Z redakčnej pošty

Štefan Moyses, „najväčší zjav slovenského života, najjasnejšia slovenská hlava“

K veľkým a významným postavám nášho náboženského a národného života v 19. storočí patrí človek a kňaz Štefan Moyses. V hodnosti biskupa svätej rímskokatolíckej cirkvi a predsedu Matice slovenskej si získal veľkú úctu a obdiv verejnosti. Bol jedným z tých uvedomelých kňazov, Slovákov, ktorý symbolizoval nádeje slovenského národného pohybu. Pričom svoje vlastné verejné a politické kroky staval na možnostiach doby, v ktorej žil a pracoval ako kňaz, biskup a národný buditeľ.
Biskup Štefan Moyses sa narodil 24. októbra 1797 vo Veselom pri Piešťanoch v chudobnej roľníckej rodine. Sotva mal 2 roky, zomrel mu otec a v siedmich rokoch osirel úplne. Štefana a jeho sestry sa ujal správca révaiovského panstva Andrej Jelenčík so ženou. Štefan bol na štúdium teológie prijatý v roku 1818. Teologickú fakultu pri budapeštianskej univerzite využil aj na zdokonaľovanie sa v cudzích jazykoch, v nemčine, francúzštine a maďarčine. Vysvätený za kňaza bol roku 1821 a roku 1828 bol promovaný za doktora filozofie a slobodných umení. O rok, teda roku 1829 ho panovník vymenoval za profesora Kráľovskej akadémie v Záhrebe, kde prednášal filozofiu, metafyziku, logiku, etiku v latinčine, ale aj v gréčtine.
Po dlhoročnom pôsobení v Chorvátsku sa roku 1851 vrátil na Slovensko ako čerstvý biskup banskobystrický. Svoje sídlo mal vo Svätom Kríži nad Hronom (Žiar nad Hronom). V tejto vysokej cirkevnej funkcii sa veľmi výrazne zaslúžil o rozvoj slovenského stredného školstva v diecéze, najmä v Banskej Bystrici. Finančne podporoval najmä chudobných a národne uvedomelých študentov. Pri gymnáziu zriadil ” alumneum” (ústav, v ktorom sa mohli žiaci lacno alebo zadarmo naobedovať), čo uľahčilo štúdium detí z chudobných rodín. Veľkú zásluhu má na renesancii katolíckeho kňazského seminára a založení učiteľskej ”preparandie” roku 1855 v Banskej Bystrici.
Roku 1852 sa rozhodol prevziať a finančne podporovať vydávanie časopisu Cyril a Metod. A práve cyrilo-metodská tradícia sa stala mocným pilierom jeho aktivít v rôznych oblastiach spoločenského života na Slovensku, keď pôsobil v rokoch 1851-1869 v Banskobystrickej diecéze. Moysesova úcta k našim svätým slovanským apoštolom sa upevnila v Záhrebe, kde sa mal možnosť oboznámiť s činnosťou spolku Bratstvo Sv. Cyrila a Metoda.
Kultúrnopolitické povznesenie súvisí s jeho aktivitami v slovenskej národnej veci u cisára (roku 1861) u uhorského miestodržiteľa grófa Mórica Pálfyho a so založením Matice slovenskej roku 1863.
