Margita Kániková

Odídem doďaleka, kde ni rodný pes nezašteká

Tohto roku si slovenská kultúrna verejnosť pripomína sté výročie narodenia slovenského básnika, prekladateľa a vedca Andreja Žarnova. Narodil sa 19. novembra 1903 v Kuklove a jeho občianske meno je František Šubík. Žarnov je mlynský kameň, ktorý drví obilie, ale má aj iný význam, a to „dostať sa do bezvýchodiskovej situácie.“ Mladý básnik akoby prorocky videl svoj životný osud. Napísal aj verše vhodné ako epitaf: Odídem doďaleka / kde ni rodný pes nezašteká. / Odídem, / abych sa znova narodil.“
Keď otec zistil, že jeho syn má veľké nadanie a potvrdili to aj učitelia, dovolil mu študovať s podmienkou, že to bude teológia. Gymnázium začal študovať v Skalici a dokončil ho v Trnave. Nakoľko chcel vyhovieť otcovi, krátku dobu pobudol v seminári, ale aj napriek protestom otca prestúpil na medicínu. Možno svoju úlohu zohrala aj láska k trnavskej slečne Alžbete Veselej, ktorá sa neskôr stala jeho manželkou a veľkou oporou v jeho strastiplnom živote. Hlboko veriacim kresťanom katolíkom zostal až do smrti, ktorá ho zastihla v ďalekej cudzine.
K sedliackemu dedinskému životu sa Andrej Žarnov hlásil po celý život aj veršami „čo sme, to sme, z vlastného sme chleba, v chalupách stáli naše kolísky.“ Miloval rodné Záhorie, statočných a pracovitých sedliakov, a nadovšetko si vážil tvrdú mozoľnatú dlaň. Jeho prvá básnická zbierka Stráž pri Morave /1925/ vyvolala v celom Česko-Slovensku veľký rozruch a štátne zastupiteľstvo ju skonfiškovalo. Na základe Hlinkovej interpelácie v sneme zbierka s vybielenými miestami bola vytlačená ako úradný dokument na štátne trovy. Pôvodné znenie študenti prepisovali ručne a rozširovali po celom Slovensku. Takto sa Andrej Žarnov stal prvým slovenským samizdatovým autorom. Mnohé verše sú veľmi aktuálne aj dnes, ako napríklad:

Vy ste zapovrhli rodnú česť a vieru,
vy ste v hrobe otcom pokoj nedali,
pre vás dneska sa tu bratia bijú, žerú,
vy na veľkých kreslách smelí pardali!

Roku 1939 v doslove k druhému vydaniu autor upozorňuje čitateľa, aby v nej nehľadal umelecké hodnoty. Je to výkrik apelujúci na riešenie zanedbaných problémov česko-slovenského spolužitia. Roku 1925 mu vychádza i ďalšia básnická zbierka Nástup otrávených.
Andrej Žarnov si veľmi vážil osobnú účasť Andreja Hlinku na svojej promócii. Jeho slová, hľa, toto je náš slovenský Ghándí, nepatrili len jeho chudej postave, ale aj nekompromisnému boju za práva slovenského národa. Delegácia vedená Andrejom Hlinkom navštívila roku 1926 centrá slovenských krajanov v USA a zúčastnila sa aj na eucharistickom kongrese. Andrej Žarnov v nej zastupoval katolíckych univerzitných študentov. V roku 1929 vyšla jeho ďalšia básnická zbierka Brázda cez úhory.
Roku 1931 sa stal asistentom Ústavu patologickej anatómie UK v Bratislave. Uznesením profesorského zboru z 19. 3. 1938 a výnosom Ministerstva školstva a národnej osvety z 27. 4. 1938 bola 35-ročnému MUDr. Františkovi Šubíkovi udelená venia docendi pre odbor špeciálnej patologickej anatómie na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Už o rok 23. 5. 1939 dostáva menovanie za riadneho plateného profesora patologickej anatómie Ústavu pre patologickú anatómiu pri Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave a zároveň bol menovaný za prednostu Zdravotného odboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.
Roku 1931 sa oženil so svojou študentskou láskou Alžbetou Veselou. O rok neskôr sa im narodil syn Ivan a vychádza mu zbierka Hlas krvi. Aktívne sa zúčastnil na I. zjazde slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach roku 1936. Veľmi plodné básnické obdobie završuje zbierkou Štít (1940) a práve za túto zbierku dostal Štátnu cenu za literatúru. Mnohé básne zo Štítu boli recitované nielen na oficiálnych slávnostiach v dobe vzniku, ale už aj v súčasnosti, čo potvrdzuje nadčasovosť jeho poézie. Prvé verše básne Moja vlasť spomenul aj kardinál Jozef Tomko pri svojom vystúpení v NR SR. Veľmi aktuálne sú básne Blíženci, Vstaň, Pane, zmŕtvych, Smútok slovenského básnika a veľa iných.
Druhý syn Karol sa im narodil v roku 1940 a v tom istom roku zomrel prvorodený syn Ivan na miliárnu tuberkulózu pľúc, ktorá sa rozšírila na mozgové obaly. Veľkú bolesť otca cítiť z každého verša básní, ktoré vyšli roku 1941 pod názvom Mŕtvy. Úvodné verše o šťastí, ktoré je ako motýľ ihravý na kvete, boli veľmi často recitované deťmi v škole, až do doby, keď boli nahradené pionierskymi básničkami. Nakoniec básnik pokorne, ako mu káže viera, prijíma túto veľkú ranu a ďakuje:

