Róbert Scmidt

Karol Sidor

Karol Sidor sa narodil 16. júla 1901 v Ružomberku. Tak ako väčšina slovenských detí aj on dostal základné vzdelanie v maďarčine. Jeho rodinné prostredie však bolo slovenské, a to v ňom posilňovalo národné povedomie. Mladučký Karol privítal rozpad rakúsko–uhorskej monarchie. Po boku Andreja Hlinku sa aktívne zapojil do činnosti v prospech novovznikajúceho česko–slovenského štátu, predovšetkým na nestabilnom východnom Slovensku. Tu spoločne s niekoľkými spolužiakmi vyzýval obyvateľstvo, aby podporovalo nový štátny útvar. Ako sa neskôr zveril na stránkach Slováka v známych článkoch Listy do Poľska, mladí študenti predpokladali v novom štáte rovnocenné postavenie Čechov a Slovákov, čo bolo hlavným motívom ich pôsobenia na východnom Slovensku. V týchto Sidorových aktivitách badať tiež akési vyústenie jeho národného cítenia, ktoré ako ružomberský gymnazista prejavoval v literárnych a publicistických útvaroch na stránkach Národných novín pod pseudonymom Študent od Váhu (či Odvážny študent). V jeho článkoch a prácach prevažoval politický akcent, hlboké slovanské cítenie a ostrá kritika maďarizačného útlaku na Slovensku, ktorá sa v prvých rokoch existencie ČSR mení na ostrú kritiku čechoslovakizmu (myšlienka samobytnej národnej existencie Slovákov, akú zastával i Sidor, nenachádzala pochopenie). Dominantný vplyv na formovanie osobnosti Karola Sidora mal nesporne Andrej Hlinka, ktorý bol jeho duchovným otcom. Na Sidora silne zapôsobilo hlavne Hlinkovo účinkovanie na Parížskej mierovej konferencii i jeho neúspech (Sidor v tom čase už patril do tábora autonomistov!), preto vzápätí po Hlinkovom uväznení zorganizoval protestné študentské štrajky. Za takéto porušenie školskej disciplíny ho na príkaz pražského ministerstva školstva a národnej osvety vylúčili zo všetkých štátnych gymnázií, a tak zmaturoval roku 1920 ako súkromný študent. Sidorove aktivity v oblasti kultúry sa neustále prelínali s jeho politickými aktivitami, čo pravdepodobne viedlo k myšlienke zanechať štúdium na Právnickej fakulte Univerztiy Komenského v Bratislave. Stal sa redaktorom a neskôr šéfredaktorom denníka Slovák (zostal ním až do svojho odchodu z domácej politickej scény roku 1939), straníckeho orgánu SĽS. Na jeho stránkach sa síce najčastejšie zaoberal otázkami slovenskej kultúry, aj napriek tomu sa však svojimi kritickými príspevkami často dostával do kontroverzného postavenia s oficiálnou politikou. Z jeho pera čoraz častejšie vychádzali články, ktoré reagovali na dianie za severnou hranicou Slovenska – v Poľsku. Poľská štátnosť ako vzor Frekvencia článkov a esejí o Poľsku, ktoré Sidor písal v zbližovacom tóne, kulminovala v rokoch 1925-26, keď sa pripravoval na návštevu Poľska a počas pobytu v ňom. Sidorovo polonofilstvo sa v koncentrovanej podobe prejavilo v známej publikácii Cestou po Poľsku. Jeho autentické zážitky z tejto krajiny pochádzali z obdobia krátko po nastolení sanačného režimu Jozefa Pilsudského. Sidor sa počas návštevy Poľska utvrdil v myšlienke potrebnosti posilňovania historického vedomia Slovákov po rokoch národnostného útlaku pomocou idey