Štefan Moyses nadviazal na domáce tradície a vďaka diplomatickým schopnostiam rozvážne a múdro hájil progresívne princípy doby. Snáď preto ho S. H. Vajanský nazval ”priamym následníkom Cyrila a Metoda, najväčším zjavom slovenského života, najjasnejšou slovenskou hlavou”.
Nielen pracovitosť a vytrvalosť, ale aj osobné úsilie a skúsenosti z pedagogického pôsobenia v Chorvátsku mali priamy vplyv na Moysesovu výchovno-vzdelávaciu činnosť v Banskobystrickej diecéze. Vo všetkých snahách Štefana Moysesa je vidieť paralelu s činnosťou solúnskych vierozvestov, ktorí podporovali vznik slovanského učilišťa ako popredného literárno-pedagogického strediska na Veľkej Morave. Biskup Štefan Moyses sa stal a bol oporou slovenských národných záujmov nielen v kultúrno-vzdelávacej, ale aj politickej oblasti – presadzovaním historických a historicko-právnych aspektov na riešenie národnostnej otázky. Na základe rozboru doby roku 1861 predložil ako člen deputácie cisárovi spolu s Memorandom aj Prosbopis a Návrh na privilégium a organizáciu slovenského Okolia, dúfajúc, že... ”národné práva najvernejšieho slovenského národa určite formulované a primeranými ustanovizňami tvorivo zabezpečené budú.”
Štefan Moyses si uvedomoval význam cyrilo-metodskej tradície pre Slovákov a veľmi sa staral nielen o jej propagáciu, ale aj o šírenie a udomácnenie úcty k sv. Cyrilovi a Metodovi vo vedomí slovenského ľudu. Za najvhodnejšie obdobie na oživenie pamiatky sv. Cyrila a Metoda považoval Štefan Moyses jubilejný rok 1863. Myslel si že miléniové slávnosti príchodu vierozvestov na Veľkú Moravu si veriaci pripomenú na celom území Slovenska. 14. februára 1863 - vo výročný deň smrti sv. Konštantína-Cyrila - uverejnil pastiersky list. V prvej časti listu hovorí o význame sv. Cyrila a Metoda pre Slovensko, Uhorsko a ostatné slovanské národy, hodnotí účinkovanie týchto slovanských apoštolov.
Zásluhou Štefana Moysesa sa tisíce výročie príchodu solúnskych vierozvestov sv. Cyrila a Metoda oslávilo a dostalo sa do povedomia veriacich na Slovensku. Aj smrť biskupa Štefana Moysesa sa stala akoby symbolickou. Tento veľký ctiteľ sv. Cyrila a Metoda zomrel vo Svätom Kríži nad Hronom 5.júla 1869, na tisíce výročie smrti sv. Konštantína–Cyrila v deň sviatku slovanských sv. apoštolov.
Celoživotné dielo a prácu Štefana Moysesa právom možno nazvať osobným a pracovným heroizmom. Zaslúžil sa o rozšírenie úcty k sv. Cyrilovi a Metodovi u nás na Slovensku. Cez túto úctu vzišla náboženská, národná a kultúrna tradícia Slovákov! Preto bratia Slováci, nezabúdajme na ňu! Majme v úcte a pamäti aj veľkého a múdreho šíriteľa tejto tradície a úcty, kňaza, národovca a Slováka biskupa Štefana Moysesa!
Peter Lagíň