...i za tú lásku spaľujúcu srdce,
ktorú si ráčil otcom dať i matkám,
i za to nebo mŕtvym neviniatkam
pokornú bolesť tichú pieseň k rane,
za všetko toto ďakujem ti, Pane.

Na jar 1943, po dlhom odmietaní, na príkaz rezortného ministra Alexandra Macha, zúčastnil sa ako člen medzinárodnej komisie obhliadky masových hrobov poľských dôstojníkov, povraždených v známom Katyńskom lese. Bol tam nielen ako patológ, ale aj ako znalec poľského jazyka. Podpísal zápisnicu, v ktorej bol označený pravý vinník - Sovietsky zväz. Celý svet v tej dobe veril sovietskej verzii, že vraždili nemeckí nacisti. Pravda, tá jediná a skutočná zvíťazila, keď sa sovietske orgány ku katyńskej veľkovražde priznali a keď Jeľcinov vyslanec Rudolf Pechoja odovzdal usvedčujúce materiály poľskému prezidentovi.
Účasť na práci v medzinárodnej komisii poznamenala celý ďalší život Andreja Žarnova a jeho rodiny. Bol to najťažší „žarnov“ v jeho živote. Tí, čo ho dobre poznali, vedia, že bol posledný, ktorý by túžil po lepšom a ľahšom živote v cudzine. Tento človek, bytostne zrastený s rodnou hrudou, musel s rodinou opustiť Slovensko, aby si zachránil holý život. Prvý útek v roku 1945, na ktorom sa mu narodil ďalší syn Janko, sa nepodaril, spolu s ostatnými členmi vlády bol vydaný späť do Česko-Slovenska. Po tridsaťmesačnom väznení bol prepustený s verejným pokarhaním. Jeho ďalší život na slobode v Trnave, pod dozorom Štátnej bezpečnosti, sa skôr podobal väzeniu. V predvečer osláv 1. mája 1952 ochabla ostražitosť jeho dozorcov a Andrejovi Žarnovovi s celou rodinou sa podaril útek na gumových člnoch cez rieku Moravu, pri ktorej chcel „držať stráž“. Dnes sa už nedozvieme, či by sa Andrej Žarnov vrátil z hraničnej čiary, keby vedel, že táto dlhá cesta bude bez návratu.
Už nie najmladší MUDr. František Šubík, ktorého ľudovodemokratické zriadenie pozbavilo profesúry, s úspechom absolvoval nostrifikačné skúšky a pracoval ako uznávaný lekár-patológ. Ako otec musel zniesť ešte jednu ranu osudu. Syn Karol utrpel pri havárii ťažké zranenie, v dôsledku ktorého ochrnul a doživotne bol pripútaný na invalidný vozík. Vymenovanie všetkých ocenení z oblasti patológie by zabralo veľa miesta, žiaľ, múzy poézie mlčali. Najkrajšie básne v ňom určite dozrievali, ale zrodiť sa mohli len doma, v rodnej vlasti, pri pohľade na rozkvitnuté púpavy na kuklovských lúkach. Tento najčastejšie sa opakujúci sen sa nenaplnil.
Rodná obec je mu povďačná aj za obraz na hlavnom oltári. Pôvodný, nakoľko nemal žiadnu umeleckú hodnotu, bol odstránený. Prostredníctvom správcu Spolku sv. Vojtecha v Trnave, kuklovského rodáka Jána Pöstenyiho oslovili akademického maliara Edmunda Massányiho, ktorý v tom čase pracoval pre Spolok sv. Vojtecha. Dohodli sa na sume 10 tis. Sk a univerzitný profesor František Šubík, ako sa píše v obecnej kronike, túto sumu na oltárny obraz poslal dňa 31. decembra 1943. O posvätení nového obrazu písala Slovenská Pravda 16. apríla 1944.
V emigrácii mu vyšla jediná zbierka básní Presievač piesku /1978/ a výber z Hollého poézie pod názvom Hlas matky Tatry, prebásnený do spisovnej slovenčiny, ktorý vyšiel roku 1963 na pamiatku 1100. výročia jubilea sv. Cyrila a Metoda a šesťdesiatych narodenín upravovateľa. Medzi prekladmi boli aj Profily Karola Wojtylu, dnešného Sv. otca.
Andrej Žarnov bol vyhnaný nielen z vlasti, ale aj z učebníc a encyklopédií, kde sa nesmelo vracia. Návratu domov sa nedočkal, zomrel 16. marca 1982 v ďalekej cudzine, v Poughkeepsie, v USA, krátko po smrti priateľa najvzácnejšieho, Mila Urbana.

