Viktor Trstenský

Súdenie, odsúdenie a väznenie biskupa Jána Vojtaššáka (2)

(Dokončenie z predchádzajúceho čísla)
Z tejto biedy odviezli biskupa Vojtaššáka 29. mája 1952 a premiestnili ho do rovnako strašnej väznice v Leopoldove s kapacitou 4 000 –5 000 väzňov.
Dokumentárne svedectvo o utrpení biskupa Vojtaššáka v ”nápravnom tábore” v Leopoldove podáva vtedajší leopoldovský spoluväzeň Jozef Čech, teraz (roku 1968 – pozn. autora) bytom v obci Chresťany č. 4, pošta Chotouň, okres Kolín.
”Bol som v roku 1952 na Nových samotách v Leopoldove. Trpeli sme tam strašne hladom a zničujúcim režimom chodbárov a bacharov. Istého dňa sa nám na pár hodín ”uľavilo”, lebo priviezli biskupa Vojtaššáka, starého iste vyše 70 alebo azda vyše 80 rokov. A potom sa to začalo. Denne veľmi často chodievali do jeho cely dozorcovia provokovať. Počuli sme vždy Vojtaššákove hlasné hlásenie (pri otvorení cely musel sa väzeň postaviť do pozoru pod oblok a revať predpísané hlásenie, t. j. svoje číslo a meno) a potom nasledovali otázky: ”Čím ste boli?” – ”Biskupom”. A na to vždy: ”Keď ste boli biskupom, tak si dajte päťdesiat drepov! A čo to bolo pre strašne hladných ľudí robiť drepy, to si nevládze nikto predstaviť. Zväčša už po desiatich až pätnástich drepoch dôstojný pán Vojtaššák prosil, aby ho nechali, aby mu zvyšok odpustili, ale nikdy neoblomil tvrdé srdcia vypasených mladíkov.
Počuli sme len biskupov bolestný hlas, keď ležal na zemi a dozorcovia nad ním ručali: ”Keď veríte v Boha, tak nech vám pomôže robiť drepy, keď vy to sám nevládzete spraviť!”
Súhlasne s otrasným svedectvom Jozefa Čecha o otrasnom mučeníctve pána biskupa Vojtaššáka píše aj spoluväzeň, kňaz, ktorý nechce byť menovaný:
”Keď som sa vrátil v septembri roku 1953 do Leopoldovskej väznice, už som tam pána biskupa nenašiel. Prechodne ho boli odtransportovali do ruzynskej väznice pri Prahe na nejaké nové vyšetrovanie. Do Leopoldova sa vrátil v decembri roku 1953. Stretol som sa s ním na chvíľku, keď čakal pred odevným skladom. Mal tam odovzdať svoje civilné šaty, v ktorých ho prevážali a mal sa znovu obliecť do trestaneckých šiat.
Bol treskúci mráz, on sa celý triasol. Bola to pre mňa azda najdojímavejšia chvíľa stretnutia s ním v mojom živote. Vtedy som si živo predstavil desiate zastavenie krížovej cesty: Pána Ježiša vyzliekajú zo šiat. Ako Božský majster, tak i on sa podroboval tomuto vyzliekaniu ako aj ostatným ponižujúcim prehliadkam, spojených s vyzliekaním v prítomnosti iných bez reptania.
Nepobadal som na ňom zlomenosť, ba videl som ho ako vždy vyrovnaného, odovzdaného do vôle Božej. On nemyslel na seba, ale na svojich duchovných synov v spoločnom údele, ale i doma na farách a na svoje ovečky. Istotne bola to myšlienka dobrovoľnej obety, ktorá ho držala vtedy, keď ako 77 ročný v čase prechádzky robil spolu s nami povinnú polhodinovú rozcvičku s drepom a inými cvikmi.
