Jozef Markuš

Matica slovenská v prúde času

(K 140. výročiu založenia Matice slovenskej)

O minulosti Matice slovenskej (MS) sa pri jej 140. výročí napísalo toho dosť a viaceré texty - charakteru prenikavých sond, ale aj fundovaných statí a štúdií - uverejnil práve časopis Kultúra. Preto, ale aj s ohľadom na rozsahové hľadisko, sa v tomto článku obmedzím na jediný komparatívny pohľad dozadu.
Stoštyridsať rokov! Sú medzi nimi mnohé slávne roky, ale aj veľa neslobodných rokov: približný počet ukazuje, že oproti 60 slobodným rokom stojí 80 rokov matičnej neslobody, všelijakého obmedzovania, okresávania a poručníkovania. Nezačínali sme len pred 140 rokmi, začínali sme aj pred 84 rokmi, pred 44 rokmi (v Buenos Aires na čele s J. C. Hronským), pred 35 rokmi - čo je, ostatne, ďalšie významné matičné polookrúhle jubileum - i pred 14 rokmi.
Iným spôsobom vyjadrené, v matičných dejinách sú aj nebezpečné prerušenia a narušenia, dosť dlhé prestávky, počas ktorých MS nemohla fungovať vôbec, alebo len v oklieštenej a zotročenej podobe. Spoločným menovateľom pri nastoľovaní týchto smutných prerušení matičnej činnosti bol fakt, že povolaní či vlastne nepovolaní si vždy poslúžili ako základným nástrojom štátnou mocou, či už vo forme uhorskej šovinistickej štátnej mašinérie (1875), vo forme česko-slovenského komunisticko-stalinského systému (od roku 1948) alebo česko-slovenského komunistického normalizačného režimu (po roku 1969). Súdy, parlamenty, vlády a ministerstvá, to všetko sa proti Matici slovenskej v dejinách nasadzovalo a, žiaľ, aj nasadzuje. Predsa však do tohto tmavého sveta prinucovania a likvidovania svieti jedno jasné a povzbudzujúce svetlo. V doterajších 140 rokoch – a tu trochu pritisneme pero, ale vôbec s tým nevytisneme historickú pravdu – každý kto zahryzol do Matice slovenskej svoje čeľuste, si napokon vylámal zuby! Vylámal si ich na vernosti matičiarov národu i vernosti národa Matici.
Ak sa trochu vrátime, možno azda oprávnene hovoriť o zlej dejinnej logike striedavého oživovania a umŕtvovania Matice slovenskej v celom období rokov 1863-2003. Nebude nezaujímavé v krátkosti historicky porovnať likvidačné akcie proti Matici slovenskej: v rokoch 1875, 1954, 1973 a posledný pokus z rokov 1999-2001, ktorý ešte nie je zažehnaný a zahnaný; jeho kyslé ovocie ešte spôsobuje tŕpnutie zubov a jeho aktéri ešte mátajú a škodia.
Všetky štyri likvidačné akcie majú spoločné to, že hojne používali – ako sme sa o tom už zmienili – štátnomocenské prostriedky i taktiku falše a falšovania. Zaostríme teraz našu pozornosť na túto druhú zložku, na falš a falšovanie.
Roku 1875 sa faloš a falošnosť prejavili predovšetkým počas prípravy likvidácie MS, vo vyrábaní pseudoargumentov a lživých dôvodov prečo ju načim zavrieť. Záverečný rez (zákaz MS a zhabanie jej majetku) už bol zdanlivo priamy, bez zakrývania a zavádzania. Ale predsa len nie! Úrady museli stvoriť skrz-naskrz umelú a falošnú organizáciu - Magyaroszági tót közmüvelödési társulat, Uhorský krajinský slovenský vzdelávací spolok - aby bolo na koho preniesť časť majetku Matice, ktorá sa nedala odniesť a v odpovedi na interpeláciu poslanca Svetozára Miletiča v parlamente vo veci Matice slovenskej vytiahol Koloman Tisza okrem mocenskej arogancie opäť arzenál falše a klamu.