Spomienky súčasníkov Andreja Žarnova:

MUDr. Jána Grujbár
Obaja sa narodili na Záhorí, Andrej Žarnov v roku 1903 a Ján Grujbár o päť rokov neskôr. Andrej Žarnov ho ako študenta po prvýkrát oslovil na cvičení patologickej anatómie. Stretávali sa príležitostne a medzi tie smutné patrí po pitve otca Jána Grujbára. Andrej Žarnov už vtedy bol uznávaným patológom a rozprávali sa o príčine jeho smrti. Ďalšie veľmi smutné stretnutie bolo na Detskej klinike v Bratislave, kde bol hospitalizovaný prvorodený syn vtedy už šéfa zdravotníctva na Slovensku, prof. MUDr. Františka Šubíka. Diagnóza tuberkulózny zápal mozgových blán bola smrteľná. Dnes sa táto choroba úspešne lieči, ale vtedy Ivana Šubíka mohol zachrániť iba zázrak, ktorý sa však nekonal. Iskrička nádeje, ktorú v sebe otec nosil, vyhasla jeho smrťou 30. júna 1940.
„Zúčastnil som sa na Ivankovej pitve, ktorú robil jeho otec, ako ošetrujúci lekár. Bolo dojemné pozerať sa, ako jemne pracoval a preparoval každý kúsoček. Všetci prítomní sme nemohli zadržať slzy“, hovoril aj po rokoch s neskrývaným dojatím primár Ján Grujbár.
Cesty oboch priateľov sa znova stretli, keď sa profesor Šubík cestou z Katyńského lesa postihnutý salmonelózou zastavil v nemocnici v Humennom, kde bol riaditeľom primár Grujbár. Po synovi Ivanovi bol jeho pacientom aj otec. Humenská nemocnica bola na vtedajšie pomery luxusná a potrebné lieky priviezli aj z Michaloviec. V humenskej nemocnici pracovali lekári židovského pôvodu, ktorých tam v záujme ich záchrany poslal práve profesor Šubík. MUDr. Ervína Tramera vymenoval za primára, MUDr. Haas bol na internom oddelení a MUDr. Beck na infekčnom. Dr. Haas konvertoval ku kresťanstvu a profesor Šubík mu bol krstným otcom. Po kritických troch-štyroch dňoch bol prevezený do Bratislavy. O vyšetrovaní zločinov, ktoré spáchala sovietska NKVD a výsledkoch, ktoré podpísala medzinárodná komisia, nechcel hovoriť, okrem slov: „Kto to urobil, urobil to hrozne, bol to hnus.“
MUDr. František Šubík, po prepustení z väzenia a pozbavení titulu profesor, sa vrátil do trnavskej nemocnice, kde po skončení štúdia začínal. V Trnave bol vítaný, lebo meno Šubík už bolo v patológii pojmom a riaditeľom nemocnice bol MUDr. Mikuláš Nádaši, proslovensky orientovaný antiboľševik, syn známeho slovenského spisovateľa Nádaši-Jégého. Nepracoval ako obvodný lekár, ako sa často píše, ale ako patológ. Niektorí ho síce označovali za „ľudáka“, ale uznávali jeho odbornosť a prácu, ktorú ako nestranícky vedúci rezortu prvého Slovenského štátu urobil.
Posledné stretnutie priateľov bolo po spoločenskom posedení v trnavskej nemocnici, keď si v dome primára Grujbára vypili kávu, posedeli, podebatovali. Hostiteľ nevedel, že je to posledný rozhovor, posledný stisk ruky. Podľa neho základom fámy, ktorej mnohí veria ešte aj dnes, že pri Kuklove pristál vrtuľník, ktorý celú rodinu previezol do bezpečia, bola pravdepodobne poznámka jedného kolegu v prvomájovom sprievode roku 1952. Pošepkávalo sa, že Andrej Žarnov zmizol. Otázkou bolo, či je v rukách NKVD, alebo sa im podarilo utiecť na Západ. Niekto utrúsil poznámku, že ak sa im útek podaril, určite ho Američania odviezli vrtuľníkom. Táto nezáväzná poznámka sa neskôr vydávala za skutočnosť.