Nikdy sa neodvolával na svoj vek a na svoju hodnosť. Nevyhýbal sa nijakému zamestnaniu. Provinciál českých otcov jezuitov mi spomínal, že takmer s plačom sa dožadoval vo Valdiciach, aby aj jemu dovolili zúčastňovať sa na spoločnom umývaní izby a riadenia. Nedovolil mi, keď som sa mu ponúkol, očistiť mu topánky alebo šálku...” Ešteže čo, čo budem potom robiť ja?”
Raz, keď sme sa vrátili zo spoločného kúpania, našli sme na lôžkach od neho kúsky ”taveného syra v staniole”. Keď som pracoval na inom pracovisku, dozvedel sa, že tam máme málo chleba. Prepašoval mi svoj usporený chlieb. Riskoval aj prípadné ťažkosti, ktoré ho čakali, keby ho pri takomto čine prichytili. Jeho túžba pomôcť iným neznala strachu. Istý oltárny brat mi rozprával príhodu, ktorú sa dozvedel v Jáchymove od Bechyněho, syna ministra železníc za prvej republiky. V ruzyňskom väzení stáli na chodbe nastúpení väzni. Azda sa čakala prehliadka, ”filcung”. V takýchto okolnostiach každý myslel na seba, či sa nenájde niečo nedovolené. Bolo to vždy nervové napätie.“
Ilavská väznica si nadobudla smutnú povesť hlavne po roku 1948. Jej brutálne spôsoby skúsil na sebe aj pán biskup ešte počiatkom júla 1952, keď ho prevážali z Valdíc do Leopoldova a keď cestou musel prenocovať v Ilave.
”Na tú noc dostal som sa na celu s troma mládencami, - píše vo svojich zápiskoch pán biskup. Bachar, ktorý nás v cele zatváral, pýtal sa každého na meno. Keď som udal svoje, vtedy bachar, ktorý ma nikdy nevidel a ani ja jeho, chytil sa skoro za hlavu a vykríkol: ”Vojtaššák? Tá sviňa? Chlapci, aby ste tomu starému do rána všetky vlasy z hlavy vytrhali!” Podobne vo všetkých celách dávali k nemu najhorších zločincov.
V Ilave bolo rovnako najťažším utrpením spoločné bývanie s rozličnými vyvrheľmi ľudskej spoločnosti, s opravdivou spodinou ľudstva. Správa väznice zámerne sa vždy postarala, aby ho dávala dovedna s najhoršími indivíduami. Pracoval na tzv. kolíčkoch, čiže drevených štipcoch na vešanie bielizne. Musel sa veľmi namáhať, tento krehký starček, aby za 10-12 hodín urobil 1000-1200 kusov. Od tisíca dostal necelých 36 halierov. Robilo sa to ťažko. Pri tejto robote si vykĺbil po tri prsty na oboch rukách a tak mu otupeli, že stratil v nich cit hmatu, ktorý sa mu potom vrátil až o niekoľko mesiacov.
12. júna 1956 okolo poludnia dostal rozkaz zbaliť si všetky veci a ísť s nimi do skladu. Nemal ani potuchy, čo ho zasa čaká. V sklade odovzdal väzenské šaty a prevzal si a obliekol si cajgový civil, ktorý mu požičala väznica. V sklade už stál oblečený pán biskup Buzalka. Oboch teraz previezli agenti ŠtB, tentoraz bez pút, ale ”nemých”, keďže sa nesmeli zhovárať cestou, do Prahy na Pankrác, kde sa museli zasa z civilných šiat vyzliecť a obliecť si trestanecký mundúr. Deň 13. júna prežili v dlhej a trápnej neistote, čo s nimi zase zamýšľajú, keď napokon 14. júna im zasa vrátili civilné šaty z Ilavy a odviedli ich cez dlhé chodby do kancelárie, v ktorej ich čakal zástupca generálneho prokurátora a zástupca prednostu Štátneho úradu cirkevného (SUC) a doručili im uznesenie generálnej prokuratúry tohto znenia:
”Generální prokuratúra v Praze T 207/49/35 Praha dne 14. června 1956. Usnesení. Generální prokurátor rozhodl v trestní věci Jánu Vojtaššákovi (aj pán biskup Buzalka dostal podobný prípis na svoje meno), nar. 14. 11. 1877, takto: Přerušuji výkon trestu odsouzeného Jána Vojtaššáka po dobu nezbytné potřeby, jež-to odsouzený je stížen ťežkou nemocí (§ 274, ods. 1, tr. Ř).. Pečiatka s kruhovým textom: Generální prokuratura, Generální prokurátor: v. z. Janda v. r. Za správnosť vyhotovení: Bártová.