slovanskej spolupatričnosti. Vzorom sa mu stala práve obnovená poľská štátnosť. Polonofilstvo malo v Sidorových politických názoroch vzácnu stabilitu. A bolo natoľko silné, že Sidor bol napríklad schopný, hoci s ľútosťou, ale bez bolestínstva konštatovať územné straty na severnej Orave a Spiši po roku 1918, ktoré spôsobili veľa škôd vo vzájomných vzťahoch Poliakov a Slovákov. Dvadsiate roky sa niesli v znamení zbližovacej akcie,v rámci ktorej sa uskutočnili mnohé kultúrne, umelecké i turistické podujatia. Táto akcia však mala aj politický cieľ, ktorý sa podstatnejšie prejavil v druhej polovici 20. rokov. V zahraničnej politike Poľska sa začalo hovoriť o hranici štátu, ktorá sa mala tiahnuť cez územie Podkarpatskej Rusi. Nové smerovanie poľskej zahraničnej politiky viedlo k ďalšiemu upevňovaniu kontaktov s autonomistickým hnutím na Slovensku, hlavne s HSĽS a jej polonofilsky orientovaným krídlom na čele s Karolom Sidorom. Rozsiahle aktivity Autonomistický blok spolupracoval vo voľbách roku 1935 aj s poľskou menšinou. Sidor bol krátko pred voľbami uväznený na sedem týždňov v ružomberskom väzení. Príčinu uväznenia charakterizoval slovami: „ Sedel som za svoju politickú reč a za uverejnenie článku Pražský list z 5. 11. 1932.“ Pri zisťovaní autorstva Sidor utajil meno prispievateľa, ktorým mal byť Andrej Hlinka. V parlamentných voľbách 1935 Sidor kandidoval za HSĽS. Uväznenie mu získalo sympatie u voličov, takže v nasledujúcich štyroch rokoch zastupoval HSĽS v NZ. Politická línia, ktorú zastával, požadovala legislatívnu autonómiu Slovenska v duchu Pittsburskej dohody. Presne v tomto duchu, a nie inak, treba chápať aj piešťanskú aktivitu tzv. radikálneho krídla HSĽS zo septembra 1936. Zjazd HSĽS tu totiž práve na podnet Karola Sidora a spol. schválil rezolúciu, ktorá vyzývala na rozhodný boj za autonómiu Slovenska a ohlasovala pripojenie k protikomunistickému frontu národov vedených kresťanskými zásadami. K. Sidor bol tiež členom zahraničného výboru, v ktorom často upozorňoval aj na nemeckú otázku v Československu. Známym v tomto smere sa stal jeho prejav z novembra 1937 na pôde parlamentu: „Nemci reprezentujú v tejto snemovni väčšiu a organizovanejšiu politickú silu ako Slováci. Okrem toho v susedstve týchto Nemcov leží veľký a silný nemecký štát... Za Slovákmi nestojí zahraničná veľmoc. Slováci okrem tohto štátu nemajú iného štátu na svete.“ Na parlamentnej pôde rovnako nezabúdal ani na svoje polonofilstvo. Známy je jeho prejav, v ktorom si okrem iného dovolil predniesť kritický názor na orientáciu česko-slovenskej zahraničnej politiky. Podľa neho sa príliš orientovala na vzdialené Francúzsko, a nie na blízke Poľsko, ako to požadoval on. Porozumenie nedosiahol ani v parlamente, ale v tomto období, na jeseň 1938, už ani medzi vlastnými straníckymi súpútnikmi. Prečo? 1. Vzťah súčasníkov k Sidorovi do istej miery ovplyvňovali dohady o jeho predpokladanom nástupníctve po Andrejovi Hlinkovi vo vedení HSĽS. Predsedníctvo HSĽS to však nikdy nepotvrdilo a dementovalo tiež „hlasy“ o neprekonateľných rozporoch medzi vedením strany a šéfredaktorom tlačového orgánu Slovák, ktorým bol práve Sidor. 