Ján Litecký-Šveda

„Psovi psí smrt“

V posledných dňoch ma celkom zaujala zdanlivo nenápadná správička o proteste 8-mich šéfredaktorov voči rozsudku bratislavského súdu. Ten totiž rozhodol, že nie je správne nijakého človeka, aj keď sa motá po súdoch, označovať vulgárnymi nadávkami. Samozrejme, pri súčasnom rozložení politických siločiar tento protest nie je nič mimoriadne, ba pomaly sa človeku už ani nechce pripomínať, čo už vie hádam každé malé dieťa, že tým hlavným generátorom pohonu na niektorých ľudí (väčšinou z HZDS) je český nacionalizmus. No pre toho, čo len trošku pozná našu nedávnu históriu, dostáva táto správa celkom zaujímavý nádych. Vtáka totiž nepoznáš len po perí, ale aj po speve. A súčasná širokopásmová vládnúca garnitúra aj so svojimi masmediálnymi spevákmi nám týmto zase len predkladá jeden z dôkazov,( ktoré by sme, pravdupovediac, aj oželeli), kde sú jej intelektuálne korene. Či už priami účastníci budovateľských 50-tych rokov, ich ideológovia, členovia rôznych previerkových komisií, či len deti tých, čo chodili so samopalmi po redakciách nám tu stále predvádzajú, že nemienia tak ľahko zabudnúť na svoje slávne a bohaté revolučné tradície. Nezaškodí si letmo pripomenúť ich slovník: „zlosyn, ktorého život je reťazou najpodlejších zrád“, „zvrhlá dolárová pseudokultúra“, „sionistický podvodník“, „sprisahanecká banda, toto hniezdo pochytaných potkanov“, „trockistická spodina“, „renegát“, „zapredanec titovskej fašistickej kliky“ – a mohli by sme pokračovať donekonečna, prípadne až do peny na ústach. A už len ako čaro nechceného zapôsobí fakt, že skoro všetci prostestujúci šéfredaktori – vrátane súdruha šéfredaktora neodmysliteľnej Pravdy – sú Česi. Pretože aj keď korene takého slovníka sú už u Lenina (Akim Aruťunov v knihe Lenin bez úpravy píše, že len v troch dieloch jeho spisov našiel asi 100 nadávok a vulgarizmov), k nám pokrok dorazil z opačnej strany – zo „Západu“. A tento pokrokový slovník nevychádzal len od Josefa Urválka, bohato ho živili aj českí ľavičiarski intelektuáli. Napr. pre mňa osobne je vrcholom básnickej imaginácie v službách pokroku a mieru verš Ivana Skálu, použitý v nadpise.
Isteže, človek sa nemôže veľmi čudovať, že týmto revolučným kádrom sa tak cnie za slovníkom zakaleným v tvrdom boji proti reakčným živlom. Navyše – veď len si predstavte – donedávna ešte mohli takýchto vzpurných „dráteníkov“ pokojne aj vešať, a teraz ich už nemôžu po svojom ani len pomenovať? O tempora! O mores! No zdá sa, že už sa tak trochu musíme začať zmierovať s myšlienkou, že z nášho života sa pomaly vytratia tie radostnou revolučnosťou kypiace prirovnania ako „darebák Lexa“, „klérofašista Prokeš“, „lokaj – mutatis mutandis – srbského zvlčilého imperializmu Cuper“, či „krvavý pes Mečiar“.
P. S. muzikanta: Keďže mám málokedy dosť silné nervy na televízne správy, hlavne tie na Markíze, keď si ich manželka pustí, radšej sa zavriem do druhej izby. No cez dvere vždy trochu presakuje zvuk, a aj keď nerozumiem tomu, čo hovoria, ten tón je mi veľmi povedomý. Presne ten istý tón, naliehavý, v ktorom priam hmatateľne cítiť fanatickú zúrivosť, si pamätám z detstva. Vtedy to boli rozhlasové správy, ktoré sme vždy počúvali so zmesou strachu a znechutenia. V tom čase som im tiež nerozumel, ale na ich vtieravý tón nezabudnem nikdy, ani na to, že najzlovestnejšie mi znel v dňoch, keď eštébáci vodili otca v noci na výsluch.