Roku 1954 bola základná faloš v tom, že sa zoštátnenie Matice slovenskej a celého jej majetku – na čo sa ako na dodnes právoplatný akt odvolávajú dnešní lupiči a hrobári Matice! – predkladalo ako veľkorysá pomoc Matici a na toto všetko sa na dôvažok neváhal zneužiť už niekoľko rokov nefunkčný výbor Matice slovenskej, ktorý túto "veľkorysosť" s nadšením vítal. Pravda, oproti provizóriám, neistotám a fakticky plnej podriadenosti MS štátu a komunistickej strane najmä po roku 1948 znamenal rok 1954 isté riešenie, ponechal zoštátnený majetok v rukách (v správe) Matice, pravdaže, v zhora riadených rukách - ako v bábkovom divadle - a znamenal aj zachovanie mena Matice, čo nebolo v 50. rokoch 20. storočia samozrejmé, a už samým týmto menom ponechal aj malú - maličičkú a dlhé roky iba potencionálnu matičnú plôšku na samostatný pohyb, ktorá sa však neskôr, najmä od roku 1963 a v roku 1968 skutočne využila.
Roku 1973 sa postupovalo ešte utajenejšie, ešte kamuflovanejšie, čiže ešte falošnejšie ako roku 1954, ktorý však bol faktickým "svetlým" vzorom aj pre počínanie v roku 1973. Miestne odbory MS síce zdanlivo ostali, resp. ako trpené mohli ostať, ale odtrhnuté od ústredia Matice, čiže v protiklade so svojim názvom to neboli matičné miestne odbory, ale odbory, resp. aktívy miestnej štátnej správy riadenej komunistickou stranou tak, aby pokiaľ možno čím skôr vyschli, lebo napriek všetkému zošnurovaniu a kontrole v personálnej oblasti aj pokiaľ išlo o obsah činnosti, vládla voči nám nedôvera a podozrievavosť.
Faloš roku 1999 a rokov nasledujúcich spočíva v salámovej, resp. v supersalámovej taktike (supersalámovej preto, lebo to, čo sa odkrajovalo neboli vždy tenké plátky, ale i hrubočizné vrstvy zo samej podstaty Matice). Odkrajovalo a rozkrajovalo sa teda zvesela a ďalšia zákerná faloš bola a je v predstieraní, že Matici slovenskej sa nič neberie, že z matičného vlastne krv netečie, len to štátne sa znovu rozdeľuje.
Nuž veď hej. Napríklad to štátne, čo ako štátne vzniklo z matičného na základe znárodnenia našej najnárodnejšej ustanovizne. Alebo ešte inak: aby pred viac ako jedenaštvrťstoročím Koloman Tisza mohol siahnuť na duchovné imanie i hmotný majetok Matice potreboval sa "poistiť" a celý postup zaistiť absolútnym zákazom MS. Teraz sa to isté chce dosiahnuť krkolomnou konštrukciou: nič nie je matičné, všetko je štátne a teda knižničné, keď navyše do štátnej Slovenskej národnej knižnice od roku 2000 sa neorganicky usilujú vtlačiť aj matičné Slovenské národné literárne múzeum a časť matičného archívu. K. Tisza v povestnej vete o imaní Matice slovenskej tvrdil, že slovenského národa niet, podľa "logiky" argumentácie dnešných požieračov matičných budov a zbierok by sa - i keď vôbec nie duchaplne, iba duchamorne - smelo mohlo tvrdiť, že Matice slovenskej niet a nikdy ani nebolo, lebo v Martine "nič nie je matičné".
Tento novodobý scenár záhuby Matice slovenskej je vo svojom zacielení totožný so všetkými starými protimatičiarskymi scenármi: ozbíjať, zbezvýznamniť, odstrániť (vyhnať) zo slovenského života Maticu slovenskú, tú ustanovizeň, ktorej jediným poslaním je chrániť, zveľaďovať a posúvať vpred tento život. Takýto scenár, mediálne síce nedeklarovaný, ale o to dôslednejšie uplatňovaný, je pochopiteľne neprijateľný a z akéhokoľvek hľadiska hodnotenia (historického, kultúrneho, vedeckovýskumného, morálneho, samosprávneho) je škodlivý a hanebný. V úpornom zápase s mocenskou presilou v rokoch 1999 až 2002 sa ho podarilo spomaliť, naštrbiť a vydupať zo zeme určité predpoklady na jeho zmenu. V tomto roku, v roku 140. výročia založenia Matice slovenskej, bude potrebné pohnúť sa v tomto zápase ďalej, čo od štátnych orgánov predpokladá nielen formulovanie kultúrne a historicky odôvodnených stanovísk k postaveniu MS, ale aj reálne formovanie príslušných kultúrnych činov a krokov.