2. Rozpory vyplývali tiež z už spomínaného Sidorovho polonofilstva, v ktorom ho ešte viac utvrdzoval Hlinkov priateľský vzťah k Poľsku, ako aj jeho vlastná cesta po Poľsku, ktorú stvárnil do literárnej podoby. Nedôvera ľudákov k tomuto štátu pramenila totiž z obáv, ktoré vyvolávala maďarsko-poľská spolupráca (roku 1938 už mimoriadne intenzívna), a to aj napriek tomu, že poľskí diplomati, i keď sa netajili priateľstvom k Maďarsku, neustále ubezpečovali, že táto spolupráca je zameraná výlučne proti Prahe a v ničom sa netýka slovenských záujmov. Sidorova politická činnosť vrcholila v rokoch 1938 – 1939, teda v čase vyhrotenej vnútropolitickej a zahraničnopolitickej situácie. Jeho aktivity v tomto období boli veľmi rozsiahle, orientácia na severného suseda pretrvávala. K vnútropolitickej situácii si poznamenal: „Viazať sa na Berlín znamená veľa, až moc. Vojsť do germánskeho bloku pre Slovákov je nebezpečné. Doplatíme na to.“ Udalosti však mali rýchly spád a krátko po mníchovskom diktáte predstavitelia podstatnej časti slovenských politických síl na čele s HSĽS vyhlásili 6. októbra 1938 v Žiline autonómiu Slovenska. Sidor sa stal poslancom Snemu Slovenskej krajiny a veliteľom Hlinkovej gardy. V slovenskej krajinskej vláde sa mu však post už neušiel, čo spôsobilo rozčarovanie v radoch jeho polonofilsky orientovaných prívržencov. Politická činnosť K. Sidora sa ani v tomto období neobmedzovala iba na Slovensko. Počas autonómie pôsobil ako štátny minister a podpredseda ústrednej vlády, do ktorej ho menovali 1. 12. 1938. Podľa pamätníkov „... tešil sa vtedy plnej dôvere celého Slovenska a rovnako aj politických kruhov v Prahe.“ Odmietol nemecký nátlak V januári 1939 sa Hitler definitívne rozhodol. Česko-slovenská republika mala byť v najbližších mesiacoch rozbitá a zničená. Zvažoval sa vlastne už iba spôsob. Za týchto okolností Sidor rozpúšťa zahraničné Hlinkove gardy a postupne sa definitívne vzdáva svojich radikálnych postojov, uvedomujúc si vážnosť smerovania medzinárodnej politiky ako aj fakt, že radikálne krídlo HSĽS už nie je to, ktoré sa ešte pred pár mesiacmi snažilo stupňovať požiadavky voči Prahe, aby táto konečne riešila slovenskú otázku v rámci ČSR (a v tom vlastne spočíval jeho radikalizmus), ale to, ktoré sa čím ďalej tým viac stáva hračkou v rukách Berlína a volá po okamžitom vyhlásení štátnej samostatnosti Slovenska pod ochrannými krídlami Nemecka. Začiatkom marca sa situácia vyostrila natoľko, že ústredná vláda v Prahe stála pred rozhodnutím buď ponechať veciam voľný priebeh, alebo sa ešte raz pokúsiť nejako vzťah pražskej a bratislavskej vlády upraviť. Ústredná vláda odmietla pokusy predstaviteľov HSĽS o samostatné rokovanie v Berlíne, žiadala, aby verejne vyhlásili lojalitu československej štátnej idei, vzdali sa požiadavky na slovakizáciu veliteľského zboru armády na Slovensku a ozbrojenia Hlinkovej gardy. Predsedníctvo HSĽS i krajinská vláda v Bratislave ultimátum ústrednej vlády odmietli. Plány predstaviteľov Tretej ríše tak nadobúdali čoraz zreteľnejšie kontúry. 