Nepoznaní básnici

Prešlo už takmer dvadsať rokov od toho dňa, keď do knižnice prišla čitateľka hľadajúca konkrétnu báseň - Slovenský žiaľ od Andreja Žarnova. S ľútosťou som musela priznať, že o tomto autorovi som ešte nepočula. Pani, v tom čase už na dôchodku, sa rozhovorila:
...”Už ako školákov nás táto prekrásna báseň inšpirovala k láske k vlasti, a ako som len v dospelosti banovala, že som ktorési z jej veršov zabudla a nijako si nemohla spomenúť. Báseň som jedným slovom už nevedela celú, darmo som si ju v duchu opakovala, že mi tak chýbajúce riadky ”naskočia”. Nenaskočili. Boli zabudnuté načisto. V každej inej krajine by to nebol žiadny problém. Občan by zašiel povedzme do verejnej knižnice a našiel by tam, čo hľadá. Náš občan by mohol nájsť akurát podozrenie u eštébákov, ktorými bol štát prelezený ako bábovka, ktorú ste položili do mraveniska. Lebo Andrej Žarnov, človek, ktorý mal srdce priamo zo zlata, rodoľub, akých by sme potrebovali na tisíce, vzdelaný človek, ktorý by so svojou odbornosťou lekára – patológa obstál hocikde na svete, básnik, ktorého verše cvendžali ako keď zo zatvorenej dlane pomaly púšťate perly na sklo, tento Andrej Žarnov bol nežiadúci. A prečo? Nuž pre pravdu! Prečo iné náš človek odjakživa trpí a prináša obete, ak nie pre pravdu?...”
Keďže čitateľka bola pravidelnou návštevníčkou knižnice, pomaly som sa začala dozvedať veľa zaujímavostí nielen o živote a diele Andreja Žarnova, vl. menom Františka Šubíka. Priblížila mi pútavým spôsobom Rudolfa Dilonga, Mikuláša Šprinca, Karola Strmeňa, Pavla Ušáka Olivu, Gorazda Zvonického, Jozefa Milučkého, Janka Silana... a spamäti mi recitúvala úryvky z ich básní, alebo hlavné myšlienky z ich diel. Poznala aj ich pohnuté osudy. S prekvapením som počúvala mnoho nepoznaného aj zo života Mila Urbana, Jozefa Cígera Hronského, Martina Rázusa a mnohých ďalších, nielen literátov. Uvedomila som si, že aj napriek tomu, že ma literatúra vždy zaujímala, viem o literatúre tohto obdobia veľmi málo.
Táto vzácna žena ma naučila viac a lepšie, ako ma naučila škola. Veď ako by aj. Mlčanie okolo autorov, ktorí sa nemohli objaviť ani v učebniciach, ani v dejinách, bolo pre vtedajší režim príznačné. Tak sme si vymenili úlohy. Poznanie, ktoré som mala približovať čitateľom, približovali čitatelia mne. Od mojej generácie a mladších nik na tento úsek literatúry požiadavky nekládol (1918-1938 a najmä 1939-1945). Starší ľudia, aj napriek dlhodobej tabuizácii, mali vedomosti a poznatky, ktoré nám chýbali. Znamenalo to, že niekoľko generácií stratilo vedomie chronologickej ucelenosti. Kultúra a literatúra v rokoch 1939-1945 akoby ani neexistovala. ...”bolo to pokrytectvo, ako celý režim. Potom nie je divné, že odchoval pokrytcov, pustých karieristov, ľudí bez chrbtovej kosti a bez morálky.
Nových poznatkov o doteraz nepoznanom bolo toľko, že som požiadala moju ”učiteľku”, aby mi svoje spomienky, úvahy, skutočné príbehy pre trvalejšie zapamätanie nechala v písomnej podobe. Stalo sa. A tak aj teraz, keď už táto žena nie je medzi nami, môžem sa započúvať do jej rozprávania. Dnes už je možné nájsť v knižnici aj autorov katolíckej moderny, ale inak sa toho zmenilo málo. Aj v tom najväčšom marazme a tme však ešte vždy možno nájsť záblesk svetla. Tiež v čase, ktorý je akoby vyvrtnutý z kĺbov, možno nájsť paralelu s minulosťou.
V novembri roku 2003 si pripomíname 100. výročie od narodenia Andreja Žarnova. Autora priblížim neznámym čitateľom inak. Nie z teraz dostupného materiálu, ale očami tejto vzácnej osobnosti, ktorej meno zachovám v anonymite ... ”v noci som sa zobudila a nemohla som viac zaspať. Rozsvietiť a čítať sa mi nechcelo. Takéto chvíle sú najlepšie na opakovanie básní. Otvoreným oknom ku mne vial vzduch vydychovaný stromami pod oknami, voňavou olivou, brezami, ihličnatými stromami - Bože, aké sú krásne, keď sa tak človek za dňa na ne podíva, plné vtákov radujúcich sa zo života... ”Živičný pozdrav nesie vánok z chvoja...” tak to napísal Andrej Žarnov. Možno