Aké sú najpodstatnejšie námietky Matice slovenskej proti stavu, ktorý sa vyvinul po 1.júli 2000 (dátum účinnosti tzv. knižničného zákona)?
V prvom rade ide o to, že zbierky Matice slovenskej - de mutatis mutandis aj jej budovy - sú nescudziteľné: Matica má na ne nielen právo, ale aj svätú povinnosť voči tým, čo ich od roku 1863 (a už aj skôr) budovali, zbierali, a voči tým, čo ich nezištne Matici darovali. Inými, právnickejšími slovami povedané, nejde len o delimitáciu štátneho majetku podľa toho, kto ho pred 1.júlom 2000 používal (ale už i v tejto rovine nemôže platiť absurdná téza, že Matica slovenská nepoužívala nič), ide aj o vlastný a najvlastnejší majetok Matice slovenskej a o úplnosť zbierok. Toto všetko je totiž navzájom zviazané a prepojené a kto to chce mäsiarskym nožom rozseknúť a ešte k tomu bez Matice, jednoducho nerozumie podstate veci.
Po druhé, nijako nemôže obstáť scenár, ktorým sa chce Matici uprieť jej poslanie byť pamäťou národa. V Matici slovenskej ide o národno-kultúrnu pamäť nielen presnú a relatívne ucelenú, ale aj živú, o pamäť, ktorá nie je len zavretá vo vitrínach, knihách a časopisoch, sieňach a kabinetoch, ale súzvučí, je v aktívnom vzťahu so srdciami a mysľami ľudí na celom Slovensku, i rozosiatych po celom svete. To je súvislosť a hodnota, ktorú by vysoko oceňoval každý kultúrny národ, len v Slovenskej republike to má byť inak?! Ak boli poslanci a iní vysokí štátni predstavitelia v nedávnej minulosti (exministrom Kňažkom a jeho pomocníkmi i poradcami) zavedení do omylu a nazdávam sa, že naozaj boli, tak je možné v roku 2003 a prípadne v nasledujúcich rokoch tento omyl napraviť a nedopustiť nové kultúrne, spoločenské a iné škody. Znamená to konkrétnejšie povedané aspoň toľko, že sú pre budúcnosť predstaviteľné voľnejšie inštitucionálne vzťahy medzi samostatnou Slovenská národnou knižnicou a Maticou slovenskou - nie však nijaké vzťahy ako je to v rozpore s logikou potrieb života dnes - ale matičné literárne múzeum a celý archív musia byť ako špecifická a takpovediac "matičná" zložka pamäti národa vrátené do Matice slovenskej. Matica nemôže na túto kultúrnu pamäť abdikovať a bolo by chorým paradoxom, keby ju začala po 140 rokoch od svojho založenia budovať nanovo. A napokon, nemožno zo súčasného stavu akceptovať fakt, že štátne financie (vlastné spolufinancovanie) Matice slovenskej ide hlboko pod minimum predpokladané, resp. legislatívne fixované v platnom zákone o Matici slovenskej. Matica je nútená niektoré pracoviská
• ktoré na základe zákona nie môže, ale musí udržovať
• financovať z neštátnych zdrojov, ktoré však potom chýbajú v iných v zásade rovnako nevyhnutných oblastiach použitia.
Nazdávame sa, že nenačim mať veľké oči a ani nejde o veľké peniaze z hľadiska proporcií štátneho rozpočtu i jeho časti venovanej na kultúrne a duchovné ciele. Potrebné je však isté minimálne množstvo prostriedkov, ktoré dokázateľne prevyšuje štátnu dotáciu pre Maticu najchudobnejšieho roka 2002 i od neho odvodeného roku 2003.