Toto všetko, čo som tu popísal, bolo znakom toho, že život Otca biskupa nebol nejakým slastným. Dôkazom toho je, že bol zdravotne na konci, vážil niečo vyše 40 kg.
Veľmi túžil vrátiť sa na Slovensko. Nebolo mu to dovolené. Najskôr býval v charitnom domove v Děčíne. Neskôr v Senohraboch pri Prahe. Zomrel v nemocnici v Prahe v Říčanoch. Pohreb mal v rodnom Zakamennom 7. augusta 1965. Jeho hrob je navštevovaný rôznymi ctiteľmi v hojnom počte.
Prosím láskavo, ráčte uvažovať, či život otca biskupa nebol obetou za Boha, Cirkev i národ a či si nezaslúži byť blahorečený.

Trstená 16. septembra 2003



Odpoveď pánu Weissovi
zo Zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku
a dp. Jánovi Dudovi
na útok proti nebohému otcovi biskupovi Jánovi Vojtaššákovi,
že nesmie byť vyhlásený za blahoslaveného,
lebo nechránil prenasledovaných Židov.
(Život Cirkvi, 23. máj 2003, č. 21)
Vaša Excelencia,
prosím o láskavé prepáčenie, že si dovoľujem poslať Vám k listom o otcovi biskupovi Jánovi Vojtaššákovi ďalšie skutočnosti, ktoré môžu objasniť jeho činnosť za Boha, Cirkev, národ a a aj židovskú otázku.
Ide o jeho účasť v Štátnej rade. Na otázku, aká to bola ustanovizeň, pán biskup povedal: ”Ústava Slovenského štátu poznala ustanovizeň Štátnej rady. Bola to ustanovizeň stavovská, nie politická. Bol to orgán, skladajúci sa z dvadsiatich členov. Boli v ňom muži menovaní prezidentom, vyslaní vládou, vyslaní kultúrnymi inštitúciami a spolkami. Štátna rada bola najvyšším kontrolným a súdnym orgánom nad verejným životom. Zaoberala sa prípadmi prinesenými z verejného života. Od prezidenta počnúc nadol podliehal jej každý verejný činiteľ verejného života, keď išlo o posúdenie o správnosti alebo nesprávnosti jeho pokračovania v povolaní.
Bol som členom Štátnej rady ako reprezentant katolíckej Cirkvi, vyslaný slovenským biskupským zborom a s dovolením Svätej stolice. V Štátnej rade som bol menovaný za podpredsedu. Predsedom v prvom období pôsobenia (od roku 1940 do roku1943) bol Dr. Viktor Ravasz, advokát z Trnavy. V druhom období pôsobenia zišla sa len raz, kedysi v septembri. Jej členmi boli ďalej za evanjelickú cirkev inšpektor, jeden evanjelik, advokát, za svätovojtešský spolok jeho správca Msgr. Ján Pöstényi, za Maticu slovenskú Jozef Škultéty atď.” (Z listu pána biskupa Jána Vojtaššáka.)