7. marca pricestoval do Bratislavy nemecký miestodržiteľ v Rakúsku A. von Seyss-Inquart. Na rokovaniach vyzýval K. Sidora ako podpredsedu centrálnej vlády a J. Tisa ako predsedu slovenskej autonómnej vlády, aby okamžite vyhlásili samostatnosť. Beranova vláda sa za danej situácie rozhodla konať. Vyslala na Slovensko armádu a vojenským prevratom z 9. na 10. marca 1939 sa chopila moci. Dr. Jozef Tiso bol zbavený úradu predsedu slovenskej autonómnej vlády. Na jeho miesto prezident Hácha vymenoval 11. 3. 1939 Karola Sidora. 1. Tu je potrebné podotknúť, že K. Sidor ešte aj v tejto chvíli považuje za reálne dohodnúť sa s Čechmi na usporiadaní pomerov tak, ako ich určila Žilinská dohoda, kým povedzme u Ďurčanského takýto variant už dávno neprichádzal do úvahy. 2. Na Ďurčanského výzvy (z Viedne) k obyvateľstvu a HG, aby „ z vlastnej sily prevzali moc do svojich rúk “, Sidor vyzýva Slovákov, aby „ šetrili krv, šetrili slovenské životy “. 3. Na adresu gardistov, ktorých chcel Ďurčanský podriadiť svojim pokynom a rozkazom, Sidor apeluje, „ aby počúvali jedine a výlučne na hlas hlavného veliteľa“ (t. j. Sidora). 4. Kde Ďurčanský vyhlasuje, že on je jediný zákonitý zástupca slovenskej vlády, tam Sidor vyslovuje svoje najostrejšie odsúdenie, hovoriac o „ ľuďoch nezodpovedných... ktorí ustavične prichádzajú so svojimi plánmi, so svojimi návrhmi a programami, ale tak, aby tieto návrhy a programy za nich niekto iný uskutočňoval.“ 5. V zdôraznení, že „ Slovák nikdy nešiel za módou “ Sidor mieri na tých, ktorí koketovali a koketujú s nemeckým národným socializmom. Radikáli z HSĽS označili Sidorovo prijatie postu predsedu slovenskej vlády za akt zrady. Dňa 12. marca 1939 Karol Sidor rokoval v Bratislave s nemeckou delegáciou (A. Seyss-Inquart, W. Keppler, J. Burckel), ktorá mu predložila koncept telegramu s textom o vyhlásení samostatnosti Slovenska a s menoslovom vlády nového štátu. K. Sidor túto iniciatívu odmietol a ako uviedol neskôr vo svojom krátkom životopise, určenom zástupcom Spojených štátov pri Sv. stolici vo Vatikáne, odmietol sa podrobiť nemeckému rozkazu a splniť ich želanie a teda urýchliť rozbitie Československa. Sidor podporoval a schvaľoval v tomto období program budovania vlastného štátu, nie z vôle Nemecka, lež z vôle slovenského národa, evolučnou cestou. Je nesporné, že Sidorove politické postoje boli v tomto období už jasne vyprofilované. Sidorov odmietavý postoj k nemeckej iniciatíve z 12. marca vyplýval podľa F. Vnuka z troch hlavných príčin: 1. Jeho mravné založenie a katolícka výchova mu bránili spolupodieľať sa na akte, ktorý bol podľa neho morálne neospravedlniteľný. 2. Jeho protinemecké a slavianske cítenie priam predurčovali túto nemeckú iniciatívu na neúspech. 