Ján Litecký-Šveda „Psovi psí smrt“
V posledných dňoch ma celkom zaujala zdanlivo nenápadná správička o proteste 8-mich šéfredaktorov voči rozsudku bratislavského súdu. Ten totiž rozhodol, že nie je správne nijakého človeka, aj keď sa motá po súdoch, označovať vulgárnymi nadávkami. Samozrejme, pri súčasnom rozložení politických siločiar tento protest nie je nič mimoriadne, ba pomaly sa človeku už ani nechce pripomínať, čo už vie hádam každé malé dieťa, že tým hlavným generátorom pohonu na niektorých ľudí (väčšinou z HZDS) je český nacionalizmus. No pre toho, čo len trošku pozná našu nedávnu históriu, dostáva táto správa celkom zaujímavý nádych. Vtáka totiž nepoznáš len po perí, ale aj po speve. A súčasná širokopásmová vládnúca garnitúra aj so svojimi masmediálnymi spevákmi nám týmto zase len predkladá jeden z dôkazov,( ktoré by sme, pravdupovediac, aj oželeli), kde sú jej intelektuálne korene. Či už priami účastníci budovateľských 50-tych rokov, ich ideológovia, členovia rôznych previerkových komisií, či len deti tých, čo chodili so samopalmi po redakciách nám tu stále predvádzajú, že nemienia tak ľahko zabudnúť na svoje slávne a bohaté revolučné tradície. Nezaškodí si letmo pripomenúť ich slovník: „zlosyn, ktorého život je reťazou najpodlejších zrád“, „zvrhlá dolárová pseudokultúra“, „sionistický podvodník“, „sprisahanecká banda, toto hniezdo pochytaných potkanov“, „trockistická spodina“, „renegát“, „zapredanec titovskej fašistickej kliky“ – a mohli by sme pokračovať donekonečna, prípadne až do peny na ústach. A už len ako čaro nechceného zapôsobí fakt, že skoro všetci prostestujúci šéfredaktori – vrátane súdruha šéfredaktora neodmysliteľnej Pravdy – sú Česi. Pretože aj keď korene takého slovníka sú už u Lenina (Akim Aruťunov v knihe Lenin bez úpravy píše, že len v troch dieloch jeho spisov našiel asi 100 nadávok a vulgarizmov), k nám pokrok dorazil z opačnej strany – zo „Západu“. A tento pokrokový slovník nevychádzal len od Josefa Urválka, bohato ho živili aj českí ľavičiarski intelektuáli. Napr. pre mňa osobne je vrcholom básnickej imaginácie v službách pokroku a mieru verš Ivana Skálu, použitý v nadpise. |