Anna Sumbalová - Záturecká

Zo spomienok na Trnavu

(Dokončenie z predchádzajúceho čísla)
Každý rok sme išli na školský výlet na Dobrú Vodu a do Čachtíc. V sexte išla trieda do Prahy. Rodičia ma ta však ako samé dievča v triede nepustili, keďže to bolo na viac dní. Ľutovala som, bolo to vraj veľmi pekné. Organizoval to náš profesor dejepisu Fikrle, ktorý zabezpečil aj ubytovanie trnavských študentov v Prahe v rodinách. Spolužiakovi Jožkovi Markovi (neskôr v povstaní generálovi) sa dostalo ako dobrému dejepiscovi ubytovanie u samého profesora Šustu, autora učebnice dejepisu, ktorý žiakom potom ukazoval historickú Prahu. U profesora Fikrleho trieda žila, práve tak aj u profesora prírodopisu, kde bolo živo ešte aj pri určovaní minerálov. Riaditeľ Fr. Špaček bol veľmi seriózny, prísny, rozvážny, iste človek na svojom mieste. Najradšej mala škola a aj trnavská verejnosť profesora Hlubíka. Mal vlastne polopovinný predmet, nemčinu, a bol aj poľným kurátom. Pre jeho láskavú, úprimnú povahu ho volala spoločnosť “kurátkom”. Mnoho pôsobil v Kultúrnej besede. Musím citovať jeho pozdrav z Prahy môjmu otcovi, keď bol preložený z Trnavy do Čiech. “Ešte raz ďakujem za všetko, mil. pani a Vám. Ťažko je zabúdať naTrnavu, kde bolo viac srdca a menej kameňa. A Slovensko vôbec. Teraz vidím, čo mám rád.” Na jeho hodine sa mi prihodil smiešny jazykový omyl. Mali sme písať kompozíciu na námet “o ľuďoch dobrej vôle”, čo som si ja stredoslovenský vysvetľovala ako “dobrej nálady”. Bola teda celá moja nemecká úloha plná zábavy a veselia. V oktáve sme mali aj školské ochotnícke predstavenie, ako sa v Trnave patrilo, bol to kus Ferka Urbánka Strídža spod hája. Ako oktavánka, teda najštaršia z dievčat, som hrala gazdinu, spolužiak Ferko (František) Hrušovský (pozdejšie riaditeľ gymnázia v Kláštore pod Znievom) gazdu, úlohu strídžaťa kamarátka zo sexty Lica Čapkovičová. Smiešne mi bolo vpravovať sa to textu úlohy “kury nám vajcia nenesú” a podobne, hoci som to pochopila a cez vojnu skúsila, keď sme v Martine chovali aj my sliepky.
Na gymnázium som prišla práve v čase, keď bola zavedená koedukácia. Dnes je to samozrejme vec, že sú v triede spolu chlapci a dievčatá. Vtedy bolo dievča na gymnáziu, aspoň kde som chodila ja, veľká vzácnosť. Po štyri roky som bola v triede jediným dievčaťom, no musím s vďačnosťou spomínať slušnosť a ohľaduplnosť svojich spolužiakov, ktorí ma ušetrili akýchkoľvek klebiet a cynických rečí, ku ktorým by sa bola bývala v škole naskytla príležitosť. Bolo tak v Trnave, ako aj predtým v Ružomberku.
Do gymnázia v tom čase chodili aj synovia trnavského statkára Slezáka Jozef a Michal. Bratia Markovičovci (Paľo a Vlado), príbuzní nevlastní bratia Ivana Markoviča, advokáta, syna dr. Júliusa Markoviča z Nového Mesta nad Váhom, ktorí prišli s matkou do Trnavy a chodili asi o triedu-dve vyššie, chceli založiť študentský spolok, ale ja som bohužiaľ, nebola veľmi do spolkárenia, tak ani neviem, či sa uskutočnil a o čom v ňom išlo.
Zato v Sokole som cvičila a aktívne pôsobila v organizácii ŠK Trnava, hrávala som hádzanú aj tenis za ŠK Trnava v súťažení s klubmi z iných miest.
Aj kultúra sa začala v Trnave utešene rozmáhať. V nakladateľstve G. A. Bežo začal vychádzať nový slovenský časopis Slovenka. O tom už písala na inom mieste moja mladšia sestra, spisovateľka Viera Markovičová-Záturecká.
Po matúre roku 1922 som študovala rok vo Viedni, potom som vlakom dochádzala z Trnavy do Bratislavy na filozofickú fakultu. To dochádzanie mi však zdravotne nesvedčalo, ochorela som. Otcovi tiež prestalo slúžiť zdravie, bol už ustatý a deprimovaný v dôsledku krízy, ktorá nepriamo doliehala aj na jeho ordináciu. Získal konečne v roku 1925 štátnu službu v Bratislave, mysliac na penzijné zabezpečenie. Stal sa šéflekárom bratislavského riaditeľstva štátnych železníc. Zanechali sme teda Trnavu.
Písať o bratislavskom pobyte, to by bola osobitná obsiahla kapitola, spomeniem len tie udalosti, ktoré dajako súvisia s prebývaním v Trnave, alebo naň nadväzujú.
Keď sme prišli do Bratislavy, ochabli už postupne naše kontakty s trnavskou spoločnosťou. Práca a nové záujmy to niesli so sebou. Veľmi nami však otriasla tragická smrť dr. Karola Krčméryho, ktorý ako sa náhlil k pacientovi, vyskakoval na vlak, skĺzol sa pod kolesá, načo mu museli amputovať nohu. Ešte sám si dirigoval operáciu, ale z narkózy sa už neprebral. Bol to milý, dobrý človek, ľudomil a zanechal mladú ženu so štyrmi deťmi. Aj jeho žena, nežná, šľachetná a oduševnená Mahuliena umrela predčasne. Rada čítala Rabindranatha Thakura (vtedy sme ho volali Tagore) a konala podľa neho. Na časy úprimnej a bezstarostnej družnosti medzi nimi všetkými si vždy rada budem spomínať.