3. Jeho federalistické presvedčenie, vtedy ešte nie celkom vykryštalizované, ale zato hlboko zakorenené v jeho vedomí a podvedomí. Sidorov sen o silnej slovensko-poľsko-českej federácii – ako protiváhe nemeckej stredoeurópskej hegemónie – už vtedy ovládal jeho predstavy o budúcnosti strednej Európy. V sfederalizovanej Č-SR videl Sidor jadro takej federácie a dobromyseľne jej chcel poskytnúť každú možnosť osvedčiť sa. Dlhodobo zamýšľaný a postupne uskutočňovaný plán prenikania Nemecka do stredoeurópskeho priestoru však Sidor nemohol ovplyvniť. Jeho súhlas či nesúhlas nebol pre Nemcov podstatný. Napriek tomu jeho odmietnutie je potrebné chápať ako osobnú statočnosť. Ríša si zabezpečila legitimitu ďalšieho postupu účinnejšími prostriedkami. Berlínske marcové stretnutia s dodatočným prizvaním dr. J. Tisa 13. marca 1939, vyústili do nacistického protektorstva nad územím Čiech a Moravy a iniciovali vyhlásenie slovenského štátu. Dňa 14. marca 1939 zasadal v Bratislave slovenský snem. Snem najprv prijal demisiu Sidorovej vlády, vzápätí J. Tiso oboznámil poslancov s rokovaniami v Berlíne. O 12. hodine, 7. minúte a 30. sekunde bol vyhlásený Slovenský štát. Po vyhlásení slovenskej štátnej samostatnosti K. Sidor zotrval krátko v slovenskej vláde na poste ministra vnútra, no už od 16. marca sa jeho meno vôbec neobjavuje ani pod zákonmi či nariadeniami, ani pod vládnymi dekrétmi, na ktoré boli potrebné podpisy všetkých členov vlády. Demisiu oficiálne podal po zdravotnej dovolenke v apríli toho istého roku. Sidorovo vyradenie z politického života, ktorý, citujúc v komunistickom duchu písané Dejiny Slovenska z roku 1978, „ sklamal nemecké nádeje a musel na príkaz Nemcov zo Slovenska odísť “, však neznamenalo, že by stratil popularitu a sympatie širokých vrstiev. Tá dokonca vzrástla. Svedectvo o tom podáva anglický konzul P. Pares: „ Minulú sobotu ( t.j. 18. marca ) usporiadala sa v Bratislave manifestácia, na ktorej prehovorili Tuka a Mach... Spozoroval som, že Sidorovi, ktorý prakticky rezignoval z ministerskej rady a je vo veľkej neľúbosti u germanofilských kruhov, sa dostalo na tomto manifestačnom zhromaždení omnoho vrelšieho prijatia než samému Machovi, ba i dr. Tisovi. Zástup sa dožadoval, aby Sidora nenútili odísť z Bratislavy.“ Viedenskí Nemci, ktorí sa cítili zvlášť urazení Sidorovým odmietavým postojom v marcových dňoch, pozorne sledovali jeho činnosť, upozorňovali slovenskú vládu na jeho „ panslavizmus, polonofilstvo, čechofilstvo atď.“. Na ich popud vláda vyriešila problém tak, že Sidora vymenovali za vyslanca Slovenskej republiky pri Vatikáne. Cenným historickým prameňom k udalostiam týchto dní ( od 27. februára 1939 - do 19. marca 1939 ) sú práve Sidorove „Poznámky “, ktorých písanie Sidor dokončil dňa 23. marca 1939 a dnes máme možnosť autenticky cítiť s ich autorom prostredníctvom publikácie Takto vznikol Slovenský štát. Smer Vatikán „ Bol som slovenskou vládou požiadaný byť slovenským vyslancom vo Vatikáne preto, lebo z Berlína prišli upozornenia, že pre moje antinacistické vystupovanie nesmiem ostať vo vnútornej politike Slovenska, ba ani len ako súkromná osoba sa nemám zdržiavať na území Slovenskej republiky “, píše Sidor na margo svojej demisie Karol Sidor sa vrátil z Vatikánu v auguste 1939 ešte na niekoľko dní na Slovensko. Stal sa svedkom rastu vplyvu nemeckej orientácie. Dotkla sa ho aj zmena v redakcii denníka Slovák. Viacerí kolegovia vymenili polonofilstvo za germanofilstvo „ a chvália nekriticky všetko, čo ide z Nemecka “. So znepokojením sledoval pohyby nacistickej armády