomnej dohode sa rozišli, bez toho, aby došlo k vojne juhoslovanského typu” (Lit. 41, str. 13). Nemám čo dodať k tomuto hlbokému a múdremu konštatovaniu.

Otec Hlinka sa pomodlil k Bohu vo chvíli zrodu štátu
Keď sme sa 31. decembra 1992 neskoro večer zhromaždili na námestí SNP v Bratislave, aby sme spoločne oslávili zrod nového zvrchovaného štátu - Slovenskej republiky, v huriavku muziky a skandovaní nebolo počuť skoro ani slova. Gabo Zelenay ako moderátor mi do ucha zakričal, že otec Anton Hlinka má pripravenú modlitbu. Veľmi sme sa tomu všetci potešili a povedali sme to aj Mečiarovi a ten samozrejme ihneď uvítal také riešenie, aby sa začiatok štátu začal ďakovnou a vyprosujúcou modlitbou z úst takej duchovnej a vlasteneckej autority. Cez víkendové večery za čias minulého režimu, keď sme si celá rodinka políhali na chate do postelí, počúval som duchovné slovo zo Slobodnej Európy, onen mäkko zastretý hlas pátra Hlinku. Hlinkov príhovor nezdôrazňoval konfesionalitu, ale ekumenické vyslovenie vďaky za slobodu a vyžiadanie podpory do ďalšej emancipačnej cesty. Na takýchto križovatkách národnej i duchovnej emancipácie sa udialo duchovné privítanie zrodu Slovenskej republiky v silvestrovskú noc na 1. januára 1993. Bol to dobrý začiatok slovenskej štátnosti. Na počiatku našej novej štátnosti znela modlitba k Bohu v duchu stáročných tradícií našich predkov. Dúfam, že sme vykročili dobre a na dobrú i keď vždy hrboľatú cestu. Ráno som sa šiel prejsť po Bratislave ako po hlavnom meste samostatnej Slovenskej republiky. Pred Hlavnou poštou ma upútal dlhočizný rad ľudí. Čakali na prvú známku samostatného Slovenska s pamätnou príležitostnou pečaťou prvého dňa Republiky. Pridal som sa na koniec tvoriaceho sa radu a v družnej debate som postupoval, kým som v ruke nedržal zopár aršíkov. Bol to naozaj deň dobrého začiatku zmiešaný s pocitom zadosťučinenia i s pocitom, že sme odhodlaní čeliť novým výzvam.
(Koniec)