Namiesto ďalších slov sa pozrime na niekoľko veľavravných čísiel o výške finančnej dotácie MS zo štátneho rozpočtu v rokoch 1999-2003 v neinvestičnej oblasti (v investičnej oblasti je to však ešte horšie):

Rok v tis. Sk index
1999 63 909 100
2003 15 000 24

Znamená to, že na jedného pracovníka v tridsiatke matičných stálych pracovísk prispieva štát asi 10 000,- Sk, čo je po odrátaní odvodov menej ako minimálna mzda v národnom hospodárstve – a kde sú ešte peniaze na energie, spoje, materiál a iné nevyhnutné náklady na činnosť?! Znamená to, že pokles príspevku na MS nemá obdobu nielen vo sfére kultúry, ale v celej spoločnosti s výnimkou likvidovaných organizácií – ide teda o to, MS zlikvidovať?! Spolufinancovanie štátu na úlohy, ktoré zveril Matici zákonom už dávnejšie nedosahuje ani 50%. Tí, čo vyháňajú Maticu slovenskú z jej matičných budov sa cynicky vyjadrujú, že prečo sa Matica "handrkuje" o majetok. Zabúdajú, že už od prvých stanov Matice slovenskej, ktoré sú tiež v súčasnosti v držbe Slovenskej národnej knižnice a Matica k nim nemá voľný prístup, sú jej zbierky a s nimi zviazané budovy nescudziteľné! Nikto ani zo súčasnej Matice nemá právo pred generáciami, čo už odišli, ani pred generáciami, čo len prídu, zriekať sa týchto zbierok národa. A nikto by nikdy nepomyslel, že raz vlastný, slovenský štát, bude ako "štátne" brať Matici to, čo vo vedomí ľudí, Martinčanov i hostí Martina, v encyklopédiách, v knihách a časopisoch vystupuje ako prvá, druhá a tretia budova Matice slovenskej. A pokiaľ ide o zbierky? Ako by nebolo rozhodujúce, kto ich zbieral a vybudoval, ale kto ich momentálne opatroval - ten vraj berie všetko. To je však krádež za bieleho dňa, proti ktorej hovoríme jasné N I E !
V celej "knižničnej" operácii išlo vraj len o to dať Slovenskej národnej knižnici samostatnú existenciu, na čo však boli použiteľné aj celkom iné, menej etatistické formy. Dôkazom klamu a falše je, že keby išlo naozaj iba o toto, nevyhľadávala by takto osamostatnená knižničná inštitúcia úzku spoluprácu s Maticou slovenskou? Veď súvisia historicky i súčasnostne. Historicky: Knižnica s Maticou začína roku 1963, bez Matice nezačína nielenže v roku 1863, ale ani v roku 1941, ale až v roku 2000, čo je prinajmenej kultúrna hanba na taký národ ako sú Slováci. Súčasnostne: Kde inde a viac poruke by mohla Slovenská národná knižnica nájsť milovníkov národa, kultúry, kníh ako v Matici a jej rozsiahlej členskej základni?! Zrejme o to podajedním zrejme však vôbec nejde.

Z doteraz povedaného sú do istej miery zrejmé niektoré základné vývojové línie MS na začiatku 21. storočia a ich stručná spoločná charakteristika je, že pôjde o nápravu škôd a úderov zasadených matičnému organizmu, a tým aj národnej kultúre a národnej perspektíve, najmä v rokoch 1999-2002. V ďalšom výklade sa ponad horizont celkovej nápravy a opravovania jednotlivých chýb pozrieme na základné perspektívy Matice slovenskej v budúcom období.
