A čo ty, Slovensko?

Anton Košťál

My, Európania, myslíme na seba s pocitom hrdosti, lebo žije v nás presvedčenie, že sme z celého sveta urobili najviac, čo povznieslo ľudstvo. Nenamýšľame si to? Veľké sú však výdobytky a úspechy iných svetadielov, no predsa sa nám zdá, že nejde o ich univerzálny vplyv, ako je to s myšlienkami, ktoré sa ujali v Európe a prenikli ďaleko za jej hranice.
Dnes platné určovanie letopočtu je európske. Začiatok, hoci chybne stanovený, sa spája s narodením Ježiša Krista, síce nie Európana, ale jeho učenie sa dôverne a dôrazne ujalo v Európe a formovalo jej život. História nám dosvedčuje túto skutočnosť, no zároveň ukazuje tiež nemalé chyby a nedostatky, ktoré ho sprevádzali a ktoré ho prenasledujú doteraz. Súčasní Európania, no aj Európania minulosti, mali k nemu rôzne postoje. Dejiny ich ukazujú a my ich poznáme. Jedno však treba priznať, že Kristovo učenie dalo európskemu človekovi ľudskú tvár. I keď sa dejiny vyvíjali rozmanito a vývoj menil tvár Európy, do vzájomných ľudských vzťahov výrazne zasiahlo Kristovo učenie o bratstve ľudí a o božom synovstve. A toto bola tá pravá tvár Európy, ktorá žiarila do sveta.
Časy sa menia a tiež my sa meníme. V Európe badáme odstup od kresťanstva, čo sa prejavuje sekularizáciou. Toto hnutie má v základe dve podoby: kvantitatívnu a kvalitatívnu. Kvantitatívna forma sa prejavuje zmenšením – a dakedy veľmi výrazným – počtu príslušníkov kresťanských cirkví. Keď sa hovorí o sekularizácii, obyčajne sa myslí táto forma. Kvalitatívna, ktorá sa volá aj ”desakralizácia”, sa prejavuje stratou vplyvu kresťanského náboženstva na spoločenský, politický, hospodársky a kultúrny život. Sekularizácia začala Francúzskou revolúciou a stále pokračuje. Keď v tomto zmysle hodnotíme postoj vedúcich predstaviteľov Európskej únie, musíme konštatovať ich sekularizačné zmýšľanie kvantitatívne i kvalitatívne, čo sa prejavilo aj v tom, že v pripravovanom projekte európskej ústavy nepokladali za potrebné zmieniť sa o kresťanskom základe Európy. Tento postoj vyvolal oprávnenú nevôľu viacerých, najmä vstupujúcich štátov, veď je to zámerné nepriznanie sa k vlastnej minulosti a k hodnotám, z ktorých dedičstva tento kontinent ešte žije. Myšlienkové prúdenie v Európe je rôznorodé a nejednotné, ale jeho spoločnou črtou je sekularizačný charakter, ktorý je vzdialený od kresťanstva, ba priamo protikresťanský a tak aj protieurópsky.
Takýto postoj prejavujú mnohí terajší významní predstavitelia EÚ, hoci na druhej strane vidíme, že v Západnej Európe jestvujú početné združenia, ktoré sa usilujú prežívať kresťanské učenie v plnej dôslednosti, a tak ho uplatňovať aj v spoločnosti. Zatiaľ však tieto spoločenstvá neovplyvňujú široké kruhy ani vedúcich politikov.
Tu treba poukázať aj na javy, ktoré sa akosi vymykajú z normy všedného života. Ide o účinkovanie v náboženskom a kresťanskom duchu ľudí obdarených mimoriadnymi - charizmatickými – darmi, ktorí svojimi vystúpeniami za prítomnosti tisícok poslucháčov hovoria o svojej skúsenosti prežívania reality Boha a Ježiša Krista a tak svedčia o hľadaní cesty, ktorá prináša pokoj a radosť srdcu i duši. Tu sa prejavuje túžba a nadšenie ľudí po vzájomnosti a jednote, ktorá by zaručovala súdržnosť a bezpečnosť nielen jednotlivcov, ale štátov. S takýmito vizionárskymi túžbami rozmýšľali a vstupovali do rozhovorov a rokovaní o Európskej únii jej zakladatelia. Nerešpektovať toto duchovné jadro by bolo popretím základov Európskej únie. Zachová si Európa túto tvár?
A čo Slovensko?
Rozhodlo sa o jeho vstupe do Európskej únie. Pracujú komisie, aby bol vstup podľa požiadaviek: ide o právnu, ekonomickú, spoločenskú, politickú rovinu. O duchovnej komisii sa nehovorí. Tu vari netreba nič pripraviť? Či tu nie sú stanovené kritériá, prijmú nás aj bez náležitých, nie presne stanovených požiadaviek? Žijeme vyše 1500 rokov na tomto mieste Európy, a tak sme si zaiste osvojili európsky spôsob života. Určite sú aj rozdiely, netreba ich podčiarkovať, ale ani podceňovať, no treba ich vidieť a rešpektovať. Je žiadúce, aby v NR SR bol rovnaký, jednotný názor na zachovanie našej štátnej identity, samostatnosti, nezávislosti a zvrchovanosti aj po vstupe do EÚ, lebo Brusel chce všetko centralizovať a podrobiť rovnakému právnemu systému, ktorý v jednotlivých štátoch povoľuje zabiť nenarodené deti a tiež starých ľudí, čo nezodpovedá slovenskému právnemu systému. Slovenská ústava hovorí o kresťanskom základe nášho spoločenského života, kým návrh ústavy EÚ sa o kresťanstve ani nezmieňuje. Kresťanskí myslitelia Západu očakávajú, že novovstupujúce národy, ktoré prežili vyše štyridsať rokov ateistickej totality, sa nedajú kolonizovať západnými pohanskými štátmi, ale budú sa dôsledne opierať o kresťanské základy, ktoré sú potrebné pre správne usporiadanie európskej spoločnosti.
Keď však vidíme rozdelenú spoločenskú scénu Slovenska, ako sa prejavuje pri riešení závažných životných a štátnych problémov a priamo až zarážajúce vystúpenia viacerých politických orientácií proti vplyvu cirkvi a proti poslednej návšteve pápeža u nás, sotva možno očakávať ráznejší slovenský postup voči sekularizačným úsiliam západoeurópskych štátov. Bolo by potrebné, aby si pripomenuli slová nášho slávneho Konštantína Filozofa, ktoré povedal pred 1200 rokmi, keď charakterizoval kresťanstvo ako ”dar dušiam vašim, čo sa nikdy neskazí, národ sloviensky hniloby pozbaví, ľudské duše nakŕmi a um i srdce posilní”.
A existencia slovenského národa je dôkazom ich pravdivosti a správnosti.