R. W. Seton Watson – Scotus Viator, dávny zástanca Slovákov, nezabúdal na Slovensko ani po prevrate. Už roku 1924 vydal knižku Nové Slovensko (The New Slovakia – do slovenčiny preložil Fedor Ruppeldt a vydal v tom istom roku v Prahe, kniha má 134 strán). Anglický profesor v práci sleduje administratívne, nábožensko-cirkevné, školské, národohospodárske a národnostné problémy povojnového Slovenska, pričom poukazuje na niektoré negatívne javy, ktoré ho znepokojovali. Zaregistroval isté zaujímavé dobové údaje. Pri vzniku nového štátu Čechov a Slovákov sa napríklad uvažovalo o názve tohto štátneho útvaru a navrhoval sa názov Morava alebo Veľká Morava.
R. 1929 prišiel Scotus Viator znovu na Slovensko, aby sa presvedčil ako sa vyvinuli pomery za desať rokov po oslobodení. Pri tejto ceste vážnejšie ochorel. Liečil sa na bratislavskej internej klinike, kde ho prednosta profesor dr. Kristián Hynek zveril môjmu manželovi, v tom čase docentovi dr. Jaroslavovi Sumbalovi, ktorý sa pár rokov predtým vrátil z dvojročného štúdia na kardiologickom ústave v Londýne. Manželka Setona Watsona náruživo pestovala hudbu, aj sám Seton Watson ju mal rád. Tak aby sme im čakanie počas rekonvalescencie spríjemnili, pozval ich manžel k nám na občasné kvarteto. Pani Watsonová hrala prvé husle, profesor dr. Wiškowsky z krčnej a nosnej kliniky druhé, manžel čelo a profesor dr. Reinsberg z kožnej basu. Zopakovalo sa to potom v Piešťanoch na dlhšej Watsonovej rekonvalescencii, kam nás všetkých pozval na víkend riaditeľ kúpeľov Winter.
Scotus Viator dal manželovi svoju knihu Sarajevo, ktorá práve vtedy (roku 1929) vyšla v českom preklade s týmto venovaním: “Na pamiatku siedmich týždňov krajnej láskavosti a stálej pozornosti v štátnej nemocnici od veľmi vďačného pacienta R. W. Setona Watsona, Piešťany 26. X. 1929.”
R. 1931 vydal R. W. Seton Watson za spolupráce slovenských autorov a za pomoci dr. A. Kolíska zborník Slovensko kedysi a teraz. Z prípravy tejto “slovenskej roboty” mám ho na pamiatku od oboch (Kolíska a Watsona) spoločný pozdrav na pohľadnici z Londýna. Keď som r. 1946 pri ceste do Anglicka navštívila pani Watsonovú, povodila ma láskavo po Oxforde
a Seton Watson poslal po mne manželovi svoju inauguračnú prednášku na katedre štúdií v Oxforde s titulom Československo vo svojom európskom umiestnení zo 6. februára 1946
(Czechoslovakia in its European Setting, Oxford 1946, 20.strán). To bolo posledné stretnutie s naším anglickým priateľom Slovákov.
Roku 1926 oslávil svoju pädesiatku náš priateľ Milan Ivanka. Noviny Národný denník z 24. decembra toho roku, orgán Kramářovej národno-demokratickej strany, ktorej slovenskej sekcie bol Ivanka predsedom, priniesli spomienkové články oslávencových priateľov a spolupracovníkov: môjho otca, dr. Reháka, dr. Ivana Dérera, dr. Ferdiša Jurigu, dr. Vavra Šrobára a i. Spomínali najmä na jeho trnavské pôsobenie. Neskôr, ako zo smutnej správy o tragickej smrti spisovateľky Eleny Ivankovej, (aby za totality skončila svoje životné muky, skočila z obloka) vyplynulo, že Ivankovci sa presťahovali do Prahy.
Moja stará mama Mária Záturecká oslávila svoje osemdesiate narodeniny pri dobrom zdraví a veselej mysli u svojho syna Adolfa Petra (otcovho brata), senátneho prezidenta v Brne, neskôr v Bratislave, autora právnických diel a kodifikátora slovenskej právnickej terminológie. Jej vzácne životné jubileum spomenul Slovenský denník (15. februára 1930)
Napokon milá spomienka ma môjho otca. Po dlhej ťažkej chorobe r. 1936 skonal. Pochovali ho v rodinnej hrobke v Martine. Spomienkové články alebo správy priniesli z príležitosti jeho úmrtia mnohé slovenské i české noviny. Poukazovali na jeho dobrosrdečnosť, ľudomilnosť a jeho verejnú činnosť v oblasti politiky a kultúry, najmä počas jeho pôsobenia v Trnave.
Život pokračuje a naberá na svojej rýchlosti a ja pomaly prestávam tomuto životnému tempu stačiť. No predsa sa nevzdávam. Pokiaľ mi sily stačia, nikdy nevynechávam pravidelné nedeľné vychádzky do prírody, do prekrásnych Malých Karpát v okolí Bratislavy, kde vždy objavím nejaké nové scenérie. Vždy sa teším na prírodu, na nové stretnutie so svojimi milými spoločníkmi z našej turistickej organizácie Javorník. Tento záujem o prírodu vznikol už v Trnave a potom narástol najmä v Martine. A život beží, beží...