Z pohľadu Matice slovenskej ide o obdobie, v ktorom sa budú stretávať procesy medzinárodnej a osobitne európskej integrácie s procesmi nového uchopenia, ale aj upevňovania národnej identity. Treba vidieť a vedieť, že medzinárodné integračné smerovanie neznamená pokles hodnotnosti kultúrnej a národnej identity, práve naopak, táto hodnota stúpa, aj keď časť objektívnych podmienok a súvislostí sa z hľadiska ochránenia a rozvíjania identity stáva podstatne zložitejšou, rastie aj potreba mať svoj užší a dôverne známy domov v šírom svete (a "v šírej Európe"), čo je viazané na národno-kultúrnu identitu, originálnu národnú mentalitu a vlastné hodnoty. Jazyk a kultúra, spolupatričnosť ľudí so spoločným osudom a spoločnými kultúrnymi, etickými, duchovnými tradíciami, ale aj prírodná scenéria a scenéria ľudských sídel vytvára nielen podstatu domova, ale vo svojom súhrne aj sústavu hodnôt, ktoré sú čoraz vzácnejšie a nenahraditeľnejšie práve z hľadiska formovania skutočne ľudského života. Ustanovizňou, ktorá je v maximálne možnej miere vhodnou a pripravenou napomáhať napĺňanie týchto cieľov, spojených s kultúrno-duchovnou originalitou a realitou domova, je na Slovensku v nových podmienkach 21. storočia celkom nesporne práve Matica slovenská: ustanovizeň nezávislá, no z vlastného najhlbšieho vnútra odhodlaná pracovať pre slovenský štát; ustanovizeň vyformovaná a vyskúšaná dejinami, no hľadiaca do budúcnosti, napríklad na potreby detí a mládeže; ustanovizeň "konzervujúca", t.j. zachraňujúca hodnoty a zároveň otvorená a čoraz viac sa otvárajúca iným hodnotám, aby naše vlastné hodnoty bolo možné náležite oceniť a určiť ich miesto v celosvetových súvislostiach; ustanovizeň dôsledne postavená na demokratických princípoch, a teda nielen ustanovizeň, ale aj živé ľudské spoločenstvo. Matica slovenská je aj v 21. storočí povolaná byť strážkyňou, predstaviteľkou a pestovateľkou slovenskosti: tento pojem nemá nijaký agresívny osteň namierený proti tomu či onomu národu, ale chápeme ho ako nenahraditeľnú, vzácnu kultúrnu a duchovnú hodnotu pre ľudstvo. Táto hodnota slovenskosti získava svoj lesk i hĺbku na európskej a svetovej križovatke kultúrnych vplyvov, križovatke, ktorá nesie meno Slovensko, ale táto križovatka vplyvov je zároveň neustále – t.j. i dnes i zajtra – napájaná géniom tvorivej sily slovenského národa.
Bezprostrednejšie otváranie sa Slovenska Európe a svetu prinesie do načrtnutej problematiky nielen nové prvky, ale aj nové problémy. Do roku 2009-2010 budú Slovenskú republiku zaťažovať "vstupové" problémy (súvisiace s procesom vstupu do EÚ, ktorý by bolo zradné a nebezpečne naivné redukovať na problémy oficiálneho dňa vstupu), najmä integračný šok a problematický vývoj, pokiaľ ide o cenovú hladinu aj o celkovú životnú úroveň. Potom prídu nové, dnes len ťažko odhadnuteľné problémy v súvislosti s ďalším rozširovaním EÚ, ale aj s rozpornosťami v jej vnútri a s jej vzťahom k "tretím krajinám". Ale či už tak či onak, Matica slovenská sa ukazuje byť dobre pripravená aj na európsky či svetový typ problémov, ktorým bude čeliť Slovensko, prinajmenej preto, lebo odjakživa chápala slovenský osud ako celok, vrátane jeho európskych a svetových rozmerov a prinajmenej od 30. rokov 20. storočia venuje intenzívnu pozornosť problematike Slovákov vo svete.
Slováci v zahraničí predstavujú v 21. storočí veľmi pestré, tlakom asimilačného procesu a starnutím generácií s priamejším (bezprostrednejším) vzťahom k pôvodnej vlasti síce mocne poznačené, ale predsa žijúce a životaschopné spoločenstvo, ktoré má k Slovensku a slovenskosti svoje, aj keď nie nezničiteľné, predsa však nezničené vnútorné i vonkajšie väzby, a ktoré môže mať veľmi významné miesto v riešení dôležitej úlohy: propagovať Slovensko a jeho hodnoty a získavať priateľov Slovenskej republiky a slovenskej kultúry v celom svete. Národná ustanovizeň, ktorá je uspôsobená spájať tieto pestré, pluralitné prúdy Sloveniek a Slovákov zo zahraničia so Slovenskom, ktorá má na to najlepšie tradície a historické i budúcnostné predpoklady, je – opäť to treba konštatovať – Matica slovenská.