Spomienky Jána K., ktorý nechce, aby jeho meno bolo zverejnené
Ján K. v čase, keď po prepustení z väzenia Dr. František Šubík pracoval v trnavskej nemocnici ako patológ, bol pracovníkom kriminálky. Pri podozrivom úmrtí, keď kolegovia zisťovali okolnosti úmrtia, vyšetrovali svedkov, on mal dozor pri pitve, ktorú veľmi často robil MUDr. František Šubík. Jeho práca ho vždy veľmi zaujímala a veľmi pozorne ju sledoval. „A vás to zaujíma?“ – spýtal sa raz podozrievavým hlasom. „Pán profesor, mňa to veľmi zaujíma, ale ak vám to vadí, prípadne vás to vyrušuje, odídem ďalej“, povedal Ján K. „Opak je pravdou, ak vás to zaujíma, budem vám hovoriť všetko tak, ako som hovoril mojim študentom na univerzite.“
Ján K. sa v dobrom chváli, že MUDr. Šubík mu dával súkromné hodiny anatómie. V pitevnom protokole bola vždy stopercentne zaručená a dokázaná príčina smrti, aj keď pitvu mnohokrát musel robiť vo veľmi nevyhovujúcich podmienkach, priamo na poli, v lese, v stodole. Bol veľmi dôsledný a presný. Raz mal problémy s určením diagnózy. Na poslednú chvíľu sa rozhodol urobiť rez na srdečnom svale, kde našiel dva biele fľaky. Povedal mu, že je veľa lekárov, ktorí na vlastné oči nevideli infarkt, tak ako ho práve vidí on. Zblížili sa natoľko, že keď jeho syn po narodení mal zdravotné problémy, bol ochotný mu pomôcť.
I s veľkým časovým odstupom si spomína, že to bol vysokovzdelaný odborník, dobrý človek, národovec. Nakoľko bol sústavne sledovaný, bol veľmi utiahnutý a nedôverčivý. Tlačili na neho, aby napísal knihu o Katyńskom lese, samozrejme s verziou, že vinníkom bolo nacistické Nemecko, čo on sústavne odmietal. Každý deň chodil do práce okolo ich budovy, kúpil si noviny, spoza ktorých pozeral, kto ho sleduje. „Ten psychický nátlak sa už nedal vydržať. Škoda, že taký múdry, inteligentný a svoju vlasť milujúci človek musel odísť do zahraničia,“ – spomína Ján K. Jeho dom sústavne sledovali a tí iniciatívnejší dokonca vyliezli na neďaleký strom a ďalekohľadom sledovali, čo sa deje v ich dome. Útek do zahraničia cez rieku Moravu na gumených člnoch je pre neho dodnes nepochopiteľný, lebo ako pracovník kriminálky vedel, ako prísne boli hranice strážené. Preto veril verzii s vrtuľníkom.