v smere na poľsko-slovenské hranice a protipoľskú propagandu slovenských masmédií, ktorá mala ovplyvniť vojakov slovenskej armády. V už citovaných Dejinách Slovenska sa v tejto súvislosti môžeme dočítať aj ďalšiu zaujímavosť: „ Dokonca i v samej ľudáckej vláde spôsob vlády a smer vývoja štátu, ktoré boli vo vleku nacistického Nemecka, vyvolávali u mnohých znepokojenie. Rozvinulo sa aj opozičné hnutie, ktoré sa zgrupovalo okolo Karola Sidora, a najmä v lete 1939 narobilo vláde vážne starosti. Sidorovi prívrženci vyvolali viacej demonštrácií, vydávali letáky a po porážke Poľska hľadali kontakty a spoluprácu aj s niektorými inými opozičnými skupinami.“ Deň po jeho návrate do Vatikánu sa začala druhá svetová vojna. Prirodzene, že na Sidora negatívne zapôsobila účasť slovenskej armády na poľskom ťažení, i keď ju musel predpokladať. Sidorovo vatikánske pôsobenie sa uberalo dvoma smermi – laickým a cirkevným. V cirkevnom pôsobení sa usiloval o uzavretie konkordátu medzi Sv. stolicou a Slovenskou republikou. Proti návrhu znenia konkordátu mali pozmeňujúce a doplňujúce námietky v Tretej ríši, ktorá odobrovala všetky zahraničnopolitické počiny slovenského štátu. Sústavné odďaľovanie konkordátu a rútiace sa vojnové udalosti na Apeninskom polostrove zabránili jeho realizácii. Sidor sa však zaslúžil o vymenovanie nitrianskeho biskupa Msgr. Dr. K. Kmeťka za arcibiskupa v roku 1944 ad personam ( arcibiskupstvo sa neviazalo k žiadnemu vymedzenému územiu ). Čo sa týka Sidorovho laického pôsobenia, pozornosť a uznanie si zaslúži predovšetkým jeho úsilie o posilnenie zahraničnopolitického postavenia Slovenska v rámci povojnového usporiadania pomerov v Európe. Vyhľadával stretnutia so zástupcami Maďarska, Rumunska, Chorvátska, Poľska a i., z ktorých vzišiel projekt federácie katolíckych krajín strednej Európy. Tento projekt sa zrodil v roku 1943 pod patronátom Vatikánu a presadzovali ho najmä niektoré skupiny poľského exilu, ale aj K. Sidor ako alternatívu poľsko-česko-slovenských federačných rokovaní. Jeho predkladatelia v ňom videli možné budúce politické, hospodárske, obranné i kultúrne spojenie národov strednej a juhovýchodnej Európy patriacich do katolíckeho duchovného priestoru, samozrejme za predpokladu, že sovietskym vojskám bude zamedzený vstup do tejto oblasti. Je len na škodu, že tento projekt nenadobudol reálnu podobu a ostal tak iba na papieri. Pomocou Kazimierza Pappého, poľského vyslanca pri Svätej stolici, nadviazal K. Sidor neoficiálny kontakt aj s predstaviteľmi Spojených štátov vo Vatikáne. Informoval ich o svojich predstavách povojnového zahraničnopolitického postavenia Slovenska. Bolo ich niekoľko: 1. Od už spomínanej federácie katolíckych krajín strednej Európy, ktorá by okrem iného spĺňala funkciu akejsi nárazníkovej zóny pred z východu prenikajúcim komunizmom; 2. cez slovensko – česko – poľskú federáciu ako silného nekomunistického slovanského bloku, ktorý v ideovej konfrontácii so susednými neslovanskými, resp. komunistickými štátmi mohol zohrať veľké dejinné poslanie; 3. až po projekt obnovy česko – slovenskej štátnosti, ktorý však prichádzal do