Voľne, ale zároveň intenzívne s problematikou zmedzinárodnenia života súvisí aj známa problematika slovenského juhu, v ktorej Matica slovenská vstupuje ako takmer jediná trvalý a dôsledný ochranca záujmov slovenskej kultúry, slovenského vzdelávania, slovenskej reči, priestoru pre slovenského človeka. V stručnosti možno problém charakterizovať tak, že pre MS je i slovenský juh slovenským domovom, jeho neoddeliteľnou časťou, zápasí a bude zápasiť o to, aby sa tu Slovák cítil ako doma. Tento základný princíp a úloha ostáva v matičnom programe (a mala by ostávať aj v slovenskom štátnom programe) aj pri zvýšení priechodnosti hraníc a ich oslabení, ba v tejto súvislosti nadobúda na váhe. Dodať treba ešte azda to, že okrem slovenského juhu máme a najmä budeme mať i slovenský východ, slovenský sever a slovenský západ s ich špecifickými problémami a všade bude v nových "cezhraničných" podmienkach potrebná kultúrna, duchovná, sociálna a človečenská aktivita a práca Matice slovenskej, aby konkrétne úseky a časti nášho slovenského územia napĺňali podstatu a obsahové znaky skutočného domova.
S týmto problémovým okruhom súvisí aj veľké, dlhodobo až smrteľne veľké nebezpečenstvo rozlomenia Slovenska na základe podstatne odlišného vývoja jeho územných častí. Tento problém má svoju základnú východno-západnú štruktúru a v najzradnejších polohách potenciálne ohrozuje národnú jednotu, jeden z najprincipiálnejších pilierov a princípov Matice slovenskej. Oproti tomuto (možnému) tragickému rozlomeniu Slovenska načim postaviť starú zrozumiteľnú a jasnú matičnú zásadu: "Celé Slovensko!" a vyzbrojiť ju novými argumentmi.
Zhrnúť túto časť našich úvah o perspektívach možno tak, že objektívny proces medzinárodnej integrácie a proces upevňovania a rozvíjania národnej identity nestojí, presnejšie nemusí stáť na začiatku 21. storočia proti sebe, skôr naopak: ide o spojité nádoby. Ale aby to boli naozaj spojité nádoby, načim pracovať, boriť sa, objavovať a obnovovať, pôsobiť proti jednostrannostiam a upchávaniu spojív, inak sa tekutina, ktorá v našom obraze spojitých nádob predstavuje život, rozleje a stratí sa v prachu bludných ciest.
K perspektívam Matice slovenskej a Slovenska v skúmanom období patrí rozhodne aj kľúčový proces informatizácie a presun ťažiska spoločenských výrobných procesov na spaľovanie "základného paliva": informácií a znalostí. To osobitne platí pre národy bez rozsiahleho surovinového bohatstva; tie šťastnejšie (slobodnejšie a v zásadných otázkach svornejšie) to pochopili a prakticky sa podľa toho správajú už dlhé a dlhé desaťročia - stavajú na takmer nevyčerpateľnom bohatstve ľudských hláv a remeselnícky až umelecky šikovných ľudských rúk. To je základná cesta - surovinovo-energeticky náročná, ale vôbec nie nenáročná na dlhodobé úsilie národa a na formovanie zložitých predpokladov úspechu - aj a práve pre Slovensko. Matica slovenská ako svojho druhu (špecifická) "informačná banka" Slovenska tu bude mať svoje nezastupiteľné miesto, pravdaže musí intenzívne pokračovať v procese informatizácie seba samej.
Informatizujúca sa spoločnosť však dvíha na vyššie poschodie veľkú potenciálnu prednosť Matice slovenskej, ktorú si prináša z dejín: pružnosť postavenú na symbióze a dopĺňaní sa profesionálnych pracovníkov a dobrovoľných spolupracovníkov. Moderné informačné prostriedky a postupy založené na počítačoch a internete umožňujú už dnes a ešte viac zajtra prepojiť toto profesionálno-dobrovoľnícke pracovné spoločenstvo na úrovni doteraz nepoznanej. Vyžaduje to, pravda, po novom pristúpiť aj k financovaniu a odmeňovaniu v Matici slovenskej.