Pán biskup Vojtaššák podľa daných možností radil hlavne v takých veciach, keď išlo o to, ako dvíhať úroveň slovenského ľudu a varoval pred akciami, ktoré by ju znižovali alebo ohrozovali. Slovenský štát sa budoval na kresťanskom a stavovskom princípe. Bolo treba bedliť, aby sa umožnilo každému stavu spravodlivo podieľať sa na výdobytkoch štátu, a to bez rozdielu náboženstva i národnosti. Pán biskup nemohol teda trpieť, aby i pri všetkom tlaku z vonku, teda z Nemecka a i pri pochabosti niektorých domácich horúcich hláv, utláčali sa nekresťanskými nariadeniami skupiny inonárodné a inonáboženské. Išlo tu predovšetkým o Židov, a to najmä v tom čase, keď uzákonili nešťastný norimberský zákon proti Židom. Keďže Slovenský štát bol viazaný rozličnými zväzkami k Nemeckej ríši, ktorej norimberské zákony uplatňovali bez milosrdenstva, ozvali sa aj na Slovensku kde-tu hlasy, volajúce, aby sa postupovalo aj u nás podľa tých zákonov.
Veriaci Slováci nechceli nijakým trýznením, alebo neľudskými metódami pozbavovať Židov vplyvu u nás. Najmä Cirkev a jej predstavitelia, páni biskupi, rozhodne sa postavili proti tomu, aby sa so Židmi zachádzalo neľudsky. Tento rozhodný postoj cirkevných predstaviteľov na Slovensku tlmočil v Štátnej rade aj jej člen za katolícku Cirkev, pán biskup Vojtaššák, čo v tom čase nie celá slovenská verejnosť prijala s uspokojením.
Proti takým akciám veriaci členovia Štátnej rady vždy protestovali a vyjadrovali svoj jasný nesúhlas.
Proti prenasledovaniu Židov slovenskí biskupi spolu s otcom biskupom Jánom Vojtaššákom jasne vyjadrovali svoj nesúhlas. Považovali za potrebné vyhlásiť, že pri riešení židovskej otázky neslobodno zabúdať, že aj Židia sú ľudia, a preto sa má s nimi ľudsky zaobchádzať. Treba najmä o to dbať, aby nebol narušený platný právny poriadok a neboli porušené prirodzené a božské zákony. Nemáme práva siahať na ich život. Je to zločin proti piatemu božiemu prikázaniu. Je prirodzené právo každého človeka, aby s čestnou prácou nadobudol osobný majetok a používal ho podľa zásad kresťanskej mravouky. Nemožno teda súhlasiť, ba treba pozdvihnúť varovný hlas proti takým opatreniam, ktoré násilne siahajú na život, na súkromný, čestne nadobudnutý majetok jednotlivca, alebo navždy násilne trhajú rodinné zväzky. Tieto svoje jasné postoje prezentovali v Diecéznom obežníku z 15. apríla 1942, v Katolíckych novinách 26. apríla 1942, v spoločnom pastierskom liste prečítanom v kostoloch 21. marca 1943 a v mnohých iných dokumentoch, ba aj často vo svojich kázňach a rôznych príhovoroch.
K otázke krstu Židov. Cirkev zásadne nikoho nemôže odmietnuť, keď úprimne žiada o krst, veď Kristus Pán založil svoju Cirkev pre všetky národy a pre všetkých ľudí. Cirkev Kristova je katolícka, všeobecná, a preto jej povinnosťou je hlásať pravdu Kristovu všetkým. Pravdaže, sviatosť krstu môže len tým udeliť, ktorí s úprimným, čistým úmyslom a z vnútorného presvedčenia chcú sa stať jej členmi. Aby sa Cirkev o tom mohla presvedčiť, predpisuje všetkým, ktorí sa hlásia o krst v dospelom veku, dlhšiu dobu prípravy, tzv. katechumenát, ktorý v zmysle nariadenia biskupov Slovenska musí trvať viac (3–6) mesiacov podľa inteligencie a nábožnosti katechumenov. Až po takejto príprave môže duchovný pokrstiť dotyčného, ale len so zvláštnym povolením biskupského ordinariátu. Pán biskup Vojtaššák s veľkou láskou dovoľoval ochotne krstiť Židov a tým ich vlastne zachránil.