Spomienky rehoľnej sestry Notburgy, (vl. meno Helena Cicáková)
V rodine Veselých dvanásť rokov žila Helena Cicáková a potom jej umožnili ísť za hlasom Božím. V liste mi okrem iného napísala, že s Karolkom veľmi prežívala jeho samotu a keby zostal žiť, nebola by ho nechala v tej ďalekej cudzine. Hľadala rôzne cesty, chcela sa obrátiť na S. Bernadetu Pánčiovú, na Rodinu Nepoškvrnenej, ktorá má styky v Amerike a azda by sa im podarilo dostať ho na Slovensko. Ale ako napísala sestra Notburga, láskavý Pán Boh prekazil jej plány a vzal ho k jeho najdrahším. Nech sa v náručí Božom všetci radujú a po ťažkej a hroznej svetskej púti nech prežívajú večnú radosť.
Na chvíle po vydaní rodiny Šubíkovcov do Česko-Slovenska spomína takto: „Prišiel ujo Gejzko a povedal Mamuške, aby sa nezľakli, že príde Eržika aj s deťmi. Len ženy s deťmi sú prepustené, ale Ferko s celou vládou zostávajú vo väzení. Bol to veľmi bolestný obraz, drahá Mamuška čakala s plačom vonku a ja s opapom sme zostali na verande. Karolko mi padol do náručia a prosil ma, aby som mu dala kúsok suchej kôročky. Teta Eržika na vozíku s Janíčkom mala celé ich bohatstvo, čo si mohli odniesť. Janko s krásnymi modrými očami a kohútikom na hlave bol veľmi zlatý a ešte nevedel, čo sa okolo neho deje. Hrôzu zažil ešte v matkinom živote, ktorá sa v čase úteku a bombardovania s ním kotúľala dolu násypom. To, že prišiel na svet zdravý, bol Boží zázrak. Pán Boh sa o nich staral prostredníctvom dobrých ľudí. Saleziáni často prichádzali s balíčkami. Keď bol pán profesor prepustený a chodil do práce v nemocnici, často hovoril, že cíti, ako mu niekto dá guľku do hlavy, a preto musí zmiznúť. Teta Eržika povedala, že ak odísť, tak len celá rodina.“
Sestra Notburga bola internovaná v Hanušovciach a pri ťažkej práci v továrni dostala TBC. Najviac mala zachvátené hlasivky a lekárka jej hovorila, že nesmie rozprávať, lebo za každé slovo by draho zaplatila. Deväť mesiacov bola na liečení v Libine pri Olomouci a tam mala veľmi zvláštny sen. Teta Eržika, ujo Ferko, Karol a Janko utekali cez role. Teta Eržika mala bielu blúzku a bielu plisovanú sukňu, pán profesor biely pluviál a deti ako miništranti biele rochetky a červené golieriky. Ona išla chodníkom a niesla im dva veľké kufre. O niekoľko dní dostala od sestry Tiky odkaz, že rodina Šubíkovcov už nie je na Slovensku.
Sestra Notburga nakoniec napísala, že veľa ľudí za totality trpelo a bolo ožobračených. „My sme to s pomocou Božou prežili a „večné časy“ pominuli.“

Snímky: archív autorky

Básne, ktoré vyšli časopisecky:

Synovi
Na starej vetve nový kvet
maličký.
Ranu si musím pozatierať
a novou piesňou znieť a znieť
jak večne sladké husličky.
Zas o šťastí tu smiechom hrať
a zabúdať a spomínať
sen blízky a sen ďaleký
a milovať a milovať
cez hroby, slzy, úteky
naveky.
Až syn môj rokmi zavoniaš
jak kvietok májový,
spomeň si svoju smutnú stráž,
spomeň jak slzou smiech i žiaľ
nad detskou hlávkou krvácal,
spomeň, jak bolo tatovi.

Verím
Tak ako verím v Boha jedine
Verím, že národ môj nikdy nezhynie
Verím, že udrie spásy hodina
Keď v plnej sláve vstane otčina
Verím, že krivdu Boh raz odvráti
Verím, že brat a sestra sa navráti
Verím, že raz padnu povrazy,
Verím, že pravda naša zvíťazí ...