Ak zaostríme teraz náš pohľad na vnútorný obsah odbornej matičnej činnosti v skúmanej perspektíve, môžeme povedať, že Matica slovenská sa bude musieť koncentrovane zaoberať dvomi "S": slovacikálnym pamiatkam a slovakistickými "výbojmi". Máme na mysli starostlivosť o každú jednotlivú slovenskú stopu doma i v zahraničí, ale myslíme i na ofenzívnu slovakistiku usilujúcu sa zachytiť a osloviť slovenský celok a slovenskú budúcnosť. Hoci Matica utrpela v tejto slovacikálno-slovakistickej súvislosti veľké škody, nazdávame sa, že slovakistika v jej úplnosti a v prepojenosti na široký okruh kultúrnych záujemcov má stále nielenže svoje najadekvátnejšie miesto v Matici, ale že takto ani nie je inde pestovaná. Okrem dlhodobej ašpirácie vytvoriť túto úplnú a o živých záujemcov sa opierajúcu slovakistiku v Matici (súbor slovakistických pracovísk), pôjde predovšetkým o dôsledné a dôkladné budovanie súboru slovakistických metainformácií, inými slovami, rozhodujúce bude vedieť, kde príslušná slovakistická informácia alebo pamiatka (hmotný substrát) je a ako sa k nej možno rýchlo dostať.

Matica slovenská je nerozlučne spojená so slovenským osudom vo vlnách sveta. Vonkajší priestor tohto vlnenia sa neustále rozširuje: stredná Európa, Európa, atlantický priestor, svet. V našich dňoch a mesiacoch sa pozornosť ľudí (zámerne?) odvádza od obsahových otázok tohto "problému problémov" k vedľajším vstupovým procedúram a termínovým fetišom. Skutočným problémom nie je okamih vstupu do integračných zoskupení, ba ani vstup sám, skutočný problém je kvalitatívny, je to problém vnútorného obsahu a vnútornej kvality: aká Európa, aký svet, aké Slovensko? Do akej Európy, v akom svete vstupuje Slovenská republika a aké je jeho vlastné zrno, chuť a farba; čo Slovensko prináša a čo mu to prináša a napokon ako bude v tomto novom prostredí a v nových súvislostiach žiť, aby plnilo svoju dvojjedinú úlohu: v procese sebapretvárania ostávať samo sebou a byť prínosom a hodnotou pre širšie európske a svetové okolie.
Napriek všetkým naznačeným i nenaznačeným zložitostiam a úskaliam Matica slovenská hľadí do budúcnosti so skalopevnou vierou v bohatstvo Božích zasľúbení platných aj pre náš národ a našu kultúru a s dostatkom sebadôvery.
Nebojíme sa novôt a preto hľadíme moysesovsky s dôverou do budúcich 140 týždňov, mesiacov i rokov. Nie sme na svete na to, aby sme budovali svoj vlastný piesoček, aj keby sme ho hrdo nazývali matičným. Sme tu pre iných, pre našu domovinu a všetkých jej obyvateľov, ako aj pre všetkých Slovákov vo svete. Podstatnou črtou MS je, že nie je zameraná na svoje vnútorné ciele a záujmy, ale na slovenské ciele, na ciele ochrany a dotvárania slovenského domova. To nie je slabosť, to je sila, to je predpoklad nezničiteľnosti, to je vysvetlenie, prečo nemožno Maticu natrvalo poraziť - vždy nanovo vstane a vstáva. Základná kontinuita napriek a naprieč násilným diskontinuitám.
Nebolo a nie je málo šľahov, úderov i podpásových i mocensky po zuby vyzbrojených. A predsa! Matičná myšlienka žije! Je to slovenská myšlienka a je to teraz slovenský kultúrny a národný čin v 21. storočí. Preto formovanie a reálne formulovanie slovenskej myšlienky v novej etape slovenského i svetového vývinu pokladáme za základnú matičnú úlohu, za základ nášho súčasného poslania.
Cesta Matice slovenskej je cesta tŕnistá, neobchádza nás na nej bôľ a neraz sa po nás hádže blatom. A predsa je matičná cesta cestou nádeje, cestou slovenskej nádeje. Je to cesta viery, vernosti a lásky, cesta víťazstva pre náš národ a jeho živú, mnohorakú a bohatú kultúrnu identitu, víťazná cesta celého kultúrneho a demokratického Slovenska. Je to tak, musí to byť tak! Napriek všetkému a napriek mnohým zvonka i zvnútra.

Jozef Markuš