Nebola to posledná záchrana Židov. V duchu kresťanských zásad pokračoval pán biskup Vojtaššák, keď zaslal Ministerstvu vnútra do Bratislavy Memorandum, ktoré mu nepodpísaní odosielatelia poslali. Píše o tom: ”Raz som dostal na svoju adresu, neviem presne, v ktorom roku to bolo, nepodpísané memorandum od nejakej židovskej skupiny. To samé memorandum, myslím, bolo poslané aj na adresy ostatných biskupov, lebo memorandum apelovalo na predstaviteľov katolíckej Cirkvi na Slovensku. V memorande sa písalo s plačom o hrôzostrašných veciach páchaných na Židoch, o čom som ja nepočul a nemal ani poňatia.
Keďže memorandum nebolo podpísané a nebol na ňom adresát, komu by bolo možné odpovedať naň, tak som memorandum také, aké bolo, poslal slovenskému Ministerstvu vnútra, aby ono, ak sa veci tak majú, ako sa opisujú, zakročilo na patričnom mieste a získalo nápravu.
Zaslanie tohto memoranda na patričné miesto malo ten účinok, že od toho dňa nebol ani jeden Žid zo Slovenska na práce do Nemecka vyvezený. Slovenská vláda, ako posielala slovenských občanov, Nežidov na práce, tak aj práceschopných Židov, ale rozhodne na práce, a nie do plynových komôr. Keď sa, ako vidieť, slovenská vláda dozvedela, že sa v Nemecku dejú také veci, aké sa v memorande opisovali, z opatrnosti zarazila vôbec vysielanie Židov do Nemecka.” (Z listu pána biskupa Vojtaššáka.)
Ešte jasnejšie o postoji biskupa Jána Vojtaššáka svedčí jeho list Alexandrovi Machovi, ministrovi vnútra. Na podnet dvoch Židov, ktorí mu referovali, že Židov vyvážaných do Poľska z celej Európy postupne vraždia. Na to Alexander Mach reagoval: ”A bol to krásny list. Pán biskup písal, že slovenskí Židia vyvezení Nemcami do Poľska boli vyvezení vlastne na smrť. Nie sú osídľovaní – ako znela zmluva – ale vyvražďovaní. Má o tom informácie, ktorým musí veriť, i keď je to neuveriteľné.
Informátori tvrdili, že Židov vyvážaných do Poľska postupne vraždia. A tento osud hrozí Židom zo Slovenska. Väčšina už zahynula. A smrť, istá smrť hrozí aj tým, ktorí majú byť vyvezení. List rozhodol o živote tisícok Židov a pravdepodobne aj o mojom.” Kópiu tohto listu, ktorý mi priniesol Alexander Mach spolu s básnikom Jankom Silanom, keď ho prepustili z väzenia, prikladám.
Dôkazom toho, ako si vážil Židov, je i tá skutočnosť, ktorú prejavil pán biskup Vojtaššák, keď si za budovateľov viacerých stavieb vybral židovských staviteľov a hlavného staviteľa Žida inžiniera Ormaya. Išlo o stavby v Spišskej kapitule, v Tatrách, viac kostolov, škôl v sume vyššej ako 600 miliónov korún.
Myslím, že i pán Weiss, ktorý tak ľahko vyradil pána biskupa Jána Vojtaššáka zo spoločenstva ľudí, čo vedeli obetovať aj svoj život za Boha, Cirkev a národ, nevie aká je to obeť, ktorú priniesol pán biskup Ján Vojtaššák. Nevedia to pochopiť veriaci celého Slovenska i susedných krajín, keď sa dozvedeli o prerušení jeho beatifikácie.