tiež nemohol zaspať a bdejúc na lôžku, cítil vôňu ihličia, ktoré ho inšpirovalo ospievať najkrajší kút na svete. Andrej Žarnov, vlastným menom František Šubík sa narodil 19. novembra 1903 v Kuklove. Tomuto človeku bolo Slovensko celým svetom. Od detstva ho v srdci nosil, čo vyjadril prekrásnou básňou Ó, zem ty krásna... Kto by nevidel pred duševným zrakom – keď tieto verše číta - prekrásny obraz krajiny pod Tatrami? Kto by nevnímal vlnenie obilia, svišťanie kosy, modliacu sa matku pod krížom, šuhaja s ovcami - ako to ospieval Andrej Žarnov? A predsa tento človek, ktorý si svet nevedel predstaviť mimo milovaného Slovenska, musel s palicou žobráka – ako píše v najkrajšej exilovej básni Slovenský žiaľ - rodnú krajinu opustiť a zomrieť na druhom konci zemegule. A kvôli komu? Kto ho nahradil? Azda tí opití trhani a povaľači, ktorí ho vyštvali, a to ešte mohol byť rád, že im z drápov unikol? Tí boli lepší? Zaslúžilejší? A čím sa zaslúžili? Azda básňou jedného z nich, Popravčia čata, páľ!, ktorej autora sa ešte dnes hanbia menovať a báseň uverejniť? Tí boli lepší ako Žarnov?
Andrej Žarnov, profesor – patalóg, bol jedným z medzinárodnej dvanásťčlennej komisie na vyšetrenie zločinu v Katynskom lese. Komisia mala odpovedať po vyšetrení exhumovaných mŕtvol poľských dôstojníkov, kedy k tomuto zločinu došlo. Stanovila dátum - apríl 1940. Vtedy územie okupovali sovieti. Po vojne sa mal za túto pravdu zodpovedať. Len čo vstúpili na naše územie, už ho hľadali. Našťastie, ak to tak možno nazvať, v tej dobe ho už uväznili naše víťazné orgány. To mu pravdepodobne zachránilo život, lebo inak by ho odvliekli na Sibír. Už aj menej ”previnilí” tam zložili kosti, hoci nemali ani poňatia, prečo. Napríklad ďalší člen komisie MUDr. Hájek - Čech svoj podpis pod týmto verdiktom po vojne odvolal. Neviem, či to doktorovi Hájkovi pomohlo...,
Andrej Žarnov, človek rýdzeho charakteru, sa stal nežiadúcim vyhnancom, a bol by sa ním stal aj bez svedectva o udalostiach Katynského lesa, lebo takéto osobnosti nový režim nepotreboval. Čím väčší gauner, tým lepšie. Takíto sa vtedy ujali vesla. Ako by si mohli rozumieť so vzdelanými ľuďmi vytríbeného charakteru? Nastupovala vláda ľudu, a to sa rozumelo - spodiny. Preto, čo mohlo, utekalo vo svet šíry. Vtedy Slovensko prišlo o svoju najkvalitnejšiu inteligenciu. Ostali len prevracači kabátov a myslenia pospolitého ľudu, ktorí mal odrazu uveriť, že čierne je biele, a aj z tých mnohí ušli, keď v ich radoch začal režim paberkovať. A ktorí neušli, dostali sa pod zámok – ak nie zrovna na šibenicu – ako napríklad vzdelaný Husák, alebo Novomeský. Mali dosť rozumu, aby ľud nezaťahovali do marazmu, a predsa ho zatiahli. Alebo taký Tatarka: roztatárený za komunizmom, ktorý si aj jeho neskôr podal dôkladne. Kto čím hreší, tým trestaný býva. Zapísal sa do dejín ako predajný hlupák, ktorý absolvoval Sorbonnu, ale nemal ani toľko rozumu ako sváko z dediny. Aj ten ďalej dovidel. Tatarka dovidel, až keď sa ho najedli a odkopli ho. Naši pre národ vybraní, preverení spisovatelia a básnici, pravda, nepozdvihli svoj hlas, aby sa zastali bratov v tvorbe a pravdupovediac, kto by sa bol opovážil, doma by už nenocoval. A tak ”démon súhlasu” fungoval ešte dávno predtým, než ho v roku 1963 prebudený z Ruženkinho spánku Dominik Tatarka vo forme útlej knižočky hodil na papier.
Básnik Andrej Žarnov sa mohol zachrániť jedine útekom z krajiny, ktorú mal nadovšetko rád. Nikdy si nevedel predstaviť, že by mohol žiť aj niekde inde. Také pomyslenie bolo pre neho úplne hrozné. Keď bol ešte za prvej ČSR v Amerike s Andrejom Hlinkom, vtedy napísal, že len tam sa presvedčil, aké drahé mu je Slovensko. Troch týždňov pobytu v USA mal nad hlavu. Keby mu bol vtedy niekto povedal, že tam žiť bude musieť a dokonca aj zomrieť, že práve takýto osud ho čaká, lebo zariekaného chleba najväčší kus: nebol by si vedel predstaviť, čo by ho prinútilo zaživa sa v cudzej zemi pochovať. A prinútilo ho, ako hovorí slovami týchto veršov, ktoré nazval