úvahy jedine za predpokladu rovnoprávneho postavenia Slovákov. K prvému projektu sme sa už vyjadrili. Ten druhý niesol názov Intermarium a uvažoval, ako sme vyššie uviedli, o vytvorení slovensko – česko – poľskej únie na základe rovnoprávnosti troch partnerov, pričom ak by Česi neboli ochotní na to pristúpiť, bol pripravený aj alternatívny projekt poľsko – slovenskej federácie. O tejto iniciatíve podáva svedectvo Pappého korešpondencia, ktorý poslal 2. januára 1943 do centra poľskej exilovej vlády v Londýne list, v ktorom sa o. i. píše: „ Vo chvíli, keď bude Nemecko porazené a budú odstránení predstavitelia terajšieho smeru, ustanoví predseda Snemu dr. Sokol podľa Ústavy dočasnú novú slovenskú vládu. Jej úlohou bude výlučne zachovať poriadok a pokoj v štáte a tiež podľa možnosti odzbrojiť na území sa nachádzajúcich alebo Slovenskom prechádzajúcich Nemcov. Udržanie pokoja a poriadku znamená v tomto prípade zabrániť prípadnému pokusu komunistov o prevrat, ktorý sa podľa získaných správ pripravuje. (... ) Neskoršie, keď dočasná vláda splní svoju úlohu zaistením pokoja a poriadku v štáte, podá demisiu a predseda Snemu by vytvoril novú, už konečnú vládu pod predsedníctvom Priateľa (ide o krycie meno K. Sidora), v ktorej by boli viac-menej tí samí ľudia. Cieľom tejto vlády budú otázky štátneho zriadenia, predovšetkým dohody o vzťahu Slovenska k Česku a k Poľsku... “ Ako vidieť, vo vatikánskych podmienkach dostalo Sidorovo polonofilstvo nový rozmer. Ak sa totiž na začiatku zakladalo na slovanskej spolupatričnosti, katolicizme a poľskom vzore vlastnej štátnosti, v tomto období Sidor uvažoval o Poľsku ako záchrancovi slovenskej štátnosti. Popri plánoch rôznych federatívnych stredoeurópskych zoskupení sa v Sidorových úvahách spomínal aj možný návrat do čs. štátu, v ktorom však malo mať Slovensko rovnoprávnejšie postavenie ako tomu bolo v I. ČSR a Slováci mali byť uznaní za samobytný národ. Medzi prívržencami obnovenia ČSR boli okrem Sidora aj iní poprední reprezentanti slovenského štátu a jeho režimu, či už Martin Sokol, Pavol Čarnogurský, Rudolf Čavojský alebo Imrich Karvaš, Peter Zaťko a iní. Tieto pročesko-slovenské tendencie vo vládnom tábore boli však veľmi skoro zmrazené. Spôsobila to nielen nedôvera a odpor čs. exilovej vlády v Londýne voči akejkoľvek kooperácii so súčasnou slovenskou vládnou garnitúrou, ale najmä stanovisko prezidenta E. Beneša k slovenskej otázke vôbec. V známych odkazoch na Slovensko i v rozhlasových príhovoroch z Londýna sa opäť hovorilo o jednotnom československom národe, o budúcej centralistickej republike, o zrade, o kolektívnej vine a potrestaní Slovákov, čo aj najzanietenejších prívržencov čs. orientácie vo vnútri HSĽS stavalo do úplne novej pozície. Pročesko-slovenské tendencie boli nesporne brzdené aj stále viditeľnejšou prosovietskou orientáciou exilovej vlády v Londýne, čo vyvrcholilo v decembri 1943 podpísaním čs. – sovietskej spojeneckej zmluvy a z čoho sa a priori (história ukázala, že oprávnene) usudzovalo, že obnovená ČSR sa automaticky stane komunistickým alebo komunistami ovládaným štátom. (Pokračovanie v budúcom čísle)