Pán biskup nezabúdal ani na tú časť spoločnosti, ktorú pokladali za najnižšiu vrstvu, na Rómov. V Spišskej diecéze ich je značný počet. V očiach pána biskupa boli aj oni takisto dietky božie ako ostatní ľudia. Otcovsky povzbudzoval kňazov, aby sa ich ujali. Svojim kňazom napísal: ”Vo viacerých farnostiach našej diecézy bývajú len jedna, dve rómske rodiny, v niektorých však, najmä na Spiši, je ich dosť veľký počet. Oni všetci sú pokrstení v katolíckej Cirkvi, ale nežijú kresťansky. Nepoznajú kresťanské pravdy, ani len najzákladnejšie, ba nevedia sa ani pomodliť Otčenáš a Zdravas. Žijú životom celkom beznáboženským. Upozorňujem preto dôstojných pánov farárov, ktorých sa to týka a napomínam ich, aby sa Rómovia naučili aspoň tie pravdy, ktoré sú na spasenie potrebné. Nemožno odškriepiť, že je to veľmi ťažká vec, ale s pomocou milosti božej a pastoračnej horlivosti možno aj Rómov priučiť náboženskému životu. (Diecézny obežník zo 14. júla 1930.)
Robotníci, ktorí pracovali na biskupských majetkoch, hovorili, že preklínajú deň, v ktorý štát zobral biskupské majetky. Kým štát nezobral biskupské majetky, bolo o nás postarané, po poštátnení sme sa mali veľmi zle.
O ohováraní, že arizoval Baldovce, som napísal v predošlom liste. Nešlo o žiadnu arizáciu, ale predraženú kúpu.
Niet teda nijakého dôvodu, aby niekto pána biskupa očierňoval z nenávisti voči Židom a vymýšľal kadejaké nepravdy na neho.
Je ešte veľa toho, čo možno napísať o pánu biskupovi Jánovi Vojtaššákovi, ktorý je skutočne mučeníkom komunizmu a jasnou hviezdou vo vernosti Bohu, Cirkvi a národu. Jeho svätý život a hrdinské správanie svedčia jasným svetlom. Svedčia o tom okrem mnohých aj títo ľudia pozabíjaní počas povstania. V Liptovskom Svätom Jáne medzi 4. až 7. septembrom 1944 povstalci vyvliekli katolíckeho kňaza Rudolfa Schedu do svätojánskej doliny a tam toho 46 ročného kňaza hrozne mučili. Zaživa mu sťahovali kožu z tela, údy mu dokaličili a trápili ho do tých čias, kým v strašných bolestiach neskonal. V Liptovskom Svätom Michale farára Martina Martinku, 56 ročného, výstrelmi z automatov priamo prepílili. Začiatkom septembra 1944 partizáni zabili dvoch bratov, učiteľov Magutovcov, keď sa navzájom vyprevádzali. Našli ich s odseknutými rukami a nohami v lese v Malatinej. Učiteľa Schullera prerezali výstrelmi z automatu pred očami jeho ubolenej matky s poznámkou: ”Nemusíš sa prežehnávať, my ťa prežehnáme”. V Hruštíne zastrelili pred školou učiteľa, ktorý sa volal Nemec. V Zázrivej zavraždili viacerých roľníkov, iných väznili a mučili. Obec Pribiš vypálili. Po nociach kňazov na Orave zobúdzali, obťažovali, okrádali a vyšetrovali. Takto povstalci, komunisti zaobchádzali s veriacimi.
Ja som presvedčený, že otec biskup Ján Vojtaššák je už určite v nebi po svojom strastiplnom mučeníckom živote. Ale prosím o jeho beatifikáciu, aby jeho meno v našej spoločnosti niektorými očierňované bolo očistené. Smelo ho môžeme vzývať o pomoc v každej chvíli, najmä keď na nás dolieha všakovaké trápenie, aby prosil za obrátenie zlomyselných ľudí. Verím, že on sa modlí za náš národ, aby bol verný Bohu, Cirkvi i Panne Márii a tak hodný toho, aby sa s ním spojil v kráľovstve nebeskom. Prosíme, aby sme ho mohli uctievať na oltároch a mali v ňom jasný vzor obetavého života.
Msgr. Viktor Trstenský, pápežský prelát