Slovenský žiaľ

Z vlčieho hniezda stalinského mieru,
z ostnatej hrôzy jeho obrancov,
oponou hraníc prevŕtal som dieru
za tvrdou kôrkou rodných vyhnancov,
v úzkostnom srdci pašujúc len vieru,
poslednú mincu z kraja trestancov,
z krajiny sĺz a hrobového zmieru
cez svorku drábov, psov a financov.

Andrej Žarnov vidí svoju vlasť ako spúšť, kde stíchli piesne kraja, z ktorého sa stal brloh ako z doby kamennej, kde zahynul obraz ľudskej dôstojnosti, česť, právo a nastúpila mrzká ohavnosť nad krížom pravdy. Z baní tiahnu otroci, zanemel akýkoľvek jazyk, počuť len kviľbu nad šibenicou a jej ovocím. S rezignáciou končí:

Hlbokou nocou nad krajinou desu,
keď na ňu tichý vetrík zavanie,
v húštinách hôr a po cestách tam k lesu
šelestí z diaľav krídel švihanie:
to i tú prvú polku srdca nesú
plačlivé túžby domov oddane,
aby s tou druhou ako zo závesu
ťažkého zvona bili svitanie.

Nikdy tento slovenský básnik už neprecítil radosť zo života. Najkrajšiu dušu stíhala rana za ranou. V takomto rozpoložení sa ťažko kladú verše na papier. Duša Andreja Žarnova našla pokoj v roku 1982, keď v USA zomrel.
Nech sa už tento pohľad čitateľom pozdáva alebo nie, rozhodne je úprimný, citlivým srdcom a zdravým rozumom prehodnotený. Moja anonymná autorka mala veľký dar. Dokázala pozorne vnímať, vstrebávať, načúvať a zachytávať plynúci tok života. Celoživotným štúdiom rozsiahleho spektra tém, porovnávaním a skúmaním všetkých dostupných prameňov (a nielen tých oficiálne dostupných) dokázala poskladať aj tú najroztrieštenejšiu mozaiku do harmonického celku. A nielen to. Aj pútavého, čítavého. A hlavne, otvoreného. Otvorenosť sa však, žiaľ, ani dnes nenosí. Mnohým nie je príjemná. Vieme prečo. Ó, bieda ľudského hriechu. Láska a úcta k Stvoriteľovi, mravný základ, ktorý jej bol vštepený v rodine, ľudovej a meštianskej škole bol alfou a omegou jej života. Cez tento čistý krištáľ večnej pravdy pozerala na svet.
Ďakujem Božej Prozreteľnosti, že mi priviedla do cesty túto vzácnu ženu, ktorá ma nesmierne obohatila.
Elena Kaplanová